Zdenka Black13 – Denník: 2.kapitola


Korekcia:
Ilustrácia: pixabay

Vychutnával som si tento okamih. V nekonečnom tichu. Milujem ho, či nenávidím? Môj najvernejší spoločník, svedok. Nemôže povedať nikomu, ani slovo, hoc najradšej by zničil moje srdce. Všetko sú to ale iba moje prázdne dohady. Nepovie mi to. Za tie roky som ho nepočul vysloviť jediné slovo. Veď čo čakám, je to ticho. Bezduchá prázdnota. Tak sa moja hlava hrá.
Ležiac. Nemusel som nič robiť. Nie v túto chvíľu. Jediné čo som bol schopný vnímať bol môj teplý paplón. Obrovská hradba čo hriala. Zdobená otravnými machuľami, tak mi to moderné umenie prišlo. Ten otravný štýl. Bolo to skutočne tak hrozne? Tá emócia vo mne. Je to pravý hnev. Neviem. Keby som sa tak mohol niekoho spýtať. Kde v tomto kolobehu nastala chyba. Nikoho takého ale nemám. Udusím to v sebe. Nechápajúc nič. Všetko akoby sa to vo mne bilo. Neovládam sa. Vlastne iba trocha. Inak by som bol už dávno zatknutý. V návale šialenstva prichádzajú tie najlepšie nápady. Čítal som to. Pozbieral zo všetkého niečo. Kopírujúc, možno to už nie som vôbec ja. Čo je dobre na vylepšovaní iného tovaru, nič! Musím dýchať. Upokojiť sa. Ja nechcem ich úbohé duše. Rad by som mal vlastné názory. Vlastné svetlo. Tú vec zvanú nádej.
Jeden moment by som chcel vybehnúť von s nožom v ruke. Ničiť všetko okolo. Druhý už nechápem podstatu toho činu. Zabudnem. Zostane len nezáujem. Alebo sa tam nachádza niečo iné, nie som si istý. Smejem sa sám sebe. Nad tými hlúposťami, či dokonca celým svetom. Čo ma ale on so mnou. Tak ako ja nič nemám s ním, a aj tak sú naše nite prepojené. Všetko živé. Časy dobroty skončili už dávno. Napriek tomu, že si nahováram tak to veľmi dobre viem. Ta bezcitná pravda za tvrdou stenou zvanou úsmev. Tak ako toto moje väzenie. Pomaly sa mi čas míňa. Táto rozprávka pokoja, blíži sa ku koncu. Hlboký povzdych. Komu som chcel podať svoj tichý protest. Nebol som si istý. Pretože teraz som tu len ja. Skutočne to tak je. Možno len nie som schopný vidieť tie tváre plné nenávisti. Nepočujem ich, no šepkajú mi. Chcú aby som sa zabil. Rátajúc sekundy. Pomaly by som sa mal začať hýbať. Mal som k tomu ale dôvod? Nebolo by jednoduchšie sa vzdať ako hľadať niečo čo možno nikdy nebude. Splním sen mnohým a ukončím obdobie strachu. Pretože ja som tam nepatril. Vedel som to. Kontrola na mobil. Mal som ešte dostatok času. Nemeškám.
Rozcvička, sprcha, raňajky. Tri dôležité činnosti. Nedokázal by som odísť aj bez nich. Musím sa držať fit. Plus zabrániť smradu či hladu, to je tiež dôležité. Tieto faktory sú totiž schopné ovplyvniť tvoju náladu. Veď kto by sa chcel prihovoriť smradľavému tučkovi. Všade toľko diskriminácie. Ľudia sú zvyknutí. Žerieme ako zvieratá. Skutočne nechutne. Keby sa tak dalo. Nastavil by som svoje telo aby som to už nemusel spraviť. Nikdy viac. Ani jediné zrnko či kvapka hocijakej tekutiny. Najhoršia je čista voda. Jed pre moje telo.
Moment kedy som si uvedomil. Zas premýšľam nad úplnými nudnými blbosťami. Sediac s mobilom v ruke. Bez seba menšieho záujmu som sa pozrel na zatiahnuté okno. Skrýval sa za ním nádherný výhľad na mesto. Staré strechy zarastené machom. Zdalo by sa že iba ten drží pokope. V tomto rozsiahlom meste bolo tých veci mnoho. Nepotrebných. Čakajúcich na rozpadnutie. Zmiznú bez povšimnutia. Rovnako tak sa tam predvádzali krásne nové strechy. Odrážali od seba slnečné lúče. Nič z toho som ale nepotreboval vidieť. Žiadne zbytočné buriny. Kvety a ich farby nemali pre mňa význam. Naraz mi oči padli na niečo iné.
