Zdenka Black 13 – Moc pomsty: 4.kapitola (Pokračovanie príbehu Moc zúfalstva)


Korekcia:
Ilustrácia: https://tn.nova.cz/clanek/vedci-vyvijeji-prvni-roboticke-srdce-lide-ho-mohou-dostat-uz-v-roce-2028.html

Diamant mala vážny výraz. Na pochyby nebol čas. Chladným pohľadom sledovala ten stroj. Mal byť eliminovaní. Niečo ale nebolo v poriadku. Napriek poškodeniu, znova sa to začalo hýbať. Bol to pre ňu šok, či tento scenár očakávala od začiatku.
Ležiac na zemi. Triaslo sa to. Nečakaný elektrický výboj prechádzajúci každou časťou. Jasné znamenie, že sa stane niečo otravné. Tak to aspoň vnímala Diamant, pri čom pevne uchopila svoj meč. Mala by zaútočiť. Toto je presne ten moment, ktorý by mohla využiť na dorazenie. Nemá dôvod mrhať sekundami. Zatiaľ čo ona tam len stála. Utopená myšlienkami. Začalo sa to meniť. Vylepšenie dôsledku nečakanej prekážky, alebo to bolo spôsobené tou divnou tekutinou. Nebolo isté ako tá modrá vec bude reagovať pri kontakte s kožou. Nie, že by Diamant nespoliehala na svoju liečivu moc, to ale neznamená že necíti bolesť. Zároveň sa tu vyskytol nový problém. Zdalo by sa, že ma prirodzený talent na vytváranie alebo namočenie sa do rôznych komplikácií.
Teraz keď je Ruby zničená. Bude to stále fungovať?! Boli prepojené. Narodili sa s touto schopnosťou. Dôvod ich utrpenia, nekonečných testov. Zakaždým keď jedna zomrela, druhá mala moc ju dostať späť. Schopné sa oživiť či vyliečiť z hocijakých zranení. Rovnako tak to fungovalo aj tu, na rozdiel od zemi, nemuseli byť spolu. Liečili sa na diaľku. V deň keď sa obesili na tom strome. Zomreli v rovnakom momente. Jediný dôvod prečo ich nebolo možne oživiť. Nemali sa ako vrátiť. Toto zvrátené spojenie, čo držalo dokonca aj tu. Napriek všetkej tej bolesti ich duša nebude môcť byť nikdy zničená kým nebudú eliminované v tom istom momente. Takže ako je teda možne, že Ruby zomrela. Niečo nebolo tak ako malo. Teraz ale na to nebol vhodný moment. Diamant si to uvedomovala. Plná hnevu, musela ho ale potlačiť. Nájsť múmiu. Pred sa len mala v pláne eliminovať tých čo mučili kým ešte bola živa. Boli zodpovední za to že sa tu ocitla, spoločne zo sestrou. Týmto krokom odčiniť svoju chybu. Slabosť dôsledku čoho stratilo jej slnko svoj úsmev. Keby nebola taká zbabelá a neskrývala sa. Neprišla by o ňu. Ruby by tu bola. Čas sa ale nedokáže vrátiť späť. Teraz môže urobiť iba jednu vec. Dokončiť pomstu.
Ten stroj sa menil skutočne rýchlo. Zrazu akoby prestaval byť tým obyčajným nepoužiteľným odpadom. Jeho rysy sa začali meniť. Čoraz viac sa podobal na človeka. Plech zmenil svoju štruktúru. Krásna biela pokožka. Snehová farba, ako čisté plátno. Zväčšujúci sa hrudník. Štíhly pás, boky. Jednoznačne sa to menilo na osobu ženského pohlavia. Svoje krásne vyvinuté telo nemala ale odkryte veľmi dlho. Zabalená do čiernej farby, podobne ako ľalia schovávajúca sa v temnote. Tričko s dlhými rukávmi, mini šortky, pevná obuv.
Diamant sa ani nepohla. Sledovala svojho oponenta stojaceho prvýkrát na svojich ľudských nohách, akoby bola myšlienkami na vzdialenom mieste. Zahladená do tých modrých očí. Dve chladné, nepokojne studne. Vyzeralo to akoby niečo rozvírilo inak pokojnú hladinu. Biele kruhy postupovali od stredu ku krajom. Skúmali sa navzájom. Stroj sa snažil zhodnotiť situáciu v ktorej sa ocitol. Napriek tejto nečakanej premene. Krásna tvár bez výrazu, svetlo sivé takmer po pás vlasy, či pevne, veľmi dobre vyvinuté prsia. Telo akoby patriace modelke. Nič z toho ju ale človekom nerobilo. Stále bola tou vecou. Mohla byť roztomilá, alebo sexy ako veľmi chcela. Tento fakt týmto neskryje. Jediný pozostatok jej skutočného pôvodu boli dve pod sebou skrutky zavŕtané pod ľavým okom.
