Zdenka Black 13 – Moc pomsty: 6.kapitola (Pokračovanie príbehu Moc zúfalstva)


Korekcia:
Ilustrácia: pixabay

Dlhšiu chvíľu po tom ako bola trojčlenná skupinka rozdelená. V dôsledku nečakaného návalu piesku, ktorého mal na svojom oblečení mnoho. Ležal bez pohnutia, nakoniec ale nabral dosť síl. Posadil sa, poobzeral okolo seba. Bol sám. Moment kedy si to Rin uvedomil jeho mozog zamrzol. Nastal šok. Nachádzal sa v bludisku tunelov. Hrozba napadnutia bola vysoká. Strach otupil všetky zmysly, takže si nevšimol, že miesto kde sa nachádzal bolo osvetlené podivným slnečným svetlom. Dosť zvláštny fakt. Slnko v podsvetí. Vlastne iba jeho falošná kopia, bolo to ale úplne iné ako keď ležal zaseknutý v púšti. Rin si ale tento fakt nevšímal, zaoberal sa niečím pre neho dôležitejším. Scenáre jeho smrti sa vynárali v jeho hlave jeden za druhým. Skončí zožratý, roztrhaný.
To ale nebolo to najhoršie, ten nostalgický pocit. Zúfalý strach čo trhal hrudník, vnímal to, tie veci čo neustále prenasledovali kým ešte žil. Nebolo pred nimi úniku. Zrazu akoby sa vrátil do doby kým ešte žil. Veľmi dobre si pamätal ten pocit, keď srdce bilo ako splašené. Neželal si mnoho, chcel len aby to skončilo. Zmizla ta nočná mora, čo ho držala každú noc. Tie veci ukryte v temnote. Triasol sa, čakajúc na ráno. Dúfajúc, že mu niekto povie, že je v bezpečí. Že to nie je skutočné, že dokonca aj on má právo žiť obyčajný život. Toho sa ale nedočkal. Tie slová mu nikto nevenoval. Slzy potláčal, nechcel aby sa mu smiali. Dívali sa ako na podivína. Skutočne ale nebola žiadna iná cesta? Nebolo tam pre neho miesto? Spoločnosť ho neprijala, alebo bol on ten čo to odmietol? Príliš vydesený, aby urobil krok? Proste ušiel od toho všetkého, falošných priateľov, rodiny čo ho nenaučila lásky. Neschopný kričať, napriek tomu ako veľmi chcel. Bolo to ťažké, hlas zaseknutý v krku. Osoba čo nemala nikdy žiť. Možno odsúdený na zánik od prvého okamihu ako prišiel na túto prekliatu zem. Kto vie, či to vedel. Cítil ten chlad, svoj osud, beznádej.
Všetky tie pocity sa vracali. Neschopný sa im postaviť, či utiecť. Zaseknutý na tomto mieste. Vedel to, nemá to zmysel. Slaboch ako on. Keby tak bol tak bezcitný, desivý ako múmia. Silný, sebavedomý ako Ruby.
„Počkať,“ zarazil sa. „Kto vie, kde sú tie dve?“
Spýtal sa sám seba. Vážne to chcel vedieť? Na rozdiel od neho, budú v poriadku. Keby tak prišli. Teraz ale nebude zachránený, tak ako pri ich prvom stretnutí, hoci ako veľmi si ten scenár želal. Proste tu počká, budú ho ale hľadať? Čo ak nie? Prijme svoj osud a zomrie? Tentoraz to bude definitívne. Nemá žiadnu šancu na úspech.
„Jasne, že nie. To nedáš!“
Kričal mozog, stačilo len počkať na svoj zánik. On to ale nechcel, proste zahodiť svoju existenciu, vzdať sa. Dlane s vytretými prstami sa letmo dotkli líc. Vnímal to. Teplo vlastného tela. Nemohla to byť ilúzia. Falošný pocit, že je stále nažive. Svojim spôsobom áno, kým nebude jeho duša zničená. Musel si to ale overiť, ale čo? Akoby ani on sám nevedel. Uštipol sa, medzi palcom a ukazovákom svojej pravej ruky tlačil naťahovaciu kožu v oblasti pravého líca. Vnímajúc ten podivný tlak, meniaci sa na bolesť. Pomohlo mu to, trocha sa upokojil.
