Raven J. Clark – Za hranicou smrteľnosti: 12.kapitola


Korekcia:
Ilustrácia: Raven J.Clark

Zjavili sme sa na okraji lesa s výhľadom na maják. Nedočkavo som k nemu vykročila, no ani nie o dva kroky neskôr ma Ren stiahol nazad.
Zamračila som sa a chcela niečo vyšteknúť, no pritisol si prst na pery, aby ma umlčal, a ak ma tieto posledné dni niečo naučili, tak je to rešpektovať podobné náznaky, lebo boli opodstatnené.
Spozornela som a hlavou pohodila smerom k majáku, pokrútil hlavou na znak nesúhlasu.
Voľnou rukou si poklopkal na ucho a potom zakrúžil prstom vo vzduchu, aby upozornil na okolie.
Započúvala som sa do zvukov lesa, no nič som nepočula. Vôbec nič. Bol pekný jasný deň, no v lese sa nepohol ani lístok, nieto ešte zver. Všetko ustrnulo v napätom tichom očakávaní. Potom som si však uvedomila, že nejaký zvuk tu predsa len je. No nič na svete nemohlo zastaviť moc oceánu, ktorého vlny dorážali na útesy, no i tento zvuk znel zvláštne tlmene.
Pohľad som preniesla späť k Renovi a prikývla na znak pochopenia. Niečo nie je v poriadku.
S tichým povzdychom som si musela priznať, že ten náš malý výlet bol až príliš jednoduchý. Prebehlo to príliš hladko a od toho prvého incidentu už nebolo v mojom živote dňa, ktorý by sa nejakým záhadným spôsobom neposral.
Ren mi naznačil, aby som sa držala tesne za ním. Postupoval vpred pomalými, obozretnými krokmi ako dravec na love. Snažila som sa ísť verne v jeho stopách, no i tak mi šuchot trávy pod nohami pripadal prihlasný. Bola som vďačná za tlmený zvuk príboja, ktorý, ako som dúfala, maskoval náš postup.
K stavbe sme sa blížili oblúkom, v snahe vyhnúť sa pozornosti. Neďaleko nej však Ren z ničoho nič zastal, akoby si spomenul na niečo dôležité, siahol si za opasok a v ruke ktorá sa potom zjavila držal dýku, ktorú mi podával rukoväťou napred. Venovala som mu neistý pohľad, no on len prikývol a znova mi ju nemo ponúkol.
Po chvíli váhania som ju prijala a tuho stisla. Jej prítomnosť ma však neupokojila, ba práve naopak. Vydesila ma už len predstava z toho, čo by som s ňou dokázala vykonať.
Len som na to pomyslela, videla som pred sebou Alice a musela potriasť hlavou, aby som sa tej predstavy zbavila.
Teraz nie je čas na osobné pranierovanie, vytkla som si a rozochvene sa nadýchla.
S Renom sme postupovali nerušene ďalej, až sme sa napokon tisli k oválnej stene.
Dvere boli odchýlené a zvnútra k nám doliehali zvuky trhania sprevádzajúce tichým vrčaním. Zovrelo mi hrudník pri predstave, čo sa stalo s Jackovou knižnicou.
Dýku som si prechytila a spotenú dlaň utrela do nohavíc. Potom som ju znova uchopila a čakala na rozkazy.
Spoza dverí sa ozvalo hlasné tresnutie a zasyčanie: „Mojeee,“ zakvílil hlas a ozvali sa zvuky niečoho, čo nápadne pripomínalo šarvátku sprevádzanú ďalším trhaním látky, syčaním a driapaním. „Mojeee, som povedal!“ vyhlásilo to stvorenie majetnícky.
Pozrela som na Rena, ktorý sa ku mne práve otočil a naznačil mi, aby som ostala na mieste. On sám sa pružne odrazil a skočil na schody. Vzpriamil sa a rázne kopol do dverí, ktoré vyleteli z pántov a niečo pritom zasiahli.
Snažila som sa príliš nemyslieť na to, čo sa tam odohráva a radšej som sledovala les pred sebou, no syčanie a prskanie sprevádzané tupými údermi rovnako ako hlučným lámaním nábytku mi vyrozprávali celý príbeh.
„Chloe,“ zavolal ma dnu Renov melodický hlas.
Obišla som schody a vybehla po nich. Medzi dverami som však zastala ako obarená.
Interiér bol v dezolátnom stave. Celá knižnica bola strhnutá a stránky kníh sa váľali úplne všade, znesvätené, zničené. Látka gauča rozpáraná a jeho vnútro vyvrátené na podlahe. Z jednej stoličky nezostalo viac než ostré triesky a v celom tom chaose sa povaľovalo moje na kusy roztrhané oblečenie a obedár, ktorý mi na cestu zabalila Alice a na ktorý som celkom zabudla. Bolestne som si uvedomila, že teraz už nevlastním doslova a dopísmena nič viac, ako to čo mám práve teraz na sebe.
Rena som uvidela stáť v kúte a pred ním sa krčilo niečo malé a tmavé. Pristúpila som k nemu, aby som si tú vec obzrela, ale stále som sa mu držala bezpečne za chrbtom.
Bola to astrálna bytosť, larva, ako ju nazývali, rovnaká ako tá, ktorá na mňa zaútočila po prvý raz. Táto však bola predsa len trochu iná, akási menšia, snáď i od pohľadu neškodnejšia, ale ak som sa niečo naučila, tak potom to, že vzhľad môže klamať.
