Raven J. Clark – Za hranicou smrteľnosti: 21.kapitola


Korekcia:
Ilustrácia: Raven J. Clark

Pred nákupným centrom sa to hemžilo ľuďmi ako v mravenisku, cítila som sa medzi nimi zraniteľná, keď na mňa každú chvíľu vrhali užasnuté pohľady ktoré následne až prirýchlo odvracali.
„Necítim sa dobre,“ šepla som Renovým smerom. Ten si sebavedomo vykračoval po mojom boku. „Všetci na mňa zízajú!“
„Ignoruj ich, ľudia vidia len to, čo chcú vidieť. Tvár sa, že je všetko na poriadku a na budúci týždeň si v časopise s novým módnym trendom.“
„Jasné, a bude sa volať: na otrhanca! Veď vyzerám ako bezdomovec!“ Nervózne som sa rozhliadla, či si ma nevšimol nejaký zriadenec, ktorý by bol v pokušení vyviesť ma z areálu.
„Nevyzeráš.“ Pokúsil sa ma uchlácholiť. „A keby aj, tak si ten najkrajší bezdomovec akého poznám.“ Frajerský úškrn mu rozjasnil tvár a pár dievčat na neho koketne zažmurkalo a následne sa rozchichotali ako školáčky.
Jemu sa to hovorilo. Pochod cez sibírsku divočinu na ňom nezanechal jedinú stopu, nešpatila ho ani len jediná kvapka blata a po prechode z takej zimy do miernejšieho podnebia mu tvár milo zružovela.
Ja som i napriek usilovnej snahe očistiť sa stále pôsobila trocha ošumelo a pritesné oblečenie na mne v zdrapoch viselo.
„Tipujem tiež, že som jediný bezdomovec, ktorého poznáš,“ podotkla som.
„No, to je pravda,“ zasmial sa zvonivo a chytil ma za ruku. Nečakane si so mnou preplietol prsty a zazrel na skupinku teenagerov, ktorý po nás pokukovali. Podvihla som obočie, čo to robíš?
Hraj so mnou, vyslovil bezhlasne a žmurkol na mňa. Po tvári sa mi rozlial falošný filmový úsmev. Ren znova pozrel vyzývavo na skupinku, no chalani sa už jeden po druhom neochotne odvracali.
„Aký to malo význam?“ opýtala som sa po niekoľkých metroch, keď sme sa im stratili z dohľadu.
„Nepáčilo sa mi na čo mysleli, keď sa na teba pozerali. Chcel som ich len trocha uzemniť. Nič viac.“ V jeho hlase zaznelo napätie, nečakala som, že ho skupinka smrteľných chalanov môže takto vykoľajiť.
„Prečítal si si ich myšlienky?“
„Povedal by som skôr, že na mňa kričali,“ usmial sa a ukázal do uličky v centre. „Pozri, tam sú toalety. Ak tu chvíľu počkáš, tak ti skočím po nejaký ten outfit hodný princeznej. Moja lady,“ hravo sa uklonil.
„Čisté nohavice a triko by boli viac ako dosť. Nepotrpím si na konvenciu.“
„Si si istá, že nechceš ísť so mnou a vybrať si?“ Starostlivosť z neho priam iskrila, no ja som len pokrútila hlavou.
„Vďaka za ponuku, ale nie. Radšej počkám, už takto sa cítim dosť nesvoja,“ odvetila som mu po pravde.
„Ako si želáš.“ S tým sa odvrátil a vyrazil k najbližšiemu obchodu s oblečením. Bolo mi úprimne jedno s čím sa vráti, len nech je to čisté a v mojej novej konfekčnej veľkosti.
Oprela som sa o stenu a vyčkávala.
Tých chalanov som si všimla náhodou. Pokukovali mojim smerom a podpichovali sa medzi sebou, akoby si navzájom dodávali odvahu. Odvrátila som sa, aby bolo jasné, že nemám záujem o žiaden druh spoločnosti, no i tak som kútikom oka spozorovala ako sa pohli vpred.
Boli piati, blížili sa ku mne, no nezastavili, keď ma míňali. Vkĺzli do chodby s toaletami a technickými miestnosťami za mnou, no i tak mi neuniklo, ako skúmavo si ma premerali, keď okolo mňa prechádzali.
Začervenala som sa, keď som si zmyslela na to, ako asi vyzerám v ich očiach.
