Simona Azi – Únos vianočného kapra

Korekcia:
Ilustrácia: pixabay

Sedela som ticho pri teplom radiátore s teplou čokoládou v rukách. Pozerala som von oknom na padajúci sneh, ktorý zahaľoval celý kraj snehovou prikrývkou. Už dlho u nás nebola taká zima, ako je tento rok. Sneh pokrýval cestu pred našim domom, ktorý bol síce malý, ale útulný. Zima mi prenikala pod kožu a zarývala sa mi do kostí. Ako som len neznášala toto chladné počasie. Počasie, ktoré ma tak ničilo. Nemala som a ani nemám rada zimné počasie, ale musím uznať, že sa mi páčil zasnežený čas. Myklo ma, keď sestra už niekoľkýkrát vbehla do izby a zobrala ďalšiu hračku.
“Čo robí?” zamyslela som sa nad sestriným poletovaním hore dole.
Nechápala som čo chce týmto dokázať. Pozrela som ako zase zatvorila dvere a aj som sa zahľadela zase von oknom. Striaslo ma, keď som zbadala, že sused odhrabáva sneh z cesty. Hneď som sa napila horúcej čokolády, aby som si zohrialo telo. Susedovi to netrvalo dlho a sneh bol odhrabaný, hneď na to odišiel preč aj s autom.
“Kto vie kam ide? Na Vianoce? Hm????” pozerala som ako odchádza z autom preč.
Sestra znova vletela dnu, ale teraz namiesto plyšáka zobrala gumovú kačičku.
“Selly, čo robíš?”
Selly na mňa vyčítavo pozrela a začala hovoriť.
“Kamarát vo vani sa nudí.”
Zmätene som na ňu pozerala.
“Aký kamarát?”
“Máme vo vani rybičku,” odpovedala detským hláskom.
Postavila som sa zo stoličky, čokoládu odložila na parapetu a išla som za Selly.
Selly vbehla do kúpelne: “už som spät, Karl.”
“Karl?”
“Hej, on si ho vybral.”
“No dobre. To meno sa mu hodí,” skomentovala som čudný výber kaprovho mena.
Hneď na to mi v hlave prebehla myšlienka na vianočnom stole budeme mať Karla. Hlava sa mi zatočila.
“Sam?” Ozvalo sa tiché šklabanie mojej malej sestry.
“Áno?”
“Kde sa okúpem, keď Karl býva vo vani.”
“Selly,” vzdychla som si, “Karl tu neostane dlho.”
“Ako to, že neostane tu dlho? Kam pôjde?” Sklonila som hlavu.
“Vieš, Karl … on… no pôjde do rybacieho neba.”
“On nás chce opustiť? Je mu tu zle?”
“Nie, zle mu tu nie je. Ale …” svoju vetu som nedokončila.
Ako som jej mala vysvetliť, že Karla otec zabije? Ako? Došla som do kuchyne kde to rozvoniavalo krásnymi vôňami.
“Otec,” prišla som k otcovi.
Otec na mňa jemne pozrel a usmial sa.
“Prečo? Prečo ideš zase zabiť toho kapra? Sľúbili ste mi, že už to nespravíte.”
Otec nemo pozeral do mojich očí.
“Sam, a čo chceš na vianočný stôl?”
“Vyprážaný syr,” zavelila som, „alebo rybie filé. Veď to už mŕtve je. Prečo toto?“
Neznášala som, keď naši porušovali pravidlá. Bolo to nespravodlivé a hnusné. Hlavne keď sa jednalo o život toho kapra vo vani. Zdalo sa mi zbytočné zabíjať ďalší život, keď Karl pokojne mohol žiť. V obchode sú mrazáky plné mŕtvych rýb. Tak prečo nie tie? Prečo to takto hrotiť?
“Zabiješ ho?”
Otec tvrdo prikývol a tým náš rozhovor skončil.
“Ako myslíš,” zahlásila som, “ale ty budeš vysvetľovať Selly, prečo musel Karl zomrieť.”
Akurát v tej chvíli do kuchyni vbehla selly.
“Karl zomrie?”
Mama a otec sa strhli a pozreli na mňa.
“Nebola to moja vina.”
“Zlatko,” začala mama, ” Karl je len ryba.”
“Nie. Nie je,” povedala Selly tvrdo.
Ja som sa rýchlo vyparila z kuchyne, neznášala som túto zabijácku atmosféru a pri tom sa každý usmieval a mal radosť. No nebol to pekný pohľad. A to si neviem predstaviť, čo musel prežívať ten chudák kapor.
Selly o pár minút sedela pri mne a plakala. Vzlykala a lamentovala za Karla. A takto rovnako to bolo u mňa, keď som bola malá. Hlavne, keď mi otec kázal rybu držať. Spravil to raz a odvtedy to odmietam. To utrpenie. To mätanie. Doteraz mám z toho husiu kožu. Moja sestra toho svedkom nebude.
