Korekcia: Lucell
Ilustrácia: –
10.kapitola
Jeden z nich mi mieril zvláštnou zbraňou na čelo… Vraj som smelý pozemšťan a bude ma škoda. Ďalší z darkónčanov mi ťa vytrhol z náručia. Vtedy som sa mu postavil z očí do očí… Len, len že ma minul ružový lúč. Ten, ktorý na mňa vypálil… ja som mu zbraň vykopol z rúk. Marcel po zbrani skočil mačacím skokom… Tiež ho minul ružový lúč… Viera znovu pocítila prenikavú bolesť hlavy… – Prestaň… prosím ťa. Ide mi roztrhnúť hlavu. Čo mi tu pripomínaš nevoľnosť pod Lipou? Čo to má s tým spoločné?
– Siahni hlbšie do pamäti. – Viera tuho premýšľala. Bolesť hlavy sa stupňovala.
– Ja to nevydržím, – trela si spánky. Na chvíľu stratila vedomie. Stano ju zachytil a uložil na deku, ktorú rozprestrela Mariena. Z bezvedomia ju prebralo hladenie po tvári.
– Varoval som ťa? – pohladil ju po vlasoch. Konečne sa jej v pamäti vynoril živý sen. S námahou začala rozprávať… – Ty si Stano Majer… spojenec Bada Darka, prezidenta zjednotenej planéty Zugrún. Šli sme spolu tou istou cest… – Znovu na chvíľu stratila vedomie. Mariena tiež začala pociťovať prenikavú bolesť hlavy. Marcel ju uložil na deku vedľa Viery. Keď prišla k vedomiu, pokračovala ďalej. – V kmeni Lipy si hľadal spálenú ryhu, tú ryhu vypálil laserový lúč zo zbrane Cyborga. Medzi tebou, Marcelom a bytosťami nastal boj na život a na smrť… – Znovu stratila vedomie. Marcel tiež začal rozmýšľať o živom sne. Prišiel na to, čo Stano myslel planétou Zugrún. Stanove ruky neustále hladili Vieru po mŕtvolne bledej tvári. Po prebratí z mdlôb pokračovala ďalej. – Mariena tam tiež bola. Bad je veľmi sympatický človek. Prepáč mi, Stano, že som sa ti posmievala.
– Práve on priletí na Tušínske Jazero, – odpovedal Stano.
– Áno, už si spomínam… Keď sme odchádzali zo Zugrúnu, hovoril o návšteve Tušínskeho Jazera, – slabosť pominula. Viera vstala z deky a nahodila úsmev… – Ty ho chceš privítať staroslovanským zvykom, však?
– Áno, – prikývol hlavou. Z deky už vstala aj Mariena. Viera odišla do stanu prichystať chlieb a soľ. Prikryla ho uterákom, aby v takej horúčave nevyschol.
– Stano, môžeš mi povedať ako ste sa zoznámili? – prosila ho Viera.
– Áno, veľmi rád. Poďte, sadneme si na deku, lebo v stane je horúco.
– Dobre, – súhlasila. Prisadli si k nim aj Marcel s Marienou. Stano začal rozprávať.
– Minulý rok v auguste sme mali prírodné party. Bola nás veľká skupina mladých. Sedeli sme pod jabloňou, pri ktorej som vás čakal. Keď dievčatá odišli domov, Marcel, Marián a ja sme ešte zostali sedieť na lavičke…
– Áno, už si spomínam, – vykríkol Marcel…
– No konečne! – poznamenal Stano ironicky a pokračoval ďalej… – Ja som hovoril o mojom sne, ktorý mi veľmi utkvel v pamäti. Keď odišiel aj Marián, Marcel ma žiadal, aby som mu vysvetlil čo je Čierna diera… – Aká Čierna diera? Ešte som o takom niečom nepočula – Viera pozrela na neho s prekvapením.
– Čierna diera je už dávno mŕtva hviezda a zároveň tunel do druhého vesmíru…
– Nerozumiem… Mŕtva hviezda, tunel do druhého vesmíru? – nechápavo krútila hlavou.
– Presne ako Marcel, – vyčaril na ňu úsmev… – Pýtal sa ma to isté, – pohladil ju po jemnej dievčenskej tvári. Červeň jej vystúpila na líca a trochu sklopila zrak.