Každý jeden mal na sebe oblečenie s nažehlenými značkami a vďaka rokom prežitým v luxuse som dokázala podľa spracovania odlíšiť kvalitnú prácu od napodobenín. Jednoznačne šlo o rozmaznaných synáčikov, zvyknutých robiť si celé dni čokoľvek sa im zažiadalo.
Moje obavy z toho, že by ma mohli trápiť, keď sa Ren vyparil, boli zažehnané, keď ich kroky dozneli za niektorými z dverí. Dúfala som, že sa rýchlo vráti a ja sa budem môcť opäť cítiť civilizovane.
Po niekoľkých ďalších minútach sa moje želanie vyplnilo. Ren ku mne dobehol s taškou, ktorú mi podal a žiarivo sa usmieval, spokojný sám so sebou.
Siahla som dnu a v rýchlosti skontrolovala obsah. Nohavice, pár tričiek, mikina a nová bunda. Všetko v mojej obľúbenej čiernej, usmiala som sa a vzhliadla.
„Vďaka.“
„Za málo, ešte vybehnem do potravín a drogérie kým sa dáš do poriadku. Ak chceš niečo konkrétne, tak mi to povedz radšej teraz, potom totiž pôjdeme hľadať trhlinu a spoza hraníc sa nakupuje ťažko.“
Zamyslela som sa, no po chvíli som pokrútila hlavou na znak, že ma nič nenapadá a teda asi mám všetko, čo aktuálne potrebujem.
„Dobre, stretneme sa tu tak o desať minút?“
„Hej,“ prikývla som.
Ren sa mi otočil chrbtom a vyrazil, ešte chvíľu som za ním hľadela, ani neviem prečo, ale všimla som si, že nie som jediná kto má problém z neho spustiť oči. Pokarhala som sa za to a vyrazila k dámskym záchodom.
Dvere po pravici sa odchýlili a než som stihla čo i len pípnuť, schmatol ma za predlaktie pár rúk a sprudka mnou trhli. Stratila som rovnováhu a i s taškou doslova vpadla do miestnosti za nimi. Ruky ma pustili a dvere sa zatvorili.
Rozhliadla som sa a zrak mi spočinul na skupinke chalanov, ktorá si ma predtým tak obzerala.
„Čo to má znamenať?“ vychrlila som na nich, no im sa na tvárach zjavili groteskné úsmevy.
Nízky blondiak s chlapčenskou tvárou a sivými očami ku mne podišiel bližšie a čupol si.
„Je pekná,“ zaškeril sa a vystrel ku mne ruku, po ktorej som mu hneď pleskla. „Cica má pazúriky,“ zarehotal sa a ostatní sa k nemu pridali.
Odtiahla som sa a pozbierala na nohy, chalan kývol na ostatných a tí sa ku mne primkli. Dvaja z nich ma schmatli zozadu za predlaktia, potkli ma a ja som spadla na chrbát. Každý mi z jednej strany pristúpil kolenom ruku, takže som nimi nemohla takmer vôbec pohnúť, za to som kopala ako besná kobyla a jeden z nich to odo mňa schytal kolenom pod rebrá.
„Chyť jej nohy!“ zavrčal na bruneta s vlasmi ako drôty a ten sa mi na ne hneď vrhol.
Neuľahčila som mu to a uštedrila mu pár kopancov, než sa mu podarilo spacifikovať ma.
Na novoprebudeného démona som sa v rukách týchto faganov cítila neuveriteľne slabá a zraniteľná. Skríkla som v nádeji, že ma niekto započuje, ktokoľvek, ale vyfasovala som facku, až mi cvakli zuby a do očí sa mi nahrnuli slzy. Ešte nikdy ma žiaden chlapec neudrel a musím priznať, že to bol pre mňa šok.
Blondiak si na mňa sadol obkročmo a z vrecka vytiahol malý nôž, ktorým mi prešiel po kľúčnej kosti. Zmeravela som prudko dýchajúc. Snažila som sa prinútiť nedať najavo strach, zadusiť ho v sebe ako knôt sviečky, no panika je mocné palivo.
Štyria z piatich chalanov ma držali v šachu. Štyria z piatich sa uškŕňali. Piaty, tmavovlasý chalan s vydesenými hnedými očami ako laň vyzeral, že sa čoskoro povracia.
Blondiak sa k nemu otočil.
„Chcel si do partie, ber to ako skúšku,“ prehovoril k nemu. Na takého krpca z neho vyžarovala nečakaná dávka autority.
