Zdenka Black 13: Náhodná strela – 5.kapitola


Ilustrácia: pixabay
Korekcia: Azi

Pandora sa zatackala. Vedela, že si míňa posledný čas. Napriek tomu sa nemohla vzdať. Opierajúc sa o stenu. Zanechávajúc na nej krvavý odtlačok. Pomalé kroky, mala neustále pocit že je sledovaná. Nebola to však paranoja vytvorená stratou krvi, tento podivný pocit v nej kričal ešte predtým ako vyšla z miestnosti. Osoba, ktorá otvorila dvere tam stále je. Veľmi dobre vedela že dnes na sto percent zomrie. Nemala dôvod sa zdržovať. Približovala sa k najbližšej zákrute doprava. Stále viac si potrebovala oddýchnuť. Telo priam kričalo. Túžba ležať na zemi aspoň pár sekúnd ale po tomto čine by ale nebola schopná ďalšieho pohybu. Nemohla si to teraz dovoliť. Smrť musí ešte počkať. Odbočila po priam nekonečnej dobe, napriek tomu ako veľmi chcela zrýchliť jej telo by väčší nápor nevydržalo. Horko ťažko sa držala na nohách pri tejto slimačej rýchlosti. Všetko bolo také neznesiteľné. Zúrila hlavne sama na seba. Chodba sa na konci rozdeľovala do dvoch smerov. Vpravo alebo vľavo. Nemala veľa času na premýšľanie a zároveň ho mala tak nekonečne veľa. Nevedela, ktorým smerom by mala ísť. Napokon chcela ísť cestou doprava. Nemohla si dovoliť spraviť chybu. Čas bežal tak neuproste rýchlo. Niečo v nej jej však našepkávalo, aby vyrazila ľavou cestou. Krok za krokom, čoraz bližšie sa musela rozhodnúť. Odrazila sa od steny a zamierila do ľavá. Zvláštna intuícia zatiaľ nesklamala na rozdiel od problémovej rovnováhy. Nohy, ktoré chceli vypovedať službu bolo stále ťažšie donútiť k pohybu. Zabrzdená rohom steny. Vstúpila do tejto chodby opierajúc sa teraz o ľavú stenu. Nešla však dlho rovným smerom. Pár metrov pred ňou bola zákruta doprava, po tom ale čo sa k nej dostala. Videla len ďalšiu odbočku. Nemohla si pripustiť že je stratená. Teraz nemala v hlave nič. Všetky myšlienky pohltilo čisté zúfalstvo. Chcela to stihnúť. Vedela aké je to nemožne, s tými zraneniami nemá šancu, a k tomu je tu vysoká možnosť že narazí na toho psychopata. Osoba alebo vec schopná eliminovať i spojencov. Skutočne divne, že okrem dvoch mŕtvol nenarazila na nikoho iného. Niečo nebolo v poriadku. Namiesto opatrnosti na ktorú nebol čas sa rozhodla využiť túto šancu. Strácala cit rovnako ako pocity. Posledným kusom zdravého rozumu sa snažila nájsť niečo čo nezapadá, akoby sa dívala na obraz, pri čom jeden ten najdôležitejší diel puzzle chýbal. Práve nájdenie toho slepého miesta bol skutočný problém. Nedokázala to, nemala na to čas. Zlyhávala.