Teraz nemal čas podliehať panike. Hocikedy totiž mohol byť napadnutý neznámym čo vytvoril to piesočné tsunami. Kto vie aký bol cieľ toho nečakaného útoku. Chcel ich rozdeliť? Zvýšiť svoje šance na ich zničenie, alebo sa za tým skrývalo niečo úplne iné, nevedel. Rin sa snažil byť racionálny. Nešlo to. Strach ním prechádzal ako elektrická vlna, ktorá znižovala jeho telesnú teplotu. Dalo sa to prirovnať aj k ľadovým hadom. Chlad čo sa objavoval na hornej časti jeho chrbta. Miesto kde sa na neho lepili. Omotávali okolo hrudníka, pokračujúc cez plecia. Pomaly sa plaziac po rukách až ku končekom prstom. Koža sa zježila. Vnímal to, každé jedno steblo trávy, volajúce o pomoc. Ako najslabší článok, bude napadnutý ako prvý. Bol si tým tak istý. Ako by mohol v takej situácií zachovať pokoj. Nešlo to, a možno v tom bol ten problém.
Riešenie bolo omnoho jednoduchšie ako si myslel, alebo ako ho vytvoril. Obrovský, gigantický netvor bol v skutočnosti len tieň malej neškodnej myšky, aj tak by sa to dalo opísať. Myseľ býva občas zradnejšia než hocijaká zbraň. Mohlo by to byť spôsobené dlhodobým pobytom na slnku. Spálený, poškodený mozog, si proste nevedel poskladať súvislosti. Teraz sa snažil nepanikáriť, nešlo to veľmi dobre. Nádych, výdych. Napriek tomu, že už túto funkciu nepotreboval. Týmto dýchacím cvičením sa snažil udržať. Nechcel sa utopiť vlastnými emóciami. Pripadajúc si ako tá mala myška. Obrovská záplava negatívnych emócii ho strhne, zadusí, tlačí k zemi.
Nemohol sa tomu ubrániť, poraziť sám seba. Svoje slabé, úbohé ja, čo chcelo zmiznúť.
„Stačí len počkať na smrť! Neschopný odpad ako ty! Zmizneš bez toho, aby si niekto všimol!“
Šepkali chladné hlasy v jeho hlave. Patrili mu. Podvedomé ich vytvoril kým ešte žil. Napriek tomu, že prešla určitá doba kým ich naposledy počul. Rovnako bezcitné, ako v dobe keď mal ešte bijúce srdce. Jednoduchšie bolo sa vzdať. Snaha s tým bojovať, vopred prehratý boj, nezvládne to.
„Ja to nedokážem!“
Vyslovil sám sebe bezmocne. Bol len zlomený duch v pekle, jeden z mnohých. Týmito slovami kapituloval. Vytasil neviditeľnú bielu vlajku prehry. Nechajúc svoje bezmocné telo dopadnúť k zemi. Ležal tam, ako pokazená bábka určená na vyhodenie. Obkolesený tým pieskom.
Naraz mu to prišlo tak povedomé, akoby sa znova ocitol na tom mieste. Horúce kopce piesku, pražiace slnko. Nehybná ohnivá guľa stála na vrchole neba. Uprostred tej pokojnej, bledo modrej studne, bez okrajov. Tie veci čo ho sledovali. Vnímal ich prítomnosť. Vzdialenosť medzi nimi bola obrovská. Tento malý detail mu ale nebránil, aby panikáril, akoby bol zviazaní reťazami čo držala tak pevne, že sa nemohol pohnúť. Nebol toho schopný. Vnútorný krik v jeho hlave, nebolo počuť. Pri čom jediné čo chcel, bolo bezpečné miesto. Toho sa ale nedočkal, nie kým bol nažive, nie na tomto mieste. Smrť mu to nedala, nezaslúžil si to. Nebol dosť dôležitý. Tak to bral aspoň on, skutočne to ale nevedel? Ten skutočný dôvod. Jednoduchšie bolo sa tváriť, že nič nevidí. Zahrabať sa do svojej bezpečnej zóny. Pražiť sa na tom slnku. Ležať bez pohnutia, tak ako teraz. Zatiaľ čo čas letel. Na tomto mieste nemali sekundy svoj význam. Všetko bolo tak fádne rovnako.
Tento jeho šedý svet naraz dostal poriadnu ranu. Tak by sa dalo nazvať jeho stretnutie s múmiou. Naraz uvidel to najdesivejšie monštrum. Tak ju aspoň videl, tie dva čierne tunely. Chladnejšie než chlad. Desivejšie než temnota. Napriek tomu ho bola schopná postaviť na nohy. Rovnako tak to bolo aj s Ruby. Mučila ho, vychutnávajúc každú sekundu jeho utrpenia. To bola len ilúzia vytvorená jeho strachom, pomohla mu. Tie hnedé oči, plné smútku. Mali v sebe niečo pokojne, ako kmeň mohutného stromu. Stačilo ju len objať, jednoduchý čin schopný dať silu na pokračovanie. Tie slová, vie sa s nimi hrať, tak aby ho podporila a vydesila zároveň. Spomenul si, zasmial sa sám na sebe, svojej hlúposti.
