Zdenka Black13 – Prekvapenie


Korekcia:
Ilustrácia: pixabay

Obyčajne pondelkové ráno. Víkend raz musel, proste, skončiť. Zobudená. Ležiac pod perinou. Čakajúc na čas kedy sa zobudí ta obluda. Začiatok nočnej mory zvanej škola. Ticho rušené len jej myšlienkami, tie ale mohla počuť len ona sama. Skrútená do klbka. Snažiac sa takto ochrániť. Nakoniec ale bude musieť odísť z tejto bezpečnej zóny. Keby sa tak len mohla zamurovať do malej izbičky a nikdy ju už neopustiť. Nevidela v tej hre zvanej život žiaden hlbší význam. Stále viac mať túžbu sa eliminovať. Naberajúc odvahu na ten deň kedy to už všetci okolo nej pochopia. Po tom ako nájdu jej telo. Bez pulzu. Niekto ako ona, kto nechápe systém tej bezcitnej spoločnosti sa vlastne nemal nikdy narodiť. Naraz začula ten otrasný zvuk. Škrípanie obyčajného budíka vnímala teraz ako budiacu sa obludu. Trvalo to dlho. Nárek tej veci sa ozýval izbou. Nakoniec načiahla ruku aby ho umlčala. Musela vstať. Rozlúčka s milovanou posteľou bola ťažká. Jemný, teplý paplón objímal tak pevné. Akoby sa snažil zašepkať.
„Nechoď.“ Počula to tak jasne. Nemohla ale zostať.
„Nechcem, ale musím.“
Bola trpká odozva z jej pier. Posledné pohladenie jej nočného spoločníka. Nohy sa konečne dotkli zeme. Strapaté vlasy trebalo učesať. Oblečená nie vo veľmi dobre nasadenom pyžamu. Gombíky na vrchu boli pozapínane inak ako mali. To nebol problém keďže šlo dole. Vymenená za uniformu. Jemno žltá farba ladená s modrou. Tento druh oblečenia, bol hocičo len nie pekný. Hlavne keď jediný dôvod prečo bol vlastne vyrobený, bol aby v tom musela ísť do tej veci. Keby sa tak dal zastaviť čas. Mohla by zostať zaseknutá na jednom mieste. Bez zbytočných hlasov, nepotrebného okolia. Pripravená. Veci si chystala včera. Zobrala si čiernu tašku. Vzory neboli podstatne. Bez toho aby sa zastavila v kuchyni. Nemalo zmysel hovoriť zbohom. Nebola hladná. Nie teraz, keď bol žalúdok stiahnutý. Pomalé kroky, akoby tak trocha dúfala že nedôjde. Keby tak bola zrazená autom. Priala si zomrieť, čím skôr len aby nemohla dôjsť do svojho cieľa. To miesto kde cítila len prázdno. Snažila sa to ignorovať. Slzy by niečomu takému nepomohli. Nemalo to zmysel. Došla tam. Sklamaná že nebola obdarená niečím čo tak veľmi chcela. Prežila. Rovnaký čas príchodu. Prezutie. Vyšla po tých schodoch, tak veľmi si priala aby niečo zabránilo otvoreniu tých dverí. Nakoniec zhasla aj posledná iskra. Vošla do triedy. Sadla na to svoje miesto. Prvý rad. Druhé miesto. Perfektný výhľad von oknom. Na rozdiel od ostatných sedela sama. Zvykla si. Tie slová ale mala stále v hlave. Tá dievčina čo na kus donútená s ňou zdieľať lavicu. Tá úľava s akou ju opúšťala.
„Dúfam, že už s tebou nebudem musieť nikdy sedieť.“
Niečo také bolo fakt bezcitné. Svet kde sa ale narodila bol proste taký. Všetko riadila povinnosť alebo falošné milo hrané emócie. Nevnímala tie slová. Spolužiaci sa mohli rozprávať o čom chceli. Nemalo to zmysel. Zapojiť sa, vždy to len otočili proti nej. Netrvalo dlho kým začala prvá hodina. Klasika. Všetko prebiehalo tak ako normálne. Proste len nech to prežije. Dnešok bol ale iný. Nátlak zo strány spolužiakov bol stále intenzívnejší. Prečo ju nemôžu ignorovať tak ako obvykle. Nakoniec nastala posledná hodina. Trieda si pokojne vykladala učivo. Zatiaľ čo všetci v triede mali za terč len ju. Nikto nevnímal tabulu.