Diamant nemala v úmysle uveriť tej fraške. Pokiaľ je vnútro prázdne, tak to nezmení nič, ani tá najkrajšia, či najdokonalejšia fasáda. Stačilo sa toho zbaviť aj druhýkrát. Tentoraz ale tak, aby sa to už nebolo schopné samé opraviť. Bleskový útok toho krásneho šrotu. Diamant zablokovala svojim mečom. Odrazila dýku. Čisté ostrie pripomínajúce zrkadlo. Tmavo sivá rukoväť presne pasujúca do bielej pravej ruky. Rovnako ako ona, premenila sa aj tupá sekera. Zaschnutá špina, krv nachádzajúca sa na starej zbrani bola proste preč. Očistila sa pri premene. Bolo to ale skutočne len tým. Predsa len s tým hrdzavým šrotom nemohla eliminovať prekážku v jej ceste. Moment kedy nastala posledná, finálna úprava. Majúc na sebe nepriestrelnú vestu. Dôvod tohto estetického doplnku nebol známy. Nie na tomto mieste. Zdalo sa to zbytočné.
Diamant na teraz pustila z hlavy myšlienky, že to zrejme spôsobila ona svojim neuváženým príchodom. Presne ako vtedy keď stretla toho ohnivého magora. Odrazu prerušil jej rutinu smrti. V dôsledku toho sa bola schopná zobudiť, hoci stále nechápala čo to bol za divný pocit, už na to ale nepríde.
Ostrie zbraní sa o seba trelo, pri čom s každým novým útokom bol ten šrot o niečo rýchlejší. Dalo by sa to nazvať aktualizovaním. Výmena starého tipu za nový. Schopná prekonať všetko za účelom zabitia svojej koristi. Nemôže mrhať časom keďže poprava ma už poriadny sklz. Niečo ako nádej na záchranu na tomto mieste nie je povolená.
Diamant si veľmi dobre uvedomovala tento druh problému. Nebolo to ale niečo, čo by ju bolo schopné zastaviť. Napriek tomu, že tam bola skutočne kratšiu dobu ako protivník. Využívala prostredie vo svoj prospech. Bleskové odrazenie od stien. Vyzerala akoby vedela lietať. Robot neschopný ju zasiahnuť. Reagujúc stále lepšie, rýchlejšie. Týmto tempom to možno povedie k porážke krásneho kameňa. Diamant bola odhodlaná, nemajúc v úmysle prijať nič iné ako víťazstvo. Prečo ale nebojovala svojou skutočnou silou. Nebola príčinou vyčerpanosť z predchádzajúceho používania svojej moci? I cez tieto prekážky ale nemala v úmysle padnúť.
Nemôže si dovoliť prehrať so šrotom. Porazí ho. Bude pokračovať v pred. Nezastaví sa. Oklame svoje slabé ja. Zničí sa, aby naplnila čo začala Ruby. Neschopná zasiahnuť rozhodujúci zásah svojmu súperovi. Vnímala tu vec ako otravný hmyz, poletujúci okolo nej. Neskutočne otravné.
Nebude sa držať späť. Trocha bolesti naviac znesie. Vo vzduchu sa začali tvoriť zbrane. Lesknúce, jemno modrej farby. Ľadové šípy. Sústredená na dve veci súčasne. Používanie schopnosti a boj s tým kusom šrotu pred ňou. Krásne šípy zamerali svoju korisť. Vystrelili. V tom istom momente ako sa cez cementovú zem prevŕtali obrovské ihly. Nečakaný útok zo všetkých strán nefungoval. Ten šrot akoby presne vedel že sa niečo také stane. Tento vylepšený program bol na vyššom leveli. Nie však dostatočne rýchly. Krátky moment dal Diamant to čo potrebovala. Zmena zbrane.
Držiac svoju desivú kosu. Teraz sa nemohla utopiť v nočnej more zvanej spomienka. Nechutný film čo sa už nedal zmeniť. Znova to použije, ten útok čo zničil to najcennejšie čo mala. Eliminuje toho robota pred sebou, tak ako to bolo s Ruby. Neváhala, neľutovala. Nemôže si dovoliť byť ovládaná tými emóciami.
