Korekcia:
Ilustrácia: Raven J. Clark
Nie je nič desivejšie, ako sa prepletať mestom, ktoré je plné neznámych ľudí a nevedieť či niektorý nie je len ďalším démonom, ktorý sa snaží usilovať o váš život. Presne z toho dôvodu som sa držala Renovi tesne za zadkom. V pravidelných intervaloch som cítila, ako pátravo vysiela vlny energie do davu a hľadá potencionálnu hrozbu, no zatiaľ sme mali šťastie a nikoho podozrivého nestretli. To samozrejme neznamenalo, že teraz, keď už som o hrozbe vedela, sa tým nechám učičíkať. Moje zmysly boli do krajnosti vybičované a každý hlasnejšie zvuk, i vrava ľudí mi pôsobili muky. I ten najľahší dotyk sa mi zdal byť prisilný. Z vôní na námestí, ktoré sa šírili z malých stánkov, ľudí i mesta samotného, sa mi zdvíhal žalúdok. Môžu démoni vracať? Nemala som chuť zisťovať to, no necítila som sa príliš komfortne.
„Je ti niečo?“ Ren mi venoval skôr zbežný pohľad, no i tak si všimol, že mi nie je dobre.
„Som len nervózna. Je tu toho na mňa akosi priveľa. Príliš ľudí, podnetov, vôní, stresu…“ vzdychla som si. „Prejde to niekedy?“
„Nie celkom, ale naučíš sa kontrolovať to. Skús dýchať ústami. Zhlboka, nádych a výdych,“ radil mi.
Bola som za to rada, no vedela som, že môj problém to nevyrieši. Bolo toho skrátka priveľa a i teraz som za ním kráčala s vedomým, že sa chystáme opustiť svet ľudí a idem sa vrhnúť do akejsi alternatívnej ríše, ktorú by niektorí ľudia nenazvali inak ako Peklom a ja tam idem, prosím pekne, absolútne dobrovoľne. Zžierali ma obavy o Jacka, strach z môjho nie celkom jasného pôvodu, zámery môjho brata a tiež Asmodeus a jeho vlastné plány. A to radšej ani nemyslím na moje zmätené srdce, ktoré vedie tichú vojnu s fyzickými pocitmi. Príliš, je toho jednoducho príliš a ja neviem, čomu sa venovať skôr, čo vyriešiť skôr, s čím sa vyrovnať, čo pustiť z hlavy.
„Hlavne pokoj, už tam budeme,“ uisťoval ma a jeho ruka, ktorá opäť zovrela tú moju, to mala len podtrhnúť. No namiesto toho som bola ešte nervóznejšia. Ten kontakt bol ako útok na môj osobný priestor. Mala som chuť vytrhnúť sa z jeho zovretia a prikázať mu, aby sa ma už preboha nedotýkal! Tak veľmi ma to miatlo, až mi z toho srdce začínalo trpieť arytmiou a telo bolestne túžilo. Príliš, je toho príliš a on toho na mňa nakladá ešte viac, hoci si to on sám pravdepodobne ani neuvedomuje.
Musela som si priznať, že za toľkými dotykmi pravdepodobne stojí moje vlastné neúmyselné povzbudzovanie. Všemožne som mu dávala najavo, že ho potrebujem, ich oboch. Dáva mi to, o čo som žiadala. Tak prečo sa z toho cítim byť taká zmätená? Toto diabolské telo plné túžby a moje ľudské srdce naplnené emóciami, ktoré by snáď démon ani nemal mať. Kam sa podela tá otupujúca chladnokrvnosť, ktorá sa vo mne prebudila v nákupnom centre? Teraz by sa mi taký blizard mód hodil, no nebola som schopná vyvolať ho a upokojiť sa. Dať sa dohromady. Nie, keď som kopírovala cestičku jeho krokov. Nie, keď ma teplo jeho dlane hrialo v tej mojej. Nie, keď sa na mňa díva ako na vzácny poklad, ktorý treba chrániť, starať sa oň. Hoc mi stále behá po rozume, či som vzácna jemu, alebo si je vedomý mojej ceny pre jeho ľud. Pálčivá otázka, na ktorú možno radšej nechcem poznať odpoveď. Nie, kým si neujasním, čo za hurikán sa to vo mne odohráva.
