Zdenka Black 13 – Moc pomsty: 5.kapitola (Pokračovanie príbehu Moc zúfalstva)


Korekcia:
Ilustrácia: pixabay (JacksonDavid)

Stačilo tak malo. Diamant to mohla ukončiť. Neurobila to. Namiesto toho, zámerne minula jadro. Jeho zničením by umlčala toho robota, navždy. Telo zostalo bez pohnutia. Plné iskier. Ich intenzita bola nestabilná. Skrývalo sa v nich skutočné nebezpečenstvo spálenia. Diamant dobre vedela čo robí. Čupla si. Bez toho aby čokoľvek povedala. Zobrala do rúk oddelenú hlavu toho stroja. Zahľadená na tie akoby mŕtve oči. Tie dve studne. Skrývali v sebe tak veľa. Nechceli ale nič z toho prezradiť. Zamkli to. Kto by to ale nemal, spomienky ukryté, dokonca sám pred sebou. Vrátila hlavu na svoje miesto. Zrástla skutočne rýchlo. Pri čom tam neostala ani najmenšia stopa po jazve. Krásne dokonalá pokožka. Jediná stopa toho činu, skrátené vlasy. Ležiac v tej červenkastej tekutine vyzerajúcej ako krv. Majúc vo svojej hrudi zaborený meč.
„Stojíte na križovatke. A jediný kto rozhodne akým smerom pôjde vaša bolesť, ste vy,“ Diamant veľmi dobre vedela, že tieto slová sa k nej nehodia. Zahľadená na ten stroj, následne sa zas postavila. Otočila sa na kvetinu, stále poletujúcu v bubline. „Takže, vyberiete si svoju nudnú rutinu, či skúsite poraziť svoj osud?!“
Vyslovila spokojná sama so sebou. Akoby vedela ich odpoveď. Nie, tým to nebolo. Pomalým pohybom vytiahla svoj meč, z tej veci, ležiacej na zemi. Ostrý švih, týmto činom z neho dostala tu prebytočnú špinu. Zas bol tak desivo krásny. Svoju zbraň neobdivovala príliš dlho. Vyparila sa. Keby sa niečo stalo, môže si ho privolať späť. Všetky dôvody na boj sa stratili. Nech budú reagovať akokoľvek. Odíde. Nebude ľutovať ani sekundu. Možno, aj keby. Utopí to v mori výčitiek. Tých má teda mnoho. Rozhodne tam ale nebude patriť fakt, že nezabila ten stroj. Bolo to správne. Nemohla by fungovať, keby vedela, že zničila to puto medzi dvoma dušami. Poznala to.
„Vaše silné puto, ako dlho si ho ešte necháte trhať!“
Túto vetu vyslovila plná zlosti. Všetky tie pocity čo chcela tak zúfalo pochovať. Diamant vedela, niečo tak jednoduché nevráti ten omyl. Plná toho temného zúfalstva, samoty. Nechala ju samu. Dôvod prečo zostala už len ona. Zničila lesk toho najkrajšieho rubína. Vedomá si toho. Plno slov v hlave. Točilo sa to ako tornádo. Nevyslovila. Mala by už vyraziť. Nemala by strácať čas. Tak prečo ešte čaká. Ten drvivý pocit v hrdí.
Ľalia bola zmätená. Nechápala tým slovám.
„O čom to hovoríš?!“
Bola vydesenejšia ako pri poprave. Niečo v nej sa driapalo von. Vedome toho neznáma. Desila sa toho? Chcela zastaviť? Vymazať? Znova?
„Znova?!“
Zarazila sa pri tomto jednoduchom slove. Skutočne chce iba utekať. Možno keby to skúsila. Odhaliť tie poklady. Spomienky skryté dokonca i pred ňou.
