Korekcia:
Ilustrácia: Raven J.Clark
Bolo zvláštne, ako som si na prechody zvykala. V ľudskom tele to bolo nepríjemné, pre toto telo to bola najprirodzenejšia vec na svete.
Zjavili sme sa v historickom centre mesta, no nezdalo sa, že by si to všimol aj niekto iný. Ľudia boli príliš pohltení sami sebou a len zriedka venovali pozornosť niečomu inému. Kráčali v ústrety vlastným cieľom a svet okolo nich bol len akousi divadelnou kulisou, ktorá im nestála za veľa pozornosti.
„Aj ja to dokážem?“ vyhŕkla som bez rozmyslu.
„Čo také?“ Naťahoval krk a rozhliadal sa pritom ponad davy ľudí. Niečo, alebo niekoho očividne hľadal.
„Tieto prechody. Vie to každý?“
„Nie, vedia to len čistokrvní démoni. No som si istý, že ak by si to skúsila, tak by ti to šlo,“ zhovievavo sa na mňa usmial, „ak chceš, tak ti neskôr môžem ukázať, ako na to.“ Nadšene som prikývla, bola to jedna z vecí, ktoré ma neuveriteľne lákali.
Keď sa toto skončí, chcela by som cestovať, odpočívať a na nič nemyslieť, uzurpovať si čas len pre seba a príležitostne navštíviť Jacka s Renom. A táto alternatíva cestovania mi finančne pripadala až neuveriteľne výhodná. Už len predstava toho, že ma to naučí, vo mne vyvolávala príjemné vzrušenie.
„Tam,“ ukázal do užšej uličky vybočujúcej z námestia. Pozrela som sa tým smerom, no nič zvláštne nevidela.
Ren ma chytil za ruku a viedol pomedzi dav ľudí. Prekvapilo ma to. V poslednej dobe sa ma dotýkal viac ako kedykoľvek predtým. Trocha ma to znervózňovalo. Jeho dotyk mi bol vždy príjemný a on to robil tak neuveriteľne prirodzene, až som sa z toho cítila akási nesvoja. Začala som si totiž všímať, že moje telo reaguje na jeho dotyky inak, ako som bola zvyknutá. Pripisovala som to celkovej premene a precitlivenosti na podnety, ktorou som ešte vždy trpela. Miatlo ma to a netušila som, čo si mám o tom myslieť. Či je to len fyzické, alebo je v tom niečo viac. A dokonca i teraz som cítila, ako sa mi do celého tela rozlieva teplo, na lícach mi pravdepodobne kvitnú divé maky a srdce buráca, žilami mi prúdi búrka a zmysly mi zahmlieva jeho blízkosť. Bolo to krásne i desivé, ale z nejakého dôvodu som sa nakoniec, vždy, keď ma pustil, cítila zahanbene.
Vošli sme do uličky, bolo tu málo ľudí, zväčša turisti, ktorý sa ponevierali okolo s fotoaparátom či mobilom v ruke.
Ren ma viedol k radovému historickému domu, pred ktorým stála ceduľka odkazujúca na vstup do ezoterického obchodu. Nedôverčivo som sa pozrela na Rena, ale ten ma bez zaváhania voviedol dnu.
Do nosa mi udrela výrazná vôňa vonných tyčiniek. Po stenách viseli rozvešané šatky s mandalami a vo vytrínach sa kopili polodrahokami a šperky z nich vyrobené. Napravo stála neveľká knižnica s ezoterickou literatúrou v jazyku, ktorému som nerozumela, pravdepodobne šlo o rumunčinu.
Pocítila som, ako Renov stisk povolil a mňa sa zmocnil zvláštny pocit straty, keď ma tam tak nechal stáť samú a podišiel k pokladníčke. Sledovala som ho a čakala, čo sa bude diať.
Brunetka sa na Rena usmievala a venovala mu nejeden pohľad spopod hustých mihalníc. Bola prirodzene krásna i bez make-upu a hrdo ukazovala svetu svoje početné tetovania. Správala sa koketne, no nie vtieravo a hoci s ňou Ren jednal ako s kýmkoľvek iným, zdalo sa mi, že sa poznajú a to vo mne vyvolávalo nepríjemné pocity.
