Korekcia:
Ilustrácia: pixabay
Skutočne prázdny, ako inak by som to mal opísať. Nevedel som nájsť tie správne slová. Stratený sám v sebe. Povzdychol som si. Hlboký, znudený výdych bez svojho hlbšieho významu. Sledujúc ten horúci vzduch ako vychádza z mojich úst. V momente sa stratil, akoby ani nebol. Zvláštne čo dokáže pokles teploty. Normálne neviditeľne veci dostanú iný tvar. Teraz ale nebol čas obdivovať niečo tak zbytočné. Stál som pred dvermi do bytu. Bývam tu. Sám, nikým očakávaný. Nevidel som zmysel urobiť čo len najmenší pohyb. Mohol som tu proste len tak zostať stať, ako socha. Zahladený na to tmavo-hnedé drevo. Tie drobné zárezy v ňom vytvárali rôzne mozaiky. Nakoniec som ale donútil ruku k pohybu. Netrvalo dlho kým som konečne našiel ten dôležitý predmet. Kľúče, ako inak som sa mohol dostať do vnútra. Zvláštne, mávam ich v zadnom vrecku nohavíc. Je to ich obvykle miesto, tak prečo je to dneska také iné. V čom bola chyba. Naraz som sa trocha pousmial. Mierne farby sa vkradli do môjho mŕtveho sveta, keď som si uvedomil že nepasujú. Nie sú totiž moje. Drobná oprava. Na sekundu mi poskočilo srdce, a možno som chcel byť videný. Stačilo tak malo. Nik ale okolo nebol. Napravil som svoju chybu. Ten otravný zvuk čo vytvárali pri tom ako do seba narážali. Skutočne som ho nemal rád?! Nenahovoril som si to len ako väčšinu vecí. Falošná maska. Bol som s ňou schopný ich oklamať, či len proste nechceli vidieť. Táto cesta je predsa jednoduchšia. Skutočná odpoveď bola ale niekde úplne inde. Poznal som vôbec ja sám ten dôvod. Stále, aj teraz sa pýtam sám seba, ako je možne, že som sa nenarodil ako nudný zvyšok. Proste by som mohol zapadnúť do toho stáda. Namiesto toho sa ale márne snažím nájsť, niečo kde by som mohol zaplniť to prázdno. Neschopný vnímať nič okrem chladu a momentu kedy sa mi podarilo dostať sa dnu. Sekundový úsmev bol preč. Vstúpil som pomalými krokmi. Nenávidím to tu. Žijem na tomto mieste roky, no zakaždým sa mi to zdá rovnako nechutné. Nebolo tu nič. Falošne veci mi skutočne nepatrili. Nezohnal som si tie obrazy kvôli sebe, či iný pre mňa zbytočný nábytok. Bol to len odpad. Okolo mňa všetci sledovali niečo úplné iné. Prečo sa vlastne niekto zaujíma o tak povrchne veci. Do tejto stratovej kategórie som zaradoval všetko spojené s umením. Čas a peniaze sa dali využiť aj efektívnejšie. Dáva do toho autor kus duše a preto si za to môže účtovať koľko chce. Zrejme nikdy nepochopím ako funguje biznis. Proste sa len snažím plávať. Namiesto toho sa ale topím. Chladný prúd sa sťahuje stále viac. Pri čom som schopný zničiť všetko okolo seba, ako žralok v akváriu plnom rybačiek. Neutečú mi.
