Raven J. Clark – Za hranicou smrteľnosti: 11.kapitola


Korekcia:
Ilustrácia: Raven J.Clark

Čakať do rána bolo utrpenie. Nechty som si obhrýzla až do mäsa a prisahala by som, že pred knižnicou sa mi podarilo vyšliapať cestičku.
Ja som chcela konať hneď, ale Ren si bol istý, že vyraziť ráno bude múdrejšie. A tak nám nezostávalo iné, než si vzájomne liezť na nervy.
Predstava spánku ma desila, ale myslieť na Jacka bolo ešte ťažšie. Merihem, aké zvláštne meno. Niekoľkokrát som sa pokúsila tú tému nadhodiť, ale Ren ma zakaždým odbil. Na otázku o jeho mene sa ani neobťažoval reagovať.
Po niekoľkých neúspešných pokusoch nadviazať rozhovor na tie najpálčivejšie témy a hodinách ticha mi oznámil, že prakticky existuje k môjmu menu len jediná stopa a tá vedie k mojej matke.
V rýchlosti mi vyrozprával jej príbeh, no hlodalo vo mne podozrenie, že to robí len preto, aby odviedol moju pozornosť iným smerom.
Neviem čo som čakala, možno príbeh epickej lásky s príchuťou zakázaného ovocia, ale tu som sa dočkala sklamania.
Volala sa Evelyn Brooksová, obyčajná žena z priemernej rodiny. Po ukončení štúdia veteriny sa začala naplno venovať kariére cvičiteľky pracovných psov. Nie je záznam o tom, že by mala nejaké schopnosti, aspoň nie oficiálny. Musela byť krásna, lebo inak mi bolo záhadou čím mohla upútať démona. No ako Ren povedal, niekedy sa to skrátka pritrafí.
Veľa odpovedí mi však nedal. Moja mama totiž pravdepodobne ani len netušila, že obcovala s démonom, nehovoriac o tom, že by tušila, čo sa chystá priviesť na svet.
Zaliala ma vlna beznádeje a spomienok. Temné myšlienky sa o mňa znova pokúšali a nech som sa akokoľvek snažila, tie potvory sa nedali odohnať.
„Počúvaš ma?“ vytrhol ma z mojich chmúr.
„Prepáč, čo si hovoril?“
„Svitá.“
Nohy ma automaticky zaniesli k oknu, cez ktoré bolo vidieť blednúcu oblohu. Je čas.

Pred majákom mi Ren podal ruku a ja som sa jej chopila. Nebolo pochýb o tom, čo bude nasledovať, no tentokrát som bola pripravená. Neraňajkovala som a po celú dobu zhlboka dýchala.
So sebou sme vzali len malý batoh so skromnými zásobami. Počítali sme s tým, že či už budeme úspešný alebo nie, vrátime sa sem.
Z prázdnoty sme vystúpili do úzkej uličky plnej odpadkov. V tej chvíli som oľutovala hlboký nádych a prudko si rukou zakryla nos i ústa.
„Bože, to je smrad!“ zamrmlala som.
„Poď!“
Pobehla som za Renom na koniec uličky a spoločne sme vykročili na chodník lemujúci hlavnú cestu. Náhlila sa po ňom hromada ľudí. Začlenili sme sa medzi nich a došli k neďalekému semaforu.
Na druhej strane bolo vidno veľkú kovanú bránu cintorína. Za ňou svietila v rannom slnku zeleň, z ktorej vystupovali úhľadné rady náhrobkov. Všetky boli biele a rovnako upravené.
Prešli sme na druhú stranu. Po očku som sledovala Rena, ale ten bez akýchkoľvek problémov prešiel na vysvätenú pôdu a pokračoval po štrkom sypanom chodníčku, ktorý viedol pomedzi náhrobky. Nasledovala som ho, lebo zjavne vedel kam treba ísť.
Stretli sme pár ľudí, čo sem prišli smútiť a uctiť si svojich milovaných, a zakaždým ma premkol pocit, že nás sledujú. Chvíľu som o tom uvažovala a len ťažko som si pripúšťala fakt, že pre iných asi vyzeráme trocha podozrivo.
