Simona Azi Breaking blue eyes (KONIEC)


Korekcia: Lucell
Ilustrácia: L.M.

“Kontroloval si dnes Dáliu?”
“Hej, ráno. Prečo?”
“Z telefónu?”
“Hej, prečo?”
“Kde máš mobil? Sélii si o nej vravel?”
“Sakra,” zahrešil, zrazu mu to všetko doplo. Je pytliačka, priekupníčka a on jej vtedy o Dalii všetko povedal. Dalia je v nebezpečenstve.
“Máš tam ešte čln?” spýtal sa.
“Mám.”
“Pošlem Ti súradnice. Zachráň ju. Zachráň všetky.”

“Beriem pušku,” povedal a skončil vysielanie. Kamil sa od zúrivosti triasol. Od strachu sa nedokázal pohnúť. Dúfal, že Dalia a jej hejno sa stihli odplaviť do zátoky. Taký bol na seba nahnevaný. Až! Až nedokázal dýchať. Vybehol na palubu a pozeral na Seliu.
“Klamala si,” zavrčal, “ak sa jej niečo stane. Prisahám na všetko čo mi je sväté, že Ťa zabijem.”
“O čom to hovoríš?”
“Si pytliačka, priekupníčka. Oči hľadáš kvôli zisku.”
Selia sa jemne usmiala, “hovorila som, že ma ten tvoj kamoš nemá rád.”
Kamil sa otočil a začal štartovať. Nemienil riskovať Daliin život. Breaking blue eyes počkajú.
“Kam si myslíš, že ideme,” ozvala sa Selia a Kamil počul natiahnutie kohútika.
“Viem,” povedala a zasmiala sa, “typický manéver záporka. Mali by sme byť knižná predloha. Malo by to byť aspoň trocha klišé.”
“Ty si sa zbláznila. Zabi ma, ak sa Ti to páči, ale Dália je kamoška. Nikdy ju neodpustím a nedopustím, aby sa jej niečo zlé stalo. Rozumela si?”
Selia nechápavo pozerala na Kamila, no potom vystrelila dvakrát do vzduchu. Kamil sa zasmial a znova sa jej otočil chrbtom. Musel pomaly uvoľňovať kotvu. Selia podišla ku Kamilovi a udrela ho po hlave. Spadol k zemi ako vrece zemiakov. Počula, že má prísť búrka musela lepšie ukotviť loď. Našťastie neboli ďaleko od brehu. Skočila do vody s lanom v ruke a priviazala ho skalu. Usmiala sa a skočila do vody. Doplávala naspäť a vyliezla z vody. Usušila sa a čakala.
Kamil sa prebral asi po hodine.
” Ty malá ….,”nedokončil vetu, uvedomil si, že je priviazaný a Selia sa oblieka.
“Kam ideš?”
“Pozri, ako prišiel príliv. More utieklo na pobrežie. Otvorila sa mi jaskyňa. Musí byť neuveriteľne silný príliv. Zmizla skoro polovica vody. Ostrov vypadá, ako by stál v mláke. Zaujímavé.”
“Tu nie sú jaskyne. Počula si predsa Majla.”
“Tak čo je tamto?” spýtala sa ukázala smerom k ostrovu. Na oblohe sa už oblaky sfarbili do čierna, voda temnela tiež. Kamil sa s ťažkosťou postavil a pozrel na ostrov. Bol tam otvor. Nie veľký, malý. Vyzeral umelo. Ale to je asi spravený od obtekania vody. More, soľ ho vytesali.
“Idem s tebou. Rozviaž ma.”
Selia premýšľala, v potápaní nebola dobrá a spoločnosť potrebuje. Prekrútila očami ale potom akoby sama sebe vysvetľovala dôvody. Ok, odviaže ho.
