Raven J. Clark – Za hranicou smrteľnosti: 15.kapitola


Korekcia:
Ilustrácia: Raven J. Clark

Zobudil ma pukot ohňa, ale bol akýsi hlasitý. So znepokojením som si uvedomila, že cítim na pokožke jeho sálajúce teplo. Otvorila som oči a uvedomila si, že ležím na kožušine pred kozubom obloženým kameňom.
Zmätene som sa začala rozhliadať, keď som odrazu zazrela mužské topánky. Pohľadom som stúpala čoraz vyššie k tvári muža sediaceho v čalúnenom kresle s vysokým operadlom.
Sedel tam s ležérnou eleganciou a v ruke držal pohár s tmavo červenou tekutinou, ktorá sa v ňom lenivo prevaľovala, keď ním v kruhu zakrúžil a následne si odpil.
V úžase som zostala visieť na jeho plných perách a od nich putovala k bezchybnej tvári a jasným očiam, v ktorých sa odrážali hravé plamene kozuba. A práve tie oči ma zaujali najväčšmi. Jantárové, také neobyčajné a jasné, akoby mu v nich okolo mačacej zrenice tancovali zlaté iskry. A čo viac, poznala som ich, lebo práve s ich nejasnou vidinou pred sebou som zaspávala a teraz mám ich majiteľa priamo pred sebou.
Nezmohla som sa vôbec na nič, dokonca i dych sa mi zadrhol v hrdle. Ebenové vlasy mu voľne padali cez plecia a strácali sa kdesi na hrudníku v záhyboch rozopnutej čiernej košele, ktorá odhaľovala nemalú časť nahej pokožky. Bol nádherný, nikdy som nevidela nikoho tak nadprirodzene krásneho, ale je pravdou, že mnoho démonov som za svoj život ešte nevidela a možno boli vo svojej skutočnej podstate všetci práve takýto, alebo bola táto podoba len akýmsi odrazom ich márnivej stránky.
Nech už to bolo akokoľvek, vedela som len, že tu nemám čo robiť. Rozhliadla som sa po miestnosti a všetko mi v nej na pohľad pripomenulo stredoveký hrad. Kamenné steny i podlaha, kožušiny a tapisérie na stenách s vyobrazeniami anjelov a démonov. Vintage nábytok z masívneho dreva a olejomaľby. Snáď len ten mobil, na nízkom stolíku vedľa kresla, sem akosi vôbec nezapadal.
Muž mi nevenoval žiadnu pozornosť. Hľadel do plameňov, akoby obsahovali odpovede na všetky otázky tohto sveta a svoj pohľad neodvrátil ani keď som sa postavila a poodišla z jeho zorného uhla.
„Môj pane,“ ozval sa odo dverí medovo sladký ženský hlas, ktorý sa ťahal ako pohladenie cez celú miestnosť až do uší.
Obrátila som sa k nej a videla nádhernú ženu s neuveriteľne dlhými vlnitými ryšavými vlasmi. Všetko na nej v mužoch muselo vyvolávať túžbu, od jahodových pier, cez zelené mačacie oči až po zvodné držanie jej tela a vlnité pohyby, ktorými kládla dôraz na ženské krivky. Dlhá nočná košeľa z červeného brokátu jej splývala okolo nôh a rozparok odhaľoval mliečnu, dokonale hladkú, pokožku. Bodalo ma od závisti pri pohľade na jej dokonalosť, no zároveň som si uvedomovala, že pod tou nádhernou škrupinou sa môže skrývať netvor.
Inštinktívne som vedela, že táto zvodná žena je rovnako nebezpečná ako krásna. A hoci prešla okolo mňa, nezavadila o mňa ani len kútikom oka, akoby ani ona nevnímala moju prítomnosť.
Pokľakla na kožušinu k nohám toho muža a zaliečavo sa mu hlavou votrela pod voľne uloženú dlaň ako mača keď zatúži po pohladení. No on očividne nemal náladu a ráznym pohybom ju odstrčil na čo žena syčivo zaprskala.
„Stalo sa niečo, Najdrahší?“ opýtala sa rovnako líškavo a znova sa pokúsila priblížiť k nemu.
„Nemám na teba náladu.“
Jej oči sa zúžili do štrbín skrz ktoré prepaľovala muža naproti nej. No po krátkej chvíli sa jej na perách zjavil sladký úsmev. Kľakla si na všetky štyri čím mu ponúkla ničím nerušený výhľad na svoj bujný dekolt. Prehla chrbát a svoje pozadie vystrčila ako fena v ruji. Takmer som sa rozosmiala, ale bála som sa, že tým na seba upozorním. Bola to zvodná póza, no jej podliezavá snaha mi pripadala ponižujúca.
„Môj pane, ak je čokoľvek, čím môžem poslúžiť…“ zmĺkla, lebo sa na ňu konečne pozrel a jeho žeravý pohľad pálil na pokožke. Dokonca i ja som to cítila a to som nebola v centre jeho pozornosti. Žena zavrnela ako spokojná domáca mačka a priplazila sa bližšie. „Urobím čokoľvek, Najdrahší.“
Položil pohár na stolík a tou istou rukou ju vzal nežne pod bradu. Naklonil sa k nej a ona mu vyšla v ústrety. Vztýčila sa na kolená a rukami sa zaprela do jeho stehien, dýchala prerývane už len z jeho blízkosti. Takmer som sa odvrátila, lebo táto atmosféra mohla veštiť len jediné, no vo chvíli, keď sa ich pery takmer spojili, zašepkal v tichom rozkaze: „Vypadni!“
Žena sa okamžite stiahla a rázne sa vyšvihla do vzpriameného postoja. Ešte chvíľu zízala na muža pred sebou s akousi zmesou túžby a nenávisti v očiach, zatiaľ čo on sa opäť pohodlne usadil a zahĺbil do svojich myšlienok. Poodišla niekoľko krokov, zastavila sa aby naň ešte raz pozrela, snáď v nádeji, že si to rozmyslí, no potom vyrazila do tmavej chodby za pootvorenými dverami.
Nabrala som odvahu a podišla k nemu bližšie. Opäť som sa na neho zahľadela a skúmala ho. Cítila som, že ho poznám na úrovni, ktorej nerozumiem, že ma to k nemu priťahuje rovnako ako to k sebe tiahne dva magnety z opačnými pólmi. Boli sme ako dva dieliky skladačky, ktoré k sebe dokonale pasujú, no i tak som si nemohla pomôcť, bolo v ňom zlo, vypočítavé a chladné. A to ma desilo. Tá plazivá temnota pod povrchom a chamtivá túžba majetníckeho muža. Odkiaľ o ňom toho toľko viem?
Natiahla som k nemu ruku a zľahka prešla po jeho lícnej kosti. Šokovaná sama sebou som si uvedomila čo robím až keď sa muž náhle strhol a vstal. Pohľadom skúmal každý jeden centimeter miestnosti a potom prehovoril tichým, no naliehavým hlasom z ktorého sa mi rozochvelo vnútro.
„Milovaná, vedel som, že skôr či neskôr za mnou prídeš. Už to dlho nepotrvá a budeme spolu.“ Znova sa rozhliadol pátrajúc po akejkoľvek známke mojej prítomnosti. „Milovaná?“ zašepkal znova s nádejou v odpoveď, no ja som sa prepadla do ničoty.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s