Korekcia: Kery
Na sucho som prehltol a prstami si prečesal vlasy. Pohrebiská…to slovo mi v mysli zaznelo ako ozvena niekoľkokrát. Tá výbušná kobyla, eh, no…Mia, má zrejme niečo s pohrebiskami. Pohrebiskami čoho? Ľudí? Žili na tomto mieste ľudia?
Keď som sa na to mladej elfky opýtal, jej odpoveď bola záporná – vraj tu ľudská noha nevkročila. Teda až na Moarta a teraz mňa. Viac som vedieť nemusel. Domyslel som si svoje a to, že tam museli byť pochovávané telá rôznych bytostí.
„Môžem sa ťa ešte niečo opýtať?“ položil som jej otázku, čím som ju pravdepodobne vytrhol zo zamyslenia, pretože jej pohľad bol hlboký a vzdialený. Potom zodvihla zrak ku mne, zaklipkala mihalnicami a opatrne pokrútila hlavou.
„Práve si sa opýtal,“ odbila ma.
Vzdychol som si nad tým a skúsil to znova.
„Tak môžem tri?“ pokúsil som sa ju teraz oblbnúť ja, avšak aj to ľahko preľstila.
„Aj to už bolo.“
„Kedy?“
„Teraz,“ zamrmlala a ja som sa už neubránil nahnevanému výrazu. Samozrejme mi trhalo kútikmi úst a vedel som, že onedlho sa začnem smiať. Ona tak urobila.
„Dobre, ale teraz vážne,“ premohol som smiech a pokúsil sa vrátiť k vážnej debate.
„Tak dobre,“ uznala mi.
„Aké bytosti tu ešte žijú?“
„Napríklad pegasy, jednorožce, kentaury,“ pri tom slove jej hlas stvrdol. Došlo mi, že s nimi nemá veľmi dobrý vstav. Možno je to práve vďaka Mii, pri ktorej sa nevyjadrovala práve najkrajšie.
Potom si ale vzdychla a s chladnou hlavou pokračovala.
„Je tu jeden drak, ako som už spomínala aj Kerberos, vo vode je Ranae, morská panna a siréna. Tým sa vyhýbaj. Nech sú akokoľvek nádherné, sú schopné naozaj príšerných vecí. Ďalej tu máme napríklad nymfu, tá sa ti podobá,“ na chvíľu sa zamyslela a moje myšlienky sa zatiaľ usídlili na bytosti menom nymfa.
Slintal som pri pomyslení na akúkoľvek bytosť jej podobnú, boli nádherné a vždy som mala sen jednu stretnúť.
„Väčšina bytostí už vyhynula, nás elfov je málo, teda aspoň temných, lesní, zlatí a strieborní to majú inak, ich je omnoho viac. Kerberos, drak, gryf, fénix, pegas, jednorožec a scylla sú len po jednom, avšak niektoré rasy, ako napríklad čupakabra, je doslova premnožená. Na tých si dávaj poriadny pozor.“
S Yleine sme telo čupakabry nechali ležať uprostred lesa, márne som sa ju snažil presvedčiť, že by sme to nemali robiť. Verila na nejakých svojich „južných bohov“ a tvrdohlavo si stála za tým, že oni si telo vezmú ako obetu.
Nie že by som v Boha neveril, v toho nášho, ale moja viera sa viac poberala smerom fantastických bytostí. Všetky bytosti, ktoré som mal vo svojich knihách, som dopodrobna poznal. Ich spôsob života, vzhľad, návyky, potravu…skrátka som to mal všetko v palci. Nie tak úplne. Niektoré bytosti mi boli stále neznáme. Presvedčilo ma o tom zviera podobné psovi so spôsobom života upírov. Skvelá kombinácia.
„Potrebujeme ísť na východ, do mojej dediny. Tam si nazbierame všetky potrebné látky pre vytvorenie brány do tvojho sveta a potom ju pomocou rituálu vytvoríme. Ani sa nenazdáš a si doma,“ oboznámila ma, no ja som sa namiesto očakávaného potešenia iba pokrčil ramenami a strčil si ruky do vreciek na bunde.
