Korekcia: Lucell
Ilustrácia: –
7.kapitola
– Aký Gamatunel? Nerozumiem, – krútila Viera nechápavo hlavou.
– Gamatunel je náš najmodernejší prostriedok.
– Môžete…
– Prestaňte mi vykať, prosím. – milo na nich pozrel.
– Tak teda dobre. Ja som Viera, – podala mu ruku s úsmevom.
– Teší ma, Bad, – opätoval jej úsmev. Tak isto si potriasli pravicami s Marienou.
– Bad, môžeš mi vysvetliť čo je vlastne ten Gamatunel? – Viera ho požiadala o vysvetlenie. Prikývol hlavou na súhlas.
– Už ako som spomínal, Gamatunel je náš najmodernejší dopravný prostriedok. V ňom putujeme časom. Naša planéta je od Zeme vzdialená štyridsať svetelných rokov. Ak by sme chceli udať túto vzdialenosť v kilometroch, vyšlo by astronomické číslo. Presnejšie povedané – 380 biliónov kilometrov. Gamatunelom túto obrovskú vzdialenosť prekonáme za pár sekúnd. Vašimi vesmírnymi korábmi by let na našu planétu potrval veľa, veľa rokov. Na palube korábu prežije niekoľko generácií, dokiaľ priletia k nám-
„Za pár sekúnd? Taká neuveriteľná technika?“ žiarili Viere oči veľkou radosťou. Prisadla si bližšie k Stanovi, pričom ho chytila za ruku a hladila ju s veľkou láskou. Pocítil teplo jej krehkého tela. Tiež mu prišlo ľúto, že Vieru v skutočnosti nepozná.
– Áno, neuveriteľná technika. Akákoľvek diaľka za pár sekúnd, – odpovedal Bad na Vierinu myšlienku, čím pretrhol Stanovo zasnenie.
– A čo planéta Darkón? – spýtal sa po dlhšej odmlke.
– Planéta Darkón už neexistuje, zničili sme ju tesne po našom spojení. Zbraň, čo som ti spomínal sme vyrobili počas prerušeného spojenia. Najprv sme zničili kozmoplány darkónčanov, ktoré už boli v tesnej blízkosti Zeme a potom planétu Darkón. No, a teraz sa rozlúčime. Teším sa na ďalšie naše stretnutie. Môžete odísť, – ukázal posunkom ruky na oceľové elipsovité dvere oproti druhému oknu kancelárie.
– Tak ešte raz. Dovidenia. Prídeme na Tušínske Jazero, – zamával im s úsmevom na perách.
– Odkiaľ vieš, že ideme na Tušínske Jazero? – zakričala Viera na rozplývajúci sa obraz Bada, ale jej ústa ostali nemé. Pocítila prenikavú bolesť hlavy a upadla do bezvedomia. Bad a spoločenstvo vedcov planéty Zugrún vymazali pozemšťanom pamäť.
– – –
Stana prebudili prvé slnečné lúče predierajúce sa cez záclony. Vyskočil z postele svieži ako rybička. Vôbec si nepamätal na večerné spojenie s Badom. Jeho prvé kroky viedli na balkón. Hodil zrak na oblohu.
– Aká je čistá? Ani jediný mráčik. Dnes bude určite horúci deň. Už sa nemôžem dočkať kúpania, aj voda bude určite dobre prehriata, – vyčaril úsmev na perách. „No, idem sa naraňajkovať aby som mal dosť energie na cestu,“ hovorí si v duchu. Po výdatných a sýtych raňajkách hodil na chrbát červeno – čierny ruksak. Do pivnice odišiel vybrať bicykel. „Ešte kontrola kolies a vybavenia. Všetko je v poriadku,“ preletelo mu hlavou. Došiel na miesto stretnutia včas. Pozrel na náramkové hodinky.
„O päť minút desať a Marcela s dievčatami nikde!“ Rozčuľoval sa v duchu. Len čo doznela jeho myšlienka, spoza rohu bytovky vyšiel Marcel v sprievode dvoch sympatických dievčat. Celý žiaril radosťou.
– Ahoj, už sme tu. – Ahoj, to som rád, ale trochu meškáš! – vytkol mu.
– Prepáč – zdržali sme sa pri výbere bicyklov, – ospravedlňoval sa.
– To nevadí, hlavne že ste tu, – usmial sa na nich.
„Čo s ním je, myslel som, že ma vyhreší. Pozrimeže, Vieru malo nezje očami. Žeby láska na prvý pohľad?“ Preletelo mu hlavou.
„Odkiaľ poznám obe dievčatá? Veď som ich nikdy nevidel a predsa sú mi známe?,“ Stano pocítil prenikavú bolesť hlavy. Bol nútený privrieť viečka. Vtedy sa mu premietol celý živý sen, ktorý spolu prežili. „Onírium,“ vyjasnilo sa mu v hlave. Prstami pravej ruky pritlačil spánky.
– Čo ti je? – oslovila ho Viera príjemným hlasom – mala ho príjemnejší ako v živom sne.
– Ale, trochu ma pobolieva hlava, – po uvoľnení prstov bolesť pominula.
– Ty si Viera a ty Mariena, však?
– Áno, to sme, – boli trochu šokované.
– Teší ma, ja som Stano, – podal im roztrasenú ruku.
„Odkiaľ vie ako sa volajú? Veď ich v živote nevidel,“ nešlo mu to do hlavy.
– Ste dobre pripravení na cestu? Je dlhá a namáhavá, – Stano prerušil Marcelove myšlienky.
– Áno, sme, – pozreli na neho s prekvapením v očiach.
– Tak teda, môžeme vyraziť? – prikývli hlavami s pootvorenými ústami.
– V poriadku, ideme! – zavelil. Vysadli na bicykle.
Amatérske príbehy 