Jej kontúry boli nejasné, stále menila svoj tvar a končatiny sa dali len ťažko rozoznať, no bezpochyby som spoznala dotrhaný tmavomodrý sveter v jej pazúroch.
Zvierala ho ako svoj poklad a zdalo sa, že snáď vdychuje jeho vôňu a tá ju upokojuje.
Beštia ku mne zdvihla svoj žeravý pohľad a prebodla ma ním, keď si uvedomila na čo hľadím: „Mojeee,“ zasyčala majetnícky, pričom si sveter privinula ešte pevnejšie.
Znechutenie a fascinácia sa vo mne miešali a tvorili dokonalý obraz chaosu.
Uvedomila som si, že vo vzduchu sa vznáša pach síry. Pozrela som na Rena, ktorý ešte celkom nepopustil reťaze svojej podstaty, no bola to len otázka okamžiku. Pohľad mi skĺzol k čepeliam, na ktorých sa leskla dechtovo čierna krv a bolo mi jasné, že ich tu muselo byť viac. Radšej som si ani nechcela predstavovať v akej presile museli byť a čo všetko Renovi hrozilo, zatiaľ čo ja som sa tak odvážne krčila predo dvermi.
Ren sa vzpriamil a zdalo sa, že narástol ešte aspoň o pol hlavy. Skôr som cítila ako videla, čo sa v ňom prebúdza. Nechal svoju podstatu pozvoľna vybublať na povrch. Vlasy mu ožili vlastným životom a oči sa rozžiarili vlastným plameňom. No ich páľava, ktorú som na sebe pocítila predtým bola vystriedaná absolútnym chladom, z ktorého by i peklo dokázalo zamrznúť.
„Kto ťa poslal?“ opýtal sa hrdelným hlasom tej stvory: „Komu slúžiš?“
„Nepovieeem,“ zaškriekala tá bytosť.
„Prikazujem ti prehovoriť!“ Strhla som sa pri rozkaze v jeho hlase a nebola som sama. Tvor v kúte zaskučal.
„Zabije ma. Pááán, ma zabije. Nemôôôžem,“ zakňučal a bolo v tom jasné zdesenie.
„Ak to neurobí on, tak ja určite, ale nie je smrť ako smrť.“ Zahľadel sa na tú potvoru a v očiach mu vzbĺkli neskrotné plamene. „Ublíž si!“ prikázal chladne.
Netvor zaskučal, no jedna z jeho končatín rozochvene pustila sveter a zdvihla sa naproti tomu, čo snáď malo byť hlavou. S pazúrmi pripomínajúcimi hroty dýk si pomaly siahla k vlastným očiam, ktoré zdesene vytreštila krátko predtým, ako na podlahu vystrekla čierna krv a majákom sa rozľahol nekonečný rev agónie.
Potláčajúc nevoľnosť som sa odvrátila od toho desivého výjavu plného krutosti a ruky priložila k sluchám, aby som utlmila rev.
Dýka mi pritom vypadla z rúk, no bola som natoľko vyvedená z mieri, že som si to ani neuvedomila.
Po nekonečnej chvíli, keď výkriky konečne ustali, som v sebe našla zrnko odvahy a obzrela sa.
Ren sa stále týčil nad tou úbohou bytosťou ako zosobnenie nočných môr a arogancie. Ešte nikdy nebol taký krásny a desivý zároveň.
Tvor pred ním sa zvíjal, prskal a zdal sa byť ešte menší ako predtým.
„Hovor a ja to ukončím, alebo mlč a trp.“
Tiene, obklopujúce to zmrzačené stvorenie, sa zavlnili a potom náhle zamrzli: „Ten, kto teraz vlastní Princa Moru, vládne i mojim reťaziam.“
„Asmodeus,“ vyslovil trpko. „Po čom ide?“
„Po strážkyni živých i mŕtvych, po tej čo poznala bremeno smrti, no musí ho na bedrách niesť,“ zarehotal sa.
Na to vzhliadol k Renovi, akoby ho ešte dokázal nejakým spôsobom vidieť a s nádychom fanatizmu dodal: „Dostane ju!“ zarehotal sa znova, no bol to jeho posledný zvuk.
Tiene sa zavlnili a potom ich akási sila roztrhala zvnútra. Čierna krv ostriekala všetko v dosahu a pozvoľna sa vpila do stránok na podlahe i modrého svetra, ktorého sa tá bytosť do poslednej chvíle nepustila.
„Toto miesto už nie je bezpečné. Musíme ísť,“ dodal chladne, hneď ako skončil s tou bytosťou. „Prezri veci, či sa dá niečo zachrániť a vyrazíme.“
„A kam pôjdeme?“ opýtala som sa rezignovane.
„Niekam, kde sa budeš môcť prebudiť.“
„A potom?“ Otočila som sa mu chrbtom, aby nevidel aká unavená a vydesená som. „Nájdu ma,“ vyhlásila som rezignovane. „Nech pôjdeme kamkoľvek, skôr či neskôr sa tam objavia.“
„Áno, ale ak nič iné, aspoň budeš mať možnosť brániť sa.“ Sarkasticky som sa zasmiala, no rýchlo ten smiech potlačila.
„Ja nie som ako ty a Jack. Som slabá,“ priznala som. „Nedokážem bojovať tak ako vy dvaja.“
„Bude to v poriadku.“ Pristúpil ku mne a chlácholivo mi objal ramená.
Môj chrbát sa ocitol na jeho hrudi a hoci ma to gesto malo utešiť, neurobilo vôbec nič. Teraz som už chápala aká bezmocná som a niekde vo vnútri som tušila, že ani prebudenie na tom nič nezmení.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s