„Aké má jemné dlane,“ preletelo jej hlavou. Chytila Stanovu ruku a viac si ju pritlačila na červené líca. Stano pocítil pri srdci veľkú radosť a pokračoval ďalej… – Na mieste Čiernej diery, pred mnohými miliónmi rokov, existovala hviezda podobná nášmu slnku. Po určitom čase hviezda začala zväčšovať svoj objem do určitej veľkosti. – Viera sledovala jeho pery a vnímala každé slovo. Pozrela mu zasnene do sivomodrých očí. „Počúvala by som ho večnosť, aký má príjemný hlas,“ pomyslela si… – Po dosiahnutí najväčšieho bodu rozpätia hviezda začala svoj objem zmenšovať a vznikol z nej Biely trpaslík… – Čo je Biely trpaslík? – Mariena mu skočila do reči…
– Biely trpaslík je Neutrónová hviezda – podotýkam – životu nebezpečná, – výstražne zdvihol prst… – Potom sa Neutrónová hviezda, pre jej veľmi silnú gravitáciu začala rúcať do seba… – Ako rúcať do seba? Nerozumiem. – Viera nechápavo krútila hlavou. – Poviem ti jednoduchý príklad : Máš postavený hrad z piesku a začneš doň vyhlbovať otvory… keď vyhĺbiš posledný možný… – Palác sa zrúti, – dokončila Viera Stanov príklad. – Áno, – prikývol hlavou… – Keď som vysvetlil Marcelovi o čo ma žiadal, chcel aby som mu ukázal nejaké súhvezdia. Po návrate na lavičku za rohom jednej bytovky bolo počuť záhadné pískanie. Nedalo mi to pokoj a zašiel som za ten roh. Pristálo tam UFO. Teleso dosahovalo výšku dvojposchodového domu.
– Potom Stano pribehol ku mne ako víchor a začal ma ťahať za roh, vraj budem vidieť niečo, čo som ešte v živote nevidel. Nechcelo sa mi veriť, ale zvedavosť bola silnejšia ako ja, – do rozhovoru vstúpil Marcel.
– Astronauti UFO, – pokračoval ďalej – nás pozvali na výlet. Prezident zjednotenej planéty Zugrún – Bad Darko, chcel osobný kontakt s nami, – Stano pozrel na náramkové hodinky. – Mali by priletieť každú chvíľu, – upozornil. Postavil ohnisko. Slnko už oblizovalo vrcholky hôr. Ďaleko do okolia sa šírila vôňa gulášovej polievky. Od Západu prilietalo záhadné teleso v tvare disku. Ľudia na Tušínskom Jazere mali oči plné hrôzy. Také niečo ešte nikdy nevideli. Sledovali, kde UFO pristane. Marcel, Mariena, Stano a Viera vyčarili úsmevy… – To sú oni, – pošepol Viere do ucha a pritúlil si ju k hrudníku. Kozmoplán s veľkým žltým trojuholníkom na striebristom povrchu pristál asi dvadsať metrov od ich táboriska. Zbehlo sa tam veľké množstvo ľudí. Viera na chvíľu zmizla. Vyšla zo stanu a na tácke niesla chlieb a soľ.
V stene kozmoplánu vznikol sedemhranný otvor. Prvý vyšiel Bad Darko. Viera a Stano mu vyrazili naproti. Vzácneho hosťa ponúkla chlebom a soľou. Taký bol staroslovanský zvyk. Bad odštipol kúsok chleba a ochutil si ho soľou. Slaboružovú, okrúhlu tvár mu ozdobil milý úsmev na tenkých perách. Za ním vyšli Stanovi a Marcelovi starí známi. Mer, Tony, Stív a Orínus. Opakovali Badov zámer.
– Uhm, chlieb je výborný, – pochválil ho Bad…
– Ozaj je výborný… V živote som taký nejedol. Z čoho ho robíte? – spýtal sa Mer a ešte si trochu odštipol. Viera vyčarila úsmev.
– Tento chlieb som piekla ja a som rada, že vám chutí. Bol robený podľa receptu mojej starej mamy…
– Tvoja stará mama musí byť výborná kuchárka, – pochválil ju Bad.
Marienu pochytila prudká bolesť hlavy. – Odkiaľ poznám toho človeka? – preletelo jej hlavou… – My sa poznáme zo živého sna, ktorý si prežila spolu s nimi, – ukázal štíhlou rukou na vedľa stojacich. Pravou rukou vybral z vrecka striebornej tógy tubu šumivých tabliet. – Tu máš protiliek na zahlušenie bolesti, ktorú vyvolala spomienka na živý sen. Veľmi ma mrzí, že ste našim pričinením toľko pretrpeli. Nemali sme zasahovať do vašej pamäti. Už sa to nebude opakovať, ak použijete tento prospekt. Jednu tabletu rozpustíte v dvoch decilitroch pitnej vody. Má to chuť Zugaraja, niečo podobné ako chuť pomaranča. Rastie to na Zugrúne. Stano potriasol pravicami hostí.
– Vítam Vás na planéte Zem a sme radi, že ste nás navštívili. Budeme sa snažiť rozširovať a upevňovať naše priateľstvo, spoluprácu a ochranu mieru celého vesmíru.
Zaznel veľký potlesk. Prestrašení ľudia sa ukľudnili. K ich stanu prichádzali ďalší a ďalší ľudia. Chceli vidieť mimozemšťanov na vlastné oči. Deti sa obšmietali okolo veľkého telesa. Niekoľko detí vošlo do útrob kozmoplánu. Bola to veľká senzácia na celom Tušínskom Jazere. Bad sa obrátil predom k húfu ľudí.
Amatérske príbehy 