Odrazu sa ku mne otočil a kývol mi, aby som k nemu podišla. Urobila som tak a rozhodla sa, že tie hlúpe pocity nebudem dlhšie analyzovať z obavy, čo by som si pri ich hlbšom skúmaní mohla uvedomiť.
„Drž sa pri mne a nechaj ma hovoriť,“ prikývla som. Chytil ma za ruku, čím ma bez tak pripravil o reč a podišiel so mnou ku stene s veľkou mandalou, ktorej dominovala fialová farba. Odhrnul ju z cesty a odhalil tak dvere s nápisom: Vstup len pre zamestnancov. Vošli sme dnu a ocitli sa v úzkej tmavej chodbe. Zmocnil sa ma stiesňujúci pocit, zdalo sa, že s každým krokom sa k nám steny čoraz viac približujú. Na konci sa nachádzala zadymená miestnosť preplnená všakovakými predmetmi.
„Vedela som, že prídeš.“ Vyhliadla som spoza Renovho chrbta do miestnosti a zbadala starú ženu so striebornými vlasmi, ako sedí v tureckom sede na vankúši a bafká vodnú fajku.
„To hovoríš vždy.“ Renov úsmev bol priateľský a napätý zároveň, z čoho som nemala práve najlepší pocit. Zahľadela som sa na starenku, no tá vyzerala absolútne neškodne.
„Posaďte sa, deti, a ponúknite sa šálkou čaju.“ Ukázala na podnos s čajníkom, na ktorom už čakali tri šálky. Aj pri všetkej dobrej vôli to na mňa pôsobilo čudne, no tichý hlások v mojej hlave mi šepkal chlácholivý monológ o sile náhody.
Podišli sme k nej a posadali si na vankúše. Ren ma pustil a naservíroval nám všetkým čaj. Sledovala som starenku, keď si od neho brala svoju šálku a keď zdvihla pohľad, no, najskôr mi nebolo jasné, na čo sa to presne dívam.
Nedokázala som z nej odtrhnúť zrak. Jej mladistvej tvári takmer bez vrások, ktorá nepasovala k zoschnutému útlemu telu, dominovali výrazné oči zahalené do vlastného hmlistého rubáša. To poznanie, že je nevidomá ma omráčilo.
„Deje sa niečo?“ Prepaľovala ma nevidiacim pohľadom, ktorý si v sebe niesol stareckú múdrosť i tajomstvá. Sedela som tam ako uhranutá, neschopná sformulovať jediné písmenko. Pomaly sa jej popraskané pery roztiahli do štrbavého úsmevu a potom tľoskla jazykom. „Mohol si ju varovať, pozri sa na ňu, zazerá ako vyoraná myš.“ Ren sa nenápadne zahniezdil a prehrabol si vlasy. V tú chvíľu pôsobil až neuveriteľne chlapčensky.
Párkrát som nemo otvorila a zatvorila ústa, až zo mňa nakoniec vypadla tá najmenej taktná veta: „Ste slepá.“ Zháčila som sa hneď, ako som to vyslovila a mentálne si vynadala.
Starenka sa srdečne zasmiala: „tá dnešná mládež je zábavná,“ podotkla zadúšajúc sa smiechom.
„Prepáčte, nechcela som vás uraziť.“ Veštica mávla rukou, akoby to hádzala za hlavu a i naďalej sa priateľsky usmievala, moje rozpaky to nezmiernilo.
„To nič, to nič dieťa moje. As na to občas zabúda.“
„As?“ vyslovila som potichu, len pre seba. Kto je do čerta As? Zazrela som na Rena, ktorý sa tváril, akoby mu niečo uviazlo v krku.
„Och,“ zháčila sa. Jej hmlistý pohľad medzi nami preskakoval. Bolo ťažké uveriť očividnému. Ak by som jej nevidela priamo do očí, prisahala by som, že nás vidí. „Rozumiem,“ prikyvovala si sama pre seba. „To od teba vôbec nie je pekné,“ pokarhala ho krútiac hlavou, chvíľu uvažovala a vzápätí zvážnela, povzdychla si a svoju šálku zložila do lona.
