Slavomír Majcher z Trebišova Tajomstvo papieroveho srdca II (3.časť)


– Konečne… žiadna krv, kancelária naplnená tabakovým dymom a hlavne tí uštipační kolegovia, ktorí by ma chceli dostať len do postele! – bola to veľmi pekná štíhla a vysoká žena s dlhými blond vlasmi. – Ách… celých šesť týždňov oddychu a relaxu, – vydýchla si a pohodlne sa usadila do plyšového kresla v kupé. – Slečna Tatiana Dmitrievna? – do kupé vstúpil sprievodca. – Áno to som ja! – odvrkla podráždene. – Prepáčte, že vás ruším… toto mi dal pán z vedľajšieho kupé, – podáva jej do ruky ošarpanú papierovú škatuľu v tvare srdca. – Ďakujem… a čože s tým mám ako robiť? – zaksichtila sa kyslo na sprievodcu. – Pokyny nájdete tam… vo vnútri, – vysvetlil jej a opustil kupé. Tatiana opatrne otvorila škatuľu, či v nej nie je nejaká bomba… mala totiž veľa nepriateľov. Na dne ležali dve hnedé obálky, z ktorých jedna bola zapečatená. Po otvorení prvej z nich začala čítať: „ Vážená slečna a komisárka Tatiana Dmitrievna. Do rúk sa Vám dostali tajné kódy raketovej základne ZARUSIN pre pristávania a štarty mimozemských lodí z planéty Dragón tretej obežnice hviezdy Ziepter, ktoré patria našej armády. Tieto kódy chce získať ruské podsvetie KUULK, aby narušili mierové dohody medzi planétou Zem a Dragónom. Veľmi Vás prosím… uschovajte túto obálku na tajnom mieste, o ktorom budete vedieť len Vy a naši mimozemskí priatelia. Nedovoľte, aby sa to dostalo do nesprávnych rúk.
S pozdravom ostáva :
Nikolaj Ivánovič “.


– Dočerta! – pohoršovala sa nad obálkami. Odrazu vlak ostal stáť. – Čo sa to stalo?! – preletelo jej hlavou. Len čo vykukla z okna tesne okolo hlavy jej preletela guľka, ktorá rozbila sklo na vedľajšom kupé. Vyletela na chodbu, či tam niekto nie je zranený. Chodba bola našťastie prázdna… vošla do vedľajšieho kupé. Na podlahe ležal robustný chlap s riedkou briadkou. Tatiana mala zlatú plaketu zo školenia prvej pomoci. – Pane… vy krvácate, – naklonila sa k nemu. – Vy ste komisárka Dmitrievna? – pýta sa slabým hlasom. – Áno, to som ja, – odpovedala so slzami v očiach. I keď zvonku vyzerala drsne… vo vnútri to bola predsa len jemná žena.
– Veľmi vás prosím… uschovajte tú obálku, čo som vám… – skonal v jej náručí.
– Sľubujem, že ju dobre uschovám a pomstím vašu smrť… nájdem vraha! – zatlačila mŕtvemu viečka, zatvorila mu ústa a pohladila po okrúhlej tvári. Strčila ruku do jeho vnútorného vrecka saka, z ktorého vytiahla zakrvavenú identifikačnú kartu. V duchu začala čítať: „ Nikolaj Ivánovič Bodarev… generálny riaditeľ raketovej základne ZARUSIN “.
– – –

