Raven J. Clark – Za hranicou smrteľnosti: 22.kapitola

Korekcia:
ILustrácia: Raven J. Clark

Po tom, čo sa stalo, mi všedný ruch pripadal nemiestny až bizarný. Ľudia si okolo nás razili cestu za vlastnými povinnosťami a zábavou a nik nemal tušenia, že sa v budove nachádza päť mŕtvych tiel. Tá ľudská časť v mojom vnútri na mňa kričala, že to nebolo správne a mala by som si to vyčítať, no pri myšlienke na to, ako so mnou zaobchádzali a kam až to mohlo viesť som sa k tomu nedokázala prinútiť.
Chceli mi ublížiť, mohli mi ublížiť, keby som bola tým krehkým dievčaťom spred dvadsiatich štyroch hodín, tak by to boli urobili a Ren by nás možno nenašiel, alebo by neprišiel včas. Už len z tej predstavy sa mi žilami rozlieval chlad až ma z toho mrazilo. V hĺbke duše som vedela, že si to zaslúžili, že nič na svete ich nemohlo ospravedlniť a že aj keď sme vzali zákon do vlastných rúk, tak si to nikdy nevytknem.
Podchvíľou som na sebe cítila Renov skúmavý pohľad, akoby tak trochu očakával, že ma reálnosť a definitívnosť toho čo sa stalo neskôr dobehne a ja sa zosypem, no v podstate som to nebola ja, ale on, kto ich zabil. A ja som mu za to bola vďačná. Krv jedného z nich síce spočinula na mojich rukách, no to nebol tak celkom úmysel, skôr nehoda a ak by som to neurobila ja, potom by to dokonal on.
No aj tak si myslím, že nikdy z hlavy celkom nedostanem tvár toho bruneta s drôtenými vlasmi, predsa len som ho zabila, ale nebudem na to spomínať s ľútosťou. Uchovám si to ako upomienku, že si musím v prítomnosti ľudí dávať pozor na svoju novú silu. Navyše som sa rozhodla vnímať túto situáciu ako varovanie. Ja som si to síce neuvedomila, lebo sa cítim stále rovnako, no navonok pravdepodobne pôsobím na ľudí inak ako predtým. Táto udalosť mi to len pripomenula. Musím sa naučiť tlmiť to démonické vyžarovanie nadľudskej krásy a sexuality, ktorá i mňa samotnú na nich predtým tak uchvacovala.
„Ren?“ oslovila som ho na ceste k východu. Konečne bol nadohľad.
„Hm?“
„Myslíš, že som za to mohla ja?“ Otočil sa ku mne a obočie sa mu stiahlo, akoby mu nebolo jasné, čo mám presne namysli. „Vieš, to vyžarovanie a tak. Nalákala som ich k sebe?“
„Aha.“ Vrásky sa mu vyrovnali pochopením, „nie, to si nemyslím. Teda, vždy si bola krásna a prebudením sa všetko zdôrazní, ale nie. Ľudia nie sú schopní vnímať to, čo skrývame pod povrchom. Je to tým rozmerom, v ktorom sa nachádzame, pôsobí na nás tak, že tlmí a zahmlieva našu skutočnú podobu. Navonok sa celkom prejavíme, len ak sa rozrušíme, alebo sme v zápale boja a to ich skôr desí. O tom si sa mohla presvedčiť na vlastnej koži. Vyzerala si ako bohyňa pomsty, musím uznať, že si pôsobila priam očarujúco.“ Zahľadel sa na mňa tým vševediacim pohľadom. „Trápi ťa táto možnosť?“
„Nie tak veľmi, ako by možno mala. A cítim sa povinná informovať ťa, že tvoj vkus je desivý, ak ti tamto pripadalo očarujúce. Takmer som vydesila aj samu seba,“ odpovedala som mu úprimne a zároveň ho podpichla. Vzápätí som však zvážnela a zdôverila sa: „Vieš, keď na mňa zaútočili, dokázala som myslieť len na to, že som to nemusela byť ja, že to mohol byť niekto iný. Nevinné dievča na nákupoch, ktoré by sa nedokázalo ubrániť. Svojim spôsobom, nech to znie akokoľvek šialene, som rada, že som to bola práve ja,“ zahanbene som sa na neho usmiala, „dáva to zmysel?“
Opätoval mi môj úsmev, „vždy si bola ten typ.“ Podvihla som obočie a jeho úsmev sa ešte väčšmi rozšíril. „Typ, čo sa obetuje pre ostatných. Ak mám byť úprimný, si mizerný démon,“ zasmial sa úprimne a ja s ním. V tomto mal asi pravdu, ale ktovie, čo sa zo mňa ešte vyliahne?