Ren zastal a v opojení vlastných myšlienok som mu narazila do chrbta. Vzhliadla som a videla dokorán otvorený priestor, v ktorom zanikal hluk z mesta. Stromy sa vypínali do výšky ponad krivolaké chodníčky z asfaltu i udupanej hliny. Romanticky pôsobiace lampy, lavičky zvádzajúce k odpočinku a veľmi uvoľňujúca a pokojná atmosféra. Park vyzeral ako les s chodníčkami. Dokonalá rekreačná zóna pre ubolených dôchodcov vyhrievajúcich sa na slnku, pre aktívnych mladých, ktorí si sem chodili za behu, i na bicykli vybiť energiu a samozrejme, i dobrodružné ihriská pre tých najmenších. Nikdy som nič takéto nevidela. Tento mestský les má jednoznačne svoje osobité kúzlo.
„Ako nájdeme ten portál?“ Veľkosť parku pôsobila vzhľadom na nedostatok času znepokojivo, ale Ren sa stále tváril pokojne, hoc som pod tou maskou stále pozorovala isté napätie.
„Trhlina by mala byť niekde uprostred. Pri altáne. Vycítim ju, ak sa k nej dokážeme dostatočne priblížiť.“ Prikyvovala som a prikyvovala. Nervózna a celá nesvoja. A vo chvíli, keď sme vstúpili na chodník, ktorý nás mal zaviesť do útrob parku, som započula niečo ako tiché zapraskanie statickej elektriny v priestore. Ako odpoveď na ten zvuk sa zdvihol nečakane silný poryv vetra a potom bolo odrazu ticho. Nie upokojujúce, ale mŕtvolné ticho, za ktorým sa skrýva čosi zlovestné. Ticho z hororovej scény, ktoré vybičuje nervy sledujúceho až napokon vyskočí z gauča, keď príde tá povestná baf scéna.
BAF!
Zo stromov sa začali spúšťať tiene temnejšie ako noc s očami žiarivými ako rubíny. Na rozdiel odo mňa Ren nezaváhal. Museli sme utekať a tak ma ťahal za sebou ako plantajúceho šarkana. Bežal oveľa rýchlejšie, ako som ho kedy videla a k rovnakému výkonu nútil aj mňa. Prekvapivo som sa mu po neistom úvode dokázala prispôsobiť. V tele som cítila súhru svalov a šliach. Konala som na základe toho najnižšieho z pudov, ktorý mi vo chvíli nebezpečenstva velil rozhodnúť sa medzi dvoma možnosťami: ÚTOK alebo ÚTEK. Za mňa rozhodol Ren. A tak som bežala tak rýchlo, ako len toto telo dokázalo, aby som sa vyrovnala jeho zbesilému tempu, ktoré ani samo o sebe nestačilo. Tiene sa hladko kĺzali pomedzi stromy a hnali sa priamo k nám. Škriekali a vrieskali, prskali a kliali. Prisahala by som i na vzrušený šepot milenca, ktorý k sebe láka svoju milú. Bola to ohlušujúca zmäť zvukov, ktoré sa prelínali a vzbudzovali paralyzujúcu hrôzu.
Jeden z tieňov prekĺzol a dopadol priamo pred nás, čím nám zatarasil cestu. Rozďavil papuľu, čo bola vlastne len zívajúca doširoka otvorená čierna diera a zaškrečal. Prudko sme zastali až mi podkĺzli nohy a Ren mi musel pomôcť udržať rovnováhu.
Zmenil smer a ja som ho poslušne nasledovala, oddala som sa jeho vedeniu a kopírovala jeho kroky.
Larvy sa kĺzali ako tiene za nami. Rýchle, prirýchle i na toto neobyčajné telo. Začínala sa ma zmocňovať beznádej. Samú seba som už videla v ich pazúroch a veru že to nebola pekná predstava. To syčanie však bolo blízko, veľmi blízko. Otočila som sa, len aby som sa uistila, že nás nedohnali, no ocitla som sa tvárou v tvár kreatúre v skoku. Letela vzduchom, elegantná vo svojej hrôzostrašnosti, akoby bola zhmotnená zo samotného vetra. Chcela som sa kryť, chrániť sa, ak ničím iným, tak aspoň voľnou rukou. A tá chladná sila v mojich útrobách, tá zvíjajúca sa temnota, trestajúca a nemilosrdná sa vyvalila von ako strážny pes odtrhnutý z reťaze. Vystrelila mi z ruky, ktorou som sa chcela kryť a tienistú larvu rozsekala na zdrapy temnoty, ktoré sa v sírnatom opare vytrácali do stratena. Na údiv mi však nezostal čas. Ren mi nedovolil vydýchnuť a jedna larva nahrádzala druhú. Stále nám boli v pätách.