Napäto som ju pozorovala, nevediac, čo mám od nej čakať, netušiac, čo povedať a keďže šálka bola to jediné, čím som sa mohla zabaviť, krútila som si ju zaujato v rukách, kým znova neprehovorila.
„Viem, čo hľadáte a viem, kde to nájdete, ale oboch vás musím varovať. Osud vám vytýčil náročnú cestu a neraz sa budete musieť rozhodovať medzi menším a väčším zlom. Obzvlášť ty moja milá, ty musíš byť pripravená na všetko, aby si mohla čeliť tomu, čo príde,“ stíchla, napätie bolo priam hmatateľné, uvedomila som si, že takmer ani nedýcham. Chcela som to vedieť, potrebovala som, aby mi povedala viac, no ona len potriasla hlavou, akoby zaháňala zlé myšlienky, a opäť sa usmiala, čím absolútne sabotovala vzniknutú magickú atmosféru.
V tú chvíľu som mala pocit, že sa zbláznim a pripomenula som si, prečo tak veľmi nemám rada jasnovidky. Vždy povedia len toľko, aby človeka prinútili siahnuť hlbšie do peňaženky.
„Dáte si koláčiky?“ ponúkla nás láskyplne a ktovie prečo, pripomenula mi tým Alice. Jej srdečný úsmev a nadšenie s akým nás všetkých vykrmovala. Jej… Zastavila som prúd myšlienok, spomienky, z ktorých sa mi tisli slzy do očí a radšej som sa opäť začala venovať čaju. Ani jeden z nás jej neodpovedal.
Vzdychla si, „tak teda poďte, ale ešte budete ľutovať, že ste z nich neochutnali. Za to vám ručím.“ Odložila šálku a začala sa zberať na vetché nohy. Obaja sme urobili to isté a nasledovali ju. Odhrnula ďalšie šatky a prešli sme do inej miestnosti. Na neveľkom stolíku ležala mapa mesta s rôzne pozapichovanými špendlíkmi a za ním sa nachádzala jednolôžková posteľ.
„Mapa je aktuálna, pokojne si ju prezrite, no mali by ste sa poponáhľať. Mladšia už síce aj tak nebudem, no nemáte času nazvyš.“ Prešla k posteli a pohodlne sa na nej usadila. Ja som sa vydala v Renových stopách a ocitla sa nad mapou Sibiu.
Stali sme si naproti sebe a medzi nami ležala obyčajná turistická mapa, no predsa bola celkom iná. Na mnohých miestach boli pozapichované rôznofarebné špendlíky a na okraji boli vypísané ich významy, snáď preto, aby ich stará jasnovidka nemusela vykladať každému svojmu návštevníkovi znova a znova dookola ako kolovrátok.
Už pri zbežnom pohľade bolo očividné, že v meste sa to hemží démonmi. Červené špendlíky jasne ako výstražné svetlá upozorňovali na posledné miesta ich výskytu a červeným perom boli načrtnuté trasy ich hliadok. Z Renovho ustarosteného výrazu som vyčítala len toľko, že taká vysoká koncentrácia démonov tu nie je bežná a najpravdepodobnejšou príčinou tohto stavu som ja.
Modrých špendlíkov bolo na mape najmenej a mali označovať portály. Vlastne, ak mám byť presná, tak boli len dva. V Parkul Sub Arini a blízko ulice s označením Strada Podului pri rieke Cibin, čo i na mape vyzeralo byť od centra dosť ďaleko, preto ma vôbec neprekvapilo, keď Ren zaťukal ukazovákom po parku, čím dal jasne najavo, že práve tam sa nachádza naša cieľová destinácia.
„Kedy sa objavil ten v Sub Arini?“ opýtal sa Ren skúmajúc mapu so všetkých uhlov.
