Zdenka Black 13 – Moc pomsty: 3.kapitola (Pokračovanie príbehu Moc zúfalstva)


Korekcia:
Ilustrácia: pixabay

Chladné tmavomodré steny. Táto časť bola iná ako zvyšok jaskyne, akoby sem ani nepatrila. Jemný lesknúci sa povrch vyzeral ako živý. Mierne vlnivé pohyby pripomínajúce hladinu pokojného oceánu. Na tomto príšernom mieste, iba zbytočná dekorácia. Spoločne s jasnými slnečnými lúčmi. Vychádzajúcimi nevedno odkiaľ.
Nevnímala to. Jediná osoba čo mohla sledovať tú nádheru napriek tomu, že boli v podzemí. Nemala k tomu dôvod. Zaseknutá v tejto samote. Skončila opustená. Nie prvá ani posledná. Patriac k tým pár ľudom čo boli schopní vnímať vlastnú existenciu v tomto pekle. Bez toho, aby mala možnosť urobiť čo len jediný krok. To, že sa tu ale ocitla nebola zásluha nikoho iného. Spravila si to sama. Zabila sa.
Možno práve zlé a unáhlené rozhodnutie spôsobovalo nekonečne slané potoky vody. Napriek tomu koľko času tam strávila, akoby ani ona sama nevedela pochopiť prečo nechcú prestať tiecť. Keby tak bola schopná sa ich zbaviť. Rovnako ako bolesti. Nič z toho ale neustupovalo.
Zlomená dôvera. Črepiny rozbitého srdca na milióny sa už neposkladajú.
Jediné čo zostalo v hrudi bola neopísateľná nenávisť. Držiac ju v sebe. Nemohla si ju dovoliť pustiť. Napriek tomu, že by to bolo jednoduchšie. Vybrala si cestu pri ktorej nestratí samu seba. Odmietala myšlienku, že by sa zmenila na monštrum. Neschopná ničoho. Jediné čo jej ostávalo bolo čakať na tomto mieste? Dobre si pamätala tu istú, stále sa opakujúcu scénu v pamäti. Kolotoč smrti bez svojho konca. Vnímala to každým kúskom svojho tela.
Blížil sa čas popravy. Zbožné želanie, aby sa tentoraz ten nemilostný stroj nepohol, niečo také nemohlo byť vypočuté. Ani teraz, ani nikdy. Zatiaľ sa to ale nehýbalo. Napätie sa stupňovalo. Keby mala fungujúce srdce. Zrejme by jeho splašený tlkot bolo počuť skutočne ďaleko. Zvuk odrážajúci sa od stien. Tik-tak. Podobne ako nástenné hodiny. Sekundy plynuli.
Keby tak bola schopná otvoriť ústa. Kričať pokiaľ zo seba nedostane všetku tu bolesť. Teraz už aspoň konečne, nebude môcť byť znova zradená.
Prečo tak zúfalo chcela niekomu veriť? Stále mala svetlo. Nakoniec sa ale stratilo a zostali len falošné tiene. Prišla o všetko. Prázdne ruky to nevydržali. Spravila to. Zničila to posledné čo z nej ešte robilo živú bytosť. Trpela len aby skončila na tomto mieste.
Veľké kvapky dopadajúce na zelenú trávu. Plná drobných čiernych kvetov s potrhanými okrajmi. Nádherne smutná farba do seba nemohla nasiaknuť viac bezmocnosti. Rovnako ako jemne brčkavé vlasy, ktoré tiež prišli, ale len o časť svojej pôvodnej farby. Jemno hnedá pri koreňoch. Postupne sa menila až dosiahla tmavo krvavú farbu pri koncoch. Dlhé len po polovicu krku. Viac im nebolo umožnené narásť. V dôsledku sa opakujúceho cyklu kedy sekera presne zasiahla tu vodorovne vyrytú čiaru.
Čierna jazva schovaná pod slabou stonkou, zdobenou listami rôzneho zeleného odtieňa. Celé to pripomínalo aj trocha nepodarený náhrdelník. Jemný, modrý kameň, farby oblohy, krásne ladil. Drobný ale výrazný. Aký význam skrýval tento nepatrný detail. Znamenalo to snáď, že i cez to všetko čím si prešla stále dúfala, že sa nájde osoba čo nebude falošná. Tu, kde je to nemožne. Stále si praje veriť.
Oblečená do šiat vytvorením akoby na seba natlačených listov. Schopné skryť všetko. Ramienka zložené zo stoniek. Tento podivný odev mal niečo spoločné s týmto miestom. Spôsobom ako zomrela. Schopnosťou čo ešte nezobudila. Naraz ju striaslo.