Do vlaku vpadli piati muži v čiernych oblekoch. Tatiana Dmitrievna bola nútená urýchlene opustiť vlak, lebo členov ruského podsvetia tak trochu poznala z riešenia prípadu brutálnej vraždy, za ktorý dostala odmenu vo forme kúpeľného poukazu. Vystúpila cez najbližšie dvere vagóna. Hneď vedľa trate stálo opustené čierne BMW, ktoré tam bez dozoru nechali mafiáni. Vystihla ich nepozornosť a do BMW nasadla. Vyrazila na ňom pozdĺž trate. Chcela nájsť nejaký dom, v ktorom by bol telefón, aby sa mohla spojiť s komisariátom v Moskve, nech jej zrušia dovolenku. – Šéfe… jedna žena nám ukradla auto… nutne potrebujeme helikoptéru, aby sme ju mohli dohoniť… – Vy idioti… prečo ste nechali auto bez dozoru! Tá žena má určite to, čo potrebujem! Musíte ju chytiť! – vynadal im do vysielačky. Neprešlo ani dvadsať minút, keď na neďalekej čistinke pristála červeno-čierna helikoptéra. Všetci piati vyskočili z už rozbiehajúceho sa vlaku. Po vzlietnutí helikoptéry začali prenasledovať čierne BMW a strieľať po ňom. Tatiana nahmatala pod palubnou doskou mobilný telefón… okamžite sa spojila so svojim šéfom Moskovského komisariátu. – Haló… šéfe… tu je Tatiana Dmitrievna… potrebujem pomoc. Ide za mnou ruské podsvetie a strieľajú po mne… – Do čoho ste sa to namočila slečna?! Veď ste bola na ceste do kúpeľného mesta Dnepropetrovsk… či nie?! – skočil jej do reči. – Áno viem… cestou vlakom sa mi však do rúk dostala obálka s tajnými kódmi raketovej základne „ ZARUSIN “, čo patrí našej armáde a chce ju dostať ruská mafia… – Akú obálku spomínate… kde ste teraz? – pýtal sa už miernejším hlasom. – To vám nemôžem prezradiť… nachádzam sa zhruba asi päťdesiat kilometrov od Dnepropetrovska, – odpovedala s trochou nádeje v očiach. – Ihneď za vami posielam špeciálne komando… chlapi sú vycvičení na boje zblízka, – ukľudňoval ju.
Tatiana uháňala v čiernom BMW poľnou cestou, ktorá ju priviedla do hustého lesa, kde sa stratila prenasledovateľom. Lesná cesta ju priviedla k naoko neobývanej chate. Trochu rozstrieľané auto odstavila pod vysoký a košatý dub. Podišla k dverám… Zaklopala na ne s odznakom Moskovského komisariátu v pravej ruke. Otvoril jej vyšší chudý a prešedivelý pán. Vrásky na tvári prezrádzali, že toho počas svojho života prežil veľa. – Kto ste? – spýtal sa nedôverčivo. – Som Tatiana Dmitrievna… špeciálna agentka Moskovského komisariátu, – predstavila sa a ukázala svoj odznak. – Ako vám môžem pomôcť? Prosím… poďte ďalej, – ukázal rukou, aby ho nasledovala dovnútra. – Mám niečo… – premerala si ho od hlavy až po päty – … a teraz za mnou ide celé ruské podsvetie… – Čo máte také zaujímavé, že teraz za vami ide celé ruské podsvetie? – prerušil jej nakúsnutú vetu. – Prepáčte… ale to vám nemôžem prezradiť, – pozrela na neho s výčitkou v očiach. – Hm… poďte, schovám vás do pivnice. Tam vás určite nikto nebude hľadať, – chytil ju za plece skostnatenými prstami a odprevadil do suterénu. Bol to starý veterán a tiež člen ruského podsvetia. Jeho šéf ho už vopred upozornil na nečakanú návštevu a dal pokyny ako má postupovať. Po odprevadení komisárky a uzamknutí dverí, okamžite došiel k telefónu. – Šéfe… vaša hrdlička už sedí v hniezde… môžete si ju prísť vyzdvihnúť… – Dobrá práca Serioža… budem ti musieť zvýšiť provízie, – pochválil ho. Tatiana si všimla cez škáru vo dverách telefonát neznámeho a nechtiac si ho aj vypočula. V starej drevenej skrini našla zopár výbušnín… – Dúfam, že ich nebudem musieť použiť… nerada by som niekoho zabila, – povedala potichu. Hasičskou sekerou si prerúbala drevenou stenou cestu na slobodu. Bolo to v pravej chvíli, lebo traja z prenasledovateľov už-už otvárali tak trochu spráchnivené dvere do pivnice. Po úniku Tatiana znovu nastúpila do odstaveného BMW.
Auto nie a nie naštartovať. – Tak poďme… nenechaj ma teraz v štichu… prosím? – šeptala si v duchu. – Dočerta… znovu nám utiekla, – smutným pohľadom sprevádzali už odchádzajúce auto. – Alfa volá Betu… Okamžite pristaň vedľa tej drevenej chatrči! Hrdlička nám znovu uletela! – Vy ste ale neschopné drevá! Jedna ženská vás vie tak vytočiť?! – ozvalo sa vo vysielačke. – Je to špeciálna agentka Moskovského komisariátu a je veľmi prefíkaná! – odpovedal jeden z trojice. Nastúpili do helikoptéry. Tatiana znovu nahmatala mobilný telefón, aby zopakovala predošlé číslo na Moskovský komisariát. – Haló… šéfe to som znovu ja. Našťastie sa mi podarilo újsť z pazúrov jedného z mafiánov. Zamkol ma totiž do pivnice, aby ma mohol vydať do rúk podsvetia. Ešte by som vás chcela požiadať o zrušenie mojej dovolenky… – Slečna Dmitrievna, ale čo bude s vašim poukazom na kúpeľnú liečbu? Veď ste si ho právom zaslúžila za vyriešenie závažného prípadu brutálnej vraždy vysokopostaveného politika, – spýtal sa s trochou obavy. – Ale čert ber môj poukaz! Ide hlavne o záchranu tajných spisov a uchovanie mieru medzi Zemou a planétou Dragón! Poukaz môžete dať niekomu inému! – odpovedala podráždene. – Tak teda dobre… vašu dovolenku ruším a budem sa snažiť o preloženie vášho kúpeľného poukazu na neskôr. Bola by veľká škoda, keby poukaz prepadol… ešte vás prosím… dajte na seba pozor, lebo by ste nám veľmi chýbala, keby sa vám niečo stalo, – mal o ňu strach, lebo ju tajne miloval. Na miesto boja už dorazila aj špeciálna jednotka. Z helikoptéry po pristáti na neďalekej čistinke vystúpilo zo desať ťažkoodencov.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s