 
Obaja skočili do vody a začali plávať k diere. Čln ešte raz previazali a uviazali o skalu a potom zamierili k ostrovu. Kamil sa tešil, až tak, že skoro zabudol na Daliu, Seliu ako pytliačku. Ale len skoro. Zhlboka sa nadýchli a ponorili. Vstup do jaskyne bol naozaj malý. Museli prejsť po jednom. Konečne sa vynorili.
“To nie je možné,” zachripel Kamil. Vybral foťák a odfotil laboratórium. Boli v bazéne. Obrovský bazén. Ako sa ale dostanú hore? Obzerali sa okolo seba. Zistili, že nie sú v bazéne ale v nádrži. V takej aké bývajú v aquatóriach. Časť z nich bola vytesaná do kameňa, vyoblená. Kde tu rástli machy a hore. Hore boli plexisklá. Veľké, priehľadné a nerozbitné.
“Vedela si o tom? Máš stým niečo spoločné?”
No Kamil vedel odpoveď skôr, ako sa spýtal. Selia stále kývala hlavou.
“Nie, toto nie je moja práca. Musíme vypadnúť.”
“Čože? Prečo?”
“Nič Ti nenapadá? Prečo to tu vyzerá ako v aquatóriu. Asi nie preto lebo pozerajú na číru farbu mora. Niečo tu chovajú. Majú dvojité, možno trojitú hrúbka skla. Také nerobia ani pre veľryby. Tak čo tu chovajú? Načo sem pozerajú?”
“Zistíme, pozri,” povedal. Ukazoval na skryté schody. Boli obrastené machom. Kamil pomaly prišiel k nim a stúpal hore. Selia prevrátila oči ale išla za ním, dobehla ho a pozrela na hodinky. Ok, čas ešte majú. Odliv z pobrežia prídu za necelé dve až tri hodiny. To stíhajú. Takže majú čas. Musia to stihnúť. Obaja vyšli na poschodie. Rozhliadli sa. Ešte stále boli v nádrži len tu sa rozdeľovala na niekoľko časti. Zvláštne. Kamil prebehol všetky miesta, chcel zistiť čo sa tu ukrýva. Ale nenašiel nič. Nič živé, ani mŕtve.
“Nič. Nikde nič. Kde sú?”
“Čo hľadáš? Mali by sme vypadnúť. Sme tu dlho, príde odliv a zaplaví sa to tu. Musíme zmiznúť.”
“Snáď sa nebojíš?”
“Ty nad tým nerozmýšľaš triezvo. Zapni mozog. Ak sa sem vrátia tie beštie budú mať zadarmo kŕmenie. Nebudú ako Tvoja prítulná Dalia.”
Kamil pozrel na Seliu. Mala pravdu. Dalia bola jedinečná. Bola inteligentná a krásna. Nebola obyčajná.
“Máš pravdu. Poďme. I tak musím pomôcť Dalii,” povedal Selii a zamračil sa.
“Tak ďaleko si prišiel a nechceš ich vidieť?”
Kamil aj Selia sa zastavili a očami začali prehľadávať steny. Potom našli, uvideli osobu. Chlapa. Bol vysoký mal veľkú tvár, prísne obočie. Nebol tučný, ani bacuľatý. Bol skrátka veľký.
“Volám sa Albricht Herson. Toto dielo vytvoril môj pradedo. Je to krása nemyslíte? Samozrejme zo začiatku to tu nevyzeralo takto. O to sa postaral môj nebohý dedo a otec. Obaja spoločne pracovali na zlepšení.”
“Zlepšení čoho?” ozvala sa Selia.
“O zlepšení bezpečnosti. Je to laboratórium.”
“Čo tu skúmate? Machy?”
Albricht sa zasmial a pokýval hlavou, “nie. Kamil to myslím, chápe lepšie, však,” povedal a pozrel na Kamila.
“Vy ste oči stvorili, však?”
Muž prikývol.
“Ale prečo ich púšťate von?”
Albricht sa zasmial, “pokojne si sadnite. Všetko Vám vysvetlím, ale von sa už nedostanete,” povedal.
