Slavomír Majcher z Trebišova – Zurgún planéta mieru: 1.časť Príbeh letného večera


1.kapitola
Korekcia: Liškodlačka

Schyľovalo sa k letnému večeru. Posledné lúče zapadajúceho slnka ožarovali vrcholky vzdialených hôr a skupina mladých ľudí zasadla na lavičky pod jabloňou. Citeľne sa ochladilo – nečudo, veď bol posledný deň letných prázdnin. Sedeli mĺkvo. Sem-tam preletelo kľudným letným ovzduším nejaké slovo.
– Čo tu sedíme ako na pohrebe? Veď máme posledný deň prázdnin… Mohli by sme si ho spríjemniť posedením pri ohni – čo vy na to? – navrhol Stano.
– Veď les je vzdialený niekoľko kilometrov, – vytkol mu Marcel.
– Ja ho prinesiem… mám dosť benzínu v nádrži. Pôjde niekto so mnou? – ponúkol Stano svoju pomoc. Niekoľko rúk rozvlnilo letné ovzdušie.
– No tak dobre. Počkajte ma pri aute, – preletel zrakom po okolí, vstal s lavičky a opustil ich. Po návrate s kľúčmi okolo auta stálo niekoľko dievčat.
– Zmestím sa aj ja? – nahodil úsmev.
– Ty, ty a ty prídete so mnou, – ukázal prstom na tie najschopnejšie dievčatá. Medzi ostatnými dievčatami nastala závisť, no aj niekoľko výčitiek. Každá chcela, aby ju Stano povozil v aute. Nemal totiž konkurenta na celom sídlisku. Nasrdené odišli sadnúť si na lavičky.
– Nesmúťte, druhýkrát povozím vás… Zatiaľ môžete podonášať dobroty, čo patria k ohňu, – ukľudnil ich na chvíľu… – Hneď sa vrátime! – zakričal z odchádzajúceho auta.

Neprešla ani celá hodina, keď biela škodovka vychádzala spoza rohu neďalekej bytovky. Len čo Stano odstavil motor, mládež vytvorila okolo auta hlúčik. Otvoril kufor plný suchého a voňavého dreva. Medzi mládežou nastala súťaž menom „Kto vynesie najviac raždia“. Stano nestihol vyniesť ani jeden suchý konárik. Odišiel si sadnúť na jednu z lavičiek. Zrak mu padol na bohato prestretý stôl.
Nóó, dievčatá sa činili? Toľko pochúťok, preletelo mu hlavou. Z hŕby suchého dreva vybral tie najrovnejšie konáre, aby vystružlikal ražne. V strúhaní bol majster. Keď dostružlikal posledný, skončila aj súťaž. Marcel pribuchol prázdny kufor – mládež ho vyprázdnila do posledného konárika.
– Kto postaví ohnisko? – Vlasta vyčítavo pozrela na chlapcov.
– Ja ho postavím, – ponúkol Marcel svoju pomoc. Mal však smolu… Ohnisko mu za každým spadlo.
– Nechaj tak, ja to spravím, – zastúpil ho Stano. Postavil ohnisko v tvare indiánskeho stanu. Hneď pri prvom pokuse stálo.
– Ako to robíš? – zvedavo na neho pozrel.
– Veľakrát som bol účastníkom táborenia, mám už nejaké skúsenosti. Moje začiatky tiež neboli ľahké, – nahodil úsmev na tenkých perách. Marián škrtol zápalkou – plamene začali oblizovať suché drevo. Tmavé ticho sídliska rušil praskot horiaceho raždia.