„Tam!“ skríkol Ren a ja som sledovala jeho pohľad.
Naozaj. Bol tam, stál tam ako maják nádeje. Altán. Nevidela som však žiadnu anomáliu, ktorú by bolo možné považovať za medzidimenzionálnu diaľnicu. Žiadna očividná Trhlina v priestore, hoci som ani len netušila, ako by mala vyzerať.
Vo filmoch boli portáli vždy jasné. Trblietali sa a vlnili, žiarili ako pohotovostný nadpis VÝCHOD nad dverami. No tu? Tu nebolo nič. Len kameňmi vykladaný múr ku ktorému sme sa rútili ako zajace na úteku pred hladnou líškou. Kruhová fontána a povestný altán lákajúci okoloidúcich k relaxu. Teraz tu však bolo prázdno, ani živej duše. Len démoni, hromada nízko postavených číhajúcich démonov, ktorých zdeformované telá a tváre sa ako uťahujúca slučka valili zo všetkých strán.
„Portál?“ Krátka a jasná otázka, no jej odpoveď v nedohľadne.
Ren bežal ďalej. „Sústreď sa a tiež ho ucítiš, ak nie, tak mi ver a len rob to, čo ja!“ A ja som to robila, lebo nič iné mi nezostávalo. Nasledovala som ho ako slepé kura.
Už sme boli takmer pri fontáne. Pre puch síri, na ktorý som si ešte vždy nezvykla, mi slzili oči a pálilo hrdlo. Vražedná slučka démonov bola čoraz tesnejšia. Dokonale nás obkľúčili. Nebolo úniku, nebolo cesty von.
Fontána bola priamo pred nami, Ren skočil a ja s ním. A vtedy som to pocítila, až v tej chvíli, keď som sa ho dotkla mnou prenikol záchvev vibrácií, ktoré signalizovali polohu Trhliny. Ren tie vibrácie vnímal. Ja som k nim bola hluchá i slepá, no teraz spievali.
Hladko sme vkĺzli do priestoru Trhliny. Ren ma pevne držal za ruku, aby nás nič od seba nemohlo odtrhnúť a na teraz som bola za ten pevný stisk rada. Cesta skrz Trhlinu, či portál, ako to nazývala Adriana bola mierne povedané chaotická. Ničím to nepripomínalo zvláštnu prázdnotu Prechodu. Tu som cítila ako sa celé moje telo deformuje a znova formuje, ako sa kĺže krivolakými slučkami, prepletá sa časom i nikdy nevidenými miestami a po celú tú dobu som v dlani pevne zvierala Rena v obave, že sa stratím a už nikdy nenájdem cestu späť.
Z Trhliny sme vypadli do voľného priestoru. Rozhliadla som sa a zistila, že nás to vyhodilo vysoko nad zemou. Vykríkla som, no Ren si ma hneď pritiahol a zapchal mi ústa.
Nekričať! Jasný rozkaz.
Vzhliadla som k nemu a onemela. Bol to Ren, ale nebol to on. Vyzeral, nuž, vypadal nevedela som, ako ho opísať. Ebenovými vlasmi sa mu preháňali všetky farby dúhy. V očiach mu planul nadpozemský oheň, alabastrová pokožka bez jediného ľudského kazu tesne priliehajúca k vyformovanému svalstvu a krídla. Obrovské tmavé blanovité krídla kĺžuce sa po oblohe.
Desivo krásny, nebezpečne zvodný, prítomnosť, čo opantá ľudské zmysly a za tým všetkým hravosť a skrytá vrodená zlomyseľnosť.
„Astaroth…“ zašepkala som do skuvíňajúceho horúceho vetra.
To meno ku mne prišlo podobne, ako ku mne prišli vízie zo snov, ako ku mne prišiel neodbytný medový hlas Samaela. Vznášalo sa mi v mysli, čakajúce len na to, aby som ho vyslovila. A keď už bolo vonku, obloha sa zatiahla a pohltila ma milosrdná čierna noc.
Amatérske príbehy 