„Neviem, či to dokážem.“ Hrýzol si peru, až mu z nej začala tiecť krv. „Čo ak na to niekto príde?“
„Tak v tom budeme všetci spolu,“ upokojoval ho. „Máš tu česť zobrať si ju ako prvý. Veď sa na ňu pozri, to oblečenie na nej drží len silou vôle, v podstate o to prosila a videl si ako sa začervenala, keď si išiel okolo? Vsadím sa, že sa jej páčiš, ešte bude prosiť o prídavok, však?“ otočil sa ku mne a ostrým mi prešiel po línii lícnej kosti.
„Ja neviem. Toto je fakt blbý nápad!“ ošíval sa neisto piaty chalan.
Blondiak sa zo mňa zdvihol, vzoprela som sa a vyslúžila si ďalšiu facku, zafňukala som ako zdesené šteňa a hanbila sa za to.
Ten krpec položil ruku s nožom na rameno vydeseného chlapca a potichu mu začal niečo hovoriť. Zdalo sa, že jeho slová majú požadovaný účinok a tmavovlasý chlapec v sebe zbiera črepy odvahy. Stiahlo mi žalúdok, keď ku mne spoločne podišli a blondiak ma chytil za druhú nohu.
Štyria chalani ma svojou váhou tisli k zemi, ležala som tam s bezmocne roztiahnutými rukami i nohami. Piaty si mi kľakol medzi ne a blondiak mu podal nôž.
„Uži si to s ňou, ale rýchlo, nech ju stihneme ochutnať všetci.“ Mladý chalan prikývol a s trasúcou rukou, v ktorej držal nôž, sa priblížil k tomu, čo bolo mojim tričkom a od pása hore ho rozrezal, čím odvalil absolútne nudnú čiernu podprsenku.
Chalani okolo sa zákerne škerili a očividne sa vyžívali v mojej bezmocnosti.
„Nie,“ zafňukala som. „Pustite ma!“ vzoprela som sa zo všetkých síl a cítila vlnu, energie, ktorá sa náhlila mojimi údmi, aby mi prišla na pomoc.
Skrútila som ruku a pazúre ostré ako dýky som vrazila do stehna vyškerenému chalanovi, čo mi blokoval pravú ruku. Zvreskol, no nepustil ma a tak som zatlačila ešte hlbšie, na čo jeho stisk povolil a on sa skrútil na podlahe, kde mu zo stehna vytekali cícerky krvi a zmáčali mu celé nohavice. Chalan, čo mi držal ľavú ruku na neho hľadel s vytreštenými očami, ktoré na mňa uprel práve včas, aby som mu cez ne prešla vytasenými pazúrmi pravej ruky. Skríkol a okamžite ma pustil pričom si zakrýval krvácajúcu tvár.
Z hrdla sa mi dralo dravé vrčanie besniaceho zvera, ktoré prinútilo ostatných troch, aby odo mňa odstúpili. Stiahla som nohy k sebe a prikrčila sa do podrepu pripravená roztrhať ich na kusy.
Zamerala som sa na blondiaka a vystrela sa do plnej výšky, pričom som cítila ako sa mi žilami preháňa nekontrolovateľný hnev, čo pálil ako oheň a celé telo mi ožívalo vzrušením z boja. Vydesený chalan s nožom to vzal múdro ku dverám za ktorými zmizol a zostali po ňom len utíchajúce kroky strácajúce sa v kakofónii zvukov nakupujúcich ľudí.
Urobila som krok vpred a blondiak so svojim kumpánom múdro ustúpili. Nemali kam utiecť. Oči im poletovali po miestnosti ako neposedné vínne mušky. Hľadali si cestu ako potkany chytené do pasce.
Vysoký opálený chalan so zježeným účesom sa pokúsil obísť ma a dostať sa ku dverám. Tvrdo som ho udrela dlaňou do hrude. Normálne by to bolo neškodné odstrčenie, no neodhadla som svoju silu a chlapec tvrdo vrazil do náprotivnej steny. Ozvalo sa nepríjemné zachrapčanie a on sa zviezol k zemi, zatiaľ čo na stene za ním sa tiahla krvavá šmuha.