„Klaudia.“
Vyslovila. Pery si pamätali. Bolo to tak prirodzené, ako dýchanie. Vedela to. Meno čo vyslovila toľkokrát, že sa to nedalo ani spočítať. Znelo to tak šialene, ako mohla zabudnúť, zrovna na ňu. Najdôležitejšou osobou v jej živote.
„Nie to nemôže byť!“
Vykríkla, držiac si hlavu. Spomienky čo sa vynárali. Zmenili všetko. Veď mala byť len ona! Tak potom, kto bola tá osoba vedľa nej čo zrazu videla vo svoje hlave? Vnímala to tak reálne, ten pevný stisk. Dokonca v tých najhorších chvíľach. Ako bolo možne že si nespomenula skôr.
Stroj reagoval. Pohol sa dôsledku tých slov. To jediné slovo stačilo aby sa posadil. Zahladení rovno na ten kvet poletujúci v bubline. Tá bola ešte stále zmätená, no pohľad opätovala. Prvý krát po dlhej dobe, bez závesov vody. Tak ako keď boli ešte živé. Po tom čo boli uvoľnené ich potlačené spomienky. Pretekalo to nimi,
„Tak čo. Pôjdete či zostanete?!“
Vstúpila im do toho dojímavého okamihu Diamant. Pri čom mala na tvári, drobný ale hrejivý úsmev. Možno po dlhej dobe, prvý úprimný od kedy prišla o sestru. Zrejme si ho ale nebola vedomá.
„Chceli by ste ísť, obe,“ pri čom zdôraznila slovo obe. „nezaručujem vám nič, možno vás bude čakať iba bolesť a utrpenie, ale nezradím vás. Svet čo uvidíte bude skutočným peklom, no ak už máte trpieť. Nebudete o tom radšej rozhodovať samy.“
Diamant nemala dôvod klamať. Na rovinu im ponúkla krutú pravdu. Bude to len na nich, hoci záporná odpoveď bola niečo s čím nepočítala. Zrejme to ale bude musieť prijať, ak by chceli zostať.
„Ja…“ Začala trocha neisto Ľalia v bubline.
„Chcem vypadnúť z tohto miesta! Mať dlhé vlasy! Nech sa ich červená farba vyparí, mám rada ich hnedý pôvodný odtieň. Chcem rozhodovať sama za seba!“
Bola zrazu tak sebaistá, akoby na tento moment úplne iná osoba. Rozhodnutá využiť túto šancu. Iskra v očiach bola tak žiarivá.
„A čo ty?“
Otočila sa Diamant na toho robota, teda vlastne Klaudiu, ktorá konečne získala svoju pôvodnú podobu.
Bol to zvláštny pocit. Mať späť schopnosť ovládať svoje telo. Celý čas to mohla iba sledovať. Zadržiavať v sebe tu bolesť. Nenávidela sa. Za to čo robila svojej sestre, napriek tomu, že vyrastali spolu. Prežili všetko spoločne. Chcela ju chrániť. Tak ako bolo možne, že sa stala príčinou slz, ktoré Ľalia ronila tak nekonečne dlho. Po tom všetkom. Mala by tu zostať. Odčiniť tu bolesť. Nemôže mať možnosť voľby. Nedovolí si to.
„Môj poškodený program mi nedovoľuje opustiť toto miesto.“
Vyslovila už normálnym ľudským hlasom. Snažiac sa stále hrať na robota. Chcela schovať svoje skutočné pocity.
„V takom prípade,“ vyslovila Diamant, dobre vediac, že Ľalia napriek tomu všetkému, a možno vďaka tomu, ju nebude chcieť opustiť. Práve keď si konečne spomenula, tak majú byť znova oddelené. Chcela tomu zabrániť. Nemusela to hovoriť. Znova uložená do svojho tichého módu, akoby nevedela aké slová má zvoliť. Diamant vedomá týchto myšlienok, pokračovala v tom čo chcela.
