Raven J. Clark – Za hranicou smrteľnosti: 10.kapitola


Korekcia:
Ilustrácia: Raven J.Clark

Z diaľky ku mne doliehal zvuk vĺn a vo vetre sa niesla vôňa oceánu. Všetko však tlmil hmlistý opar opantávajúci moju myseľ.
Rozhliadla som sa, no nič nevidela. Cítila som, ako sa moje vedomie dvíha do náručia Temnoty, nasledujúc tiché volanie Vedenia.
Do zvuku vĺn sa zamiešal ženský výkrik, opakujúci sa ako pokazená nahrávka: „Neumieraj!“ kričal stále dookola a v agónii sa niesol k útrpným výškam.
Bránila by som sa pred ním, keby bolo čím. No nebolo rúk, ani úst, dokonca ani nôh, ktoré by mi pomohli ujsť. Bola som len zhlukom energie, ktorý bol nútený sledovať ponúkané divadlo a načúvať jeho hrôzam.
Plavovlasé dievčatko hrajúce sa s bábikou, ktorá sa pohybuje ako bábka na povrázku. Nevnímajúce, aký zvláštny je tento výjav pre iných. Rozhnevaná tvár jej otca a štípajúce líce, pocit zmätku a nepochopenia. „Už nikdy to nerob! Počuješ? Nikdy“
Dievča, o čosi staršie, s vlasmi ktoré spoločne s mesiacom uvilo slnko z vlastných lúčov, ležali ako gloriola rozostreté na vankúši, no dievča nemalo pokojný spánok. Prehadzovalo sa a stonalo, od pohľadu vydesené. Žiarovka na nočnej lampe praskla a i okenné tabule sa triasli a praskliny sa po nich šírili sťa pavučiny.
A nad ňou tieň s jantárovými očami, hladným výrazom v tvári a tmavými vlasmi hadiacimi sa k detskej tvári. „Milovaná,“ oslovilo nežne to stvorenie spiace dieťa.
Mladá žena, už nie dieťa, ale ani zďaleka dospelá, s belasými vlasmi a výrazom zúrivosti v bledej tvári sa háda s rozmazanou postavou. Jej linkou rámované belasé oči planúce vnútorným svetlom, čo mi tak veľmi pripomenuli Jacka, farbu síce nezmenili, no prebudil sa v nich život, ktorý im dovolil stať sa ešte jasnejšími a iskrivejšími, nadpozemskými. Oheň, čo vzplanul na okraji zorného poľa. Uvoľnená energia čo stlmila hnev, no zároveň ho strhla do bezvedomia.
Tmavá izba apartmánu a krv, všade krv. Červená, čierna, obe lipnúce na krčiacej sa postave. Vzlyky trhajúce srdce a neustále sa opakujúce: „Nechcela sa vrátiť.“
Slová svedomia ozývajúce sa v jej mysli: „Vinná!“ vznášajúce sa nad ňou ako katova sekera nad hlavou odsúdeného.
Krv a mŕtvi, známy i neznámy, tváre skrivené bolesťou i výčitkou. „Vinná!“ Toho výjavu sa nedalo striasť. „Vinná!“
Ďalšie trhnutie a ocitla som sa na známom mieste. Okraj lesa z ktorého bol dokonalý výhľad na maják bičovaný vetrom. Tlmené svetlo v ňom svedčalo o prítomnosti života v jeho útrobách. Cítila som vlastné telo na gauči, i rozčítanú knihu, ktorá mu spočívala na prsiach a dvíhala sa v rytme jeho dychu. Renov pohľad spočívajúci na dverách.
Zvrtla som sa za hlukom z lesa, akoby niekto lámala celé stromy sťaby zápalky. Tlmené nadávky a zvuky boja. Rinčanie kovu o kov, praskanie kostí, pach krvi, z ktorého sa vo mne dvíhala vlna nevôle. A Jack. Zmes sladkej vône miešajúca sa s čerstvým potom. Nie nevyhnutne nepríjemná, ale známa. Jack.
