Raven J. Clark – Za hranicou smrteľnosti: 19.kapitola


Korekcia:
Ilustrácia: Raven J. Clark

Mlčky som sa dívala na Rena, ako korzuje medzi lesom a vyhasínajúcim ohniskom. Očividne nad niečím horúčkovito premýšľal, len sa neobťažoval oboznámiť ma s tým. A moja trpezlivosť odpočítavala ako časovaná bomba. Neistota, ktorej som teraz mala na rozdávanie, ma znepokojovala a bezmocnosť frustrovala.
Hlodala vo mne zvedavosť dozvedieť sa, čo sa mu teraz odohráva v hlave, či ich pozná, či nám môžu pomôcť získať Jacka naspäť, ale z jeho výrazu sa dali vyčítať len starosti a tie sa pri pohľade na neho premietali do môjho vlastného narastajúceho nepokoja.
„Tak?“ pripomenula som sa mu nervózne dupkajúc nohou a očakávajúca vysvetlenie.
„Tak… Sme až po krk v hnoji.“ Rezignovane rozhodil rukami.
„A to už prečo?“
„Poznám oboch mužov, ktorých si mi ukázala. V našom svete nie je jediného démona, ktorý by ich nepoznal.“
„A to je dobré, alebo zlé zistenie?“ Naklonila som hlavu ako zvedavé vtáča a skúmala každé slovo, čo vyslovil. Nedočkavosť sa vo mne zvíjala ako had. Potrebovala som mať jasno aspoň v niečom, tá neistota bola ubíjajúca.
„No, ak ťa to poteší, neklamal. Hoci vo mne to vzbudzuje skôr obavy ako úsmev.“
„Lebo?“ Nerozumela som kam tým mieri.
„Tvoj otec bol našim kráľom, Samael I., vládca celého Inferis, alebo ako vy hovoríte – Podsvetia.“ Podvihla som obočie od prekvapenia. Kráľ? Môj otec bol kráľ? Ale ak zomrel, tak je ním teraz môj brat a čo to robí zo mňa?
„Aha.“ To je všetko na čo som sa zmohla počas vnútorného monológu, ktorý som viedla. Bola som si istá, že to navonok pôsobilo tupo, ale prekvapenie a úvahy mi vytrhli slová z úst.
„Samael II., tvoj brat, je súčasným vládcom,“ pokračoval bez toho, aby mojej reakcii venoval pozornosť a zároveň tak potvrdil moju novú domnienku.
„A čo sa mu stalo? Myslím otcovi,“ vytisla som zo seba dumajúc.
„To nikto nevie. Jedného dňa skrátka zmizol. Prehľadali sme takmer celú ríšu, ale akoby sa po ňom zľahla zem.“ To mu očividne robilo už dlho starosti, nervózne sa promenádoval popod borovice a horúčkovito rozmýšľal, akoby snáď i teraz pátral po mieste, ktoré v tej dobe mohli prehliadnuť.
„Povedal mi, že je mŕtvy, ale nechcel povedať ako zomrel,“ zháčil sa a pozrel na mňa.
„To nemá odkiaľ vedieť. Jeho smrť nebola nikdy potvrdená. A vzhľadom na jeho moc o tom mám svoje pochybnosti.
Bol mocný, veľmi mocný, sotva sa mu v celej ríši mohol niekto rovnať. Bol z nás prvý ktorý padol a stal sa tým čím sme.“
„Ani mne to akosi nesedelo,“ prisadila som si. „Veď démoni sú predsa nesmrteľní, či nie?“
„Žiaden tvor na svete nie je nesmrteľný. To by bolo proti prírode. Aj my môžeme zomrieť, sú spôsoby ako nás zničiť, no sú tak dobre utajené, že ani mnohí nášho druhu o nich takmer nič nevedia.
Rozsudok smrti a jeho vykonanie bola vždy výsada vládcu a nik iný ako vládca a odsúdený nemohol byť prítomný.“
„Chápem, ale ak bol vládca jediný kto poznal spôsob ako zabiť iného démona, nie je potom hlúposť, aby sám zomrel?“
„Nie je to nemožné. Som si istý, že sú aj iné spôsoby, ako metódy zaužívané kráľom. No práve preto sme ho nevyhlásili za mŕtveho, len za neschopného vlády na čas jeho neprítomnosti. Samael je väčšmi regentom ako vládcom, no i tak by to vysvetlilo napríklad to, že od doby čo nastúpil na trón nevykonal jedinú popravu, hoc bola neraz na mieste.“
„No ak by zabil môjho otca, poznal by predsa spôsob ako zabiť iného démona, no nie?“ Zamyslela som sa nad tým a skúmala tú myšlienku do hĺbky. „Sú teda dve možnosti, buď môj otec žije, alebo, ak je mŕtvy, tak ho nemohol Samael zabiť, lebo nevie ako.“ Ren prikyvoval zahĺbený do vlastných myšlienok.
„To je dobrá úvaha,“ podotkol.
