Raven J. Clark – Za hranicou smrteľnosti: 20.kapitola


Korekcia:
Ilustrácia: Raven J. Clark

(Jack)

Neviem ako dlho som bol mimo. Možno deň, možno týždeň, nič nenapovedalo tomu ako dlho sa tu nachádzam. Náš rozmer už bol raz taký. V Inferise vládol večný západ slnka, nemenný rovnako ako my samotní a práve na ten som sa díval z jediného veľkého okna pred sebou.
Nečakal som, že mi dajú celu s výhľadom, ale predpokladám, že by som mal byť Asmodeusovi za toľkú pozornosť vďačný, prinajmenšom som si bol istý, že to bude odo mňa očakávať. Celu vo veži mal vyhradenú pre svojich obľúbencov a byť Asmodeovým novým obľúbencom neveštilo nič dobré.
Výhľad bol veľká cena za bolesť, ktorú si tu jeho hračky vytrpeli. Vyžíval sa v sadisme a o jeho ďalších chúťkach by bolo lepšie pomlčať a dúfať, že ho práve neposadnú. Rozhodne som z tohto miesta nemal dobrý pocit.
Zaprel som sa a zalomcoval daemantiovými okovami, ktoré mi znemožňovali používať schopnosti. Tými by som si tú perverznú sviňu dokázal udržať od tela, ale takto som nemal príliš priestoru na obranu. A hoci som bol teraz pripútaný len k stropu, na zemi voľne ležali ďalšie okovy pripravené spútať mi nohy v prípade potreby, vedľa nich sa v podlahe nachádzala malá mriežka slúžiaca ako odtokový kanál, ktorá síce nebola dosť veľká ako úniková cesta, no vďaka zaschnutej krvi v štrbinách rozhodne čo to vypovedala o tom, čo je toto za miesto.
Asmodeus nemal rád, ak sa mu jeho hračky vzpierali, alebo práve to ho možno vzrušovalo najväčšmi. Ich zúfala snaha brániť sa s vedomým, že sú bezmocní a vydaní napospas jeho chúťkam. Ten zasraný slaboch, keby sa mu postavil čelom ako muž, vyprášil by ho ako starý koberec. Takto mu nezostáva iné ako vyčkávať na príležitosť k úteku a nedať mu zámienku k tomu, aby sa na ňom vyvŕšil.
Kdesi z veže sa ozval ženský vysoký krik a mužský smiech. Zrejme nejaká nešťastníčka, s ktorou sa zabával buď on sám, alebo niektorí z jeho generálov, ktorým občas požičiaval tých, ktorí sa mu zunovali, ale nie natoľko, aby s nimi naložil inak. V tomto dome bolo veľa duší, ktoré by nesmrteľnosť vymenili za okamžitú smrť s úsmevom na tvári.
Z chodby som započul kroky, ktoré sa blížili. Obzrel som sa na jediné dvere v miestnosti a vyčkával. Potichu sa otvorili, pánty boli dobre naolejované, čo svedčilo o tom, že táto miestnosť sa využívala často. V priestore medzi nimi si stal dobre vyzerajúci muž v bielom obleku, so zlatistými vlasmi a krivým úsmevom na perách. Jeho levanduľové oči s mačacou zreničkou zablikotali nadšením, keď si prezrel Jackovo telo od hlavy až po päty, pričom sa s úlisným výrazom pristavil na jeho pozadí a pevných svaloch.
Vošiel dnu a kývol dvom strážcom, ktorí za ním zatvorili dvere a stali si na chodbe.
„Merihem, môj drahý predrahý priateľ, ani nevieš ako rád ťa po toľkých rokoch znova vidím.“ Rozvážnymi krokmi, zrejme si vedomý toho, že i spútaný som stále nebezpečný, sa ku mne blížil. V kruhoch, ako uťahujúca sa slučka, prechádzal dookola a zrakom hodnotil každý centimeter môjho polonahého tela. Opovržlivo som ho sledoval a nespúšťal z neho zrak. „To ma ani nepozdravíš?“ Zdvihla sa vo mne vlna zhnusenia z toľkej dotieravosti.
„To svojich priateľov často vešiaš ku stropu?“ nadhodil som pokojne.
„Ale nie, samozrejme že nie, teda ak si to sami neželajú,“ zaškeril sa. „Väčšinou sa k hosťom správam s úctou a nešetrím na rozkoši, ale ty si zvláštna výnimka môj drahý.“ Stal si predo mňa so zamysleným výrazom na anjelskej tvári. „Vieš, odmietol si mi dať niečo, čo veľmi chcem.“
„Na čo by ti bola nejaká Neprebudená. Nebodaj nemáš dosť hračiek na hranie?“ Zasmial sa s dokonale prefíkaným výrazom na tvári.
„Nebudeme sa hrať na hlupákov, Merihem. Tá malá má vysokú cenu, to vieme obaja.“
„Ale, čo nepovieš. A akú cenu že to má? Možno keby si to povedal takto hneď na začiatku, tak by sme tu teraz nemuseli byť v tejto situácii,“ odfrkol som si na oko uľahčene.
„Ja sa nesťažujem, vidieť ťa takto so mnou robí divy, to mi môžeš veriť,“ vzdychol si roztúžene, „keď si len pomyslím na všetky tie roky, čo si moju spoločnosť tak vytrvalo odmietal. Ani v najbláznivejších snoch by mi nenapadlo, že mi raz budeš takto vydaný na milosť.“