„Kam pôjdeme teraz?“ Vyšli sme z nákupného strediska na preplnené parkovisko. Razili sme si cestu k chodníku a držali sa blízko pri sebe.
„No, ak ťa ešte neopustila chuť hrať sa na superhrdinku, tak by sme sa mohli pokúsiť vytiahnuť Jacka z kaše. Asmodeusov dom ponúka svojim hosťom mnoho rozptýlení, no pre väzňov to nie je práve najpríjemnejšie miesto.“
„Myslíš, že by mu ublížil?“ Venoval mi dlhý pohľad, možno zvažoval, či má byť ku mne celkom úprimný.
„Áno,“ vyslovil nakoniec. „Asmodeus patrí k tým, ktorých buď miluješ alebo nenávidíš, len zriedka sa nájde niekto, kto je k nemu schopný zaujať neutrálny postoj.“
„Prečo?“
„Lebo nemá žiadne mantinely.“ Zastavili sme sa a chvíľu na mňa hľadel a uvažoval: „Asmodeus je démon smilstva, môže byť veľmi príjemným a žiadaným spoločníkom a partnerom, jednou z jeho schopností sú ilúzie, zväčša erotické, ale dokázal by ťa v nich i uväzniť a mučiť. Spôsobiť ti skutočnú bolesť a postupne i psychickú ujmu. Na druhú stranu je jeho vyžarovanie niečo ako afrodiziakum, opantáva zmysly a vyvoláva túžbu už len svojou prítomnosťou.
Amani, tak sa nazývajú jeho verní. Sú vojaci, veľmi dobre vycvičení, ale s podobnou náturou, neštítia sa krutosti a s potešením svoje chúťky ukoja na čomkoľvek, čo je práve k dispozícii.“
„To je hrozné!“ Rukou som si prekryla ústa a zalapala po dychu. Hlavou sa mi preháňali príšerné predstavy už z toho mála, čo mi Ren povedal. A vďaka vlastnej nedávnej skúsenosti boli ešte živšie.
„A to nie je všetko. Asmodeus je na neho naštvaný.“
„Prečo? Urobil mu niečo?“ Gestom ma vyzval, aby sme pokračovali v chôdzi.
„Nič, čo by sa za normálnych okolností trestalo, ale… Asmodeus je sadistický bastard zvyknutý, že vždy dostane to, čo chce. Najväčšmi ho baví dobíjať, rád si niečo dokazuje a vyžíva sa v tom. Svoje obete sa vždy pokúša zlomiť, prinútiť ich k poslušnosti,“ vzdychol si a z reči jeho tela bolo poznať, že váha. Nechcela som na neho tlačiť a tak sme kráčali mlčky.
“Nie je to tajomstvo,” pokračoval znenazdajky, ponorený do vlastných spomienok, no tá veta znela, ako by ju adresoval skôr sám sebe a nie mne. „Jack patril k samotárom, nejavil záujem o spoločnosť a Asmodeusa to k nemu lákalo. Pre neho predstavoval výzvu, ale on jeho spoločnosť vytrvalo odmietal. Jack, dáva prednosť ženám, muži ho nikdy nelákali.“
„Aha.“ Celá som očervenela a zahľadela sa do zeme. „A teba?“ vyhŕkla som skôr ako som si vôbec uvedomila, čo mi to slina priniesla na jazyk. Od kedy ma zaujíma, kto ho priťahuje?
„Mňa?“ Zdalo sa, že som ho tou otázkou trocha vyviedla z mieri, no potom sa nad ňou zamyslel. „Dalo by sa povedať, že nerobím rozdiely. Myslím, že záleží na tom, čo cítim, nie na tom, čo vidím. Takže mi je to vlastne jedno, ale ak by som si mal vybrať, tak ženy majú predsa len isté fyzické prednosti, ktoré mi pripadajú o čosi atraktívnejšie, ale srdce si nevyberá na základe pohlavia či krásy.“
„Chápem,“ uvažovala som nad jeho odpoveďou, červená ako pivónia, a zvažovala celkovú mentalitu démonov v tomto smere. „Je to tam bežné? Myslím v Inferis, tie vzťahy a tak.“ Zamyslel sa nad tým a prikývol. Mne zostal rozum stáť.