“Selly, neplač. Karl …”
“Zomrie,” povedala.
“Nie. Zachránime ho. Obleč sa.”
Selly sa na tvári objavil obrovský úsmev. Pomaly sa obliekla. A ja som zatiaľ pripravovala plán, únosu a záchrany kapra, teda Karla. Otec stále behal pred kúpeľnou, či nič nevymyslíme. Ale museli sme ho dobehnúť. Sestra vyletela z izby a narazila do otca.
“Selly, ideš niekam?” spýtal sa otec rozpačito.
“Sánkovať sa.”
“A čo Karl?”
“Karl? Zostane doma.”
S úsmevom odpoevdala Selly.
“Mami si sa pýtala?”
“Idem sa spýtať teraz. Ideš so mnou?”
Vbehla do kuchyne a otec išiel za ňou.
Ja som Karla preložila z vane do nádoby. Chvíľku mi to trvalo, lebo chytiť ho vo vani dalo zabrať. Nakoniec som ho vložila do nádoby a vyšla s ním pred domom. Položila som ho pod stoličku, ktorú sme mali na veradne a vrátila sa potichu dnu.
“Selly, ak chceš aby som išla s tebou tak poď už,” kričala som na Selly.
Konečne sa dostali z domu, aj s Karlom. Otec ešte vybehol z domu, aby nás skontroloval. Našťastie Karl bol pod stoličkou a otec si ho nevšimol. Dobre viem, že z toho bude malér. Ale tiež som vedela, že mama nedovolí zničiť Vianoce kvôli jednému ukradnutému kaprovi. Ťahala som sánky na ktorých sedela Selly aj s Karlom.
“Kam dáme Karla?” spýatala sa ma Selly.
Zastavila som sa v polovici cesty.
“Neviem,” zaskočene som odpovedala.
Sadla som si na zamrznutú lavičku a rozmýšľala som. “Kam dám Karla? Huppss, toto som nedomyslela.” Selly tichúčko na mňa pozerala. Vedela som, že kapor neprežije, ak ho teraz vypustím. Teda je možné, že by neprežil. Ale poznala som niekoho kto sa v rybách vyznal a možno by vedel, ako sa postarať o Karla. Aby prežil a bol v poriadku.
“Viem, kam ho dáme.”
Postavila som sa z lavičky a vybrala som sa k Fierovovej ulici. Keď som bola na rohu vytočila som jeho číslo.
“Ferko?”
“Zlato? Prečo voláš?”
“Mohol by si ísť von?”
“Jasné, kde si?”
“Pred tvojím domom.”
Na privítanie mi dal pusu. Voňal záhadnou vôňou. Bol šarmantný a milý. Bol úžasný.
“Čo je to za voňavku,” spýtala som sa zmätene.
“Ale pomáham s vianočným pečním.”
“Mohol by si ho úchýliť,” ukázala som na nádobu, ktorú Selly otvorila.
“Karl,” povedala.
“Jasné. Poďte.”
Išli sme za Ferkom. Prebehli sme dozadu za ich dom kde bolo malé jazierko. Okamžite sme ho pustili. Selly bola šťastná, skákala a pískala ako malá.
“Budeme ho musieť dokrmovať, ale ak budeš chieť,” ozval sa Ferko a pozrel na Selly, “tak kedykoľcek ho môžeš prísť navštíviť. Rád ťa konečne stretávam.”
Až teraz som si uvedomila, že s Ferkom chodím zopár mesiacov, možno to bude aj rok a ešte stále som to neoznámila rodičom a ani nikoho z rodiny. Teda doteraz. Selly, bola prvá ktorá mala tú česť. No čo už, nebol na to čas.
“Selly, to je Ferko. Ferko, to je Selly.”
Obaja si oficiálne potriasli rukami a Ferko sa zo široka usmial.
“Teší ma,” povedala Selly, “ty si Samin priateľ?”
Ferko prikývol.
“Ak jej ublížiš, ublížim ti aj ja,” povedala vážne Selly.
Obaja sme sa začali smiať.
“Neboj, nemám to v pláne. Idete sa sánkovať? Môžem sa pridať? ”
Selly prikývla.

Keď sme konečne dorazili domov. Otec aj mama nás čakali pri vchodovách dverách.
“Kde je? ”
“Nie je vo vani? ”
“Samantha, nehraj sa s nami. Kde je?”
“Uletel,” ozvala sa Selly, “toto stačí.”
A otcovi do rúk podala filé, ktoré nám dal Ferko keď sme od nich odchádzali. Bolo ho dosť. Takže otcovi to zatvorilo ústa a len mykol plecami. Mama sa potešila, že nebude mať linku od krvi a že to konečne budú Vianoce bez boja.