Drobný podvedomý úsmev. Suvenír z dnešnej noci. Vlastne ani ja som nevedel prečo som ho chcel. Možno za to mohol ten prívesok polovičného srdca. Ružová, farba lásky. Tento diel patril jej, druhy zas… Ostatok bol zbytočný. Odpojil som ten prívesok polovičného srdca. Zvyšok nepotrebných kľúčov som odhodil. Narazili do steny. Dopadli na zem za poriadneho rachotu. Nevnímal som to. Zameraný na ten prívesok. Nepatrilo mi to. Rovnako tak som to ani nepotreboval, tak prečo? Čo má nútilo po tom tak túžiť? Pýtal som sa sám seba, no bola to vlastne otázka, či som len nebol schopný si pripustiť. Ten krutý fakt, že odpoveď poznám. Podivný text na ňom. Zrejme tajný kód patriaci tým zaľúbencom. Ich puto bolo pretrhnuté, rovnako ako som zabavil túto vec. Roztrhal som ich ilúziu o šťastí. Vážne dúfali, že budú naveky spolu. Skutočne smiešne! Úbohá fraška! Tak ako som bol opustený ja. Budú aj oni. Všetci si zaslúžia cítiť ten pocit zrady. Falošný úsmev, hoci vieš, že klame. Nebolo by jednoduchšie to eliminovať. Obviňovanie je skutočne v móde. Kto ale skutočne za to môže? Vina bude padať na koho plecia? Moje, spoločnosti? Nikoho? Hádzať svoje chyby na iných, aby sa cítili lepšie. Pretože sa ľudia nedokážu pozrieť na seba. Keby to urobili. Odhodlanie. Zrkadlo pravdy. Kto vie akú špinu by tým odkryli? Nezostalo by čisto čierne. Presne tak ako moja zvrátená duša. Ja to viem. Zabil som ju. Cítil spokojnosť. Zároveň, ale i nudu. Položil som ten ružový predmet na bok.
Mal som ešte tak pol hodiny čas. Príliš malo na nový spánok. Zároveň som toho mohol stihnúť tak veľa. Môj nepriateľ bola moja nerozhodnosť. Vedel som to. Ak sa nestihnem rozhodnúť, bude koniec. Ach jaj, hlboký znudený povzdych. Spustil nohy z postele. Nohy sa dotýkali chladnej podlahy. Ľadové, ako tela tých čo som zabil. Mal som ten pocit. Trocha ponaťahoval. Narovnal chrbát. Vstal. Bol čas na moju rozcvičku. Potreboval som to pre seba. Pre svoj koníček lovenia ľudí. Kedy to ale začalo. Tie časy sú tak dávno. Zároveň to vidím tak jasne. Protirečím si. Nie, že by mi to vadilo. Jediné čo vadí je to nekonečné čakanie. Kedy konečne príde osoba čo ukončí tu nekonečnú nudu.

Stál som tam. Obklopený tými štyrmi stenami. Boli tak blízko, akoby ma mohli každú sekundu rozdrviť. Chýbal skutočne kúsok. Neschopne sa posunúť. Zaplavovaný tou vodou. Dopadali na mňa tie drobné kvapky, ako hustý horúci dážď. Dotýkali sa ma. Kĺzali po mojej pokožke a odchádzali v odtoku spoločne so špinou. Takýto mokrý, mohol som byť v istom zmysle bezbranný. Nie, že by som si tak pripadal. Hoci stať sa mohlo hocičo. To by bolo to zaujímavé svetlo čo by vstúpilo do môjho šedého sveta. Raz to musí nastať. Vedel som, že ten moment sa blíži. Čas kedy budem zdolaný. Kto vie aké pocity budem mať v sebe počas toho ako budem umierať. Dusiť sa vlastnou krvou. Strach, hrôza, des či zúfalstvo. Odídem z tohto miesta, len aby som vošiel do priepasti. Skončím v nekonečnej peci mučenia. Budem trpieť za to akým nechutným som sa stal. Teraz som ale tým lovcom, ak na mňa narazíš. Uvidíš ma ako poslednú vec pred tým než vykrvácaš. Sám. V nekonečnej temnote. Ach, ta sladká tma. Poznám ju tak dobre.
Tak ako dneska v noci. Tá krásna noc. Srdce mi bilo ako splašené. Adrenalín. Vnímajúc to nebezpečenstvo. Mohol som byť chytený, zlyhať. Ani jedno z toho sa ale nestalo. Nebola schopná utiecť. Zvláštne že mesto je tak veľké, a aj tak sa nenašiel nik kto by ju zachránil. Stačilo kúsok. Dobehla pred vchodové dvere svojho domu. Brána do zóny bezpečia. Ak by to zvládla. Nevošiel by som dnuka, či áno? Eliminovať celú rodinu by bolo zaujímavé. Divoké výkriky. Zdochli by spoločne. Čo viac by chceli. Smiešne. Uvedomila si. Nemá ich. Nedostane sa tam, už neuvidí ich tváre. Pretože bez kľúčov môže iba zvoniť. Stihne to? Jasne, že nie.