Začula ten príšerne známy zvuk. Mechanizmus sa znova budil, aby urobil to čo už toľkokrát. Schopná jedine sledovať ako sa to k nej za vŕzgavého sprievodu približuje. Nezavrela oči, keďže to nemalo význam. Tie kedysi žiarivé dva ružové lupene mali v sebe iba zúfalý strach. Prichádzajúc o svoju krásnu farbu s každou vyliatou kvapkou. Jemný odtieň meniaci sa na bezcitnú bordovú. Koľko potrvá kým sa stane len umelým kvetom bez ničoho. Pohltená. Zmení sa na monštrum.
Temnota snažiaca zmeniť ju na bábku, alebo rozpadajúcu sa zdochlinu? Od dňa kedy sem prišla. Zas zahľadená na to ostrie. Nepotrvá ani pár sekúnd a hlava bude oddelená od tela, len aby ju mala prišitú späť na novú popravu.

„Tí čo uväznili tvoje srdce. Nie si ty jediný čo drží kľúč od tých pút.“
Vyslovila múmia hlasom bez žiadnej emócie. Chcela ho tým podporiť? Nebolo isté čo tie slová vlastne znamenali. Vysloviť ich v tom správnom okamihu. Mala snáď schopnosť čítať myšlienky. Nepotrebovala to. Rin to dával dosť najavo. Naraz si ale spomenul. Moment kedy ju stretol.
Rozhodol sa postaviť na vlastne nohy v neskutočnom teple. Bude bojovať. Hoci ešte nevie ako by to mal urobiť. Takýmto tempom mohol zostať ležať kým nebude zmenený. Čo by mal ale spraviť v tejto situácii kedy by najradšej potreboval objatie? Skutočne je len malý vydesený chlapec bez žiadnej budúcnosti.
„Tu si v bezpečí,“ opakoval si.
Snažiac sa nájsť odvahu postaviť sa. Trasúce nohy ale nemali v sebe dostatok síl. Tento svet. Toto peklo, tak jednoducho to ale nefunguje. Bezpečné miesto neexistuje, hoci práve teraz to bolo jediné čo chcel. Musí si to vydobyť. Zahladený na ten rozpadajúci sa odpad: „tak smutné.“
Zašepkal potichu sám sebe. Slzám ale nemohol dovoliť ísť. Teraz je mŕtvy. Bol by niečoho takého vôbec schopný? Robiť niečo také pre cudzie smetie. Kedysi to boli ale tiež ľudia. Trpeli len aby skončili takto. Bol to hrozný film, ktorého sa stal súčasťou. Tie bytosti meniace sa na prach. Stratili sa vo vlastnom zúfalstve, bez toho aby naplnili svoje sny. Neuvidia už svojich blízkych, priateľov, či svoje lásky. Dobre poznajúc ten pocit bezmocnosti, tak hrozný, že jediná možnosť je smrť. Neschopný urobiť jediný krok vpred.
„Pozor kameň.“ Povedala mŕtvym hlasom múmia.
„Kto ti je tu kameň!“ Zúrila Diamant. Vediac, že tie slová boli venované jej. Narážka na jej meno.
„Ústup Ruby.“
Teraz ju múmia oslovila správne, tá sa aj vďaka varovaniu stihla vyhnúť. Rin letel rovno do tej hrby zombie. Napriek tomu do akej situácie toho nováčka dostala. Neprejavila ani naznak obáv. Stále rovnako chladná. Bola spojenec či nepriateľ.
„Ale…“
Chcela Diamant bleskovo zakročiť. Nezachránila ho, aby tu zomrel ako návnada. Nakoniec ale pochopila situáciu a nechala tomu voľný priebeh. Uvidí ako to dopadne. Rin sa išiel zraziť s tými potvorami. Slintajúce, neschopne odolať vlastným pudom. Tak veľmi sa chceli do neho zahryznúť. Vrhli sa na neho. Kričal. Vydesený dopadol na bahnitý povrch. Vytvorený zmiešaním krvi, hnisu a hliny. Bolo to vskutku nechutné. Než si ale uvedomil. Trasúc sa. Nebol zranený.
„Ja som celý.“
Uvedomil si napokon. Zachránili ho. Bola to skutočná úľava, že sa ho nedotkol ani jednej zhnitý chrup. Ochrana v podobe piesočnej steny k nemu nepustila nikoho. To ale nebol jediný bezpečnostný systém. Rozsekané zdochliny sa vyparili. Rin si bol istý. Tie veci čo vnímal ešte keď bol živý. Stoja tam a jediné čo ich od seba oddeľuje bola práve ta tenučká vrstva zŕn. Nastala panika. V dôsledku čoho nebol schopný ovládnuť vlastnú moc. Piesočná cunami spláchla všetko.

