Raven J. Clark – Za hranicou smrteľnosti: 25. kapitola


Korekcia:
Ilustrácia: Raven J. Clark

(Jack)

Vežou sa rozliehalo ostré práskanie biča, no netypicky ho nesprevádzal krik obete. Zaprisahal som sa a pery držal pevne zovreté, čeľusť zaťatú a rukami som pevne zvieral reťaze, ktoré ma pútali ku stene. Purpurové slnečné lúče ma hriali na rozťatom chrbte a Asmodeus za mnou frustrovane švihal koženým bičom. Moje tiché utrpenie ho netešilo. Chcel ma počuť buď kričať, alebo stonať, ideálne oboje súčasne s jeho menom na perách.
Švihanie utíchlo. No zostal som napätý, toto tu už tiež bolo. Počkal kým som sa trocha uvoľnil a potom švihol, bolo to oveľa horšie. Radšej som ani nechcel uvažovať o tom, v akom stave je môj chrbát. Pálilo to, štípalo, bodalo, ale nie na dlho. Naše telá sú ako zázrak, hoci to bolelo ako čert, tak fyzicky to neboli viac ako hlboké škrabance. Už som v boji utŕžil oveľa horšie zranenia a vylízal sa z nich. Je naivné myslieť si, že veliteľa légie zlomí práve bičovaním.
Pocítil som na chrbte nečakaný dotyk. Nie bolestivý, no o to odpornejší. Zacítil som mentol, keď sa ku mne Asmodeus naklonil.
„Povedz mi, Merihem, aké je milovať? Nie je to bolestivé? A aké to asi je, ak ti cit neopätuje? Ja poznám len túžbu, no i odmietnutie mojej maličkosti bolí. Bolesť zlomeného srdca je však oveľa horšia, za to ti ručím.“ Jeho slová ťali do živého, hoci som sa jej nikdy nevyznal a netušil aká by bola jej odpoveď. Snažil som sa svoju bolesť skryť v hĺbke svojej duše.
Asmodeus sa usmial, spokojný sám so sebou. „Vieš, musím sa ti poďakovať.“
„Poďakovať? To ťa tak teší moja spoločnosť?“ Odfrkol som si. Najradšej by som ho znova nakopol, no spútali mi nohy. Nepríjemná komplikácia.
„Och, čas ktorý spolu trávime je svojim spôsobom veľmi príjemný, ale nie. Rád by som sa ti poďakoval za pomoc, za jej pach. Vďaka tebe sa k nám tvoja malá princeznička čoskoro pridá.“ Vytreštil som oči na kamennú stenu pred sebou a pokúsil sa otočiť.
„Ty bastard!“ zavrčal som do atypicky tichej veže.
Asmodeus odo mňa so smiechom odstúpil. „Čo by som s ňou mal urobiť ako prvé, hm?“ Rečnícka otázka, za ktorú by som ho najradšej zaživa stiahol z kože. „Vlastne, keď tak o tom rozmýšľam, malo by to byť prekvapenie. Vsadím sa, že je ešte panna. Tie mám najradšej.“