„Hm, ale v súvislosti s týmto zmätkom mi napadá, kde je v tejto šaráde moje miesto. Ak tomu dobre rozumiem, som dcéra Samaela I., robí to zo mňa niečo ako princeznú Podsvetia, teda Inferis?“ Tá myšlienka ma desila a fascinovala zároveň, no stále som v sebe dusila isté pochybnosti. Stále tu bola reálna šanca, že sa jedná o akýsi prazvláštny omyl.
„Za normálnych okolností áno, ale v tomto prípade to z teba, za neprítomnosti vládcu, robí potencionálnu dedičku. To, ktorý z vás je hodný vlády záleží na tom, ktorý z vás je dominantný.“
„Nerozumiem,“ nervózne som prestúpila z nohy na nohu, nepáčilo sa mi kam tým mieri.
„Tvoje znamenie, kosa smrti pod ľavým uchom. Už som ho videl, len som si nedokázal spomenúť kde, ale po tom čo si mi ukázala som si to konečne uvedomil.
Takmer identické znamenie mal aj tvoj otec, svoje znamenia si každý rod skrýva a stráži, dokonca i ten kráľovský, ale raz som ho už videl, veľmi dávno a len kútikom oka. Rozdiel spočíva v tom, že jeho kosa smrti bola korunovaná tŕňovou korunou, preto sa mi tvoje znamenie zdalo nedokončené. Ten kúsok mi tam stále chýbal.
A ak tvoje oči neklamú a nezdá sa mi, že by to bolo možné, potom si ako čistokrvná žiadne prebudenie nepotrebovala. Vyvíjala by si sa rokmi, rástla by si do podoby svojej démonickej podstaty rovnako ako kedysi tvoj brat. Do čerta!“ vyhŕkol frustrovane a v očiach sa mu zablysla červeň. „Ten starý intrigán sa poistil ďalším dedičom. Musím uznať, že to bol z jeho strany dobrý ťah. Ibaže to znamená, že tvoja matka nemohla byť človek.“
„Ale ja som ju videla! Bože, veď som tam bola keď ma porodila. Správala sa ako človek, vyzerala tak a nakoniec tak aj zomrela. Nevidela som, že by sa akokoľvek prejavila a to ani len náznakom. Síce som nevidela celý jej život, ale nezdalo sa, že by vynikala.“ Frustrácia ma zožierala a otázok bolo stále viac ako odpovedí. Ren len pokyvoval hlavou, akoby si v myšlienkach ujasňoval fakty a triedil informácie do kartotéky vo svojej hlave.
„No i tak je to takto nakoniec dobre,“ zamrmlal si pre seba a potom prehovoril ku mne. „Trvalo by roky, možno desaťročia, kým by si sa dostala do tohto bodu. Moc ešte isto nedozrela, ale aspoň fyzicky si nám rovná. Okrem toho sa z našich poznatkov dá vyvodiť, že Samaelovo znamenie je rovnako neúplné ako to tvoje. Takže stále nemáme korunného vládcu.“
„A kto medzi nami nakoniec rozhodne?“ opýtala som sa s obavami. „Teda za predpokladu, že je náš otec naozaj mŕtvy, samozrejme.“
„Moc. Nič viac a nič menej ako moc vo vašich žilách, no nepôjde to bez toho, aby ste sa stretli a môže to trvať. On už dospel, jeho moc je na vrchole, ale tvoja? Nikto netuší čo by sa v tebe mohlo skrývať, ani ja nie a misky váhy sa nevychýlia, kým to nebude jasné.
Náš kráľ nie je mocný preto, lebo je kráľ. To moc v jeho krvi z neho robí nášho kráľa.“
„Ale Samael je mocný už teraz, nie? Možno by nám mohol pomôcť aspoň s Jackom. Hovoril si, že dostať sa do sídla Asmodeusa je príliš riskantné, ale ak by nám mohol…“
„Na to ani nemysli. Jeho cena za pomoc by bola absurdne vysoká. Kto vie, čo by si na nás pripravil. Nevieme o čo presne mu ide a teda nemôžeme ani len predpokladať čo bude chcieť. Toto nie je cesta, po ktorej by sme mali ísť. Je tu priveľa neznámych.“
„Ibaže ja inú cestu nevidím, ty áno?“ naliehala som.
„Ešte nie, ale vždy tu nejaká je. Budeme sa musieť dostať do Terram Quis a preniknúť do Ciralisu. Mám tam spojku z Nigrum corvus, ak existuje spôsob ako sa dostať k Asmodeovým kobkám, tak ho nájdem a potom sa rozhodneme, aký bude náš ďalší postup.“
„Dobre, urobíme to ako chceš.“ Rezignovala som, aspoň na teraz. „Ale predsa ma trápi ešte jedna vec. Ak sa budem musieť so Samaelom stretnúť, nebudem s ním musieť bojovať, však nie? Lebo ak mám byť úprimná, tak bojové umenia, mágiu a ďalšie prednosti démonov, o ktorých zrejme nemám ani tušenia, mi profesor Baxley akosi zabudol zahrnúť do učebných osnov. Zdá sa, že ho preplatili, očividne ma nenaučil nič, čo by som v tomto živote využila.“
„Som rád, že dokážeš žartovať i za daných okolností,“ pousmial sa.