Diamant mala na tvári skutočne mrzutý výraz. Sediac na tom piesku. Bol úplne všade. Fakt otravne.
„Ach jaj.“
Povzdychla si, a ako prvé si začala vyprašovať otravné zrnka z dlhých vlasov. Nevediac ako reagovať. Mala by zúriť, či sa smiať. Nebola si istá. Nakoniec sa ale postavila. Bola tam len ona. Nevedno ako hlboko sa dostala. Zatiaľ čo sa snažila zbaviť z oblečenia piesok. Premýšľala. Mala pocit, že cestuje viac do podzemia, tak ako je možne tu nepotrebuje vyvolať svoj oheň zhasnutý pri cunami.
Odkiaľ len môžu pochádzať tie tajomne lúče. Na krátky moment bez použitia schopnosti. Malý oddych. Niečo také sladké musel byť určitý druh pasce. Pripravená na čokoľvek. Predsa len na tomto mieste nedávalo nič zmysel. Zadívaná na drobnú zelenkavú trávu. Čierne kvety krásne ale i desivé zároveň. Bol to akoby chodník vedúci ju k určitému miestu. Čím ale bude očakávaná na jeho konci. Zvláštne podivný zvuk. Načúvala pozorne. Vŕzganie. Išla to skontrolovať.

Krásna kvetina bola pripravená. Dobre vedela, že tej bolesti čo príde nič nezabraní. Nedokáže zmeniť svoj osud. Ponesie to bremeno. Hriech za to, že nedokázala znášať to klamstvo. Koho to je skutočne vina? Nechať niekoho padnúť tak hlboko, že duša netuží po ničom inom. Dobre to vedela. Zakaždým by si vybrala ten istý scenár. Zahľadená na tu sekeru s očami plnými vody. Dva nekonečné vodopády bez svojho konca. Znázorňujúce ten smútok.
Samota trpkejšia ako ostrie zbrane čo zareže zase. Sledujúc svoj matný odraz. Bola to skutočne ona. Zvláštne ako človeka dokáže zmeniť ľudská chamtivosť. Jediný terč široko ďaleko. Všetko bolo ako obvykle. Nie, naraz sa stalo niečo nečakané. Prvý zvrat za nekonečnú dobu. Hrobové ticho. Hlava zostala na svojom mieste. Klasická rutina nemohla byť vykonaná. Takže predsa sa niečo našlo. Múr čo zastavil to hrozné utrpenie.
Zahľadená na meč čo zablokoval sekeru. Čierne ostrie s krvavou rukoväťou bolo desivé, no zároveň trocha upokojovalo. Kvetina si to nevedela vysvetliť. Následne sa zadívala na majiteľa tej zbrane. V dôsledku sĺz ju videla len veľmi nejasne.
„Ach jaj,“ povzdychla si Diamant.
Vážne sa zamotala do niečoho tak zbytočného. Mohla ju proste nechať nech trpí ďalej.
„Toto je skutočná otrava,“ poznamenala skôr sama sebe.
Skutočne divne prvé slová po tom čo niekoho zachránila. Ak to nechcela tak nemusela. Ľavou rukou si prehrabávala vlasy. Snažila sa tým nájsť odpoveď. Upokojiť samu seba, či len zhadzovala zvyšky piesku. Ten bol ale v tomto bode skutočne nepodstatný. Tak ako obyčajne sa namočila do nových problémov. Poznala to. Vediac, že jedno odrazenie nebude stačiť na zastavenie toho kata. Než sa ta vec spamätala. Venovala tomu poriadne silný kop. Podobne ako keď sa niekto snaží zbaviť smetného koša stojaceho v ceste. Kvetina bola stále v šoku, akoby mozog nevedel pochopiť čo sa práve stalo. Zaseknutá. Zatiaľ čo sa stroj skĺzol k zemi za poriadneho rachotu, spôsobeného nárazom do steny. Týmto činom v stene nechal poriadnu priehlbinu. Puklina začala prepúšťať tmavomodré kvapky podivnej tekutiny. Tiekli rovno do tej veci. Nehýbala sa. Možno bola tak slabá, že Diamant hneď eliminovala, táto možnosť bola ale príliš podozrivá, hlavne na tomto mieste plnom beznádeji. Skutočne to mohla ukončiť tak jednoducho. Niečo tu proste nesedelo. Na sekundu to akoby zablikalo no to si už Diamant všímala ten kvet. Možno týmto zistí kde je. Tiež sa to môže ukázať ako totálna strata času.
„Hej ty,“ znela stále podráždené.