„Ak máš výčitky, za to čo si spravila po príchode na toto miesta, čo keby si to odčinila tým, že ju budeš teraz chrániť.“
Prehlásila pokojným hlasom. Namiesto scénara čo si vypracovala v hlave. Nastalo ticho. Začínala sa cítiť skutočne trápne. Nedávajúc to najavo. Nakoniec bolo ale prerušené. Trvalo to skutočne dlho, kým nastal ten moment kedy sa ozvala Klaudia.
„Ochranný mód zapnutý.“
Zrejme ešte nebola pripravená, byť sama sebou. Postavila sa. Napriek tomu mala v úmysle zostať jej po boku. Vážne chcela byť s Ľaliou, tak ako kým boli živé. Bolo zvláštne, že jej nenapadlo niečo tak jednoduché. V zlomku sekundy bola ako vymenená. Čisté oblečenie, bez kvapky červenej tekutiny. Vôbec nevyzerala ako niekto, kto bol pred sekundou na pokraji zničenia.
„Tento kus šrotu ťa bude chrániť!“
Zneli odhodlané slová smerujúce k sestre. Zároveň tam bolo cítiť aj ľahostajnosť. Hlavne v tej časti kde sa urazila. Rovnako tak ignorovala aj fakt, že vlasy dorástli do svojej pôvodnej dĺžky, možno ešte dlhšie. Biele, pripomínajúce prvé snehové vločky. Čisté a krásne.
„Takže môžeme ísť.“
Nebolo isté či sa týmito slovami Diamant pýtala, alebo oznamovala, bola trocha neistá. Stále zaskočená že nereagovali tak ako predpokladala. Zrejme nemôže mať všetko.
„Ale nebude to trocha problém?!“
Uvedomila si Ľalia, ukazujúc na svoju dolnú časť tela. V tomto stave nebude môcť chodiť sama. Možno ma byť zasadená na tomto mieste. Čakajúc kým sa nerozpadne. Klaudia akoby nemala program na tento problém. Bála sa, nechcela vysloviť nič, čím by situáciu ešte zhoršila. Diamant v tom ale nevidela žiaden problém. Proste k nej podišla. Vypla schopnosť bubliny. Teraz už nebola nutná. Chytila ju do naručia ako princeznú. Koreň okamžite reagoval. Omotal sa Diamant okolo brucha a zapichol do ľavej časti boku. Týmto spôsobom z nej Ľalia bez svojho súhlasu začala vysávať silu. Predsa len, kvetiny potrebujú na svoju existenciu hnojivo. Musela nájsť náhradu po vytrhnutí z prostredia falošnej zeme.
„To som nebola ja,“ zostala Ľalia v šoku, tým čo sa stalo.
„Si v poriadku?“
Bolo jasne vidno jej obavy. Pomaly sa driapajuce slzy.
„Nevidím v tom žiaden problém,“ odpovedala okamžite, majúca stále ten drobný, možno teraz trocha desivý úsmev Diamant. V hlase nebol ani naznak bolesti. Tu sa naučila potlačiť po príchode do podsvetia.
„Ale nebolí ťa to?“
Ľalia si chcela byť istá. Leskli sa jej oči. Pripravená spustiť dva vodopády.
„Nie, nebolí ma to. Som v poriadku,“ vyslovovala trocha pomalším tempom Diamant.
Dávala dôraz na každú slabiku. Nemohla si dovoliť rozplakať svoju kvetinu. Trocha bolesti, v konečnom hľadisku nič nezmení. Zdalo sa, že týmto sa kvet trocha upokojil.
Konečne vyrazili. Použili pri tom tu istú chodbu akou prišla. Keďže ako sa ukázalo, bol to jediný vchod a východ.
„Tak čo, ideš s nami, alebo si sa zasekla, Klaudia,“ zavolala Diamant na bielo vlásku.
Stála na mieste. Zdalo by sa, že nohy prikované k tomuto miesto. Možno chcela povedať posledné tiché zbohom.