Obaja sme boli príhodne oblečený v čiernej. Hoci štýlovo dotrhaný, ale aspoň farbu sme trafili. Renovi z nohavíc visel k zadnému vrecku pár reťazí, ktoré v tichu cintorína rušivo cinkali a moje modré vlasy sa tiež nedali označiť na nenápadné. Priťahovali na seba pohľady ľudí s rovnakou intenzitou ako svetlo priťahuje hmyz.
Snažila som sa ignorovať zvedavé pohľady okoloidúcich a kráčať. V diaľke sa črtal nízky plot a v ňom zívajúca diera.
„To je vchod do starej časti,“ oboznámil ma.
Prešli sme okolo nízkych stĺpikov a ocitli sa v tej hororovej časti. Inak sa to ani nazvať nedalo.
Ren zastal a ukázal na opačný koniec: „Vidíš tú hrobku s mačkami pri schodoch?“
Natiahla som krk, aby som dovidela na opačnú stranu.
Vedľa seba tam stálo v rade postavených viacero krýpt, ktoré si boli navzájom dosť podobné. No potom so si na schodoch jednej z nich všimla mačacie sochy, ktoré ako stráže stáli predo dvermi a svojim povýšeneckým výrazom vítali návštevníkov. Nad mohutnými drevenými dverami sa nachádzalo vitrážové okno oválneho tvaru a len nejasne som rozoznávala náznak písma pod ním.
„To je ona?“ Prikývol.
Vykročili sme pomedzi staré náhrobky, z ktorých mali mnohé anonymných podnájomníkov. Na zašlých kameňoch neboli žiadne mená, len čísla. Striaslo ma z toho.
O túto časť sa správca očividne príliš nestaral. Tráva bola prerastená, mnohé náhrobky obrastala vegetácia a niektoré celkom pohltila burina. Divočina si to tu už nárokovala, ale i napriek tomu som sem tam zaregistrovala horiacu sviečku.
Zastali sme pred kamennými schodmi, vzhliadla som a pod vitrážovým oknom rozoznala nadpis: rodina Brooksová, vytesaný do kameňa.
Podľa toho čo sa vedelo, mala mama obyčajný život, ale jej rodina bola očividne veľmi stará a kedysi pravdepodobne i bohatá. A v tom ma to napadlo.
„Ren?“ Obrátil sa ku mne. „Prečo si ma nenechala jej rodina?“
„Lebo pestúnov vyberáme my. Neviem prečo ich považovali za nevhodných, no určite existoval dobrý dôvod. Navyše, už je to aj tak jedno,“ mykol ramenami. „Obaja umreli pri autonehode pred nejakými dvomi či tromi rokmi.“
„Aha, takže už žiadny ďalší príbuzní?“ Pozrela som naň s nádejou.
„Je mi to ľúto, ale žiadny o ktorých by som vedel.“
Zhlboka som sa roztrasene nadýchla a pevným pohľadom zazrela na hrobku.
„Ako sa dostaneme dnu?“ Nadhodila som ledabolo.
Ren podišiel ku dverám, obzrel sa a potom holou dlaňou vrazil do zámky. Ozvalo sa prasknutie dreva a dvere sa pozvoľna otvorili.
„To si nemusel.“ Zamračila som sa. „Určite by sme našli aj lepší spôsob.“
„Ak máš kľúč, tak si to mala povedať hneď,“ zdvihol obočie, „ Nemáš? V tom prípade nie je zač.“ Ustúpil z dverí a nechal ma vojsť.
Interiér bol presne taký chladný a pochmúrny, ako sa dalo očakávať. Nikde žiadne ozdoby, ani len kamenné vázy na kvety. Po stranách boli výklenky so zaprášenými truhlami a na náprotivnej stene dal niekto dopracovať malé kolumbárium pre urny.
Ren privrel dvere, aby nás nik nevidel, a vo vnútri nastalo pochmúrne šero. Objala som sa rukami a rozhliadla sa. Boli tam mosadzné menovky s informáciou o človeku, ktorému boli priradené: Meno, narodenie a úmrtie. Žiadne epitafy.
Naznačil mi, aby som si vzala ľavú stranu a sám sa vybral k výklenkom na pravej.
