Zdenka Black 13 – Moc zúfalstva: 4.kapitola


Korekcia:
Ilustrácia: pixabay

Zadívaná do tej falošnej diaľky. Nič z toho čo videla tam v skutočnosti nebolo a napriek tomu, že vedela tento fakt, netrápila sa zbytočnosťami. Umelá krása v rokline zúfalstva. Jednou rukou jemne hladila hrejivý kmeň starého stromu. Vedela to, ani ten strom na ktorom sedela nebol ten istý. Hlúpa a nepotrebná kópia. Hlboký nádych napriek tomu, že pľúca už dávno nepotrebovali prísun vzduchu. Malo to iný, trocha hlbší význam. Oblaky hrajúce sa po nebi. Mierny závan vetra. Nepatrný zvuk. Motúz. Slučka visiaca z konára. Prešla už pomerne dlhá doba. Nezaložila si ju. Neskočila. Prerušila svoju klasickú rutinu. Zamotaná vo vlastnom svete. Spomienky. Vedela čo sa stalo. Nepociťovala ľútosť. Ten podivný tlak napriek tomu, že srdce už dávno nebije. Zabila ho. Zaslúžil si trpieť. Jeho zničená duša sa už nevráti. Miesto kde skončila v dôsledku ich. Mala by pokračovať v pomste. Konečne prestane utekať. Zdalo sa to byť ako najlepšia možnosť tak prečo, akoby nevedela čo by mala urobiť. Trocha sa posunula. Konečne si nasadila svoju slučku. Nič nie je istejšie ako tento bolestivý kolobeh. Dusenie. Dobre vediac aké to bude zlé. Bolestivé. Nič iné ale nezostalo. Utrpenie, poznala ho tak dobre. Ignorovala neželanú spoločnosť. Pripravujúc sa na skok. Podivný divák bol dostatočne blízko, aby si vychutnal zvrátene predstavenie.
„Ja som myslela že…“
Neodpovedala desivá bytosť pod stromom. Zdalo by sa že ju chce zastaviť v skoku. Zrejme ženského pohlavia. Dlhé krvavé vlasy takmer po zem omotané čiernymi motúzmi, nie bolo to niečo iné, zvláštne. Podivná stonka ozdobená zlatými ľaliami. Koža zahalená obväzom. Krásne čisté. Pripomínajúc prvé vločky snehu. Nepošpinené. Jediná časť tela bez nich bola čiastočná tvár. Odhaľujúc veľké mäsité pery. Mierne sa leskli. Čerstvo natreté. Výrazná krvavočervená farba bola desivá. Dva čierne tunely mali byť oči. Špirály točiace sa od okrajov do stredu. Hypnotizovali. Hltali do seba všetko a zároveň v sebe nemali nič. Prázdne, desivé. Spôsobila túto podobu spôsob akým zomrela, alebo v tom bolo niečo iné.
„Ak niečo chceš, proste to vyklop.“
Dostala zo seba Diamant. Chladné slová. Nebolo to zrejme nič dôležité. Nemala dôvod odkladať skok, tak prečo. Bezvýznamne otázky či slová. Zbytočná strata. Premrhala už dosť času. Nebude sa vracať. Vymaže si to z pamäti.
„Týka sa to jeho,“
Znela tak podivné. Nevnímajúc nič okolo seba . Diamant zarazená tými slovami čo práve počula. Konečne sa pozrela na tu vec. Pár sekúnd. Následne si uvedomila vlastnú chybu.
„skončil v aréne,“ Nedostala zo seba veľa informácii. „zrejme zomrie.“
Nebolo v jej hlase nič. Proste to prišla oznámiť a po splnení jediného dôvodu prečo sa tam objavila. Zmizla. Diamant nechala samu. Len ona, strom, motúz. Vlastné myšlienky. Malo to byť tak jednoduché. Vrátiť sa k vlastnej rutine bolesti.

Chladná kamenná podlaha. Zobudený tým hlukom. Slabé praskanie. Fire nevedel kde je. Všetko v jeho hlave bolo prázdne. Mozog začal pomaly reagovať. Vytvárali sa prvé myšlienky.
„Kto sú tí ľudia všade okolo?!“ Spýtal sa sám seba. Sledujúc ich vydesené tváre. Sediac. Snažiac sa spracovať kde vlastne je. Nasledoval šok.