Odhodila som obavy o jeho život a na vlnách hnevu som sa pomaly priblížila k blondiakovi, ktorého som považovala za vodcu bandy a strojcu tohto kolosálne hlúpeho nápadu. Cítila som sa silná, mocná, vlasy sa okolo mňa vlnili v rytme pulzujúcej krvi v mojich žilách a myslela som len na to, keby som to nebola ja, ale vybrali si iné dievča. Také, ktoré by nemalo silu brániť sa. Obyčajnú teenagerku na nákupoch, ktorej by svojou “zábavkou“ zničili budúcnosť.
„Počkaj,“ pokúšal sa ma zastaviť ten zlatohlavý bastard, “mohli by sme sa dohodnúť, dobre?“ Nesúhlasne som pokrútila hlavou a vlasy sa mi zatrepotali vzrušením. „Mám peniaze, fakt, môžem ti zaplatiť!“ Znova som sa priblížila a on s rukami natiahnutými pred sebou ustúpil.
Nemala som chuť vyjednávať s ním, nechcela som ho počúvať, už len z pohľadu na neho sa vo mne dvíhala vlna nevoľnosti a čo na tom všetkom bolo najhoršie?! Že to boli v podstate ešte deti, všetci piati mohli byť len o málo starší odo mňa a už sa uchyľovali k takýmto hrôzam. Koľko ich bolo predo mnou? Koľko by ich prišlo po mne?
Po celom tele sa mi šírili zimomriavky, moje vnútro vrnelo pri pomyslení na to, ako sfúknem plameň jeho existencie z povrchu zemského.
Zatlačila som ho až ku stene, vzduch v miestnosti citeľne ochladol, keď sa tá zvíjajúca temnota v mojom vnútri predrala bližšie k povrchu. Cítila som ako sa mi vlní a skrúca pod pokožkou, bažiaca po živote toho zbabelca. A tie jeho sivé oči naplnené hrôzostrašnou búrkou strachu a beznádeje, ktorú mi dal so svojimi kamarátmi pocítiť. Ten strach z neho sálal a jeho esencia ma nevysvetliteľným spôsobom priťahovala. Nasávala som ho zo vzduchu ako sladký nektár, napĺňal ma pulzujúcim životom.
Vystrela som k nemu ruku, aby som sa ho dotkla. Cítila som, že to je všetko čo musím urobiť, aby bol koniec. Jeho bláznivo bijúce srdce mi znelo ako rajská hudba, tak veľmi som to chcela urobiť, zbaviť sa tejto špiny.
Dvere sa z ničoho nič otvorili a dnu vošiel ten tmavovlasý chalan, čo predtým zdrhol. Zamrzla som na mieste a potichu naň zasyčala. Nereagoval. Jeho výraz bol absolútne prázdny.
Bez slova podišiel k chlapcovi, ktorého som pravdepodobne natrvalo pripravila o zrak. Krčil sa v kúte a nariekal. Chlapec číslo päť sa naň bezvýrazne zahľadel, potom ho uchopil a zlomil mu väz. Len tak, z ničoho nič.
Druhý chalan, so stehnom ako rešeto, sa začal plaziť ku dverám. Bol odhodlaný, no veľmi pomalý. Tmavovlasý k nemu prišiel práve vo chvíli, keď do miestnosti vošiel Ren. Chlapec mu z neprirodzene vykrútenou hlavou padol k nohám.
Vlasy sa mi opäť vzrušene zavlnili, keď sa nám stretli pohľady. Rázne som trhla hlavou, uvedomujúc si ako neprirodzene to pôsobí a zahľadela sa na svoju obeť.
Blondiak sa zosypal a po nohaviciach sa mu rozlial mokrý fľak. Bol taký vydesený, že nedokázal kontrolovať svoje vylučovanie. Za normálnych okolností, by som bola zhrozená, no teraz ma to uspokojovalo. Chcela som ho vydesiť na smrť, zasiať ju do neho a pohltiť ho. Vytrhnúť mu dušu z tela.
Čupla som si k nemu a zahľadela sa do smrteľne bledej tváre. Znova som sa k nemu natiahla, no ktosi ma chytil za zápästie. Vzhliadla som a zahľadela sa do Renových hlbokých očí. Pomaly, no dôrazne pokrútil hlavou. Nechcel, aby som to urobila, aby som si ušpinila ruky, no ja som chcela. Vedela som, že to nie je správne, no moja podstata prahla po živote v tom tele. Zvraštila som obočie, no než som stihla urobiť čokoľvek ďalšie bol blondiak mŕtvy. Prázdny pohľad upieral kamsi do neznáma a nad ním sa týčilo číslo päť.