Podišla som k truhlám a rukávom zotrela prach z menoviek. Ich mená mi nič nehovorili. Otočila som sa na Rena, ktorý systematicky prehliadal nie len ceduľky, ale aj truhly. Napodobnila som ho, no nikde som nenašla ani škrabanec, nieto ešte vyryté meno.
Rovnako dôsledne som prehliadla aj priľahlú stenu. Nedostala som sa len pod truhly, do nich a do zadnej časti výklenku. Ren ma upozornil, že otvoriť ich je posledná možnosť. Dúfala som, že sa tomu dokážeme vyhnúť.
Nakoniec sme obaja skončili pri kolumbáriu.
Prvý rad bol plný neznámych mien a urny v ňom boli dokonale zapečatené. Na niektorých kamenných doskách boli i malé rámy s fotografiami zosnulých.
V druhom rade som narazila na meno svojej matky. Z rámu sa na mňa mierne usmievala jej tvár. Pristavila som sa, aby som si ju lepšie obzrela.
Fotografia bola síce čiernobiela, no i z nej sa dalo vyčítať, že vlasy a oči mala svetlé, takže som ich pravdepodobne zdedila po nej. Istú podobnosť som videla aj v tvári, ale tu už zrejme s genetikou zatočili otcove gény. Žena na obrázku nebola výnimočne krásna, ako som si pôvodne predstavovala, ale mala uhrančivý pohľad a pekne krojené plné pery.
Mimovoľne som k nej natiahla ruku a zaváhala, keď som si uvedomila čo robím. Na druhú stranu, bol to jediný spôsob ako sa jej priblížiť.
Pozrela som na Rena prečesávajúceho prázdne výklenky a hľadajúceho akékoľvek poškodenie na tých zapečatených. Nevenoval mi prakticky žiadnu pozornosť, bol plne ponorený do svojej úlohy.
Zľahka som sa dotkla jej tváre a zbehla po nej končekmi prstov až k rámu, ktorý sa zdal byť trocha uvoľnený. Siahla som náhodne k inej fotografii, no tá i s rámom pevne držala na svojom mieste.
Znova som pozrela na Rena, ktorý si nič nevšimol. Napadlo ma ho upozorniť, no nechcela som ho zbytočne vytrhnúť zo sústredenia.
Naklonila som sa bližšie a dlaňou zakryla celú fotografiu. Rám som oblapila prstami a mykla ním. Sotva sa pohol, držal pevne, no určite nie tak dobre ako ostatné rámy.
„Ren,“ oslovila som ho potichu, „možno to mám.“
„Kde?“ Priskočil ku mne a snažil sa objaviť podozrivé miesto.
„Toto je fotka mojej mami,“ ukázala som na ňu. „Myslím, že rám je trocha uvoľnený. Skúsila som ním pohnúť, no nemám dosť sily. Možno to nič nie je, ale ostatné držia veľmi pevne.“
„Ukáž, skúsim to.“ Uvoľnila som mu miesto pred jej výklenkom.
Chytil rám rovnako, ako predtým ja, a zalomcoval ním.
„Máš pravdu, určite je uvoľnený, ale z tohto uhla to aj mne ide ťažko. Počkaj chvíľu.“ Siahol si pod bundu a vytiahol malú dýku s nablýskanou čepeľou. „Radšej ustúp.“ Poslúchla som a stala si za neho.
Čepeľ dýky zasunul pod rám a s každým pokusom vypáčiť ho sa mu darilo zasunúť ju hlbšie, až sa rám napokon celkom uvoľnil a zostal mu v ruke.
„Je na ňom niečo?“
Otočil ho v ruke a na zadnej strane fotografie som zbadala napísané slovo. Natiahla som sa po nej, aby som si ho mohla prečítať, no Ren ma predbehol a strčil si ju do náprsného vačku.
„Hej!“ okríkla som ho.
„Tu nie!“
Vzdychla som si, no neprotirečila. Z hrobky sme vykročili do slnkom zaliateho dňa. Preplietli sme sa náhrobkami v starej časti a rýchlym krokom prešli cez novú.
Ren ma bez slova viedol späť do smradľavej uličky, kde som bez váhania prijala ponúkanú dlaň a v momente nás pohltil prázdny priestor.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s