Týmto štýlom ale neznámu iba viac desila, takže sa skúsila trocha upokojiť. V týchto veciach bola fakt mizerná. Proste sa rozhodla napodobiť sestru vždy keď bola ona sama smutná. Ruby bola vždy spoľahlivá s veľkým žiarivým úsmevom na perách. Niečo tak dokonale to nebude, za pokus ale nič nedá. Nič lepšieho nemá.
„Si v poriadku?“
Jednoduchá veta bola v skutočnosti náročnejšia ako sa zdalo. Diamant si priala radšej boj než otravovanie sa s niečím takým. Predsa len môže svoju sestru napodobniť ako chce. Nestane sa ňou. Stále zostane len tou druhou. Naraz si uvedomila. Spýtala sa, hoci odpoveď bola jasnejšia ako slnko na čistom nebi. Nemohla byť v pohode. Nie pri tých slzách. Nie tu.
„Mali by sme odtiaľto vypadnúť.“
Navrhla následne Diamant, alebo len chcela začať konverzáciu.
„Odísť?!“ Znela neisto kvetinka: „ale ja nemôžem.“ Poukázala na fakt, že jej nohy boli od stehien uväznené v zemi.
„Síce neviem prečo si tam zakopaná, ale podľa mňa nebude tak zložite ťa odtiaľ dostať.“
Vyslovila Diamant akoby o nič nešlo. Nedávala to najavo, no bola mierne zaskočená. Kto by si kedy pomyslel, že použije také spojenie slov. Stačilo len vybrať tu správnu schopnosť. Sklonila sa. Letmo sa dotkla trávy s kvetmi temnej farby. Mali zvláštnu štruktúru. Napriek všetkej tej kráse. Neboli skutočné. Bol to len papier. Perfektné namaľované. Teraz išla skontrolovať piesok. Žiaden tam nebol, teda až na tých pár zrniek čo tam doniesla ona.
Farba hliny bola napodobnená skutočne dobre. Takže to bol ten dôvod prečo sa nepokúsila vykopať. Zamurované nohy kvetiny nebude tak jednoduché vyslobodiť. Toto mohlo vyzerať ako poriadny problém. Diamant sa ale nevzdávala. Nie je problém ktorý by sa nedal vyriešiť. Hlavne pri tom ako široko funkčnú má moc. Odhodlane sa zadívala na neznámu, ak by bol v jej hnedých očiach náznak pochyb, nebola by schopná získať si jej dôveru.
„Ja som Ruby a ty?!“
Predstavila sa svojim novým menom aby o neznámej niečo zistila. Prvý krok. Možno to pomôže.
„Ruby?!“ Zostala prekvapená neznáma. „Zvláštne meno.“
Utierajúc si slzy. Sekundový úsmev bol sladký. Podivné, ako malo stačilo k zastaveniu nekonečných slz. Kvetina už ani nedúfala, že raz nastane deň keď uvidí svet okolo nej tak jasne. Vodná bariéra sa stratila, akoby tam ani nebola.
„No nie je to moje meno, len ho používam,“ poznamenala akoby len tak Diamant. Nemala dôvod klamať. „A ty sa ako voláš?!“ Zopakovala svoju otázku.
„Ja?!“ Zostala zaskočená kvetina. Musela prejsť dlhá doba čo ho vyslovila naposledy, alebo skôr kedy komunikovala s inou ľudskou bytosťou. Ružovkasté pery sa od seba oddelili nie preto aby kričali v zúfalstve.
„Ľalia,“ vyslovila trocha neisto. Mala obavy z odozvy, no potom si uvedomila.
„Prečo vlastne nepoužívaš svoje meno? Nepáči sa ti?“
Chcela zmeniť tému či ju to tak zaujalo? Potrvá kým znova získa svoje odhodlanie. Hlas sa triasol. Snažiac sa zistiť či bude skutočne zachránená alebo len zas zradená.
„Stála sa z teba tak krásna kvetina pretože si mala také meno, alebo vďaka nemu bol tvoj osud dávno spečatený,“ zamyslela sa nahlas Diamant. „Tak či tak je nádherne.“ Pochválila jej ho.
Zároveň si spomenula na múmiu. Ta desivá vec, ktorej schopnosť bolo manipulovať s týmto druhom kvetu. Bola to len náhoda. Kvetina sa usmiala. Trocha červená.
„Vážne si to myslíš?!“ Chcela sa uistiť.
„Prečo iné by som to vravela.“
Nechápala otázku Diamant. Nebol v tom ani naznak zaváhania. Teraz mala iné starosti ako strácať čas s doťahovaním sa o mene. Napadol ju spôsob vyslobodenia kvetiny, teda vlastne Ľalii. Meč nechala plávať blízko nej. Nepriateľ bol zničený. Tak to nebude komplikované.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s