Raven J. Clark – Za hranicou smrteľnosti: 7.kapitola


Korekcia:
Ilustrácia: Raven J.Clark

Jack sa vrátil krátko pred tým, ako sa celkom zotmelo. Tak ako zmizol sa i zjavil. Koberec, predtým nasiaknutý krvou, bol rovnako ošumelý ako predošlý deň a hoci krv z neho akýmsi zázrakom zmizla, tak ja som ju tam stále videla. Nezáležalo na tom, či som mala oči otvorené alebo zatvorené. Stále som tú scénu mala pred sebou a žiadna mágia tú stopu nedokázala zmyť.
„Ako sa má?“ Jack hovoril potichu, akoby som bola divoké zviera pripravené zaútočiť.
„Mohlo to byť aj horšie,“ odvetil mu Ren.
Áno, mohlo. Pomyslela som si otupene a tá diera v mojom srdci súhlasne zapulzovala.
„Nemali by sme sa presunúť?“ prerušil ticho Ren. „Aj tak už o nás určite vedia. Hocikedy by mohli prísť ďalší.“ Odpoveď sa mi do uší nedoniesla, no dúfala som, že Jack súhlasil.
V tejto miestnosti som nemohla spať, už nie. Vlastne som bola presvedčená o tom, že nejakú dobu sa budem spánku vyhýbať. Mala som priveľký strach z toho čo by som mohla vidieť. Už v bdelom stave to bolo zlé, no mohla som sa aspoň pokúsiť kontrolovať to, spánok bol desivou neznámou.
„Chloe?“ oslovil ma Jack a stal si k posteli na ktorej som ležala schúlená v prenatálnej polohe. Akoby ma snáď mohli končatiny uchrániť pred ďalšími neviditeľnými údermi spomienok a vlastnej fantázie.
„Hm?“ Bol môj jediný prejav duchaprítomnosti.
„Poďme odtiaľto.“ Vystrel ku mne ruku a za chrbtom sa mu zjavil Ren s mojou taškou prehodenou cez plece. Povzbudivo na mňa kývol a hoci som nemala najmenšiu chuť pohnúť sa, chcela som odtiaľto čo najrýchlejšie vypadnúť. Vložila som svoju malú ruku do jeho dlane a nechala sa vytiahnuť na nohy.
Svet sa náhle rozpadol a prázdnota nás pohltila ako nenásytný tvor. Leteli sme jej útrobami až ma náhle potiahnutie za ruku postavilo znova na pevnú zem.
Hlava sa mi motala a žalúdok tancoval ako pri morskej chorobe, ale našťastie v ňom nebolo nič, čo by si potrebovalo nájsť cestu von a tak som len zhlboka dýchala a potláčala nevoľnosť.
Stáli sme na útese s majákom ktorý pôsobil pusto a zanedbane. Po omietke sa plazili šľahúne vegetácie a schody ku dverám sa strácali v hustých trsoch zosušenej trávy. Vzhliadla som na vrchol a uvidela stále funkčné svetlo majáku hlásiace lodiam na mori polohu pevniny.
„Maják bol zautomatizovaný, takže ho nikto nestráži,“ informoval nás Jack, zatiaľ čo sme k nemu s Renom nesmelo vykročili a nasledovali tak jeho príklad. Pôsobil uvoľnene, akoby sa vracal domov. Očividne to tu veľmi dobre poznal. „Dole je malá kuchyňa a spálňa s posteľou z čias keď tu ešte býval strážca majáka.“
Zastavil sa a priložil ruku na dvere, ktoré sa bez väčších ťažkostí otvorili a vpustili nás dnu. Bolo tam vlhko a chladno, vo vzduchu bolo cítiť more a spoza steny útesu k nám doliehal zvuk trieštiacich sa vĺn.
Podišla som k malému oknu a vyzrela do skorej noci. Hladina mora sa trblietala a vlny sa lenivo prevaľovali. Bolo to tiché a pokojné miesto, presný opak hlučného Jacka akého som poznala. Nepasovalo mi k nemu.
Otočila som sa späť do miestnosti. Ren sa stratil v malej izbietke, ktorá mala byť spálňou a vzápätí sa vrátil bez mojej batožiny. Bez slova sa pridal k Jackovi ktorý sa snažil priviesť oheň v malej piecke k životu. Cítila som sa nadbytočná a tak som pohľadom blúdila po interiéri.
Na prvý pohľad to tu pôsobilo opustene, no pri bližšom preskúmaní som si uvedomila že nevidím žiadne pavučiny ani prach. Vybavenie bolo strohé, ale pohodlné. Malá kuchynka, stôl s dvomi stoličkami na posedenie a útulne pôsobiaci gauč s dekou prehodenou cez opierku. Boli tu tiež police plné kníh a časopisov rôzneho žánru a zamerania. Prstami som zľahka pohladila ich chrbty.
Niektoré zväzky museli byť veľmi staré, obálky mali viazané v koži, iné boli očividne moderné a kúpené len nedávno. Nepripadalo mi rozumné držať tie knihy v takom vlhkom prostredí, ale nezdalo sa, že by boli poškodené.
Kráčala som pozdĺž knižnice a prezerala si tituly, keď som natrafila na Musashiho. Môj obľúbený román. Pohladila som chrbát knihy a s láskou ju vybrala z police. Zahľadela som sa na obálku ktorá sa mi už rozmazávala pred očami.
Tú knihu mi darovala Alice ako vianočný darček. A v tom som ju znova videla na tej zemi v kaluži krvi s mŕtvym pohľadom. Privinula som si knihu na hruď a objala ju.
„Je to dobrá kniha,“ ozval sa spoza mňa Jackov hlas. „Kúpil som si ju keď si o nej neprestávala rozprávať.“ Potiahla som nosom a otočila sa k nemu.
„Páčila sa ti?“
„Veľmi,“ odvetil.
„Darovala mi ju Alice,“ vyslovila som potláčajúc vzlyk. Zovrela som knihu ešte tuhšie.
„Viem,“ šepol a potom ku mne nečakane pristúpil a objal ma.
Jeho ruky ma chlácholivo zvierali zatiaľ čo som plakala s čelom opretým o jeho hruď. Potriasla som hlavou, aby som si ju prečistila a zbadala Rena čupiaceho pri peci s blikotajúcim ohňom za chrbtom. Chladne nás pozoroval a v jeho pohľade sa pritom zvíjalo niečo živočíšne. Ten okamih však pominul až neuveriteľne rýchlo keď si uvedomil že na neho hľadím. Nech to bolo čokoľvek, bolo to preč a ostal len Ren s tým svojim nežným pohľadom a chápavým poloúsmevom, ktorým hovoril: všetko bude v poriadku.
Jack odstúpil, no rukami mi stále zvieral ramená. „Bude to v poriadku.“ Pozrela som naň a prikývla.

