Slavomír Majcher z Trebišova Tajomstvo papierového srdca II (2.časť)


– Dobrý večer… Kde máte zraneného? – Poďte za mnou, – odprevadil ich do izby. – Zachránila ste jej život, už zisťujem náznaky šoku z vykrvácania. Stratila veľmi veľa krvi, – naložili ju na nosítka.

Komisárka sledovala so slzami v očiach vzdiaľujúcu záchranku. – Dúfam, že sa z toho dostane, – vytkla si v pamäti. Násilníka natlačili do jej auta a vrátili sa na komisariát, kde ho usadili do cely predbežného zadržania. – Ďakujem ti Sergej… že si prišiel. Môžem ťa odviesť domov a zajtra… vlastne už dnes… – zasekla sa pri pohľade na náramkové hodinky – … si pôjdeš vyzdvihnúť auto… – Súhlasím, lebo neviem, či by som zvládol riadiť auto… dnešný deň bol naozaj náročný, – zívol a ponaťahoval si hnáty. Obaja nasadli do Tatianinho auta. Došli k Sergejovmu domu… – Prajem ti dobrú noc, alebo skôr ráno? – vyčarila jemný úsmev na unavenej tvári. – Stretneme sa ráno v práci, – opustil auto. – Konečne si doma. Čo to bol za naliehavý prípad? – Ale… vražda… – Koho zase zavraždili? – nadvihla hlavu z vankúša. – Vysokopostaveného politika… presnejšie povedané… ministra vnútra. – Viete kto je vrahom? – Prosím ťa, Jelena… – Ach… prepáč… neuvedomila som si, že je už toľko hodín, – pozrela na budík stojaci na nočnom stolíku. Sergej zhasol nočnú lampu nad posteľou. Tatiana došla domov a po sprche so sebou hodila do postele. Po namáhavom dni bola veľmi unavená. – Dočerta! – treskla po budíku. Ponaťahovala si hnáty a šla prichystať raňajky. Najedla sa a opustila byt. Po príchode do práce… – Dobré ráno Tatiana, – privítali ju Alixijné slová. – Komu aké… – Čo sa stalo, že ste tak namrzená? – hodil na ňu zvedavý pohľad. – Priviedli sme včera večer s poručíkom Larionovom vraha ministra vnútra… – Prečo ste mi nezavolali? – zvraštil hrubé obočie. – Nechceli sme vás rušiť, lebo už bolo dosť neskoro, – zastal sa jej poručík Larionov. – Zajtra chcem mať na stole podrobné spisy ohľadom tohto prípadu a teraz choďte domov. Dávam vám a poručíkovi Larionovi voľno, – vyprevadil ich z kancelárie. Sergej si pošiel vyzdvihnúť auto z miesta činu. – Ahoj rodinka… – Sergej… čo sa stalo, že si doma? – Šéf nám s komisárkou Dmitrievnou dal voľno za včerajší presčas a dopadnutie vraha… – Takže máte vraha? – Áno… prichytili sme ho, keď sa pokúsil zavraždiť ministrovu neter… – A ako sa má? – Chcem ju ísť navštíviť do nemocnice… idete so mnou? – preletel letmým pohľadom po rodinke sediacej pri kuchynskom stole. – Áno, – odpovedali zborovo. Po dobrom obede všetci štyria nastúpili do auta. Došli do nemocnice… – Dobrý deň… koho hľadáte? – zastavil ich primár. – Včera večer tu doviezli slečnu Jerichovú… – Ste jej známi? – Nie… som poručík Larionov a zaoberám sa jej prípadom… pokúšali sa ju zavraždiť… – Aha. To vy ste volal záchranárov? – Áno… – Poďte za mnou… leží na jednotke intenzívnej starostlivosti, ale deti tam nemôžu ísť… – Marusia… vezmi Sergeja a choďte do cukrárne… tam nás počkajte, – Jelena im dala z peňaženky zopár drobných. – Ako sa má? – Zavolali ste nás v pravú chvíľu… je už mimo ohrozenia života. Dá sa povedať, že sa znovu narodila, – vyčaril úsmev na hrubých perách. Vošli do miestnosti s kopou elektronických prístrojov. – Dobrý deň slečna… – Dobrý aj vám… pán poručík a ďakujem za záchranu života. Kde je komisárka Dmitrievna? – Určite bude doma, lebo sme došli domov v neskorých večerných hodinách. Toto je moja manželka Jelena, – ukázal posunkom ruky na vedľa stojacu ženu. – Dobrý deň… ja som Tamara Jerichová… – Teší ma… Jelena Larionovová, – podali si ruky. – Máte šikovného manžela, – pozrela jej do očí. – Ďakujem, – uklonila hlavou a vyčarila úsmev na tenkých perách. – Ako sa cítite? – oslovil ju Sergej. – Ako keby ma prešiel parný valec, – odpovedala s trochou irónie v hlase. – Bude to dobré… máme predsa špičkových lekárov, – upokojoval ju. Sergej s Jelenou sa zdržali v nemocnici tridsať minút. Po odchode z nemocnice zašli pre deti do cukrárne. – Nemáte chuť ísť niekam na piknik? – navrhol. – Áno ocko… poďme hen, do tohto lesíka, – ukázala Marusia na neďaleký lesík za mestom. Nastúpili do auta a opustili parkovisko pred nemocnicou. Vyrazili za svojím cieľom. Počas cesty navštívili najbližší obchod s mäsom a potravinami. Na chvíľku zašli aj domov, aby sa prezliekli. Vzali so sebou nejaké nože a čo patrí k pikniku. Došli do lesíka… Sergej nazbieral drevo na oheň. Po dobrej prírodnej hostine sa vrátili domov. Unavené deti políhali skôr, ako boli zvyknuté, tak že obaja mali pre seba viacej súkromia. – Sergej… nie si unavený? – šepla mu do ucha. – A vieš že ani nie? Tá matka príroda robí zázraky, – odpovedal. Pobozkal ju na pery a políhali si spať. Ráno vstal svieži ako rybička. Po chutných a výdatných raňajkách odišiel do práce. – Dobré ráno komisárka… – Dobré aj vám poručík… vyzeráte odpočinutý…

– Áno… celá rodinka sme boli na prírodnom pikniku… a poviem vám… tá matka príroda robí ozaj zázraky. Mimochodom… navštívil som slečnu Jerichovú… – Áno… a ako sa má… po tom traumatickom zážitku? – Je mimo ohrozenia života a pýtala sa na vás… – Ozaj? – Chýbate jej… keď vám smiem poradiť… zájdite do nemocnice… prosím…

– Porozmýšľam o tom… dáte si kávu poručík? – Môže byť, – odpovedal. Obslúžila ho.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s