„Nie si tým nejaký nadšený,“ všimla si môjho nezaujatého pohľadu a dosť som očakával, že sa na to opýta. Úprimne, netuším, prečo som nezačal od radosti výskať a skákať.
„Hm…“
„Môžeme sa na to vykašľať, môžeš ísť po svojom, ja pôjdem domov,“ napodobnila môj nezaujatý pohľad a ja som prevrátil očami.
„Nie, tak som to nemyslel. Od kedy som sa tu dostal, chcem ísť preč,“ zamrmlal som. Bola to pravda. Bolo tu pekne, diali sa tu zázraky, nechýbala tu pokojná atmosféra (kým ju nenarušilo niečo krvilačné), dokonca som mal po svojom boku krásnu temnú elfku s rovnakým sarkastickým zmyslom pre humor. Tomuto miestu nechýbal šarm, tajomnosť a elegancia, chýbali tu klasické ľudské problémy ako veľkomestá plné dymu a prachu, stále náhlenie sa za prácou, alebo tie naše vraždy. Nikdy pred tým som si tak nevážil život. Nikdy pred tým som ja nebol obeťou.
„Eh, a…ako sa dostaneme do tvojej dediny?“
„Letecky predsa. Mám pegasa. Spomenula som si, že kdesi na západe žije ešte jeden, ale snáď nechceš, aby som ti ho volala,“ pokarhala ma prstom, avšak bolo to úplne zbytočné, keby nič nepovedala, nebolo by ma to napadlo.
Ja som ale letieť nechcel. Najlepšie sa dívalo na oblohu zdola. Bál som sa výšok viac, ako čert svätenej vody.
„Akosi si zbledol,“ napravila si luk na pleci a vytiahla jeden šíp.
„Vieš strieľať na diaľku?“ skôr, než som sa stihol k svojej náhlej nevoľnosti vyjadriť ma predbehla touto nezmyselnou otázkou. Samozrejme, že som vede… vlastne nie, nevedel. Ani ako malému mi nešlo strieľanie z veľkej diaľky.
„Maximálne tri metre,“ priznal som.
„Fíha, tak ďaleko nedostrelím ani ja,“ doberala si ma.
„Prepáč, ale ja nie som elf, ktorý dennodenne strieľa z luku. Naposledy som ho držal ako deväťročný,“ vyplazil som jej jazyk. Nechcel som ju nijako uraziť, ale chcel som jej aspoň vrátiť to, ako si zo mňa uťahovala ona.
Ostala mlčať, tváriac sa, že nič nepočula. Nezazlieval som jej to. Nemala odpoveď, ale nemohla si to priznať. Podľa toho som na nej spoznal, že je hrdá. Aj ja som taký od nepamäti bol, preto som toľko študoval, aby som mal v prípadnom rozhovore o zaujímavých faktoch pravdu vždy ja. Nevedel by som nad tým mávnuť rukou a povedať, že je to v poriadku a tentokrát nemám pravdu. Ale bolo to zbytočné. Vo svojom svete som bol outsider.
„Vezmi si šíp, ukážem ti, na čo máš strieľať,“ nakázala mi.
Vzdychol som si, ale urobil som tak. Šíp som si vzal do jednej ruky, luk som si zatiaľ držal v druhej, kým Yleine vyberala, na čo by sme si mohli zastrieľať.
„Pozri sa tam,“ dvihol som zrak a pozrel na jeden z listnatých stromov. Tento bol konkrétne čereňový, žiarili na ňom malé červené bobule, ktoré sa mi teda najviac podobali na čerešne, prípadne višne.
„Na tú čerešňu?“ chcel som sa uistiť.