Ukázalo sa, že izba má svoju vlastnú pec a aj keď v nej oheň veselo pukotal, triasla som sa. Chúlila som sa pod tenkým paplónom a dekou, ale nedokázala som sa prestať chvieť. O spánok som sa ani nepokúšala, snažila som sa ho vystríhať, ale nepríjemným dôsledkom toho rozhodnutia boli temné myšlienky, ktoré sa mi vymykali spod kontroly.
Ktorí z nich zabil Alice, aby ma zachránil? Mala by som sa opýtať? Mala by som ich za to nenávidieť? Čo sa stalo s jej telom? Čo mal znamenať ten Renov pohľad? Čo bude ďalej?
Scenáre, ktoré si vyfabulovala moja fantázia ako odpoveď, boli jeden černejší ako druhý a každý ďalší bol krvavejší ako ten predošlý.
Pritiahla som si perinu až pod nos, ale nedokázala som sa zahriať. Niekde v mojom vnútri zúrila arktická búrka a pár plamienkov ju nedokázalo rozohnať. Vzdychla som si a hľadela cez presklené dvierka do piecky na prepletajúce sa plamene.
Načúvala som zvukom z vedľajšej miestnosti. Tiché Jackovo chrápanie ozývajúce sa z gauča a občasné zavržďanie stoličky v ktorej sa hniezdil Ren.
Jack sa tu vyznal veľmi dobre a maják bol podľa neho bezpečný. Široko ďaleko nebývali žiadny ľudia a celý priestor bol v minulosti vysvätený, takže by nás mal skryť a ochrániť aj pred väčšinou astrálnych bytostí, ktoré by po nás mohli pátrať. Aký vplyv malo vysvätenie na nich dvoch som nezistila, lebo na prvý pohľad na sebe nedávali nič znať.
Strážci, v románoch pôsobili vždy tak romanticky keď chránili hlavnú hrdinku. Ale tá často vedela na čom s nimi je. Sú len chladným doplnkom starajúcim sa o bezpečnosť, priateľmi, či azda milencami, ale ja som nevedela. Ona väčšinou aspoň tušila komu z nich veriť. Ja som len zmätená. Sme spolu tak dlho, od… odkedy sa vlastne poznáme? Ďalšia otázka, ktorá sa zapísala do predlžujúceho zoznamu. Ako je možné, že si nedokážem vybaviť ani takú banalitu. Vždy som bola presvedčená o tom, že je to večnosť, ale čím urputnejšie o tom uvažujem, tým rýchlejšie mi to uniká a navyše ma začína bolieť hlava.
No nevzdala som sa svojich úvah, lebo pri bližšom pohľade na všetko čo som o nich vedela som došla k záveru, že podobných dier je v mojej mysli viac.
Než došiel mesiac na koniec svojej púte a nový deň sa začal hlásiť o svoj priestor, došla som k záveru, že nech to stojí čokoľvek, ak im mám zveriť svoj život, musím sa naučiť znova im dôverovať a aby to bolo čo i len trocha možné, potom musím počuť pravdu o svojej minulosti, o ich minulosti, o nás.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s