Omamujúci strach sa rozplynul do neznáma ako ranná hmla a ja som si začínala uvedomovať, čo všetko sa za tú chvíľu stihlo udiať.
Vystrela som sa po Renovom boku. Ešte vždy ma držal za ruku. Rozhliadla som sa po nehybných telách pripomínajúcich marionety.
„Vieš, čo máš robiť.“ Chlapec pred nami prikývol. Z vrecka vytiahol ten malý nôž, ktorým definitívne odsúdil moje tričko k záhube a pritisol si ho k hrdlu.
„Mrzí ma to,“ vyslovil, zatvoril oči a potiahol.
Nebolo to ako v tých filmoch, kde začne striekať krv všade navôkol. Jednoducho padol na kolená, chvíľu chrčal vo zväčšujúcej sa kaluži krvi a napokon stíchol.
Odrazu tu bolo až príliš ticho.
„Poďme,“ zavelil Ren. Okolo ramien mi prehodil svoju mikinu. Vzal do ruky nákupnú tašku s čistým oblečením a vyviedol ma von, akoby sa vôbec nič nestalo. Na chodbe sa na moment zastavil, dotkol sa rukou dvier a niečo zamrmlal.
„Zamkol som,“ odpovedal na nevyslovenú otázku.
Myslela som, že sa budeme ponáhľať, aby sme sa od miesta činu dostali čo najďalej, no namiesto toho, aby ma viedol k hlavnej ulici v centre, ma priviedol k toaletám pre hendikepovaných. Zaklopal na dvere a keď sa nik neohlásil vošiel dnu a mňa ťahal za sebou.
Zamkol a zahľadel sa na mňa, akoby po niečom pátral.
„Si v poriadku?“ opýtal sa napätým hlasom.
„Áno, je to čudné, ale áno. Myslím, že som v pohode.“ Otvorene si vydýchol, znova sa na mňa pozrel a odvrátil sa.
„Čo je?“
„Mala by si sa prezliecť,“ podotkol, taktne narážajúc na môj odhalený hrudník.
„Och,“ strhla som sa a rukami k sebe pritisla konce látky.
Podal mi tašku a ja som si ju vzala. Ren sa otočil chrbtom a čakal.
Bezbariérová toaleta bola dosť veľká, takže sme sa sem pohodlne vošli. Umyla som sa pri umývadle a obliekla do čistého. Vlasy som si rozčesala prstami, no v podstate to nepotrebovali. Možno to bolo tým, že mali svoj vlastný život, no zdali sa mi poslušnejšie, ako som si ich zo svojich detských liet pamätala.
„Som hotová.“ Otočil sa ku mne a zbežne si ma prehliadol.
„Dobre,“ zahľadel sa mi hlboko do očí, takmer som mala znova pocit, že si listuje v mojej hlave, keď sa ma z ničoho nič opýtal: „chceš sa o tom porozprávať?“
„Nie,“ pokrútila som hlavou, „nechcem.“
„Si si istá? Po prvý raz to…“
„Neľutujem to!“ zahriakla som ho. „Rozumieš? Sama tomu celkom nerozumiem, ale nie je mi to ani trocha ľúto.“ Znova som si prečesala vlasy rukou a oprela sa o biele kachličky za mnou. „Boli to úchylné svine,“ skonštatovala som, „zaslúžili si to, a možno by si zaslúžili trpieť ešte viac.“
„S tým rozhodne súhlasím,“ pridal sa na moju stranu.
„Ty si to vedel, však?“
„Mysleli na to, no zdalo sa, že som ich zaplašil. Asi som nebol dosť dôrazný.“ Oprel sa o stenu naproti mne. „Bál som sa o teba.“
„Ako si vedel, kam ísť?“ Naklonila som sa k nemu zvedavo.
„To ten chalan. Náhodou okolo mňa prebehol. Vlastne ma skoro zhodil z nôh. Bol z teba na smrť vydesený.“
„Ovládol si ho.“ To nebola otázka, holý fakt.
„Chcel ti ublížiť. Váhal, ale nakoniec by to urobil.“
„Viem a ďakujem ti,“ po tvári sa mi rozlial náznak úsmevu.
„Za čo? Veď si sa o nich celkom slušne postarala i bezo mňa. Prekvapila si ma.“ Podvihla som obočie a on sa usmial. „Si oveľa silnejšia, ako si myslíš.“

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s