„Nekladieme veľký dôraz na oddanosť tela, duša a srdce je to, na čom nám najviac záleží. I my vstupujeme do manželstiev, máme rodiny a deti, ale dokážeme vidieť rozdiel medzi spriaznením duše a túžbou tela. Partneri sa u nás v tomto smere tolerujú, nežiarlia na seba a rovnako ako si vychutnávajú blízkosť jeden druhého, tak si ju doprajú občas aj s inými.“
„Takže preferujete otvorené vzťahy,“ konštatovala som s istou nevôľou, nevedela som si niečo také v praxi vôbec predstaviť. A už vonkoncom v tom žiť.
„Často, ale záleží na sľube, ktorý partneri zložili. Niektorí si sľúbia absolútnu vernosť a v prípade porušenia má ten druhý právo vziať život svojej polovičke.“
„To je zvrátené a kruté. Myslím, že si dobre premyslím, či niekedy budem mať vzťah s démonom,“ zasmiala som sa už len nad tou predstavou. „A ak aj na to náhodou dôjde, tak si dám pozor, aby som nič nesľubovala,“ podotkla som na odľahčenie témy s hravým úsmevom.
„Nie je to také zlé, ak sa chceš len zabaviť,“ pokračoval rovnako vážne ako predtým a môj pokus zanechal v prachu. „A predovšetkým, sme démoni, Chloe, nie sme svätí.“
„A aký teda ste?“ opýtala som sa so zle skrývanou zvedavosťou i obavou. Neušlo mi, že ma hneď neopravil a ponechal moju otázku v pôvodnom znení.
Tých pár démonov, čo som poznala, som videla najmä ako priateľov a ľudí a keď už sa naozaj prejavili, tak mi pripadali nebezpeční a krásni, no nevedela som si ani len predstaviť, že by ublížili niekomu, kto si to nezaslúži.
Ren sa zatváril nostalgicky a odpovedal mi veľmi jednoducho, „sme sami sebou.“
„A to čo presne znamená?“
Pousmial sa, pravdepodobne nad mojimi obavami, „to znamená, že sa nebojíme svojich chýb a ukazujeme ich navonok rovnako hrdo, ako to, čo ľudia považujú za svoje prednosti. Vyžívame sa v tom, čo nás teší bez výčitiek, bez ohľadu na to, čo to je. To, že sme sami sebou, je najvýstižnejší opis aký ti viem poskytnúť. Neodsudzujeme sa navzájom, tolerujeme sa, aj keď je to niekedy naozaj ťažké.“
Nešťastne som si povzdychla, „je toho toľko, čo o vás neviem, o sebe, o svojej krajine. Desí ma to. Netuším, ako tam medzi vás zapadnem.“ Z toľkých obáv sa mi stiahlo hrdlo a už som nevedela ako presne pokračovať, ale Ren vedel. Vždy vedel čo povedať, aby ma aspoň trocha upokojil.
„Ku mne a k Jackovi si zapadla dokonale, no nie? Takže byť tebou, nerobím si až také starosti. Už som ti to povedal a poviem ti to znova: Si silnejšia, akosi myslíš. Zostaň sama sebou a som si istý, že budeš v poriadku.“
„Urobím, čo bude v mojich silách, generál,“ a hravo som zasalutovala. Situáciu to odľahčilo, aj keď od obáv ma to celkom neoslobodilo. Avšak pripomenulo mi to opäť Jacka a tým aj úvahy o tom, ako ho zachrániť.
„Ako sa dostaneme do Inferis?“ nadhodila som po chvíli kráčania a stočila tak tému späť na našu malú misiu. Netušila som kam ideme, ani či je to blízko, ale nasledovala som Rena ako slepé kura zrno.
„Cez Trhlinu. Je to medzidimenzionálna medzera.“
„A ako ju nájdeme? Vieš ju vycítiť?“ Rozhliadla som sa, akoby sa snáď jedna skrývala za najbližším rohom.
„Nie, ja nie, ale viem o niekom kto áno. Len si budeme musieť opäť trocha pocestovať. Býva totiž v rumunskom Sedmohradsku v meste Sibiu. Je to veľmi nadaná jasnovidka.“
Stiahlo mi žalúdok a zatvárila som sa kyslo.
„Čo je?“ opýtal sa zvedavo.
„Nemám rada jasnovidky.“
„Táto je iná, Adriana toho vidí veľa. Veď uvidíš sama.“ Natiahol ku mne ruku, tentokrát nie aby zaplašil nejakých teenagerov. Naše dlane sa spojili a už sme leteli.