Kamil pozrel na Seliu. Tá mala v očiach strach a nie len ona. Kamil bol tiež mimo. Strach ho opantával. Myslel na všetko možné. Nerozlúči sa s nikým. Nezachráni Daliu. Dostal šok. Snažil sa upokojiť.
“Celý výskum pripravili cez druhú svetovú vojnu. Bol to výskum toho, aby zvieratá sondovali a prehľadávali more. Aby mohli bojové lietadlá len zhodiť bomby na nepriateľské lode. Bolo by po vojne. Neviem či viete, ale o vojne sa rozhodlo práve na mori. Bolo to vtedy, keď sa prvýkrát vypustili modráskovia. Krvilačné beštie. Nič nevedeli. Zabili všetko, čo im skrížilo cestu. Zvieratá, ľudí, člny, lode. Všetko.”
Kamil sa v tom momente prebral, otočil sa a kráčal k schodom. Zrazu mu v tele prebehol elektrický šok a on spadol k zemi, “neskončil som. Zjavne modráskovia nevedeli čo vonku, tak sa vrátili. Vojna skončila a modráskovia boli zabudnutou vecou. Lenže jeden, jediný človek si na ne pamätal. Môj otec. Bol dedo. Bol vtedy ešte chlapec. Ale doktor a vedec mu o nich rozprával. Vedel kde spravili chybu. Vyštudoval oceánografiku, rôzne rybárske kurzy. A vrátil sa. Modráskovia boli skoro všetci mŕtvy. Nikto nevie prečo ale neodišli. Až na jeden pár. Ten odchádzal pravidelne a vždy sa vrátil. Boli to tí dvaja. Čo stále odplávajú. Ostatní zostávajú. Dnes však,” povedal a usmial sa, “odišli všetci a keď prídu budú hladní. Iba keď je taký silný príliv ako dnes, ich odnesie von. Iba vtedy idú. Inokedy nie. By ste neverili, aké sú múdre. No vraždiace monštrá.”
“Ste chorý.”
Pomaly začala stúpať voda. Odliv. Vonku je odliv. A tu príliv. Kamil sa snažil byť v pokoji.
“Musíme odísť.”
Selia pokývala hlavou, “nepustí Ťa. Ty vôbec ani netušíš kto to je, však?”
Kamil pozrel na chlapa a pokýval hlavou. Nikdy ho nevidel.
“Ty hej?”
“Je to pravá ruka nášho prezidenta. Prečo myslíš, že ich vypustili?”
Kamil znova pokrčil ramenami.
“Aký je teraz najväčší problém?”
Kamil znova pokrčil ramenami, “odkiaľ vieš toho toľko?”
“Sledujem noviny,” povedala a prekrútila očami, “problém je s migrantmi. A kade prechádzajú, predsa po mori. Akými cestami? Týmito,” ukázala na vodu a akoby okolie ostrova, “kedy ich najviac prevážajú? Dnes.”
To nie, pomyslel si.
“Ale áno,” ozval sa Albricht, “je to chamraď,” zavrčal.
Voda pomaly stúpala. I keď Kamilovi sa zdalo, že je to zo sekundy na sekundu. More bolo studené. Búrka ho sčerila, zvláčnila a premiešala. Tak ako príliv a odliv. Kamil sa zhlboka nadýchol a v tom v jednej z nádrží uvidel pohyb. Farbu. Prenikavá modrá a veľké oči. Buchol do Selie a kývol hlavou. Bol to žralok. Ladné pohyby, silná čeľusť. Ale bol malý. Až príliš malý na dospelého jedinca. No na mladého zase primalý. Ale aj piraňe sú malé a čo dokážu.
“To je mláďa.”
Obaja pozreli na seba. A sakra. Kamil ho odfotil a vďaka satelitnému netu poslal fotku Majlovi s rozlúčkou. Urobil to tak rýchlo, tak šikovne, že si to nikto nevšimol.