„Zomriem! Zabili ma! Zomriem, ale chcem ich eliminovať! Veľmi chcem vidieť krv toho odpadu!“ Vírili hlavou zvrátené myšlienky. Hlboký nádych. Zastala, hoci aký to bol risk. Musela nabrať trocha síl. Nemohla si dovoliť skolabovať na pol ceste s cieľom v nedohľadne. Stále slabšie nohy mohli nabrať státím len štipku zo stratenej sily. Zatiaľ, ako tak poslúchali. Vytekajúca krv zdobila nielen steny ale i lesknúcu sa pohľadu. Miesto kde videla svoj matný odraz. Zadívaná na seba, akoby zhypnotizovaná tými krvavo červenými očami. Vedela, že týmito zbytočnými pohybmi len urýchľuje vlastnú smrť, bez ošetrenia boli jej zranenia aj tak smrteľne takže nemala čo stratiť. Možno keby zostala ležať v tej temnej miestnosti, mohla by dýchať o pár sekúnd dlhšie. Napriek tomu, že prišla o všetko. Nevzdá sa. Našla tu zbraň čím dostala šancu sa rozhodnúť. Bojovať a zabiť. Pištoľ, ktorá si k nej našla znova cestu, napriek tomu aká je táto misia nemožná po tom čím si už prešla. Vedela to, ale i tak. Zrážka s autom ju mala zabiť, no i tak ich prežila dokonca dve. Naraz sa pohla. Ignorovala bolesť a únavu vlastného tela, akoby aj sama prekvapená, že to dokázala zablokovať svojou pištoľou. Temne ostrie poliate krvou malo bordovú rukoväť. Dívala sa na svojho súpera. Strapaté bordové vlasy boli pôvodne hnedé. Namočenie v krvi im však zmenilo odtieň. Tvár schovaná pod masku svetlo sivej farby. Pokreslená zvláštnymi tmármi, vlnami, čiarami. Dve diery cez ktoré sa dívali tmavo-hnedé chladne oči. Vyšší len o pár centimetrov. Oblečení v tesnom čiernom tričku, s kapsovými zelenkavými nohavicami. Vojenská obuv. Svetlo hnedý plášť takmer po zem nemal zapnutý ani jeden gombík. Pandora zranená. Nemala veľkú šancu na výhru v tomto porovnávaní síl. Zdá sa že si chlap užíval ako ju tlači späť. Ostrie zbrane sa približuje k jej krku. Pandora mala prst na spúšti. Nemala čo stratiť. Použitým posledných síl začala svojou pištoľou mierne zatláčať meč naspäť. Osoba v maske ju nechala. Vychutnávala si tento lov. Nechcel ju zabiť rýchlo, nech najskôr poriadne trpí. Chcel si to celé poriadne užiť. Zrejme ju chcel mučiť skutočne pomalým tempom. Napriek tomu že nevedela či trafí. Moment kedy hlaveň namierila na nepriateľa. Pandora vystrelila. Pri tom hlase v hlave sa nedokázala upokojiť.
„Zabi! Vystrel! Zabi! Vystrel!“
Poslúchla túto sa opakujúcu sa skladbu. Postava sa zatackala dozadu. Zasiahla ho rovno do ľavého oka. Celý v kaluži vlastnej krvi. Príliš veľká šanca. S veľkou námahou namierila. Druha rana mierila na srdce. Súper dopadol nehybne k zemi, následne aj Pandora. Tvárou k zemi nevidela nič len krvavo červenú farbu. Budú toto jej posledné sekundy, nedokáže to. Počula to, ten otravný smiech. Desivá osoba čo dala zbraň. Pandora plná zlosti sa posadila. Nikto okolo nebol, tak prečo. Hlas vychádzajúci spoza steny. Chýbajúca puzzle. Našla ju. Postavila sa za pomoci steny. Opierajúc sa. Zamierila k telu toho psychopata. Teraz mu mohla dať dole masku no nepotrebovala vidieť tvár tej zdochliny. Ona hľadala niečo iné. Obyčajný čierny náramok mal na sebe jemno ružový kameň. Nehodil sa k imidžu chlapa. Bez výčitiek stlačila. Stena z ktorej počula vychádzať ten divno desivý smiech sa otvorila. Zobrala si ten šperk a vyrazila. Držiac o niečo pevnejšie svoju zbraň. Pomalé kroky smerovala ku vchodu do temnoty. Schody smerovali v oboch smeroch. Mala by si vybrať, predsa len v jej stave mala iba jednu šancu. Normálny človek by šiel smerom na hor, no ona nebola taká ako ostatní. Musela pokračovať nadol keďže vnútorný pocit priam kričal, že tam nájde osobu ktorú hľadá. Chce zachrániť alebo vlastnoručne zabiť. Nevedela, akoby sa v tom strácala. Spomienky sa miešali dokopy. Netrvalo dlho kým sa vchod zavrel. Klesala smerom dole v tej nekonečnej tme.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s