Zmietal som sa v rinčiacich okovách, lomcoval tými prekliatymi reťazami a zem pod nohami sa chvela spútanou mocou. „Zabijem ťa, ak jej skrivíš čo i len jediný vlas na hlave. Zabijem ťa!“ reval som v návale šialenstva. Krv mi striekala zo zranení a pomaly si brázdila cestičku k odtoku uprostred miestnosti. Zúril som až sa mi zatmievalo pred očami. Už len z tej predstavy, že by na ňu položil čo i len malíček, že by ju pohladil pohľadom, som bol rozorvaný hnevom a musel som si priznať, že i strachom. „Čo, do čerta, chceš? Prečo ju potrebuješ?“
„Ty to naozaj nevieš?“ Očakával som výsmech, no nastalo šokované ticho.
Asmodeus ma obišiel a oprel sa o stenu tak, aby som ho videl. Mal na sebe len nohavice a nahú hruď vystavoval na obdiv. Bič v ruke nedržal, takže ho zrejme odložil medzi ostatné hračky. Spaľoval ma fialkastým pohľadom. Ľútosť, neveril by som, že v nich niekedy zazriem práve túto emóciu. No bola tam, ľutoval ma za moju neznalosť, môj výber, moje zradné srdce, ktoré si vybralo bez môjho vedomia a súhlasu.
„Je to Samaelova nevlastná sestra, žena kráľovského rodu. Pre mnohých len ďalší kráľovský bastard, no isto chápeš, že v našich kruhoch je to veľká vec. Obzvlášť, keď sa kráľ vyparil a na jeho miesto zasadol rozmaznaný fagan jeho veličenstva. Bol by som hlupák, ak by som sa o ňu nepokúsil skôr ako ostatní.“
„Blbosť!“ vypľul som zo seba. „Je kríženec, aj keby ju splodil, nikto by ju neuznal.“
„Keby tomu tak bolo, zakopol by som o ňu?“
„To nie je možné!“ Zakrútil som hlavou. „Jej matka bola z ľudského rodu.“
„Ani ja som tomu zo začiatku neveril, ale, a to ťa isto poteší, prebudila sa, či skôr, podarilo sa im urýchliť jej dospievanie. Vyzerá naozaj čarovne. Už sa neviem dočkať chvíle, keď ju ochutnám.“ Mľaskol a zasmial sa na mojom vrčaní. Obozretne sa vzdialil, keď som znova začal vyvádzať.
„Neopováž sa!“ zrúkol som.
Chytil som sa reťazí a začal nimi šklbať až prach odlietal zo steny. Vrčal som a prskal ako divé zviera. Zúrivosť je mocná zbraň, aj keď nie veľmi múdra, no odhodlane som bojoval o slobodu, aby som mu mohol zakrútiť krkom, urvať tú peknú hlavičku, nabodnúť ju na kôl a hrdo vystaviť pred svoje obydlie.
Úder do temena a potom ďalší, obrátil som sa a utŕžil ďalší rovno medzi oči.