„Dýchaj.“
Opakujem si. Musím sa upokojiť. Len ta predstava, že by som držal nôž. Tak hrozne ich chcem všetkých zabiť. Rezať, vidieť ako strieka ta krásna tekutina. Strach v ich očiach. Sledujúc ako si uvedomujú, že som posledná vec čo uvidia. Potrebujem to. Varím sa v tom. Snažiac sa dýchať pokojne, nie ja už som… zatvoril som za sebou. Opierajúc sa o dvere. Nemohol som sa spoľahnúť na nikoho, len ten bezcitný materiál. Nie som taký istý? V tme. Klesol som na podlahu. Prvotné lúče vychádzajúce spoza horizontu sa ku mne cez ten chladný zámok nedostanú. Vymkol som ich. Pre istotu aj zamkol. Akoby som sa chcel uistiť že môžem v tejto temnote zostať čo najdlhšie. Otočil som hlavu nabok. Zahladený na svoj odraz, takmer som sa ani nerozoznal. Majúc pocit akoby na mňa pozerá niečo iné. Vec čo už viac nie je človekom. Démon striehnuci kedy mi môže vytrhnúť srdce. Načiahol som svoju ruku, ak ma chce zničiť tak len v kľude do toho. Nedočiahol som. Jediné čoho som sa bol schopný dotknúť bol takzvane rovný povrch obuvníka. Jedná z vecí čo som nechcel. Posunul som sa. Hypnotizovali ma tie čisto čierne oči. Nebol to strach, že by adrenalín? Ja neviem. Čo za pocit cítim pravé teraz. Konečne som sa dotkol toho skla svojou pravou rukou. Stred s temným tieňom. Nič sa nestalo. Sklamanie. Táto bezmocnosť. Skutočne to pociťujem. Ako som dobrý v odhadovaní čo ostatní chcú, som mizerný so sebou. Aj tak nie som dosť dôležitý. Pre seba, pre nikoho. Niečo ako ja by malo prestať existovať. Ak by som mal o sebe niečo povedať úprimné, len ta myšlienka je tak vtipná. Hovorím o seba ako o prázdnej veci neschopnej cítiť pocity a pri tom sa tak veľmi usmievam. Ten desivý, veľký úsmev. Neviem, čo som?! Kto ma vytiahne z toho tornáda. Zavrel som oči. Spomínajúc. Jedná z veci čo mám. Spomienky na tie sladké chvíle. Zahryzol som si do pery. Nerobil som tento zvyk kým som sa o ňom niekde nedočítal. Kopírujem, zas. Som v tom dobrý. Schovávajúc môj skutočný zámer. Presne tak, ja som to monštrum čo ťa zožerie ak si nedáš pozor, tak sa skús skryť. Začal som sa smiať. Tá nechutná fraška. Skúste ma zastaviť. Už by to ale urobili. Ten kolobeh šťastia a vrátenia do starých prázdnych koľaji. Myšlienka na dnešný deň mi neprinesie nič len prázdno. Keby boli všetky noci také ako dnešná. Chcem toho viac. Ten sladký dezert zvaný strach. Moje srdce získalo niečo po čom túžilo. Konečne som si uvedomil. Mal by som sa vyzuť. Chcel som topánky pekne vložiť do toho otravného obuvníka, no myšlienka a realita boli odlišne. Proste som to tam hodil. Postavil. Znova držiac tie kľúče čo neboli moje. Ten roztomilý prívesok srdiečka čo tam bol. Vznášal som sa ako na obláčiku. Prešiel som dlhou chodbou. Bez zapnutého svetla som mal pocit akoby som zas kráčal tými ulicami. Chvíľu ešte potrvá kým sa to bude podobať na deň a moja predstava sa stratí. Zastavil som sa až pri posteli. Hodil som sa do mäkkých perín. Zaboril do nich tvár. Nie pre tu vôňu. Nos dôsledku toho trocha bolel. To tiež ale nebolo to čo som chcel. Bez možnosti sa nadýchnuť. Vnímal som vlastný vydýchnutý vzduch. Bol tak horúci. Pálil ma. Otvorené