Každý nastokol na ražeň to, na čo mal chuť. Vlasta, ako najstaršia a dobrá gazdiná, nakrájala chlieb. Stano druhým nožom čistil cibuľu. Trochu si poplačem, ale to nevadí – budem mať čistejšie oči, pomyslel si a nahodil úsmev.
– Čo ti je do smiechu?! – odvrkol Marcel.
– Dávaj si pozor, aby ti slanina nespadla do ohňa! Len-len, že ti drží na ražni a bolo by jej škoda – odpovedal trochu ironicky. Marcel načiahol ruku po noži.
Podal mu ho Marián. Špicom si upravil slaninu a venoval jej väčšiu pozornosť, aby naozaj nespadla do ohňa. Opekanú slaninu veľmi zbožňoval.
– Stano, podrž mi ražeň… prosím ťa? Chcem nakrájať rajčiny a papriku,– požiadal ho o pomoc.
– Uhm, – prikývol hlavou na Mariánovu prosbu. Kveta, Marianna, Beáta a Vlasta sedeli bez slov hľadiac do horiaceho ohňa na to, ako sa im opekajú špekáčiky. Po opekaní posadali okolo stola… Hodovalo sa. Stano prisadol bližšie k ohňu, aby ho udržiaval. Komáre boli veľmi dotieravé. Po dobrej prírodnej večeri prišiel rad na vtipy. Sólo vtipov mal Stano. Celým sídliskom znel neprestajný a zdravý smiech. Mnohí susedia mládež upozorňovali, že je už dosť pokročilá hodina. Vtedy mládež svoj smiech stlmila. Do dohorievajúceho ohňa Stano vhodil zemiaky. Ražňom pekne upravil žeravé uhlíky okolo. Sem-tam prihodil trochu suchého raždia, aby oheň nevyhasol. Prešlo ďalšie kolo vtipov. Stano prekontroloval zemiaky.
– Už sú hotové, – vyhlásil.
– No konečne, – zalomil rukami nedočkavý Marcel.
Stano z pahreby vyberal upečené zemiaky a bratsky ich rozdelil.
– Dávajte pozor, sú ešte…
– Jáj, to páli! – zreval Marcel. Znovu zaznel sídliskom zdravý smiech.
– Upozorňoval som! – pozrel prísne na Marcela. Keď sa pominuli aj zemiaky, dievčatá poodchádzali do svojich príbytkov. Pri ešte tlejúcom ohni ostali sedieť Marcel, Marián a Stano. Sedeli mĺkvo.
– Marcel, čo by si robil, keby tam na ihrisku pristálo UFO? – ukázal Stano prstom na ihrisko zahalené do hustej tmy.
– Nič, kľudne by som sedel ďalej a čakal, kedy prídu mimozemšťania k nám, – vyhlásil pohŕdavo.
– A ty, Marián…
– Vezmem nohy na plecia a už ma niet, – nedal mu dohovoriť načatú myšlienku.
– A ty – ty by si čo robil? – skočil im Marcel do reči.
– Ja už dávno túžim po stretnutí s mimozemskou civilizáciou, – odpovedal Stano s kľudom a rozvahou.
– Išiel by si k UFO? – zvedavo naň pozrel Marián.
– Pravdaže. Chcel by som s nimi nadviazať kontakt…
– Pcha, keby si už nebol mŕtvy! – vyškeril sa mu Marcel do tváre.
– Ty si myslíš, že každá mimozemská civilizácia je taká zlá, ako ju opisujú vo vedecko-fantastických filmoch? – vymenili si pohľady. Marcel sklopil zrak a nohou začal trieť o asfalt. Na chvíľu zavládlo ticho. Bolo počuť len šúchanie Marcelovou nohou. Po chvíľke začal Stano hovoriť ďalej.
– Ja verím, že našu Zem navštívia mierumilovné bytosti, ktoré nám chcú pomôcť v našich problémoch. Máme ich viacej ako dosť. Môžu sledovať našu Zem z ich rodnej planéty a zasiahnu v pravej chvíli. Nečítali ste, koľko UFO vídali naši ľudia? Je ich nespočetné množstvo. Možno aj my raz budeme patriť medzi nich.
– Stano, keď tak rozprávaš o mimozemských civilizáciách, nesníva sa ti s nimi…?
– Áno, mal som už veľa takýchto snov, – prikývol hlavou na Mariánovu otázku.
– Porozprávaj nám nejaký sen… Prosím, – mädlil rukami.
– Dobre, ak mi Marcel dovolí a nebude skákať do reči… Ako to je jeho zvykom! – pozrel na Marcela vyčítavým pohľadom. Marcel ešte stále hľadel do zeme.
– Dobre, rozprávaj. Sľubujem, že budem mlčať, – privolil a pozrel smutným pohľadom na Stana.
– Dajte mi čas. trochu popremýšľam.
Prikývli mu na súhlas. Nastalo hrobové ticho, ba aj Marcel prestal trieť nohou o asfalt.
– Sadnime si tak, aby som bol v prostriedku, – poprosil ich. Presadili sa. Marián natrčil uši a naklonil sa k Stanovi. Stano začal rozprávať.