*

Prebudil som sa tvárou k výklenku. Mrazivo chladný kameň za mnou, škrtiace zovretie reťazí, ktoré celé moje telo pevne priklincovali na mieste. Ohnivé svetlo bodajúce do opuchnutých očí. Určiť koľko času ubehlo, bolo prakticky nemožné.
Zažmúril som do miestnosti a na zemi zbadal tieň. V lúčoch sa rysovala silueta tela ležiaceho na podlahe. Modlil som sa, aby to bol Asmodeus. Rozhliadol som sa a uvidel ho stáť ležérne opretého pri dverách. Stále bol polonahý a kochal sa pohľadom na mne i spoločníkovi v prachu.
„Je naozaj krásna,“ povedal mojim smerom, „nemyslíš?“
Vzhliadol som k siluete pred sebou a snažil sa v ostrom svetle zaostriť. Podľa štíhlych kriviek a útleho tela mi došlo, že sa jedná o ženu. Jej predlhé striebristé vlasy boli rozhodené po zemi a zahaľovali ju ako závoj. Odľahlo mi. Chloe má nebesky modré vlasy aspoň o polovicu kratšie ako táto žena.
„Nie je to práve môj typ,“ odvrkol som podráždene. Nie je to Chloe a žiadna iná žena sa jej nemôže rovnať.
„Naozaj?“
Asmodeus sa pomaly odlepil zo svojho miesta a podišiel k neznámej. Do teraz som videl len jej chrbát. Bosým chodidlom ju postrčil do ramena. Nohy zostali vykrútené k výklenku, no zbytok tela sa prevalil na chrbát. Striebro-zlaté pramene sa rozsypali okolo jej tváre. Tej nežnej a odvážnej tváre, jej tváre.
Stuhol som. Jej prítomnosť na tomto príšernom mieste ma vydesila viac ako čokoľvek iné.
Ešte raz som si ju poriadne prezrel. Vyzerala inak, vyspelejšie, staršie, no tú tvár by som spoznal kdekoľvek.
Asmodeus k nej pokľakol a nežne ju vzal do náručia. Privinul si ju k sebe do mileneckého objatia. „Aké to asi je, vidieť ju v náručí iného?“
Prestúpila mnou vlna zúrivosti. „Pusť ju!“ vrčal som a prehadzoval sa v zovretí daemantia. Mučivá bezmocnosť, nikdy som nepocítil taký nával zúfalej paniky, strachu a hnevu.
„Akú má utešenú tvár a tie prekrásne krojené pery.“ Pohladil ju po líci, zatiaľ čo si ju k sebe druhou rukou stále tisol. Zaklonil jej hlavu a jeho pery boli tak blízko k tým jej.
Reval som, kričal a škriabal, žiadna fyzická bolesť by ma nikdy neprinútila prosiť, no teraz som od toho nemal ďaleko.
Visel som tu prišpendlený ku stene ako motýľ vo výklade a jej ochabnuté telo vydané na pospas jeho chúťkam. Všetky inštinkty vo mne kričali, aby som ho na mieste roztrhal. Znetvoril tú arogantnú masku a vyrval mu z tela vnútornosti.
Zdvihol pohľad od jej tváre a pozrel sa mi priamo do očí. Sršala z nich škodoradosť. Naklonil sa k nej a pobozkal ju na tie nevinné broskyňové pery, ktoré som nemohol mať. Pohladil ju po tvári, ktorej som sa ja sám takto nikdy nemohol dotýkať. Privinul si jej ochabnuté telo bližšie a jazykom pootvoril pery z ktorých unikol tichý ston.
„ZABIJEM ŤA!“ vrieskal som stále dookola a slzy, áno slzy, mi stekali po tvári, keď som videl ako sa voľnou rukou presúva z jej tváre k ramenám, ako kúsok po kúsku odhaľuje nahú pokožku pod oblečením, ako ju objavuje spôsob, ku ktorému som ja sám nenabral odvahu. A uvedomil si, že prosím, v mene všetkého čo mi je sväté prosím, aby sa jej prestal dotýkať, aby tie slizké paprče dal preč z jej tela, aby viac neochutnával jej nepoškvrnené pery a nevykonal to, k čomu sa chystal.
„Ani nevieš, ako veľmi som ťa chcel takto vidieť. Začuť to čarovné slovíčko z tvojich úst.“ Odtiahol sa od jej polonahého nehybného tela. Len pravidelné dýchanie svedčilo o tom, že je na žive.
Nechal ju tam odhalenú, pohodenú ako pokazenú hračku a vykročil ku mne. Díval som sa skrz neho na ňu, len na ňu a nenávidel sa. Nenávidel jeho a preklínal Astarotha za to, že ju nedokázal ochrániť.“
Amodeusovo telo sa mi postavilo do výhľadu, tvár mi uchopil do dlaní a naklonil sa ku mne. Hľadel mi do očí, v ktorých sa odohrávala besniaca búrka. „Mal by som ju nechať?“ Prikývol som a on sa usmial. Dostal ma presne tam kam chcel. „Tak urobíme obchod. Pravda, nie veľmi výhodný, no dám ti na výber. Buď ty, alebo ona. Vyberaj múdro.“
„Nikdy nie ju… Nikdy,“ zašepotal som rezignovane, zlomene.
„Takže od teraz už budeš dobrý chlapec, Merihem?“
„Áno.“ To slovo ma popálilo na jazyku.
„Áno?“ vyslovil dôrazne s tichou hrozbou žiadajúcou viac.
„Áno, pane.“
Zhovievavo sa na mňa usmial. „Dobrý chlapec. Hádam to tak aj ostane.“ Priklonil sa ku mne a jazykom mi lačne zozbieral slzy z líc. Dôkazy mojej slabosti a jeho víťazstva.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s