Korekcia:
Ilustrácia: Raven J. Clark
Cítila som sa ako po maratóne. Lapala som po dychu a srdce mi splašene tĺklo. Bolelo ma celé telo a sotva som sa dokázala hýbať. Cítila som ako nejaký kúsok zo mňa postupne zapadá na svoje miesto a až potom som sa ubolene posadila.
Stan bol prázdny, tmavý a studený. Renovo teplo zo mňa už dávno vyprchalo a mňa sa zmocnila triaška. Chvela som sa nie len od zimy, ale i pre čudesný sen, ak to bol vôbec sen. V ušiach mi ešte znel jeho hlas a za viečkami som mala vytetovanú jeho nadpozemskú tvár.
Potriasla som hlavou v snahe prečistiť si ju, no márne, nedokázala som ho z nej vyhnať. Usadil sa a uvelebil v temnom kútiku mojej mysle, z ktorého na mňa číhal. Kto si? Pýtala som sa samej seba, ale odpoveď som nenachádzala.
Pred stanom bol vzduch mrazivý a hoci oheň pukotal, jeho teplo sa rýchlo strácalo do okolitej divočiny. Ren sedel na brvne s privretými očami a vykasanými rukávmi.
Teraz som už vedela, že nespí, ale len odpočíva a jeho zmysly sú rovnako ostré ako za plného vedomia. Posadila som sa k nemu a zhlboka dýchala premrznutý vzduch, pričom sa predo mnou formovali obláčiky pary.
Nad hlavou sa nám trblietali hviezdy, ktoré sa zdali byť v bezmesačnej noci ešte žiarivejšie. Dívala som sa na ne, akoby mi mohli odpovedať na všetky moje otázky, hoci to bolo nemožné. Občas oblohou presvišťal záblesk a v tých chvíľach som pevne zopäla ruky a želala si, aby bol Jack v poriadku, aby vydržal kým niečo nevymyslíme a nenájdeme spôsob, ako ho dostať von.
Po hodnej chvíli som sa strhla na Renov hlas.
„Premrzneš,“ upozornil ma starostlivo, „a mala by si si ešte pospať. Do rána je ďaleko.“
„Nemôžem,“ vyslovila som úprimne.
„Zlé sny?“
„Niečo také.“ Chápavo prikývol, akoby ich aj on sám mával. V skutočnosti sa to dalo len ťažko povedať, netušila som, či sa im za tým tenkým závojom medzi bdením a spánkom môže aj niečo prisniť.
Mlčali sme a bok po boku sa oddávali každý vlastným úvahám. S Renom nebolo mlčanie až také skľučujúce, vždy vedel uhádnuť, kedy potrebujem mať svoj vlastný priestor. A ja som začínala uvažovať o tom, že by som sa mu možno mala zveriť s tým, čo som dnes večer prežila. Nebola to vízia, žiaden výlet do iného času, mala som pocit, že som tam naozaj bola, cítila ho a desila sa ho a pritom po ňom až bolestne túžila. Navyše som si začínala uvedomovať, že tu je reálna možnosť, že ho pozná a v tom ma napadlo ešte niečo. Možno ma práve tento muž hľadá. Ale je to on, kto za mnou poslal stráž, alebo je tým, ktorý väzní Jacka? Oboje bolo rovnako pravdepodobné a rovnako znepokojivé.
„Naozaj si nechceš ešte oddýchnuť?“
„Nie,“ odpovedala som pohotovo.
„Tak potom nemusíme mrhať drahocenným časom.“
Otvoril oči a venoval mi pevný pohľad. Zdá sa, že došiel k nejakému rozhodnutiu a ja som už tušila akému.
„Je to tu bezpečné?“ opýtala som sa predpokladajúc na čo naráža a rozhliadla sa po temnom lese.
„V okolí dobrých päťdesiatich kilometrov sa nenachádza jediná ľudská duša.“ Prikývla som, no na viac som sa nezmohla. Cítila som, ako sa mi ruky vo vačkoch rozochveli ešte väčšmi, no nie od ukrutnej zimy, ale od potláčaného vzrušenia a zdesenia.
Na krátko zo mňa spustil oči, siahol do vnútorného vrecka a vytiahol odtiaľ malý rámik s usmievajúcou sa fotografiou mojej matky. Chvíľu ho ešte podržal v dlani a pozrel naň, čítala som v ňom krátke zaváhanie, no potom ma vzal za ruku, ktorú mi vytiahol z kapsy a vložil mi ho do dlane. Stisla som ho v nej, no nepozrela naň.
„Teraz?“
„Len ak si pripravená,“ odvetil.
Zhlboka som sa nadýchla a zahľadela sa do plameňov.
„Ren,“ oslovila som ho potichu a on si ma premeral. „Povedz, že to bude v poriadku a všetko dobre dopadne.“ Pozrela som na neho s narastajúcim strachom v lesklých očiach. Opätoval mi pohľad a natiahol ruku k mojej tvári. Teplo jeho pokožky ma popálilo na belostnom líci.
„Bude to v poriadku,“ vyslovil dôrazne, nespúšťajúc zo mňa hypnotický pohľad svojich hlbokých temných očí. „Počkám tu na teba.“ Prikývla som a odvrátila sa.
Naposledy som sa zhlboka nadýchla a pozrela si do dlane.
„Vyslov ho nahlas,“ upozornil ma potichu.
Pomaly som obrátila rámik a zahľadela sa na to jediné slovo, ktoré má moc navždy všetko zmeniť. Moje meno.
„Rheia,“ vyslovila som potichu a z ohňa pred nami sa uvoľnila spŕška ohnivých iskier. Zdvihla som k nim preľaknutý pohľad a potom som už len padala.
Amatérske príbehy 