„Máte šťastie, objavil sa dnes nadránom. Je možné, že ho ešte nestihli vypátrať a možno sa k nemu dostanete skôr ako oni.“
„Oni?“ Ren sa k nej obrátil a odrazu sa ocitla v centre jeho záujmu starenka. Ktokoľvek iný by sa pravdepodobne striasol od intenzity toho pohľadu, no jasnovidka sa stále tvárila rovnako pokojne. „Idú po Trhlinách? Prečo?“
„Myslím, že vieš prečo.“ Veľavravne ku mne pokynula hlavou. „Uzatvárajú portály po celom meste a priviedli si so sebou aj Cerberusov, aby im ich vyňuchali. Byť tebou, dám si riadny pozor na to, kadiaľ sa vrátim do Podsvetia. Asmodeus rozhodil veľmi širokú sieť a pravdepodobne nebude ľahké prekĺznuť.“
„Možno nie ľahké, ale určite nie nemožné. Asmodeus predsa nemá teba.“ Znelo to skôr ako výzva, či vyslovené podozrenie, než konštatovanie.
Starenka sa zatvárila dotknuto. „To teda nemá! Ak sa vyhneš vyznačeným cestám, tak sa nemáte čoho báť, ale buďte opatrní. Cerberusovia tu nehľadajú len portály, ale majú aj jej pach.“
„Môj pach?“ Zamiešala som sa do rozhovoru nechápavo, no vzápätí mi všetko zapadlo na svoje miesto. Spomenula som si na maják a na to v akom stave boli moje veci. Hneď bolo jasné, kedy sa k nemu dostali, no mala som za to, že Renovmu vyčíňaniu neunikla jediná larva.
„Si si istá?“ ozval sa Ren, stále sledujúc starenku. „Nemali ho ako získať.“
„Tak to ťa asi prekvapí, kde ten pach vzali.“ Ren sa zatváril nechápavo. „Dal im ho Merihem.“ Šokovane som sa nadýchla, zatiaľ čo z Renových očí sa stali zákerné štrbiny naplnené jedovatým svetlom, ktoré sršali hnevom.
„To by neurobil!“ zasyčal.
„Nie dobrovoľne, prirodzene.“ Jasnovidka Adriana sa zahniezdila na posteli. „Keď si ho vzali, mal pri sebe niečo, čo jej patrilo. Nosil to pri sebe dlho, no ešte vždy na tom bola jej vôňa. Bol to malý kus látky, možno vreckovka, nie som si istá, no videla som, ako mu to vzali, keď bol v bezvedomý a ako si jej pach predávajú jednotky pátračov.“ Renov pohľad sa preniesol na mňa, akoby očakával nejaké vysvetlenie, no ja som si bola absolútne istá tým, že som Jackovi nikdy nič podobné nedarovala. Pokrčila som ramenami a pokrútila hlavou, čím som mu jasne naznačila, že netuším o akom predmete to hovorí.
„Ak to vezmeš cez Titu Maiorescu a po Aleea Mihai Eminescu priamo k altánu, tak by ste ich mali minúť, ale garantovať ti to nemôžem. Sú tu s nimi čistokrvní, takže sa vďaka Prechodom presúvajú príliš náhle a nie vždy dokážem s istotou predpovedať, kde presne sa objavia.“ Bolo vidno, že Ren je pod veľkým tlakom a ja som mu bola so svojimi chabými schopnosťami momentálne skôr na príťaž. No i napriek tomu šiel ďalej, my obaja sme museli pokračovať, lebo bez nás by Jacka čakali hrôzy, na ktoré som v sebe nenachádzala odvahu ani pomyslieť.
„Myslíš, že tú Trhlinu sledujú?“ Starenka sa zamyslela a na chvíľu zatvorila oči, no keď ich po krátkej chvíli ticha znova otvorila, rázne pokrútila hlavou.
„Nezdá sa. Možno o ňom ešte nevedia, ale je to len otázka času. Byť vami, poponáhľam sa a nestrácam čas tliachaním so starou babizňou.“ Zízali sme na ňu ako omráčení. „No choďte, choďte, to na to potrebujete kolkovanú žiadosť?“ Mávala rukou, čím nás v podstate vyhadzovala.
„Ďakujem ti za pomoc,“ uklonil sa jej Ren, ja som sa len štandartne rozlúčila a už som aj upaľovala tade, skade sme sem prišli.
„Ešte jedna vec!“ zavolala za nami a obaja sme spozorneli. „Ten portál je určený k jednorazovému prechodu, má nízku energetickú úroveň.“ Ren prikývol a postrčil ma, aby som pokračovala.
„Veľa šťastia, deti moje,“ začula som ešte starenku zamrmlať.
Amatérske príbehy 