„Kto som ja?!“
Došiel mu zrejme dôvod ich zmätku. Naplnený zúfalstvom sa postavil na nohy. Bol to podivný pocit. Zdalo by sa mu že to robí prvýkrát. Obklopený tými neznámymi bol tak sám. Nedokázal vnímať. Chlad mu vstupoval do tela cez nohy. Žiadna obuv. Naplňoval ho. Zarezával sa pod kožu. Teplota tela klesala postupne. Poobzeral sa. Oči hypnotizované tým veľkolepým osvetlením. Urobil pár drobných krokov. Nachádzajúc sa na nie veľkom kuse miesta, presnejšie štvorec.
„Ring.“
Napadlo ho podvedome. Vedel to, nebolo uniku. Veľké plamene siahajúce do výšky im zablokovali cestu. Mihotajúce, akoby tancovali. Krásne odtiene žltej a červenej boli zladene. Vnímajúc tu neviditeľnú melódiu. Nevedel si to vysvetliť. Mal by cítiť strach tak prečo je tak pokojný. Očarený. Nebol ako tí zbabelci. Tie ich hlúpe náreky ho štvali. Šeptali. Nemajúc odvahu to vysloviť nahlas. Nepotreboval ten šum okolo seba.
„Podobní slabí úbožiaci by si zaslúžili zmeniť sa v prach!“
Zúril. Naraz zarazený vlastnou myšlienkou. Priať taký krutý druh smrti druhým, prečo by mal? Čo vlastne je? Zostal v šoku. Zrejme to vzniklo spojením sledovania ohňa a hnevu, alebo mu podvedomie niečo naznačovalo. Nostalgický pocit. Nevedel to opísať. Naraz sa niečo stalo. Nastala panika. Plamene vstúpili do ringu. Pálili tie slabé kreatúry. Kričali v bolestiach až kým sa nezmenili v prach. Nie všetkých. Zobral len pár. Tí neschopní urobiť čo len pohyb. Dobre vediac že jediné čo ich bude nasledovať je trpký koniec. Nekončiaca bolesť. Žiadna spása, či záchrana. Fire si pomyslel že to bolo akoby plamene poslúchli jeho rozkaz plný negatívnych emócií. To ale nebolo možne. Zrejme len chceli zredukovať odpad. Naraz bol zarazený niečím iným. Ten hrejivý pocit. Nebezpečné plamene ho volali. Mozog mu vyhadzoval rizika. Nevnímal ich. Necítil strach. Spravil pár krokov dopredu. Chcel sa čo najviac priblížiť k okraju. Naraz bol ale z toho sladkého sna prebudený. Vražedný plameň si vybral nové obete. Dlhý krik zúfalstva bez svojho konca sa mu ozýval v ušiach. Rovnako ako aj ten smiech. Presne ten zaujal. Nikto z tých zbabelcov na to nemal odvahu. Dobre to vedel. Vychádzal spoza tých plameňov. Slaboch schopný využívať na vraždenie nechutné triky. Zaťal svoje päste. Podvedome. Telo si pamätajúc tento zlozvyk. Neuvedomil si to. Oči sa zaleskli niečím iným. Na zlomok sekundy nemali nudnú tmavo gaštanovú farbu. Plamene v jeho vnútri nie sú mŕtve. Chystajú sa vstať z popola. Silnejšie, divokejšie. Táto sopka vybuchne vo veľkom štýle. Sebavedomé kroky. Postavil sa pred múr. Ignorujúc zbabelcov. Tlačili sa od neho čo najďalej. Spoznali ten rozhodný pohľad v jeho očiach. Vediac čo bude nasledovať. Zrejme klasický scenár. Oheň začal klesať. Nebolo isté či ho plamene podvedome poslúchli alebo to bola len zhoda okolnosti. Osvetlenie napriek tomu zostalo rovnako, možno by sa dalo povedať že o kus jasnejšie. Zadívaný rovno na tie podivné bytosti. Pri čom jeho oči padli na to najväčšie monštrum uprostred. Z každej strany dvaja poskokovia. Prvýkrát vo svojom živote videl niečo tak ohavne a desivé zároveň, bola to v skutku prepracovaná maska hrôzy. Niečo v ňom mu ale našepkávalo, že to je jeho skutočná tvár. Jemné šupiny sa leskli