Len pomyslenie a bola som tam. Uprostred lesa bojovali štyria muži proti jedinému. Piaty muž ležal doluznačky v lístí a neďaleko od neho sa na zemi zvíjal zver pripomínajúci psa. Malo to tri uslintané skučiace hlavy a ani zjavné bolesti tej ozrute nebránili v snahe zapojiť sa do šarvátky.
Tmavá postava muža s gaštanovými vlasmi tancovala pomedzi nepriateľov a rozdával údery na všetky strany. Elegantne im uhýbala z dosahu a oplácala výpady.
Beštia sa pozviechala na nohy a vrhla sa vpred. Muž sa zvalil na chrbát čím netvorovi odhalil všetky svoje slabiny, no v poslednej chvíli vztýčil polovinu prerazenej kopije a zver sa naň nabodol. Dravo sa usmial a nohami zo seba skopol to monštrum akoby nevážilo viac než malé šteňa. Plavne sa odrazil do podrepu a i naďalej čelil ostatným mužom.
Na prvý pohľad som ho nespoznávala, no bol to Jack. Zelené oči mu planuli vnútorným ohňom a hoci mal hnedé vlasy o čosi dlhšie a žili vlastným životom, tak to bol on. Táto nadprirodzená verzia jeho všednej krásy, len zdôraznila to, čo už na ňom mnohí považovali za príťažlivé. Jeho ľudská verzia bola len akýmsi utlmeným odrazom skutočného zovňajšku.
Niekde tam vo vnútri, pod tým všetkým, je muž, ktorý čaká len na to, až ho niekto spozná a prijme, tak ako to v minulosti urobil Ren. A ak som ho správne pochopila, tak by som toho muža vo vnútri mohla spoznať.
Možno medzi tým, čo som v ňom poznala a tým, čo sa skrýva pod povrchom naozaj, nie je ani zďaleka taký rozdiel, ako ten, ktorého som sa obávala. A možno ani nie je problém v tom, že by som ho nepoznala, ale v tom, že som si ho zaškatuľkovala a zidealizovala. Meníme sa predsa každý jeden deň svojho života a skutočný priateľ je schopný tú zmenu ustáť a mať i napriek tomu rád.
„Merihem!“ zvreskol bielovlasý muž s kriedovou pleťou a vrhol sa vpred.
Jack urobil výpad na dieru v jeho obrane, no bola to pasca. Odviedlo to jeho pozornosť a ďalší muž ho udrel do chrbta, pričom tretí sa postavil priamo pred neho a tvrdo ho uderil zadnou časťou zbrane do tváre.
Z nosa mu vystrekla krv a len čo sa pokúsil uskočiť z ich dosahu, zasiahla ho akási vlna sily, ktorá ho zdvihla zo zeme a prehodila vzduchom do blízkeho kmeňa. Jack doň udrel veľmi tvrdo. V bezvedomý sa zrútil ku koreňom a zo škaredej rany na hlave mu vytekali cícerky tmavej, takmer čiernej krvi.
Všetko sa vo mne napälo a chcelo kričať, ale nemohlo, chcela som sa za neho postaviť, ale nemala som čím bojovať.
Bielovlasý podišiel k Jackovi a strčil doň topánkou. Potom sa však jeho tvár skrivila zúrivosťou a bezvládne telo schytalo kopanec do rebier. Potom ďalší a ďalší. Keď sa vyzúril, a ja som myslela, že sa už dlhšie nevydržím dívať, prikázal mužom, aby ho spútali a vzali so sebou.
„Asmodeus bude rád, že má novú hračku,“ štekol opovržlivo a odpľul si do lístia.
Cítila som, ako sa vo mne všetko napína, chce kričať a bojovať, urobiť čokoľvek čím Jackovi pomôže, ale dlho sa nič nedialo. Nasledovala som ich na východ a…