Bolo to krásne stvorenie. Šikovné telo, mrazivé pohyby. Niektoré z tých pohybov mu pripomínali Daliu. Ale tu už neuvidí. Tak ju asi vidí všade. Rozlúčka s priateľkou pomocou vidín? Prečo nie? Malý žralok priplával až k nohám Kamila a plával okolo neho. Štuchal do neho nosom. Hladil ho plutvami a búchal chvostom. Aj teraz ho odfotil. Nevedel prečo. A potom si všimol tie obrovské zuby, špicaté, ostré. Hrôzostrašné. Selia nedýchala. V očiach mala slzy a pozerala na chlapa.
„Ste chorý,“ povedala, „nie ste normálny. Čo tým dosiahnete? Migranti budú, pokiaľ budú vojny. Nič s tým nezmôžete. Nemôžete byť predsa na svete iba vy a Vaša rasa.“
Albricht sa zasmial a pozrel jej do očí, cítila to, „že to povie niekto ako ty?“ povedal, „koľko zvierat si poslala na smrť? Koľko stvorení sa vďaka Tebe dostali do tých najhorších podmienok? A ako sa majú malé sovíčky Arix, ktoré sú posledné svojho druhu a ty ich prevážaš v kufri v aute? Žijú ešte vôbec?“
Selia mlčala a pozerala na Kamila. Ten so slzami v očiach na ňu pozeral. Bola ešte horšia, ako si myslel. Poznal sovy Arix. Boli to sovy z dávnych legiend. Oni sú tie múdre sovy. Oni vedia pomôcť. Sú učenlivé a snaživé. Dokážu sa prispôsobiť všetkému. Pokiaľ potrebujú, dokážu byť v dospelosti dravé a nebezpečné, ale aj prítulné, ochranárske. Typické matky, pomyslel si. A ona ich väzní v aute? V kufri. V Kamilovi rástla zlosť.
“Vidíš,” povedal chlap, “aj Kamil by Ťa najradšej teraz zabil.”
Zrazu sa v nádrží ozval spev. Kamil ho poznal. Bola blízko Dalia.
“Idú späť dospelé jedince,” zašepkal Albricht.
“Modráskovia sú z Dalie? Ako je to možné?”
Do nádrží vplávalo asi 20 rôzne veľkých žralokov. Selia začala kričať a okolo nej sa začala vytvárať krvavá kaluž. Kamil ustupoval. Sila vody ho zakaždým zmietla pod hladinu. Videl ako ju trhajú, ako kus handry. Cúval až kým sa znova nepotkol na mladom modráskovia. Pozeral mu do veľkých očí. Ten však odplával a zaútočil na posledné zvyšky Selie. Kamil cúval a cúval až kým nenarazil na sklo nádrže. Zrazu videl ako sa k nemu blíži obrovský žralok. Zavrel oči a čakal na bolesť. Nič. Otvoril oči a jeden z väčších žralokov ho predbehol a prišiel až k nemu. Nehrýzol ho. Ťukal do neho nosom a potom sa k nemu priblížili ostatní. Čo robia? Pomyslel si, hrajú sa s ním. Alebo si ho nechajú na neskoršie? Kamil zo zvedavosti natiahol a chytil na jedného z najväčších modráskov. Ten stál a ani sa nepohol.
“Čo,” Albricht len chrčal a nerozumel čo sa deje.
“Ako to, že Ťa ešte nezožrali?”
Obaja na seba pozerali. Takže nebolo to normálne. Tak prečo? Kamil stále hladil bezmyšlienkovo žraloka. A bál sa že každú chvíľku mu odtrhne nohu. Zrazu ho malý žralok chytil za rameno a stiahol ho pod vodu. Kamil sa stihol len tak tak nadýchnuť. Ale moc to nepomohlo. Žralok plával príliš rýchlo a Kamil sa nestačil nadýchnuť. Nestačil sa vymaniť zo zovretia. Cítil ako mu vzduch uniká z pľúc. Videl sa na druhom svete. Počul ako mu splašene bije srdce, ako si pýta nádych. Ale už bolo neskoro. Kamil zavrel oči.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s