oči napriek tomu, že jediné čo som bol schopný vidieť bola tma, čistá temnota. Namiesto toho aby som využil tento čas na spánok. Takto som ním mrhal. Táto činnosť bola zaujímavejšia ako zotavenie sa po prebdenej noci. Testoval som sa. Koľko vydržím bez prívodu tej dôležitej látky. Pľúca začali čoraz viac žobroniť. Kým som mohol, zostal som v tej pozícii. Napokon som sa prevrátil na chrbát. Biely nudný strop. Stačilo ale iba trocha času a fantázie. Šedé miesta sa zväčšovali. Vytvárali podivne tiene. Divadlo. Mohol som to len sledovať. Bez toho čo som si želal. Neovplyvnil som čo sa tam objavilo. Podivné. Mohlo to mať spojitosť so spomienkami. Tváre plné nenávisti, čo sa snažili načiahnuť svoje ruky až ku mne. Chceli aby som trpel. Za to čo som im urobil. Nestalo sa však. Vzdialenosť medzi nami bola príliš veľká. Neľutoval som ani sekundu. Skôr som sa im smial. Bolo to komicky zúfale. Spravil by som to miliónkrát, presne tak isto ako túto noc. Narodil som sa s tou potrebou. Jediné táto činnosť schopná dať falošnú ilúziu, že nie som len bábka. Možno som len náhodne vyrobený modul. Pokazený stroj. Bolo mi to ale jedno. Teraz. Proste som sa nemohol prestať usmievať. Zas. Moje emócie sa striedali ako šialené. Musím využiť tento čas kým som sám. Nemusieť sa krotiť. Držať to všetko v sebe. Dokým aj tieto pocity nevyblednú. Viem, že čím budem starší. Raz narazím na strop. Miesto kedy spomienky sa začnú meniť na miznúci dym, akoby ani neboli. Dostihnú ma tie ruky plné zlosti. Premýšľam o smrti. Stále a zároveň ani raz. Nie že by ma trápila senilita. Zrejme sa nedožijem toho veku. Poistil som sa ale pre každý prípad. Otočil som sa na bok.
„Prepáčte moji vražední duchovia ale nudíte ma.“
Vyslovil som. Zahladený na tu knihu. Presnejšie to bol denník. Miesto kde som si zaznamenával svoje nočné výlety. Načiahol som svoju ruku, aspoň tou som si bol istý že mi patrila. V to som aspoň dúfal. Pokiaľ by som mal byť stvorenie zvané človek. Držal som ju tak pevne. Ten krásne sa lesknúci čierny obal majúci v sebe všetky moje temné tajomstvá. Kým to nevyprchá. Zaznačím si to. Posadil som sa. Držiac moje obľúbene pero. Proste sa mi sním písalo najlepšie. Nevedel som pochopiť prečo. Bolo ich snáď milión. Farby, druhy. Všelijaké kombinácie. I cez to všetko vždy vyhrávalo. Podobne som mal obľúbený nôž. Trocha vyčerpaný, no kým to nebude hotové. Nemôžem si dovoliť prestať. Vynechať, zabudnúť na jeden šťavnatý detail. Šialenstvo adrenalínu naplnilo dostatočne. Vedel som. Dnešok sa nebude môcť opakovať. Koniec jedného je ale začiatok nového. Nemohol som byť zaseknutý. Teda ak chcem naraziť na niečo lepšie. Už len ta predstava. Bol som plný očakávania. Otvoril som knihu. Hľadajúc stranu kde som skončil. Ach tie krásne slová. Všetko mi to vracalo toľko čo som zažil. Všetky tie tváre, každá naplnená inou emóciou. Zúfalstvo, plač či hnev. Tak som im závidel. Skutočne to v sebe mali. Tu vec zvanú dušu. Ja by som to chcel tiež, nech ale ich túžba žiť bola akákoľvek silná. Nakoniec farba v ich očiach vybledla. Bolo to neopísateľné. Sledovať ako z nich vyteká ta najkrajšia červená.