„Nuž a čo iné mi zostáva? Ocitla som sa v totálne absurdnej situácii, zaujímalo by ma, čo za psychotika to píše môj príbeh na stránky osudu, lebo mám podozrenie, že by mal vyhľadať odbornú pomoc.“ Vzdychla som si a miernejšie dodala, „ale som tu a nejak sa s tým budem musieť vyrovnať. Už ma nebaví stále len pred všetkým utekať a plakať, keď si ma problémy i napriek tomu neustále nachádzajú. No priznám sa ti, že ak by som mala bojovať o trón, tak sa radšej vzdám.“
Cítila som na sebe jeho sústredený pohľad, ktorým ma vyzýval, aby som pokračovala, nech to zo seba dostanem von a on ma vypočuje, tak ako to pre mňa robil aj v minulosti.
„Čo si budeme klamať?!“ rozhodila som rukami. „Nie som žiadna bojovníčka, v mojom živote nezostalo takmer nič, čo by stálo za záchranu a to málo ste ty a Jack.
Dostať Jacka z tej diery živého a ideálne i nezraneného, je moja priorita. Teraz mi na ničom inom nezáleží, takže ak baží po tróne, vláde a moci, tak prosím – je to jeho.“
„A čo ak túži aj po niečom inom?“ nadhodil a ja som mu odpovedala nevediac kam tou otázkou mieri.
„Nemám nič, čo by som mu mohla ponúknuť,“ odpovedala som prosto. „Myslím, že nepotrebuje sestru, ktorá by ho vodila za ručičku, je už predsa veľký chlapec.“ Obaja sme sa nad tou predstavou nečakane zasmiali a atmosféra sa trocha uvoľnila.
„Ale teraz vážne,“ zahnala som úsmev a pokračovala. „Povedal, že by ma chcel vidieť a z toho čo si povedal ty, je naše stretnutie nevyhnutné.
Takže tam pôjdem, zoznámim sa s ním, potrasiem mu pravicou, ak bude treba, a poviem mu, že o vládu nestojím, nuž a potom odídem. Ešte neviem kam, ale po tomto dobrodružstve by sa mi hodila malá pauza od démonov.“
„Sama si démon,“ usmiala som sa a pritakala.
„Som, ale prečo by som mala dovoliť, aby to čo som, určovalo to kým som?“ Zahľadela som sa mu hlboko do očí. „Tu vo vnútri,“ ukázala som si na hruď, „som to stále ja. Ustrašená smrteľníčka Chloe, ktorá v sebe dusí na svoj vek až príliš bolesti a zlých spomienok.“
„Si nenapraviteľná idealistka, vieš to?“ Myklo mi kútikmi.
„Ak nič iné, tak ma nechaj aspoň snívať.“
„Ibaže takto to nefunguje,“ uzemnil ma. „Ak sa ukážeš byť dominantnou, budeš musieť vládnuť. Nie je to niečo, čoho by sa dalo len tak vzdať. Ak budeš korunovaná, tak to máš jednoducho v krvi.“
„Už som ti niekedy povedala, že si ničiteľom pekných snov?“ podpichla som ho.
„Nehovorím ti to, aby som ťa vydesil. Chcem len, aby si bola pripravená hoci aj na to najhoršie.“ V očiach mal onú iskru úprimnosti, ktorá v takýchto chvíľach vynikala a jeho oči sa menili z temnej bezodnej studne na nočnú oblohu plnú trblietavých hviezd.
„Ja viem, ale na nálade mi to aj tak nepridalo,“ priznala som sklesnuto.
„To som nechcel.“ Zahľadel sa na mňa ospravedlňujúco, no ja som len pokrútila hlavou a podišla k nemu bližšie. Chytila som ho za ochabnutú ruku, pevne ju stisla a nazrela do hlbín jeho obsidiánových očí.
„Ja viem,“ pousmiala som sa. „Priatelia sú na to, aby si hovorili pravdu a podporovali sa, ale ak na to príde,“ zvážnela som, „budeš stáť pri mne? Viem, že žiadam priveľa…“ Sklopila som zrak a zahľadela sa na vlastné topánky neschopná dopovedať. Vzápätí som pocítila na brade jeho prsty, ktoré ma nútili k nemu zdvihnúť tvár.
„Tak ako vždy,“ usmial sa lišiacky. „Nemám vo zvyku opúšťať priateľov v núdzi.“
Hodila som sa mu do náručia a objala ho okolo pása. Jeho bundu som na chrbte zovrela do pästí a pevne sa k nemu pritisla.
Bola to impulzívna reakcia na jeho prísľub, ale tá blízkosť mi urobila dobre a keď mi objatie opätoval, srdce sa mi veselo zatrepotalo.
„Ďakujem,“ zamumlala som mu do hrude, „si skutočný priateľ.“
„Som tvoj najlepší priateľ,“ v tých slovách som cítila jeho úsmev a ich úprimnosť roztápala kry strachu v mojich žilách. Nosili v sebe prísľub, že nech nás čaká čokoľvek, všetko bude v poriadku. Jack aj ja, my traja, spolu, možno navždy, ak nám bude šťastena naklonená.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s