„Nemohli by ste byť ticho!“ Nechala sa trocha uniesť.
„Čo sa deje Izabela. Prečo si nesadneš a nedávaš pozor.“ Bola jediná upozornená, to sa už aj vždy milá učiteľka dala na ich stranu. Dneska bol len pondelok, ako to bude. Týždeň má predsa len päť dní. Nemalo zmysel sa brániť. Nie keď si jediný na tej strane čo nikdy nemá pravdu. Nakoniec sa ale postavila.
„Ja idem domov!“
Učiteľka nereagoval. Proste si pokojne vykladala. Po tom čo vyslovila tieto slova. Pobalila si všetky svoje veci. Zvláštne, zrazu mala divný pocit, že niečo nebolo v poriadku. Na sekundu majúc v hlave obraz podivnej bábiky. Snažiac sa vytesniť ten nezmysel z hlavy. Zoberie sa a zmizne. Doma kde bude len ona, si aj tak nik nevšimne. Moment kedy jeden zo spolužiakov vykríkol.
„Ona má v taške bábiku!“ Nová zábava prišla na svet ako nečakaná vlna.
„Nie nemám.“ Odvetila.
„Ale máš. Videl som ju.“
Dušoval sa. Nemala v úmysle počúvať ich výmysly a tak sa chystala otvoriť tašku aby im to ukázala. Podráždene otvárala zips. Predsa by si pamätala keby si dala do tašky niečo také. Podivný pocit, akoby si spomenula na niečo matné. Naraz sa ale niečo stalo. Podivná bábika vyskočila z jej tašky. Presne ako ten jeden hovoril. Bola tam. Takmer zasiahla jedného svojim ostrým nožom. Okamžité nastala panika. Nedokázala tu vec vôbec sledovať očami. Vydesená stuhla na mieste zatiaľ čo ostatní zdesene utekali. Ten pocit čo vnímala. Nebolo to nič. Neschopná spracovať. Naraz mala okolo krku omotaný záves. Bez toho aby videla. Nemohol to urobiť nik, len tá bábka. Bez toho aby si ju stihla pozrieť. Vnímala len tie bodné rany. Lapajúc po dychu z nej vytekala červená tekutina. Strach. Naplnil ju spoločne s tou neznesiteľnou bolesťou. Takže taký to je pocit zomierať. Sám. Jediné čo sa nachádza blízko teba je to neznesiteľné zúfalstvo, to ktoré pociťovala celý svoj nepotrebný život.

Stála tam. V momente keď do miestnosti vošla polícia. Ten pohľad bol príšerný. Všetci študenti rozsekaný. Nechutné časti ich tiel ležali v krvavej omáčke. Otvorené oči naplnené hrôzou. Tak hrozný spôsob smrti.
„Nehýbte sa a pustite tu zbraň!“ Ohlásili sa na páchateľa. Nehýbal sa. Krátku dobu im trvalo kým zistili že nedýcha. Prípad bol jasný. Po tom čo sa jedna študentka zabila svojich spolužiakov bez značného motívu. Dokonca aj milú všetkými obľúbenú učiteľku. Snaha obesiť sa nepodarila a tak sa dobodala, pri čom nôž bol stále zaseknutý v jej ruke. Napriek tomu že od smrti neprebehlo veľa času. Mali dosť problém ho dostať z jej dlane. Ten zmätok čo nastal. Spísanie dôkazov. Všetko to bolo tak tragické. Smutné tváre, majúce otázku prečo?! Odpoveď sa už ale nedozvedeli. Sledovaní, hoci o tom nevedeli. Jednej bábke v rohu nevenovali žiadnu pozornosť.

1 Comment

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s