Zaútočila, akoby riadená scenárom niekoho iného. Jeden bleskový pohyb, pri ktorom všetko okolo vyzeralo akoby sa zastavilo. Stačilo tak malo. Diamant stojac pri tele tej robotickej veci. Ležalo to v kaluži vlastnej krvi. Špeciálny bonus, akoby sa stala skutočným človekom. Irónia, kat skončil popravený tak ako zabíjal svoju korisť. Telo ako nedotknutá krásna bábika. Oddelená hlava ležala vedľa. Silný rovný rez, zároveň skrátil aj dĺžku vlasov. Boli roztrúsené všade okolo.
Diamant vnímala silnú bolesť v oblasti hrudníka. Príšerný pocit na mieste kde malo byť uložené srdce. Trhalo ju to. Tá nekonečná bezmocnosť. Tak veľmi chcela vybuchnúť. Trieskať do stien, či kričať až kým nepríde o hlasivky. Niečo také si nemohla dovoliť. Krotila sa. Odvolajúc svoju zbraň. Niečo také jednoduché ale neupokojí.
Následne sa pozrela na ten krásny kvet, uväznený v zemi. Ľalia bola zmätená, zaskočená. Kto by nebol. Krásne oči po priam nekonečnej dobe bez slz, akoby už zabudla aký to je pocit. Byť schopná vidieť všetko čo chce, nie len rozmazané machule. Mohol by to byť začiatok niečoho nového? Splní sa jej ticha túžba po slobode? Konečne sa pretrhne to nekonečné temno. Už by nemusela zomrieť.
„Dostanem ťa von.“
Prehlásila chladne, ale odhodlane Diamant. Majúc malý nepatrný úsmev na perách. Napriek pozitívnym slovám. Oči desivo ľadové. Schopne zarezať sa hlboko pod kožu. Rozpor v tom čo cítila naozaj a ako sa snažila správať. Ľalia akoby nevedela ako ma reagovať. Naraz obklopená vo vodnej bubline. Krásne sa lesknúci povrch, tak krehký že mohol hocikedy prasknúť.
„Čo to je?!“ Ľalia bola plná obáv.
„Moja schopnosť.“ Odvetila mŕtvo Diamant. Sústredená, majúc v úmysle zničiť iba betón, bez poškodenia pokožky.
„Tvoja čo?!“
Akoby sa Ľalia chcela uistiť, že počula správne. Veci ako nadprirodzené schopnosti boli pre ňu poriadna novinka. Zaseknutá na tom mieste. Nevedela nič o nekonečných bojoch čo prebiehali okolo nej.
Drobné prskajúce iskry vychádzajúce z poškodeného krku toho stroja. Zdalo sa že Ľalia nie je jediná schopná prežiť odseknutie vlastnej hlavy. Tá vec bola v tomto rovnaká. Kým sa bude môcť hlava vrátiť na svoje miesto. Opraví sa. Nemajúc v úmysle dobrovoľne ukončiť svoj program.
Zvláštne, že napriek dvom pokusom, ten robot stále fungoval. Skutočne to mala v úmysle Diamant zničiť. Teraz zaneprázdnená s Ľaliou. Celá táto scéna, možno už na to prišla. Skutočný dôvod opakujúcej sa popravy.
„Takže betón nebol jediný dôvod prečo si nemohla opustiť toto miesto,“
Prehlásila pokojne. Týmto poukázala na fakt, že Ľalia nemala svoje nohy tak úplne normálne. Zmenili svoj pôvodný tvar. Končatiny nachádzajúce sa v betónovej zemi boli zmenené na tmavo zelený koreň. Skutočne by sa z jej tela stala rastlina ak by tam ostala.
„Technika a umelá príroda. Robot a koreň,“
Vyslovila nahlas Diamant. Týmito slovami ale neodhalila svoje myšlienky. Bola si tým tak istá. Zdalo sa že prišla na tu odpoveď. Stále tu ale ostávala možnosť že sa myli. Buď má pravdu a vyslobodí ich z tohto cyklu, alebo bude zničená spoločne s nimi. Túto negatívnu možnosť ale nebrala do úvahy. Proste jej to tak dávalo zmysel. Na mieste kde je tá najšialenejšia odpoveď ta správna. Zatiaľ čo Ľalia plávala vo vzduchu. Stále obklopená tou bublinou. Po tom ako dlho bola zrastená s týmto miestom, nebolo isté ako bude jej telo reagovať. Presnejšie ten koreň.