„Dýchaj. Musím sa upokojiť.“
Ak sa neovládnem. Nemôžem vybehnúť von. Keby som tak ale mohol len tak zabiť koho chcem. Potrebujem ale čas kým môžem ísť znova na lov. Telo túžiace len po tom. Keby som tak len mohol. Túžim vyštartovať s poslednými silami čo ešte v sebe mám. Eliminovať. Väzenie či smrť by mi ale skazili hru. Možno práve to chcem docieliť. Nie som si istý. Nemám svedomie. Riadim sa len svojim pudom. Uvedomujem si aký nechutný musím byť. Napriek tomu si neviem pomôcť. Ten pocit. Od uplynutia mojej prvej vraždy. Len tak predstava. Som z toho hotový. Bola predsa len moja prvá. Bude mať v mojich spomienkach špeciálne miesto. Povedal by som srdce. Týmto druhom emócie ale nedisponujem, či?! Nie som si istý. Ten zmätok. Horí to vo mne, asi sa z toho urobím. Všetko to bolo tak dokonale. Rovnako ako jej malý pohreb. Rodina nebola veľmi bohatá. Zložili sa susedia. Dokonca i ja som prispel. Všetci tak plakali. Bolo ľahké vynoriť pár slz. Vtedy nik nevedel že to je len začiatok ich nočnej mory. Od vtedy, koľko ľudí som donútil aby cítili ten pocit samoty. Boli spolu. S tými na kom im záležalo. Odrazu ale nemohli chytiť tu hrejivú ruku. Bol tam len vzduch. Nepomohol krik či zúfale lapanie niečoho čo tam nie je. Podivne myšlienky vo mne budia divný pocit na hrudi. Volá sa to smútok. Jasne že nie, inak by som sa tak neusmieval. Rovnako ako môj malý zobudený vtáčik v nohaviciach. Mal by som prestať inak sa zašpiním. Takto ráno ale môžem skočiť do sprchy. Postupne to ale vyprchá. Ten znak že tu skutočne som. Prečo viem vnímať sám seba len keď zabijem. Tým že ich okradnem o ich dušu, už nie som tak sám. Irónia, že ma držia v bezpečí duše plne hnevu. Ja som ale vtipný. Pokiaľ ale nebudem schopný vnímať vlastne pocity. Budem pokračovať. Použijem tuto opojnú metódu. Chcem. Potrebujem. Netúžim po ničom inom. Pomaly by som sa mal pustiť do môjho scenára z dnešnej noci. Pridá sa k ostatným. Tá tvár. Budem ju vydávať na strope nad mojou posteľou. Plná zlosti ma bude chcieť zničiť. Nebude ale dočiahnuť. Jemne som prešiel pravou rukou po hladkom, trocha hrubšom papieri. Premýšľal som nad prvým slovom, no nevedel som sa rozhodnúť. Materiál bol hladký na rozdiel od zmätenia mojej mysle. Mierne do sivej farby. Niečo medzi svetlom a tmou. Kebyže mám dušu tak tá je čisto čierna. Prečo mi to ale napadlo pri myslení začiatku svojho príbehu. Narodil som sa bez niečoho tak dôležitého. Jedine čo môžem je brať ju ostatným. Tak hrozne som zo seba znechutený. Zvláštne. Nechápem sám seba. Tak mám v sebe niečo alebo nie. Chcem vykríknuť do sveta. Zistiť čo som zač. Niečo také je ale zbytočná snaha hlasiviek. Nenájde sa nik. Ak nechápem ja sám seba, tak kto by bol toho schopný. Naraz sa ozvalo to jednoduché cvaknutie. Zapol som pero pripravení začať. Zas sa zahrám na spisovateľa. Pretože tie myšlienky proste musia byť vyryté, aby nemohli byť zmyté. Písanie do vzduchu nemá ten význam. Pretože ešte nebolo dosť jasne. Plávajúc akoby v tom šere. Musel som zapnúť lampu tesne vedľa mňa. Konečne som bol schopný začať.
