Raven J. Clark – Za hranicou smrteľnosti: 9.kapitola


Korekcia:
Ilustrácia: Raven J.Clark

Celý deň sme s Renom strávili v tichu. On svoju existenciu zasvätil tomu, aby som sa cítila čo najpokojnejšia a najpohodlnejšie. Pochopila som to ako snahu odčiniť, že mi zamlčal Jackovo odpočúvanie.
Po vynechaných raňajkách mi na obed pripravil toust a po celú dobu ma sledoval, aby sa uistil, že skončí na mieste určenia – v mojom žalúdku.
Prvé sústo bol boj a prežúvala som ho celú večnosť, ale nakoniec som sa prekonala a dojedla ho. Po prvom jedle za toľké dni sa môj žalúdok prebral k životu a žiadal si viac. Ren tomu zradcovi ochotne vyhovel a ja som s pocitom viny jedla.
Po poslednom súste ostala už len vina prameniaca z myšlienky na to, že sa napchávam, zatiaľ čo Alice už nikdy nebude jesť.
Myšlienky som zahnala prvou knihou, ktorá bola po ruke. Zjavne sa jednalo o veľmi staré vydanie akejsi európskej klasiky: Na západe nič nového.
Začítala som sa a o niekoľko strán neskôr si všimla šálku pariaceho čaju. Vzhliadla som a stala sa obeťou intenzívneho pohľadu. Prisahala by som, že Ren ani nežmurkol.
„Ďakujem.“ Prikývol, no pohľad zo mňa nespustil. Potriasla som hlavou a odvrátila sa.
Hodiny ubiehali a Jack sa stále nevracal a čím bližšie bola noc, tým väčšie obavy som mala. Dokonca i Ren, hoci nič nepovedal, ukradomky sledoval dvere, keď si myslel, že ho nevidím.
Po západe slnka som sa už neudržala a zjavne ani on. Obaja sme naraz otvorili ústa, že prehovoríme.
„Dámy majú prednosť,“ naznačil mi a čakal.
„Robím si starosti,“ priznala som.
Znova sa pozrel na dvere. „Vráti sa,“ vyslovil rovnako presvedčivo ako ráno.
Hlavou sa mi preháňali naše posledné dva rozhovory. Oba sa, žiaľ, skončili hádkou a neskutočne som ich z hĺbky duše ľutovala.
„Do rána bude určite späť. Dajme mu priestor,“ dodal pre môj pokoj, ale márne, neistota už zapustila svoje korene.
„Naozaj veríš tomu, že sa vráti?“
„Áno. Potrebuje sa len upokojiť.“
„Vtedy, po tom incidente. Myslím, že som ho ranila a teraz som to urobila znova,“ zamyslela som sa a ihneď sa mi vybavila scéna v ktorej na neho kričím.
„Slová nie sú meče,“ povedal s poloúsmevom.
„Ale ich rany na duši sú rovnako hlboké,“ opáčila som.
Ironicky sa rozosmial. „O naše duše sa nemusíš báť, hlbšie ako tam dole sa už klesnúť nedá. A mi obaja máme za sebou horšie veci ako pár nevrlých slov.“
„Je to tam také zlé?“
„To záleží na postavení.“
„A aké postavenie budem mať ja?“
„Neviem.“ To slovo ma začínalo iritovať. Toľko neznámych je odrazu v mojom živote.
„Od čoho to závisí?“ vyzvedala som.
„O tom by som nemal hovoriť.“
„Povedal si, že si mi nikdy neklamal a ak sa opýtam tie správne otázky, tak klamať nebudeš.“ Prikývol, ale prebodával ma pritom pohľadom. Pravdepodobne nečakal, že by som to mohla raz obrátiť proti nemu. A už vôbec nie tak skoro.
„Čo sa stane ak sa úspešne prebudím? Čo sa so mnou stane vo vašom svete?“
„Je to náš svet,“ opravil ma. Potom sa zahľadel mimo mňa a pustil sa do analýzy omietky. Myslela som, že neprehovorí, no potom spustil.
„Dajú ťa tomu, kto si nás najal.“
„A to je?“
„Neviem. Ktokoľvek kto vie o Neprebudenom vo svete ľudí môže podať oficiálnu žiadosť o jeho predvedenie a zostať v anonymite. Preto sú občas biologický otcovia nútení svojich potomkov získať nezákonne.“
„Čo ak tam odmietnem ísť?“
„Od toho sme tu my. Budeme ťa chrániť a až príde čas, máme ťa priviesť.“
„Budeš ma nútiť?“ Zahľadel sa na svoje ruky a chvíľu sa zdalo, že to zvažuje.
„Nie,“ vyslovil napokon.
„Prečo?“ Zostala som zmätená.
„Už som ti povedal. Mám ťa rád. Sme priatelia. Nechcem ťa nútiť, takže budem dúfať, že sa rozhodneš ísť.“
„Je to predsa tvoja práca.“
„Sú aj dôležitejšie veci. Pre mňa je to Jack a… a teraz už aj ty.“
Nastalo ticho v ktorom ševelil len vetrík snažiaci sa preniknúť do majáku.
„Na čo myslíš?“ Strhla som sa.
„Ja… Vlastne.“ Potriasla som hlavou, aby som sa dala dokopy. „Riskuješ, vy obaja. Čo sa stane ak ma neprivediete?“
„Budeme lovná zver.“ Mykol plecami a vôbec ho tá predstava nedesila.
„Prečo by si tak riskoval?“
„Lebo sme priatelia,“ zopakoval a zmĺkol, no hneď sa rozhovoril. „Aj keď by sme nimi nemali byť. Nebojím sa priznať, že mi na tebe záleží a viem, že i jemu na tebe záleží prinajmenšom tak ako mne.“
„To si nemyslím,“ oponovala som. „Pravdepodobne ma nenávidí.“
Zasmial sa, akoby videl niečo, čo som si ja nikdy nevšimla.
„Ver mi. Obľúbil si ťa. On to len nevie dať najavo. Porozprávaj sa s ním o tom a vyriešte to. Cítim sa ako medzi dvoma mlynskými kolesami keď to takto škrípe a to sa mi ani trocha nepáči.“
„Ak sa vráti, skúsim to,“ prisľúbila som.
„Vráti sa,“ a znova uprel pohľad na dvere.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s