– – –

S jedným dobrým priateľom sme si zhotovili vesmírny koráb. Trvalo nám to niekoľko rokov. Sem-tam sa našiel niekto, kto pomáhal pri stavbe. Vmontovali sme doň štyri raketové motory. Jeden bol určený na prekonávanie gravitácie planét, druhý bol fotónový, s ktorým sme dosahovali rýchlosť svetla, tretí bol Tachmenov motor – ktorým sme tú rýchlosť prekonávali – a štvrtý bol brzdiaci. Našim susedom sme boli len pre výsmech. Padli aj poznámky, ako napríklad: „Tá rachotina bude aj lietať?“ „Tie farby povrchu?!“ a mnoho iných poznámok.
– Keď poletíme, to budete pozerať! – bránil som sa.
Posádku tvorilo päť mladých párov. Čakala nás dlhá misia naprieč vesmírom. Nastal veľký deň štartu našej rakety. Na sídlisku nebolo prázdneho okna. Všetci boli veľmi zvedaví na náš štart. Ja, ako veliteľ kozmickej lode, som čakal členov osádky pod spodnými krídlami rakety. Došli všetci. Anet prišla ku mne – bola totiž mojim zástupcom. Mala na sebe hrubý skafander.
Členovia osádky nastupovali do výťahu po pároch. Vyviezli sa v ňom do svojich kajút. Poslední sme nastupovali my. Pri vstupe do výťahu som pozrel za chrbát a zamával svojim príbuzným. Nevidím ich poslednýkrát? preletelo mi hlavou. Do očí sa mi vtisli slzy. Výťah nás vyviezol na najvyššie poschodie. Tam bola naša kajuta. Po vstupe do kabíny mi lesná vôňa pošteklila nosné dierky. Anet zhodila ťažký skafander. Skrývala pod ním štíhlu postavu. Mala na sebe oblečenú priliehavú sivomodrú tógu. Konečne ju vidím.. prebleslo mi hlavou. Nemohol som spustiť oči z toľkej krásy. Tenké, mierne vytrhané obočie, dlhé a husté mihalnice, rovný nos a pod ním jemne ružové tenké pery, tmavo gaštanové dlhé vlasy sťa páperie. Jedným slovom povedané – nádhera.

– – –

Marcel sa vžil do Stanovho sna. Prežíval ho ako skutočnosť. Pred očami sa mu zjavila Anet. Videl jasné obrysy jej postavy… Predstavoval si hebkosť jej tela… Videl ju sedieť pri sebe.
– Čo je s tebou? – vytrhol ho Stanov hlas zo zasnenia.
– Nič, pokračuj ďalej… len som sa trochu zamyslel…

– – –

Zaujali sme svoje pozície. Mäkké kreslá obtiahnuté jemnou koženkou čiernej farby prispôsobili svoj tvar obrysom našich tiel. Sedelo sa v nich fantasticky. Pravou rukou som stlačil gombík na riadiacom pulte. Veľká obrazovka v zornom poli osvetlila tmavé šero pilotnej kabíny. Zazrel som v diaľke náš červeno-žltý blok. Druhým gombíkom som rozžiaril menšie obrazovky rozložené po okrajoch hlavnej. Všetci ležali pripútaní v kreslách.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s