Raven J. Clark – Za hranicou smrteľnosti: 18.kapitola


Korekcia:
Ilustrácia Raven J. Clark

Vnímať chlad skrz nové telo bol zvláštny pocit, cítila som sa byť od neho zvláštne izolovaná a tak mi nevadilo ani zhoršujúce sa počasie, ktoré mi bičovalo nahú pokožku skrz zničené oblečenie.
No i tak som si s istou naliehavosťou uvedomila, že budem potrebovať novú garderóbu, staré oblečenie mi už jednoducho nesedelo. Avšak ako sa mám čo i len priblížiť k butiku, keď vyzerám, akoby ma napadol medveď a vyviazla som len šťastnou náhodou?
Uvedomila som si, že Ren na mňa hľadí.
„Stalo sa niečo?“
„Nie, len…“
„Čo?“
„Tvoje oči.“ Automaticky som si k nim siahla a nechápavo na neho pozrela.
Videla som lepšie ako kedykoľvek predtým a predpokladala som, že ich iskra na neho nemôže pôsobiť tak znepokojujúco, ako tá ich na mňa.
„Čo je s nimi?“
„Máš zvislú zreničku.“
„No a?“ Nechápala som. „Veď to tak máte všetci.“
„Nie, Chloe, nemáme. Len čistokrvný majú takéto oči.“ Zamyslel sa, no stiahnuté obočie napovedalo, že nenachádza vysvetlenie k tomuto fenoménu.
„Čo to presne znamená?“ Znepokojene som prestúpila z nohy na nohu, no potom som si spomenula na toho muža a znova zvažovala, či mu mám o ňom povedať.
„To netuším.“ Prehrabol sa vo vlasoch a z toho gesta priam sršala frustrácia. „Je toho na tebe toľko, čomu nerozumiem a vieš čo je najhoršie?“
„Nie.“ Podišla som k nemu.
„Že tomu nerozumieš ani ty sama. Bolo by pekné, keby si vedela niečo užitočné, ale spoliehať sa na to…“
„Niečo viem,“ vyhŕkla som skôr, ako som si v tom stihla zabrániť.
Pozrel na mňa nádejne a ja som v sebe nenašla silu zahovoriť to prerieknutie.
„Ja, verím ti.“ Chytila som ho za ruku a stisla mu ju, aby som si dodala odvahu. Prekvapene ku mne vzhliadol, no čakal. „Videla som ich, svojich rodičov, oboch.“ Usmiala som sa neveselo. „Som len výsledok dohody. Mama nemohla mať deti a tak som tu, ale myslím, že keby prežila, ľúbila by ma.“
„To ma mrzí.“ Pokrútila som hlavou, o ľútosť som teraz nestála, tej už bolo dosť.
„Nechápeš? Možno ho poznáš, môžem ti ho opísať.“ Vzhliadla som k nemu v nádeji, že by nám to mohlo pomôcť.
„Videla si ho jasne?“
„Tak jasne ako vidím teba,“ odmlčala som sa, pustila ho a otočila sa mu chrbtom, aby mi nevidel do tváre. „Mal blond vlasy, ostrihané na krátko a modré oči. Myslela som si, že ich mám po mame, ale mám podozrenie, že ak by som sa teraz mohla pozrieť do zrkadla, tak by boli jeho. Prirodzene, bol priam diabolsky krásny, ako sa na váš…“
„Náš,“ opravil ma automaticky.
„Náš,“ pritakala som, „druh patrí. A tiež…“
„Počkaj, môžeš mi ho ukázať?“
„Prepáč, ale nenapadlo ma vyfotiť si ho,“ podotkla som sarkasticky a zvrtla sa k nemu. „Je len tu,“ poklopkala som si významne po spánku.
„To celkom postačí,“ usmial sa. „Mám aj iné prednosti ako neodolateľný výzor. Tam odkiaľ pochádzam ma občas volajú bábkar, lebo mám schopnosť manipulovať nie len s ľudskou mysľou, ako ostatní, ale aj s mysľou vlastného druhu a s tým sa spája i schopnosť nahliadnuť im do spomienok a skrytých myšlienok.“
„A nevraveli ste mi náhodou, že už na mňa nemáte vplyv? Použil si to aj na mňa?“
„Tá schopnosť neslúži na úpravu spomienok, či zahmlievanie skutočností, ale na špehovanie a využívanie ostatných. Ak by som to na teba skúsil, pamätala by si si všetko, čo si pod mojím vplyvom vykonala. V tom spočíva zákernosť tejto schopnosti.“
„Tak to na mňa nikdy neskúšaj, dobre?“
„Ako si želáš, ale práve teraz sa nám táto moja nekalá prednosť hodí. Všetko čo musíš urobiť, je predstaviť si ho čo najjasnejšie a vybaviť si čo najviac detailov.“ Pristúpil ku mne a zahľadel sa mi do očí. „Môžem?“ Nie veľmi ochotne som prikývla a zháčila sa.
„Počkaj, je tu ešte niekto, koho som videla a nie len to, hovorila som s ním.“ Nechápavo naklonil hlavu.
„Hovorila?“
„Áno, ja viem, že to znie šialene, ale.. ale než sa mi začalo meniť telo, tak sme sa zhovárali a nie len to. Videla som ho v jednej z vízii z detstva. Tam som ho nevidela dobre, no večer sa mi o ňom snívalo.
Bože, veď to ani nemohol byť sen, skôr niečo ako astrálna projekcia.“
Nervózne som sa ošívala a dúfala, že ho moje malé špinavé tajomstvo nerozhnevá. Boh vie, že mal dôvod hnevať sa na mňa za to, že som mu o tom nepovedala už skôr. A i teraz ma k tomu hnal len strach z odhalenia.
Tá jeho schopnosť je pre mňa záhadou, mohol by ho vidieť a nie len jeho, všetko, moje tajomstvá i túžby, to, ako som na neho myslela, keď sme sa zoznámili, že som tak troška bola do neho platonicky zamilovaná. Teda aspoň do momentu, než sa mi naše pevné priateľstvo stalo cennejším ako prchavá detská láska. Skrátka som to zo seba dostala len preto, lebo mi to kázal pud sebazáchovy.
„V poriadku,“ prehovoril zadumane po nekonečnej chvíli, keď to spracoval. „Videla si ho dobre?“
„Áno, dalo by sa povedať.“
Videla som, cítila, túžila a chcela, ani neviem čo presne, ale určite to nebolo správne vzhľadom k tomu kým by pre mňa mal byť.
„Tak poďme na to,“ vyzval ma a podišiel ku mne.
Z oboch strán mi nežne uchopil hlavu do dlaní, znehybnela som, a za krátku chvíľu ma naplnil zvláštny hrejivý pocit.
Cítila som v sebe jeho prítomnosť, zľahka sa preberal mojimi spomienkami, akoby listoval vo vzácnej knihe a potom rovnako náhle vykĺzol von a ja som zostala sama. Odvrátil sa odo mňa a potichu, takmer nečujne zaklial.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s