„Prepáčte, nestratili ste toto.“
Oslovil som ju. Pokojný, vyrovnaný hlas. Úsmev. Otočila sa. Spoznala ma. Jasne, že hej. Prehodili sme pár slov. Falošný záujem. Drobná úľava v tvári. Komické ako sa ľudia dajú oklamať tak jednoducho. Moment kedy načiahla ruky aby som mohol dať. Daroval som niečo úplné iné ako čakala. Podrezal som ju. Sledoval som to. Oči bledli. Vyhrnulo sa z nich pár posledných slz. Nakoniec sa ale prestala hýbať. Zostala tam nehybne ako bábka. Teraz keď si ten scenár preberám zas, bol som skvelý. Neurobil som jedinú chybu. Nechal som to tak naschvál. Ach jaj, taká nuda. Tieto jednoduché terče. Kde sa skrýva korisť hodná moje pozornosti. Znudený. Adrenalín vyprchá tak rýchlo. Možno preto som sa nezbavil toho prívesku s tým polo srdcom ale zobral ho zo sebou.
Pomalé pohyby. Obliekal som sa. Skutočne som to nechcel. Odísť do toho fádneho sveta. Zas nebudem môcť byť sám sebou. Sledujúc sa v zrkadle. Môj nechutný odraz. Skutočne mi patril. Mal som pocit, že nie. Vlastne som to vedel celkom presne. Tie oči. Skrývalo sa v nich niečo desivé. Jediný čo to bol schopný vnímať som bol ja? Zrejme si len nahovárali. Nechceli vidieť. Nie, že by to bolo niečo na čo som nebol zvyknutý. Profit je predsa väčší ako strata.
Oblečený. Klasický. Dalo by sa povedať, že nie som ničím výnimočný, či som ako nočná hviezda. Jemno ružová košeľa. Hodil by sa k tomu ten prívesok polovičného srdca. Nemohol som si ho ale dať. Nebudem tak hlúpy, aby ma chytili. Nie je dôvod ukončiť hru v polovici. K tomu som zvolil hnedé nohavice. Ako mohutný strom. Musí byť pevný aby udržal obrovskú korunu plnú nádherných kvetov čo sa premenia na ovocie. Sladké pokušenie. Chcem tým niečo naznačiť. Kto vie, možno neviem, ani ja sám. Aj keby som vedel. Nemohol som zabudnúť na ponožky. Pevne pasujúce nohy do čierno sivých botasiek. Pohodlne. Plus tá farba. Keby som tak len mohol nosiť iba čiernu. Byť ako temnota sama. Niečo také mám ale zakázane. Kto to ale urobil. Ja. Stanovil som si tie nechutné pravidla sám. Aby ma nechytili. Nech si to užijem čo najviac. Získam a okradnem. Chcem sa hrať. Ničiť. Túžba eliminovať stúpa, zase. Hlavne sa upokoj. Musím si opakovať. Nech nevybuchnem. Napriek tomu, že túžba dobodať tie štetky je veľká. Zabiť. Všetky tie zbytočné existencie. Hlboký nádych, výdych. Nemôžem byť naštvaný. Mal by som sa krotiť. Skutočne som to tak cítil. Z istého pohľadu to bolo komické. Prečo im vlastne bolo dovolené žít a proste neprestanú existovať. Napriek tomu, že si to neuvedomili tak sú rovnakí ako ja.
Osušil som si vlasy. Letmo učesal. Musím si dávať pozor, aby som neochorel. Smejem sa. Som skutočne vtipný, keď chcem. Krása irónie. Farba mojich vlasov bola jedinečná. Pri koreňoch temná, postupne smerom ku koncom bledla. Nevadilo mi to. Práve naopak. Páčilo sa mi to, asi. Keby som si bol istejší čo skutočne cítim. Vedel by som to na isto. Mal som ale pocit, že ta nepatrná jedinečnosť mi sedela. Ako schopnosť klamať a potom len tak zabíjať. Milujem to. To by som ale musel vedieť čo je to láska.