Nemôže si dovoliť padnúť. Chce vedieť viac, o nej, o tomto mieste, či dokonca o sebe. Skutočne je len zbabelec? Nedostane sa k tomu, ak tu bude len ležať. Zvládol to raz, teraz to bude hračka. Postavil sa. Nohy ho udržali len tak. Triasli sa. Pomalé kroky. Vyrazil. Snažiac sa potlačiť paniku, či všetky tie krvavé scenáre v hlave. Chcel to prekonať. Bolo to ale možne? Amatér v novom prostredí, neschopný boja.
„Zomrieš!“
Zašepkal hlas v hlave. Jemná, no o to desivejšia melódia smrti sa ho snažila zastaviť.
„Nie!“
Vykríkol Rin najviac ako len mohol. Veď týmto na seba vôbec neupozornil. Nespravil zo seba terč všetkého v okolí.
„Ja to zvládnem!“
Chcel sa presvedčiť. Jeho šance boli ale skutočne mizerne, hlavne ak sa nenaučí ovládať svoju moc.

Bola tam len ona, obklopená tými krásne žiarivými stenami. Slnečné lúče vychádzajúce odnikiaľ zvýrazňovali malé, priesvitné drahokamy vložené v zlatej farbe. Odrážajúc od seba svetlo, ako milión mini zrkadielok. Krásne pódium. Stála presne v strede. Mnoho chodieb, nachádzajúc sa na križovatke. Stačilo si len vybrať. Ona to ale neurobila. Stála bez pohnutia, pod tým desivým stropom. Čierna farba sa divoko vlnila v kruhu, vťahujúc do seba všetko. Červené vlny, čo sa na krátky moment objavili, no v zapätí boli tiež pohltené. Boli v nich ukryté krásne, krvavé drahokamy. Živý strop podopretý mohutnými stĺpmi. Ich vrchy boli čierne, akoby sa tá temnota snažila pohltiť, postupne ale bledli. Istá časť mala ešte pôvodnú ružovú, sladkú farbu. Toto záhadne miesto. Skrývalo v sebe mnoho.
Po tom ako bola s ostatnými rozdelená následkom vlastného konania. To ona hodila Rina medzi tie beštie. V dôsledku čoho stratil kontrolu. Tiež by sa to dalo nazvať aj ako úspech, keďže prvýkrát použil svoju moc, hoci nevedomky. Nie že by na tom vlastne záležalo. Bez toho, aby na sebe mala jediné zrnko piesku. Dva čierne tunely pohlcovali krásne svetlo. Niečím si boli podobné, s tým stropom. Chladné, schopne zničiť všetko okolo. Zdalo by sa že to nebola náhoda, že skončila práve na tomto mieste.
Múmia bola ako vždy nevyspytateľná. Bez toho aby o sebe čokoľvek prezradila, akoby bábka. Nedávajúc najavo nič z toho čo sa v nej odohrávalo. Bolo tam vôbec niečo? Pokojná, chladná, bezcitná. Aký bol dôvod tých obväzov? Aké príbehy mali jazvy čo tam mohli byť skryté? Tie dva čierne tunely, oči. Osud, smrť, bolo jasne, že na tomto mieste zvanom peklo, chodí už dosť dlho, dostatočne aby stratila samu seba? Nepremenila sa ale na jednu z tých oblúd, nezačala sa rozpadať? Nebol to práve ten skutočný dôvod, tých obväzov. Snaha ukryť vlastne hnilobné mäso. Spomaliť, či dokonca poraziť vlastne zničenie. Aký bol ale dôvod aby pre neho zašla tak ďaleko? Skutočne bola ešte človek? Bola ním vlastne niekedy? Aký bol skutočný pôvod tohto tvora? Proste si chodila ako chcela, prebúdzala mŕtve duše zo zajatia vlastnej sa opakujúcej smrti. Dôvod tohto činu? Rovnako tak ako toto miesto, zostane zrejme záhadou. Bola to len náhoda. Diamanty vložené do stien, osvetlené tým krásnym svetlom. Rubíny v strope, zaplavené v temnote. Obyčajne kamene bez svojej hodnoty, či skutočný dôvod tejto pohromy.