„Ale kam?!“ Spýtala sa neisto Ľalia. V naručí sa cítila príjemne. Konečne teplo inej osoby.
„Hm,“ zamyslela sa Diamant.
Pred tým než sa rozdelila zo zvyškom týmu, sledovala múmiu. Kam ich ale ta podivná vec chcela odviesť. Nemala tušenie. Bude ju musieť nájsť aby našla odpoveď na túto otázku. To ale nebola jediná vec čo chcela. Po tom veľkom piesočnom cunami. Spravila to bez jediného zaváhania, tie dva desivé tuneli v sebe nemali nič. Vo vzduchu ale visela otázka prečo? Vedela, že to tak dopadne? Aké boli skryté motívy za tým všetkým? Vážne to chcela vedieť. Nie, viac než to. Túžila ju obdariť svojimi päsťami. Jemné pohladenie meča čo rozseká na niekoľko kusov. Možno tak uvidí čo sa skrýva pod tými obväzmi. Vedela, že múmia je silná. Napriek tomu mala v úmysle bojovať. Bolo jedno, či je to zbytočne, zaútočiť na spojenca. V dôsledku tých šialených udalostí stretla sestry, dvojičky. Tak ako bola ona a Ruby. Náhoda? Skutočne to tak mohlo byť? Príliš veľa veci čo do seba príliš dobre zapadali. Snažila sa upokojiť. Všetku tú frustráciu teraz potlači, kým nestretne toho pravého človeka. Nemohla sa dočkať až uvidí múmiu. Miešali sa v nej ale aj obavy. Bolo by tak trocha komické ak by Rin zomrel na vlastnú schopnosť. Po toľkej snahe. Tohle miesto je ale také, bezcitne. Žiadne zľutovanie tu neexistuje.
„Popravde ani neviem,“ po tom ako vyslovila, uvedomila si, že to bola chyba.
Hlavne pri tom plačkovi. Aby napravila svoj omyl, dodala, „ uvidíme na čo narazíme.“
Napriek tomu, že pôsobila tak uvoľnene. Skutočnosť bola iná. Panika, stres. Vnímala sa ako pri bombe. Jedno zlé slovo spustí záplavu. Nemohla to ale dať najavo, snažiac sa tváriť ako tajomná či štýlová postava. Zrejme to nerobila tak dobre ako si myslela, keďže to malo naprosto opačný efekt. Ľalia začala panikáriť. Malý naznak sĺz, zase.
„Keby sa niečo prihodilo. Som dosť silná! Ochránim ťa! Viem že to spoločne zvládneme. Lepšie ísť do neznáma, ako sa krčiť zaseknutí na jednom mieste!“ dodala. Dúfala že to zvládla ukecať. Tretia, posledná šanca.
„Potvrdzujem. Si silná.“ Ozvala sa Klaudia. Zrejme ju týmto chcela podporiť.
„No som rada, že s tým súhlasíš.“
Nevedela ako ma na niečo také reagovať Diamant. Bola to skutočne pochvala. Niečo na tom znelo tak podivne.
„Povedala by som, že si ako error v hre. Mať toľko schopnosti je ako podvod.“ Upresnila čo tým myslela Klaudia.
„Oh vážne, takže chyba,“ zasmiala sa sucho Diamant. „Tak to dík,“ dodala ironicky.
„Ale mne to nevadí, aj keby si bola. Predsa len si mi pomohla,“ povedala neisto Ľalia, majúc trocha červenú tvár. Musela to byť doba kým hovorila s druhým človekom. Skutočne to bolo iba tým.
„Ďakujem,“ usmiala sa Diamant na kvetinu. „Myslím, že to na mňa celkom pasuje.“
Zobrala to nakoniec pozitívne. Zrejme v dôsledku toho čo zo seba dostala kvetina. Krehký plačko ju vedel svojimi slovami tak jednoducho upokojiť. Dôvod bol jednoduchý. Videla sa v nej. Bolo to ale skutočné len tým.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s