***

Prudko som otvorila oči a zbadala nad sebou Rena. Zvieral ma za ramená a divoko mnou triasol. Líce ma štípalo a pálilo. Vlastný výkrik sa mi zadrhol v hrdle.
Odsotila som ho a prudko sa posadila. Sotva som lapala po dychu a všetko ma bolelo. Slzy, znova tie prekliate slzy, ma pošteklili na lícach.
„Už je dobre.“ Pokúsil sa ma uchlácholiť Ren, ale sotva som ho vnímala.
„Merihem,“ zašepkala som s pocitom, že to slovo je dôležité a znamená všetko, čo potrebujem vedieť.
Ren stuhol.
„Musíme ísť.“ Zvrtla som sa k nemu a ukázala na dvere. „Jack má problémy. Idú s ním na východ.“ Ani nežmurkol. „Rýchlo!“ súrila som ho.
„Odkiaľ to vieš?“
„Čo? Ako sa ma práve teraz môžeš pýtať? Vezmi to najnutnejšie a ideme! Je zranený!“ Postavil sa mi čelom a pevne mi zovrel plecia.
„Upokoj sa!“ prikázal mi, ale ja som na neho hľadela ako na idiota. Čo nechápe, že teraz nie je čas na rozprávanie, ale že musíme konať? „Takto nikomu nepomôžeme. Potrebujeme plán.“
„Plán?“ Na ten som ani nepomyslela. „Takže mi veríš?“
„Samozrejme, že ti verím. To meno si nemala odkiaľ vedieť.“
„Takže to bolo jeho meno?“ Prikývol.
„Potrebujeme plán. Čo si videla? Povedz mi všetko a nič nevynechaj. Každý detail môže byť dôležitý, rozumieš?“ Odkývla som mu to a vyrozprávala všetko z poslednej vízie.
„Asmodeus. Si si istá?“ opýtal sa zamyslene.
„Áno,“ potvrdila som horlivo. „Poznáš ho?“
„Je to knieža. Spravuje územie Nikoho medzi pohorím Zatratenia a púšťou Dezilúzii.“
„Je to zlé?“
„Veľmi zlé.“ Pokrútil hlavou. „Do čerta, do čoho sme sa to zaplietli?!“ zamrmlal a zjavne neočakával odpoveď, lebo hneď dodal: „Nikam nejdeme.“
„Prosím?“ Vyskočila som na rovné nohy a podišla k nemu sotva na dva kroky. „Musíme niečo urobiť! Jack…“
„Jack je v riti!“ doplnil ma.
Zamrzla som s pootvorenými ústami a hľadela do žeravo-červených očí rozpálených ako magma. Čierne vlasy sa mu vlnili ako riasy v morských prúdoch, nepokojné, rovnako ako on sám.
„Nemôžeme ho tam nechať!“ oponovala som mu naliehavo. „Je to náš priateľ!“
„Ty to nechápeš?“ Zasmial sa neveselo. „Určite prešli na druhú stranu pri prvej trhline. Za hranicu smrteľnosti sa dostanú len nesmrteľný a to ty ešte nie si a ja ťa tu nemôžem nechať nechránenú!“ zdôraznil.
„Tak potom sa musím čo najrýchlejšie prebudiť. Je tak?“
„A čo potom. Hm? Zahráš sa na superhrdinku?“ Frustrovane si prehrabol vlasy. „Tu ide o život Chloe. Tvoj život,“ pripomenul mi.
„Nemôžem len sedieť na zadku a čakať zatiaľ čo mu ubližujú.“ Rozplakala som sa. „Ani som sa s ním nestihla porozprávať. Stále sme sa hádali,“ začkala som a vzlyky mi nedovolili pokračovať.
„Naozaj to chceš?“ opýtal sa ma jemne.
Zdvihla som pohľad k jeho temným hlbinám vyhasnutých očí.
„Čo?“
„Prebudenie.“
„Prišla som o celý svoj život, rodinu. Stratila som Alice,“ vzlykla som, „nechcem už stratiť nikoho ďalšieho. Nemôžem.“
„Dobre, ale nepohneš sa odo mňa ani na krok.“ Prikývla som.
„Čo mám urobiť, aby som sa prebudila?“
„Mená majú moc.“
„Mená?“
„Áno. Musíme zistiť aké je tvoje meno.“
„To predsa poznáme.“ Plecia mi rezignovane poklesli. „Chloe.“
„Nie.“ Pohladil ma po líci, pričom mi z neho zotrel niekoľko sĺz. „Ľudské mená pre nás nie sú podstatné. Musíme zistiť, aké meno ti dal tvoj otec.“

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s