„Môj osud,“
Zvláštne, že som si zvolil práve toto. Priviedli ma k tomu dnešné myšlienky. Bolo rozhodnuté že skončím takto už keď som sa narodil. Vychovaný do obrazu monštra. Dávno dane. Snaha odporovať by možno predĺžila životy tých vecí. Presne tak ich beriem. Ľudia pre mňa majú hodnoty padnutej odpadky na zemi. Prečo by som mal aj vnímať tak hlúpe tvory inak. Klamu aby vyzerali lepšie. Zraňujú lebo chcú mať všetko pre seba. To krásne čo hýbe svetom sú práve tie ligotavé bankovky. Keď sa niečo stane. Chvíľkový súcit. Nakoniec ale zabudnú, a idú ďalej akoby sa nič nestalo. Nezmenia svoj postoj, veci čo stáli za tou tragédiou, niečo také nie je dôležité. Hlavne že dostanem pár like. Následne padnú do zabudnutia. Panikária že zomrú ale i tak nerobia nič preto aby tomu zabránili. V tomto som rovnaký aj ja. Nechutný tvor čo si žije vo svojej ilúzii. Nič viac nepotrebujem. Tiež chcem mať pocity. Prečo ale po tom tak túžim. Jediné čo bude moje srdce schopne vnímať bude bolesť. Viem to. Lebo tí okolo mňa dávajú len to. Časy kedy si niekomu mohol skutočne veriť sú preč. A keď som v meste ešte aj ja. Všetci v strachu kto bude na rade. Nemôžem sa toho nabažiť. Tie ich tváre plné zúfalého strachu. Proste si vychutnávam ako trpia. Nie je to síce ako vražda. Táto sekundová zábava ma pomaly začína nudiť. Jeden spôsob ako vybrať svoj terč. Zatiaľ čo hlava lietala ako chcela. Nechal som ruku zaznamenať čo najviac.
„pocity,“
Napísal som to. Chcieť vymazať. Pretože v hĺbke môjho jadra je len prázdno. Raz možno stretnem takú osobu. Niekoho kto nebude mať na tvári masku. Iba fraška. Smejem sa na tom ako pozitívne je moje zmýšľanie. Raz keď sa ale ukáže. Príde do môjho života len aby som ho mohol vlastnoručne zničiť. Budem sledovať ako sa pomaličky mení, jeho oči stratia svoj odtieň. Ukradnem jeho dušu a on zomrie. V priebehu pár sekúnd. Príliš veľký tok myšlienok.
„činy.“
Presne tak. Pretože nič nie je také podstatné ako to keď môžem spraviť to čo chcem. Eliminovať pár smetí. Spraviť to bez odkladania či vymýšľania. Veľakrát sa musím krotiť. Vidím tak úbohého tvora. Nepoviem mu to. Chcem aby tak nízka špina zmizla z tohto sveta. Prečo mu bolo vlastne dovolené prežiť. Momenty kedy si hovorím. Vznikol som len v dôsledku toho aby som vyčistil čo najviac smetia. Ak áno, tak si to pekne vychutnám. Budem vnímať každú jednu sekundu pokiaľ nebudem zastavený. Zabitý. Tak veľmi chcem vedieť aký je to pocit. Byť na kraji smrti. Budem tiež vydesený. Zahryzol som si do pery tak veľmi až mozog upozornil že cítim bolesť. Tá mäkká guma zvaná dolná pera. Rad sa s ňou takto hrám. Hryziem, naťahujem prstami. Nemôže ma ale nikto vidieť. Robievam to len keď som sám. Nerád by som vyslal zle signály. Tento druh vzrušenia, moju túhu nemôže pohltiť niečo tak jednouché ako sex. Dotýkanie sa živej bytosti bez oblečenia. Pokiaľ ju nemôžem zabiť, aký to ma zmysel. Zahladený do jej oči. Zatiaľ čo som v nej. Škrtím ju. Ten strach v jej očiach. Pomalý vyberám nôž. Moment kedy sa dusí vlastnou krvou. Dorážam svojim údom, nevybral som ho. To poníženie, zúfalstvo v jej tvári. Milujem to. Napriek tomu som nebol chytený. Zbavenie tela bolo také detské jednoduché.
„Tak moc to chcem.“
Zašepkal som. To som ale odbočil. Moje spomienky by teraz mali patril iba jednej. Mal by som sa vrátiť k nej. Dnešná noc. Zvláštne že som zapísal celú stranu. Nebolo tam nič len niečo čo budem schopný pochopiť iba ja. Som predsa to monštrum čo ste stvorili vašimi chladnými pravidlami.
Amatérske príbehy 