krásnou rubínovou farbou. Nezvyčajný odtieň získaný vďaka svojim obetiam. Presnejšie ich krvi. Majúc na tvári úsmev len sekundu. Zhorený či vydesený odpad bol proste príliš nudný. Zaujatý novou hračkou. Zvraštil čierne pery. Pokreslené zvláštnymi kresbami. Nie to nebolo tým. Skrývalo sa za tým niečo hrozivejšie. Temnejšie. Boli to odtlačky rúk ľudí snažiacich sa zachrániť. Vydriapať sa v posledných sekundách z tých veľkých akoby nekonečných úst. Napriek všetkej zúfalej snahe ale nestihli. Nemali šancu. Rozdrvení, prehltnutí. Rozpustení v kyseline. Plní nekonečnej bolesti sa stali jeho súčasťou. Není to tak, že by zmizli. Neprestali existovať. Proste zrástli k nemu. Trpieť v ňom. Kričiac bez toho, aby niekto počul ich nárek. Podobnými bielymi znakmi, otlačkami bolo posiate celé jeho telo. Tváre naplnené hrôzou. Sediac na tom obrovskom tróne. Nemusel nič robiť. Fire dobre vedel ako je ta beštia pred ním silná. Nemusel si nič dokazovať. Mal by byť poslušný aby prežil. Robia to všetci okolo. Stačí sa len zaradiť do rady k tým ovciam. Nik nie je tak hlúpy, aby provokoval svojho kata. Teda až na jedného zvláštneho mladíka s ohňom v očiach. Zatiaľ len slabším plamienkom. Chlad nemal šancu zahasiť.
„Hej, ty tučko uprostred!“
Zakričal Fire tak hlasno ako len mohol. Arogantný tón nemohol chýbať. Dávajúc najavo svoju nadradenosť. Mal to proste v krvi, hoci nevedel kto je. Skutočný šok pre všetkých prítomných. Jeden zo strážcov sa postavil. Chcel ho okamžite eliminovať, no obrovská šupinatá vec červenej farby ho zastavila. Smial sa. Bral to len ako neopatrný vtip od toho drobného hmyzu.
„Bojuj so mnou, ty tučná plechovka smetí!“
Rozvážne, sebaisté slová plné ohňa. Fire skutočne vedel ako má provokovať.
„Úbohá kreatúra zaseknutá v tom kresle. Stavím sa že s vakuom v hlave si zabudol už aj chodiť, nie to ešte zasadiť mi čo len jednu ranu!“
Smial sa Fire. Nevedel prečo, mal zomrieť, trpieť. Nečakalo ho nič len čistá beznádej no úsmev na jeho perách hovoril niečo iné. Nevzdal sa. Bolo jasne, že štyria strážcovia zúriac. Čakajú na rozkaz ho roztrhať. Ten ale nepadol. Nie preto, že by veľká desivá kreatúra nechcela vysloviť tie sladké slova na jeho odstránenie. Bolo v tom niečo iné. Nemôže ho zabiť, tak sa snažil držať nechceného rozkazu.
„Chápem, pán tučko sa bojí!“
Dodal Fire vtip na jeho obrovskú osobu, tou prezývkou ako ho nazval. Bolo to skutočne výstižne. Zopár väzňov sa neudržalo. Reagovali. Zasmiali sa. Moment kedy skončili, ich smrť nebola vôbec jednoduchá. Rozsekaní na niekoľko kusov. Kričali. Následne pohltení v ohni ale až do poslednej sekundy vnímajúc tu bolesť za urazenie. Veľký obor uprostred. Král tohto miesta sa postavil. Zem sa mierne otriasla. Dávajúc tým najavo že všetko ma svoje medze. Nebude strácať svoju autoritu dôsledku toho nepodstatného smetia. Hlboký výdych. Ten silný pach pripomínal zhnité rozkladajúce sa mäso. Fire sa udržal. Stál na rozdiel od tých posledných pár pre živších za ním. Stratili rovnováhu. Tesne pri okraji. Stalo sa im to osudne. Nastal krik. Pomalá premena až z nich zostal len prach. Fire zahladený pred seba. Bol tam len on a dvaja poslední úbožiaci z celej skupiny.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s