„Če-čo?“ zháčila sa. Jej prekvapený výraz mi prišiel maximálne roztomilý, trochu aj vtipný, keď ešte aj prižmúrila oči, pretože ma z čohosi pravdepodobne podozrievala.
„Vy tu nemáte čerešne?“ myslel som si, že sa znova snaží si zo mňa vystreliť, avšak netvárila sa tak. Usúdil som teda, že je to naozaj tak. Pravdepodobne mali iný druh ovocia a zeleniny.
„To sú také sladké malé bobuľky, vo vnútri to má kôstku. U nás je niekoľko ovocných sadov, ktoré sa zaoberajú pestovaním čerešní, ale je ich čoraz menej. Vieš, nabudúce, keď prídem, by som ti mohol nejaké doniesť,“ usmial som sa. Bol to pravý, nefalšovaný úsmev. Nemyslel som si, že to niekedy poviem, ale zdalo sa mi, že je jediná bytosť, ktorá mi bude môcť v živote porozumieť a vďaka nej som sa chcel vrátiť. Možno niekedy v budúcnosti, u nás je aj tak momentálne tuhá zima a zohnať čerešne by bolo mimoriadne ťažké.
„To znie dobre. To, čo vidíš, je strom Hyaku, jeho plody sú extrémne jedovaté. Jediné tvory, ktoré dokážu túto potravu prijímať, sa nazývajú dryády, sú to lesné nymfy. O nich si už počuť mohol,“ zložila si z pleca luk a vybrala jeden šíp.
„Musím ho nabrúsiť,“ zamrmlala skôr pre seba, ako pre mňa. Avšak to pre mňa aj tak nebolo dôležité, nakoľko sa moja myseľ vrátila k myšlienkam na nymfy. Ach, tie nádherné Diove dcéry, ochrankyne tých miest, kde žijú. Tie nebeské stvorenia, ktoré sa pohybujú ako lesné víly, tie, ktorých priazeň by si chcel získať nejeden muž.
Dobre, naozaj by som mal začať uvažovať nad tým, že som zvrhlík a moje vnútorné monológy by takéto témy nemali obsahovať.
„Máš ostré šípy?“ hneď si jeden vytiahla aj z môjho tulca, čím ma vytrhla z myšlienok. Zabezpečila tak dostatočnú izoláciu pred akýmikoľvek náznakom perverznosti voči nymfám, ktoré sa mi pred tým preháňali hlavou.
„Neviem,“ pokrčil som ľahostajne plecami. Do čupakabry som jeden šíp strelil, avšak to som od nej nebol ani meter.
„Potrebuješ ich nabrúsiť,“ dva prsty si v tej chvíli vložila do úst a ja som ostal prekvapene zízať. Z jej úst sa vydral vysoko uložený hvizd. Chvíľu potom som čakal, ale nič sa nedialo. Zopakovala to, potom sme už čakali spoločne.
Onedlho zakryli oblohu dva veľké tiene a mňa to donútilo dvihnúť zrak k oblohe. Prvý bol Faeri, toho som spoznal okamžite. Hneď som sa stiahol z možnej pristávacej dráhy a nechal ho dosadnúť na zem.
„Faeri!“ zvolala nadšene, až sa mi z toho prekrútil žalúdok. Po tom, čo sa ma takmer zabil, a kvôli čomu som mal na bunde dieru, som nechápal, ako ho môže mať niekto rád. Ale k Yleine sa túlil ako roztomilé mačiatko, ktorému stačí pohladenie a bude vám priasť na kolenách.
„Ahoj, Yleine. Hľadali sme ťa, ale ako vidím, Blaine ťa už našiel tiež,“ Moart si zložil z hlavy prilbu a pravou rukou si trochu rozstrapatil hnedé vlasy.
„Nenarazili ste na čupakabry? V poslednej dobe sa strašne premnožili, zabili sme jednu celú svorku,“ zosadol z Faeriho chrbta na zem a podišiel ku mne. Temná elfka si ho ani trochu nevšímala, oči mala len pre jeho gryfa.