Orieškové sako bez rukávov mi pasovalo. Aj keby to nebola pravda. Nevadilo to. Posledná kontrola. Mobil, kľúče, peňaženka. Samozrejme že beriem aj prívesok polo ružového srdca. Pekne ukrytý v mojom vrecku. Bude to zábava. Ak by ho našli. Kto vie aké by boli ich výrazy. Chcem to vidieť. Bolo by to skutočne komické. Už len ta predstava je smiešna. Ach jaj. Dýchaj, zas sa musím upokojiť. Skutočne nemám žiadne emócie alebo sú moje pudy tak silne. Kto vie. Nech sa to volá ako chce. Skrotím aj to. Všetko sa bude diať len ako chcem. Budem bohom svojho života. Určujúc si pravidla k nájdeniu vlastného, zvráteného šťastia. Skôr než to, mohol by som sa nazvať trocha presnejšie. Som psychopatický diabol v ľudskej koži.
Skutočne sú ale démoni tak zlí. Čierna a biela. Už od doby čo som bol malý. Dávno bolo rozhodnuté čo je dobre a čo zle. Nemenilo sa to. Stále ta istá rutina. Jeden chybný krok, len skús vybočiť z obrazu dokonalosti a zrazu ťa ukameňujú. Nemať vlastnú slobodu. Presne tak to vidím ja. Anjeli sú len biele bábky. Neschopne robiť nič len takzvane chrániť svojho človeka. Kto vie kde v tej fraške sa nachádza tá láska. Ak niečo nechceš robiť, no bol si zrodený len pre ten jediný dôvod. Neznamená potom byť démonom, mať slobodu. Chcú sa pomstiť tým čo im chcú zobrať. Prečo iné by mal padlý anjel tak nenávidieť boha, ľudí. Aký by bol svet keby sa mohli rozhodnúť. Tak ako aj tie nízke, úbohé kreatúry čo si to vlastne ani nezaslúžia. Prečo by to mal mať človek. Najnechutnejšie vec aká vôbec existuje?
Znudený, nie skôr znechutený. Zároveň nič z toho čo cítim, nie je skutočné. Vyšiel som von. Okamžite osvetlený tým nechutným slnkom. Hoc si nie som istý či je tá nenávisť skutočná. Moje čierne okuliare. Zachránili zrak pred upálením. Nie že by som skutočne oslepol, alebo niečo také. Beriem to len obrazne, možno. Približovala sa jedna hodina poobede. Čas kedy boli ulice prázdne, akoby vymrelo takmer celé ľudstvo. Mal som rád tento pokoj. Sledujúc výklady obchodov. Stále tie isté. Stačilo už len pár krokov.
Vidím tu drobnú budovu. Pracujem tam. Chválim sa, ale komu. Nie, že by to bolo tak užasne ako sa zdá. Dneska pracujem od 1 do 5, len z jediného dôvodu. Je sobota. V nedeľu je zatvorené. Moja zmena trvá od 8 do 5. Samozrejme že mam pauzu na obed. Toto mesto je dosť veľké aby som si v ňom našiel vždy novu korisť, zároveň tak malé aby tu nebolo veľa podobných prevádzok. Preto je môj pracovný deň v elektrických spotrebičoch celkom rušný.
Tým ale nechcem naznačiť, že vraždím len v piatok. Vyberám si ten deň podľa nálady. Nemienim sa obmedzovať niečím takým ako únava. Nie som tak blbý. Urobiť takú chybu. Dopomôcť k chyteniu. Adrenalín dopomôže aby som to zvládol. Ak chcú nech si ma skúsia chytiť. Oklamem ich svojou sebakontrolou, či budem zničený. Ta predstava je zaujímavá.
Ach jaj, len idem začať a už vidím ako to bude otravné. Hlavne keď do obchodu príde zákazníčka ťahajúca informácie. Bez seba menšieho záujmu hocičo kúpiť. Bez klebiet by zrejme zdochla. Som si tým istý. Má to napísané v tvári. Nezáleží či je to lož alebo pravda. V kľude zničí človeka. Ide ďalej bez toho aby vyslovila to kúzelne slovo prepáč, mýlila som sa. Veď tak je to zaujímavé, ak ja som monštrum čo je potom ona. Dohnať ľudí k samovražde. Skutočne šialene.
Stál som za svojim pultom. Bol pokojný, tak som sa snažil tváriť. Pripravujúc na príchod tej ježibaby. Užíval si posledné sekundy ticha. Nerušené otravnými hlasmi. Malý zvonček sa ozval. Čakal som ten zvuk. Skutočne je tu. Ach jaj. Musím mať vážnu tvár, hoci by som tej starej ropuche najradšej hodil niečo po hlave, tak silno že by vyletela preč. Rovno cez dvere cez ktoré sa tak vopchala. Z tohto miesta. Prečo ju nezabijem? Možno by to bolo jednoduché. To by ale bola nuda. Stála tam celá natešená, akoby objavila niečo nové. Pri tom prinášala iba staré zbytočnosti.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s