Pristúpil ku mne a končekom prsta mi prebehol pomedzi brušné svaly až k brade, kde ma prekvapivo silno stisol a pritiahol tesne k svojej tvári.
„Možno keby si sa nezamiloval do tej malej princezničky, tak by si tu teraz nebol,“ zaševelil tichým hlasom s mentolovou arómou. „Ale dobre ti tak, bude mi potešením naučiť ťa, ako veľmi taká láska bolí.“ Pustil ma a rýchlo sa vzdialil z môjho dosahu.
Vzduch v miestnosti sa zavlnil a moja ľudskosť sa vytratila. Vlasy sa mi nepokojne stáčali do prstencov a oči jedovato žiarili.
„Lebo som taký hlupák, aby som svoje srdce dal krížencovi. Tvoje domnienky ma urážajú,“ zavrčal som až sa vzduch vôkol nás rozvibroval silou spútanou reťazami.
„Takže si sa to rozhodol poprieť? Dobre,“ šomral si pre seba, „ale ja nie som hlupák.“ Obrátil sa ku mne, „videl som ťa.“
„Jasné, že si ma videl, nie som predsa neviditeľný,“ odfrkol som si.
„Ale, ale, ja som ťa videl bozkávať ju,“ venoval mi úsmev kobry, užívajúc si môj znásobujúci sa hnev. „Škoda, že to tá malá prespala. Ako muž so slabosťou pre lásku a krásu a v istom smere i oddaný romantik ti musím povedať, že to bola naozaj dojemná chvíľa a som ti naozaj vďačný za také dokonalé predstavenie.
Dokonca si ma na moment prinútil pocítiť žiarlivosť. To bolo veľmi nepríjemné,“ podotkol skôr sám pre seba než pre kohokoľvek iného.
Na toto som mu nemal čo povedať. To, čo som v ten večer na obhliadke urobil bolo hlúpe a neuvážené, nemalo sa to vôbec stať, ale i tak som si tú spomienku schoval medzi svoje klenoty a patrila k tým najkrajším.
Obraz jej spiacej tváre sa vynoril z útrob mojej mysle a zjavil sa mi pred očami ako mučivá fatamorgána. Jej lákavo pootvorené pery a ston, ktorý pomedzi ne unikol po tom, ako som ju pobozkal. Už len z tej predstavy…
Prudko som sa striasol a šľahol pohľadom do Asmodeusovi.
„Prestaň!“ zavrčal som.
„Prečo?“ opýtal sa prosto, obzerajúc si moje telo, „len sa pozri, čo tá spomienka s tebou robí, ako málo ti stačí k tomu, aby sa ťa zmocnila túžba.“
„Povedal som, aby si s tým prestal!“ Pred očami sa mi znova mihla jej tvár, frustrovane si hrýzla peru, keď ju niečo trápilo. Zatvoril som oči a zhlboka dýchal, pokúšajúc sa uzavrieť pre ním vlastnú myseľ.
„Ale no tak, nebráň sa tomu,“ šepotal vzrušene Asmodeus. „Dovoľ mi spôsobiť ti rozkoš, poddaj sa mi.“ Musel byť kdesi blízko, no cez vytvorenú ilúziu som nedokázal vidieť do reality a šuchot látky na mňa pôsobil až neuveriteľne znepokojivo, no prispôsobil tomu zvuku ilúziu a ukázal mi ju.
Vyzliekala sa a kúsok po kúsku pritom odhaľovala nahú pokožku.
„Po celú dobu môžeš mať pred sebou jej tvár, neprekáža mi to, ak ťa to uspokojí,“ vyslovil roztúžene Asmodeus a jeho ruky ma objali okolo pása.
Cítil som teplo polonahého tela, ktoré sa ku mne tislo a mentolový dych ma pošteklil na líci. Obtrel sa o mňa perami a zľahka zahryzol do ušného laloka, na čo sa mi zasekol dych v hrdle a zachvel som sa. Celé telo sa mi naplo od túžby, ktorú som v jeho prítomnosti nechcel cítiť.
Žiaľ, Asmodeusova prítomnosť na jeho obete pôsobila ako afrodiziakum, bola to jeho obľúbená schopnosť a bolo takmer nemožné odolať, keď sa trocha posnažil. A teraz sa snažil naozaj veľmi.
„Dobrý chlapec,“ zapriadol spokojne a možno keby v tú chvíľu neprehovoril, podľahol by som.
Kolenom som vykopol a zasiahol jeho najcennejšie miesto. Asmodeus bolestivo zaručal a ilúzia sa okamžite rozplynula, dnu vbehli strážcovia a vrhli sa k svojmu pánovi, ktorý kľačiac na kolenách a držiac si svoju mužnosť chrlil nadávky snáď v každom známom i mŕtvom jazyku a ešte než k nemu stihli dobehnúť som vykopol znova a tentoraz zasiahol tvár.
Jeden zo strážcov ma bolestivo uderil pod rebrá. Nie raz, ale snáď tucetkrát. Napínal som svaly a snažil sa uhýbať jeho výpadom, ale márne, reťaze ma držali na mieste s odhalenými slabinami.
„Dosť,“ zavrčal Asmodeus, ktorý sa až pozoruhodne rýchlo pozbieral.
Strážca okamžite prestal a zaradil sa vedľa svojho kolegu.
„Chcel som, aby to bolo po dobrom, ale vybral si si. Kým mi Astaroth nedodá tu malú cundru, tak tu budeš hniť a až sa na tebe vyvŕšim, tak ťa posuniem Amanom a nechám ich, aby si ťa podávali ako cirkusovú tanečnicu!“ prskal na všetky strany a hoc sa mi z jeho hrozieb stiahol žalúdok, usmial som sa a napľul mu k nohám.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s