„Narazili. Vďaka Bohu len na jednu. Yleine ju postrelila a ja som ju dorazil. Práve sme sa rozprávali o tom, že by ich bolo potrebné nabrúsiť,“ vzal som zo zeme jeden šíp, ktorý Yl od nadšenia odhodila, a podal som ho mladému jazdcovi.
„Tak to vám šťastie prialo. Faeriho dosť zranili, pomocou mágie som mu to už vyliečil, ale nebyť jeho, pravdepodobne tam dorazia aj mňa,“ uškrnul sa, ale v skutočnosti som vedela, že mu to ani trochu nepríde vtipné. Bolo to dosť vážne. Ako Ochranca Arvanu mal toho na krku veľa. Možno by som mu mal pomôcť.
Na zem dopadlo ďalšie telo, tentokrát o dosť menšie, ako Faeriho. Pozrel som sa tým smerom a zbadal som tmavosivého koňa, ktorý si práve skladal krídla. Vôbec ma to už neprekvapovalo. Po tom, ako som spoznal Kerberosa, kentaura, gryfa, fénixa a ďalších som vedel, že niečo takéto existuje tiež. Navyše, Yleine ho pred tým spomenula.
Jemne som sklonil hlavu na znak pozdravu a pegas urobil rovnaké gesto.
Yleine si ho všimla a od Faeriho odstúpila. Potom sa mu zavesila na krk. Spolu s Moartom sme sa na tom zasmiali pravdepodobne s rovnakou myšlienkou: ženy.
„Ahoj, Cosette,“ tuho sa privinula ku konskému krku uložila si hlavu na jeho srsť.
„Má krásne meno,“ poznamenal som. Okrem Moarta a Faeriho si ma nikto nevšímal, tie dve mali oči jedna pre druhú.
„Ja som ju tak nazval,“ odvetil na rovinu Moart.
„Ty?“
„Áno. Ako Ochranca Arvanu mám právo zasadať do rady a rozhodovať, čo s kým bude. Ak poviem, že sa budeš volať Kvietok, budeš sa tak volať,“ povedal úprimne. Ja som teda nemal žiadnu chuť meniť si meno na „Kvietok“.
„Kto dal meno tebe?“
„Moja matka, pochopiteľne,“ odvetil, zazerajúc po mne, akoby som bol len obyčajná vec.
„Vieš, Blaine, nechcem ťa rušiť pri tvojom rozhovore, ale musíme ísť. Vytvoriť bránu nám potrvá niekoľko dní, takže by sme mali začať okamžite,“ upozornila ma mladá elfka a mne neostalo nič iné, ako prikývnuť na znak súhlasu.
„Počkaj, Yleine,“ zahrmel Moartov hlas, čo donútilo ešte aj mňa privrieť viečka od strachu.
Teda, len mňa. Yleine sa zvrtla a nenávistným pohľadom si premerala jazdca.
„Čo chceš?“ prekvapil ma jej arogantný tón. Vravela o ňom celkom priateľsky, nikdy by ma nenapadlo, že medzi nimi vládne bojová atmosféra.
„Môžem sa s tebou porozprávať?“ opýtal sa pokojným hlasom. Bol som rád, že už nepoužíva ten agresívny tón.
„Nemám sa s tebou o čom rozprávať,“ zodvihla hlas a ukázala rukou na pegasa.
„Nasadni,“ prikázala mi, keď sa ku Cosette blížila.
Cúvol som o krok, aby som jednu neschytal, keď prechádzala popri mne a potom som sa rýchlo vydal za ňou. Podarilo sa mi vyšplhať sa nejako na jej chrbát a pevne som chytil Yleine za pás. Bál som sa, ale nemal som na výber. Bola priveľmi nahnevaná na to, aby som si dovolil jej odporovať.
Venoval som Moartovi posledný súcitný pohľad a hľadiac na jeho zničenú tvár sme sa odlepili od zeme.
Amatérske príbehy 