„Už ostáva iba zničiť tu vec.“
Prehlásila Diamant bez skutočného zámeru to vykonať. Týmito slovami chcela iba vyprovokovať Ľaliu. Ako bude reagovať. Mala by sa tešiť. Trýzniteľ čo ju mučil, bude zničený. Konečne pocíti falošnú ilúziu slobody. Na tomto mieste ju nečaká nič len beznádej. Tu neexistuje šťastný koniec. Spadli do tejto nočnej mori, pretože nemali inú možnosť, alebo ju aspoň nevideli. Ľalia bola zahľadená na toho kata. Namiesto toho aby sa tešila. Prečo bolo jej srdce tak silno zvierané. Nemala pocit, že prichádza o svoj smútok. Práve naopak. Bolo to horšie, čím bližšie k tomu Diamant bola. Nakoniec to nevydržala. Vykríkla z plných síl.
„Stoj!“
Hlas odrážajúci sa od stien jaskyne. Prekvapená že ho bola schopná zvýšiť tak silno. Diamant sa zastavila. Moment kedy išla eliminovať tu robotickú vec, teda tak sa aspoň tvárila. Kvetina bola v šoku.
„Takže…“
Vyslovila Diamant prvé slovo, niečoho čo ale nedokázala dokončiť. Tie slová, niekto ako ona nemá právo vysloviť. Jedine čo môže je, že to hodí na Ľaliu, iba ona sa môže rozhodnúť.
„Napriek všetkej tej bolesti vo svojom srdci. Spomienkam čo chce zadusiť, i tak ale nie si schopná sa ich zbaviť. Chceš mi tvrdiť že i cez všetku tu bolesť čo si prežívala. Nechceš prísť o svojho kata, pred sa len je to…“
Dokončila Diamant svoju myšlienku, s tým že vynechala to podstatne. Nemusela to vysloviť. Tieto slová ale nebola tak úplne venované ten zmätenej kvetine. Čiastočne to vravela aj sama sebe.
Možno toto bol ten skutočný motív, pre ktorý sa snažila pomôcť. Vidiac v tej kvetine samu seba, keď bola neschopná ničoho, iba chránená. Tie toľko známe vodopády slz. Teraz si ich nemôže dovoliť. Tie časy, rovnako ako osoba čo ich vedela zastaviť, sú preč. Ruby zmizla akoby ani nebola. Zabila ju. Znova sa topila pocitom viny. Takto bude navždy zaseknutá na jednom mieste. Neschopná pohnúť sa v pred. Vydrží to. To neskutočné prázdno. Potrebuje ustať, len kým nedokončí svoj cieľ. Potom aj keby sa zničilo. Nebude to vadiť. Zmizne.
Ľalia sa snažila nájsť odpoveď. Dôvod tej bolesti. Zmätok v hlave. Neschopná si uvedomiť pravdu, alebo skôr nechcela.
„Nie ja…“
Čo skutočne chcela vysloviť. Možno keby bola schopná pohnúť perami tak ako keď zastavila Diamant. Počula nahlas svoje myšlienky. Skôr by bola schopná nájsť lož, čo umlčí ten príšerný pocit.
„Prečo chrániš svojho kata ? To chceš tak veľmi trpieť?“
Diamant chcela týmto docieliť, aby otvorila oči. Dobre vedela, že z jej úst to vyznie ako úbohá fraška. Teraz tam ale nik iný nebol.
Desivý meč objavený v jej ruke. Neváhala ani sekundu a zaborila ho do tej robotickej veci. Zameraná pri tom na jadro. Miesto kde by normálne malo byť srdce.
„Neschopnosť niečo cítiť. Utekajúc od skutočnosti. Zaseknutá. Viem aký je to pocit. Týmto sa ale okrádaš o to najcennejšie. Neurob tu istú chybu ako ja. Môj drahokam sa už nevráti, ty si ale môžeš ešte spomenúť. Neublížili ste si už dosť.“
Diamant hovorila k robotovi. Prebodnutý stroj so stratenou hlavou najskôr nejavil žiadnu reakciu.
„Ja som…“
Snažila sa upokojiť Ľalia. Nešlo to. Dokonca ani ten stroj. Iskry boli zrazu dosť divoké. Nestabilita programu.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s