Lev medzi spisovateľmi – Červený drak


Korekcia:
Ilustrácia: obrázky z pixabay – Lev medzi spisovateľmi

Čína, 4000 r. pred Kr.

Li vchádzal do jaskyne k veľkému kráteru sopky. Na skalách tesne nad kráterom ležal obrovský dlhý červený drak.
„Umieram, Li, odteraz budeš musieť obranu mojej krajiny viesť ty.“
„Ale, pane, ste predsa čínsky drak, náš Boh. Čo budeme my, smrteľníci, bez vás robiť?“
„Budete bojovať. Budete sa biť za svoju vlasť. Ja, tvoj pán, ti týmto vkladám do rúk všetku svoju moc. Tvoj rod časom zanikne. No kým sa znovu vráti na dračí trón, moja duša zostúpi do jedného z vás. Stanem sa človekom a opäť budem brániť túto krajinu, hoci už nie ako váš vládca, ale ako obyčajný sedliak.“

Východná Čína, Zakázané mesto, 1685

„Je to pre mňa veľká česť, môcť vstúpiť do Siene najvyššej harmónie a znovu uzrieť vašu božskú tvár.“
„Vieš, prečo si tu, bosorka? Čítal som proroctvá na tieto i budúce roky. Proroctvá o dvoch bratoch s dračou krvou. Dušu draka však má len jeden z nich. Povedz mi, kto to je. Som to ja?“
„Ó, veľký cisár, poviem len pravdu. Váš otec mal dve manželky. Prvá žena mu zomrela veľmi mladá. Možno neviete, že z ich lásky sa narodil jeho prvorodený syn. Cisár si ho však dlho neužil. Vaša matka totiž prikázala svojej najvernejšej slúžke, aby ho odniesla do džungle, kde ho mala roztrhať divá zver. Tá sa nad dieťaťom zľutovala a dala ho do opatery prostým sedliakom.“
„A ty vieš, kde teraz je?“
„Váš brat žije.“
„Kde je?“
„Viem, prečo to chcete počuť. Túžite ho zabiť. Ja vám však neprezradím, ani nemôžem prezradiť viac. Aby sa naplnili proroctvá, na všetko musíte prísť len vy sám.“

Východná Čína, Šanghaj, 1686

Bolo tesne pred polnocou. Na oblohe sa ozýval hukot ohňostrojov. Takmer všetci boli odetí v červených šatách. Ľud vedel, že je tu príchod jari, najkrajšie obdobie, najdôležitejší sviatok v krajine, začiatok nového čínskeho roka.
Po polnoci zvyklo byť v Šanghaji ticho. O hostinci U žltého piráta to však neplatilo. Obsluhu mali na starosti najkrajšie Japonky v prístave a alkohol tam tiekol potokmi ako voda.
„Poprosil by som ešte jeden súdok!“
„Nie, Jang! Už máš dosť!“ Odvetil krčmár, ktorý sa bál, že sa mu čoskoro minú všetky zásoby najlepšieho saké.
„Dosť? Ale, prosím ťa, veď toto bolo len deväť súdkov ryžového vína. Predvčerom som naraz vypil päť veľkých sudov paj–ťiou. Táto sračka mi nemôže ublížiť.“
Jang bol tri a pol metra vysoký, šesťstotridsať kilogramov vážiaci chlap. Nemal na sebe ani trošičku tuku, takmer celú hmotnosť totiž tvorila jeho prehnane veľká a silná svalová hmota. Práve vo chvíli, keď sa chystal odísť z krčmy, vošlo dnu päť vojakov veliteľovej stráže.
„Hľadáme vysokého a silného chlapa menom Jang!“
„Práve ste ho našli. Čo potrebujete?“
„Budete musieť ísť s nami. Ste obvinený z krádeže cisárskeho zlata.“
„Väčšinou nebývam triezvy, no na všetko si veľmi dobre pamätám. Predovšetkým viem rozoznať, že to, čo tu na mňa práve hráte, je len sprosté klamstvo, takže ak nechcete dostať poriadny výprask, radšej zmiznite!“
Veliteľov oddiel zložil z pliec muškety a namieril ich na Janga.
„Pane, ak s nami nepôjdete dobrovoľne, budeme musieť použiť násilie.“
Jang si pokojne zapálil fajku, vybral zo svojho kabáta veľké delo a namieril ho na oddiel. Všetci opilci, akoby odrazu vytriezveli, rozutekali sa od pultu.
„Násilie sa mi síce páčilo už odmalička, ale smrť, to teda je, to vám poviem.“
Jang vystrelil a okolie východu z krčmy aj s oddielom vyletelo do vzduchu. Vodcu veliteľovej skupinky roztrhalo na kusy. No v jeho hornej časti tela ešte stále prúdil život. Ozrutný Jang to, čo z kapitána zostalo, chytil dvomi prstami vysoko nad zem a zreval: „Kto vás poslal a kde ho nájdem?!“
„Veliteľ. Nájdete ho na severe. Bojujú tam so samurajmi.“
„Ďakujem.“

Východná Čína, Pochajský záliv, Tóugu de lílíang

Jang sa pomaly blížil k zatiaľ poslednej nedobytej prímorskej pevnosti. Samurajovia obliehali Tóugu de lílíang už niekoľko dní. Veliteľ čínskych jednotiek vedel, že tento boj nemôže vyhrať. Prikázal osedlať a obrniť dvanásť koní a jedného slona indického. Japonci sa asi tri hodiny snažili dostať do pevnosti, no silná oceľová brána nepovolila. O pár minút sa stalo niečo, čo nikto z japonských vojakov nečakal. Cez pomaly sa otvárajúcu bránu sa vyrútil slon. Rozdupal všetko, čo mu prišlo pod nohy, až sa mu nakoniec za armádou do cesty postavil Jang. Ten chytil slona za kly a hoci ho zviera niekoľko metrov tlačilo dozadu, ozrutný Jang sa ho snažil zdvihnúť do vzduchu.

Tóugu de lílíang, o päť hodín neskôr

„Ach, jáj, takto zmlátiť svojho vlastného pána. A to len preto, že vás urazil.“
„Nielenže ma urazil, on ma nasral tak, ako ešte nikto predtým! Prineste mi ďalšie saké.“
„Jang, tak ako vy ku mne, tak aj ja k vám budem úprimný. Hovorí sa, že nepriateľ môjho nepriateľa je priateľ, však?“
„Áno, to som už niekde počul,“ odvetil Jang a začala sa mu točiť hlava.
„Áno, nepriateľ môjho nepriateľa je priateľ,“ pokračoval japonský generál chladným hlasom. „To však, bohužiaľ, platí len v tom prípade, ak ten nepriateľ naňho nevypíše odmenu stodvanásť kilogramov v čírom zlate. A to len za živého.“

Jang sa prebudil v malej pekinskej aréne. Keď otvoril oči, všimol si tigra, ktorý na neho ceril svoje zuby.
„Ticho! Cicááá!“ zašomral ospalým hlasom.
Do arény pustili ďalších deväť hladných tigrov. Bolo načase vstávať, lenže on sa ešte na chvíľu prevalil na druhú stranu. Vrčiace tigre sa pomaly zakrádali k svojej veľkej koristi a pripravovali sa na útok skokom.
Po štyroch minútach začali po aréne prúdiť potoky krvi. Nebola to však Jangova krv, ale krv desiatich cisárových tigrov. Ten nemohol uveriť vlastným očiam. To veľké hovädo zabilo jeho šelmy holými rukami.

Pokračovanie nabudúce…

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s