Možno toto bolo to miesto kde chcela zaviesť Diamant. Ukázať, aby pochopila. Kto vie akoby to dopadlo, keby múmia nedostala ten skvelý nápad v dôsledku čoho boli rozdelení. Náhoda či súčasť plánu? Diamant sa pred príchodom sem, musí ešte mnohé naučiť, aby bola schopná vidieť. Veci čo môže schovať plameň zvaný nenávisť. Viac než ku komukoľvek inému, nenávidela samu seba, neschopná si odpustiť. Zúfalo snažiac sa to zamaskovať. Pochovať hlboko, tá hlboká roklina ale nakoniec praskne, neschopná vymazať všetky tie negatívne pocity čo boli pevnejšie ako okovy. Moment kedy sa to stane, bude pohltená vlastným zúfalstvom. Múmia si to možno uvedomila, alebo vedela od prvého okamihu ako sa pozrela do tých hnedých oči.
Všetky tieto dohady mohli byť ale úplne mylné. V skutočnosti na tomto podivnom mieste nemuselo byť zaujímavé vôbec nič, alebo… Múmiu zrejme omrzelo čakanie. Prerušila to priam nekonečné ticho.
„Strach alebo odvaha núti ísť človeka za hranice, a tak ďalej, stále do kruhu, pokiaľ nezmizne. To vieš ty, to viem ja, to nám smrť šepká.“
Záhadné slová čo vyslovila, tým krásnym stenám, tomu desivému stropu, cestám vedúcim do neznáma. Bez prejavu emócií, chladne ako ostrie kosy. Komu venovala tento podivný pozdrav, či skôr varovanie. Malo to svoj význam, pre ňu určite.
Neznámy čo si vypočul, týmto pochopil. Napriek snahe úkryt svoju prítomnosť, sa mu to zrejme nepodarilo. Tento detail mu ale nebránil, aby zostal na svojom stanovisku. Čo tým chcel dosiahnuť? Múmia zahľadená na jednu cestu, konečne sa rozhodla vyraziť? Jeden nepatrný pohyb do ľavej strany. Tak malo stačilo aby sa vyhla. Šíp čo tesne preletel popri jej líci, stačilo pár milimetrov a zanechal by jazvu. Keby zostala stáť na pôvodnom miesta, skončil by zapichnutý v jej tvári. Jeho dráha skončila inde, ako bolo v pláne, zaborený do zlatej steny, poriadne hlboko. Naraz z hrotu vyskočil čierny blesk. Šialene poskakujúc, prešiel celou častou šípu, až napokon vybuchol. Seba-deštrukcia, či reakcia steny na neznámy predmet? Tak či onak, po šípe nezostalo takmer nič, ten trocha popola dopadol na chladnú, sklenenú zem, tmavo modrej farby. Nehýbala sa, napriek tomu, vyzerala tak živo. Chladný, mŕtvy oceán. Skrývajúci v sebe tie najnebezpečnejšej monštra. Len ten kus skla oddeľoval, aby sa to celé miesto neponorilo do beznádeje.
Múmia ako vždy bez reakcie. Uvedomovala si vôbec mieru nebezpečenstva? Či to bolo pravé v tom? Istá si svojou mocou. Útočník bol podráždený, po tom čo prišiel o korisť v dôsledku toho piesočného tsunami. Chcel sa ešte hrať, namiesto toho skončil pomerne zranený, nie však dosť vážne. Najviac poškodené bolo jeho ego. Proste si potreboval vybiť svoju frustráciu. Teraz ovládnutý hnevom, aby nebol schopný zasiahnuť tak jednoduchý terč. Konečne urobil chybu, vykročil pred ňu. Odhodlaní eliminovať to desivé monštrum. Koho hrob sa stane na tomto podivnom mieste nakoniec? Bola to istá odpoveď, či sa mohlo prihodiť niečo nečakané?
Múmia ho pozorne sledovala, tými vražednými očami, dvoma prázdnymi tunelmi. Napriek tomu nezaváhal. Opätoval pohľad bez seba menšieho náznaku strachu, tak sebavedome. V slnečných lúčoch sa jeho oči krásne ligotali. Nádherné červené, akoby pravé natreté krvou svojej poslednej obete. Plávali mu v nich malé oranžové hviezdy. Poletovali, akoby tam mal malé galaxie. Zrejme nebol až tak obyčajný, či si len neuvedomoval proti čomu stojí? Mladý, 16 ročný, kto vie aký osud malo to decko, že sa rozhodlo pre tak závažný krok. Zabil sa, skončil tu. Zrejme v dôsledku nedostatku skúsenosti bola vytvorená jeho malicherná túžba. Bol to len malý chlapec túžiaci po zábave, proste sa chcel hrať, ničiť. Tak ako to robili jemu. Plný hnevu, žiadna vražda mu však nebola schopná priniesť úľavu.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s