Raven J. Clark – Za hranicou smrteľnosti: 6.kapitola


Korekcia:
Ilustrácia: Raven J. Clark

Vzlykala som zatiaľ čo Jack balil Alicino bezvládne telo do plachty a s tichým šuchnutím zmizol do toho ničotného priestoru ktorým sme sem pricestovali. Vzlykala som ešte dlho potom ako mi Ren porozprával o tom ako som sa rozžiarila a stratila vedomie.
S absolútne zmäteným výrazom sa rozrozprával o tom ako si bol istý, že je to známka prebudenia a ja som namiesto toho, aby vo mne vzplanula podstata, padla k zemi ako podťatá. Nedýchala som a ani moje srdce nevydalo hláska. Nebola som len roztrieštená, zomrela som. A im sa nedarilo oživiť ma.
Z jeho výrazu i hlasu zaznievala ozvena odznievajúceho strachu, ktorý v ňom hlodal keď si myslel, že sa už nepreberiem. No nerobila som si ilúzie o tom čo bolo jeho príčinou. Tie uplynulé roky boli predsa len klam. Mohla som dúfať, že im snáď aspoň trocha záležalo na mne samotnej, ale hlodalo vo mne tiché presvedčenie, že podstata ich strachu nepramenila zo zmareného života, ale z trestu ktorý by ich čakal za stratu mojej osoby. A toto podozrenie mi nedovoľovalo ľutovať ich za tých pár chvíľ desu. Práve naopak, tá vedomosť mi priniesla isté uspokojenie, útechu.
Po jeho rozprávaní som nadobudla pocit, že vzhľadom k tomu ako sa teraz cítim by smrť bola milosrdným vykúpením. Veď prečo a pre koho by som mala žiť? V priebehu okamihu som prišla o všetko a teraz som stratila aj jedinú osobu o ktorej som bola presvedčená, že ma milovala úprimne.
Moje jediné zväzky priateľstva boli nekonečným klamstvom, otec vo mne videl vlastnú stratu, pre matku som bola náplasťou na ranu ktorá sa pravdepodobne nikdy celkom nezahojí. Ale Alice? Tá ma vždy brala takú aká som bola, aj napriek jej odporu k tomu čo som robila zo svojim telom sa na mňa usmievala rovnako srdečne ako na vlastné dieťa. V jej náklonnosti som cítila bezpodmienečnú lásku, ale až teraz, keď odišla, som si uvedomovala aký vzácny dar to je. Byť bezpodmienečne milovaná.
Cítila som na sebe váhu Renovho pohľadu. Vedela som si jasne vybaviť jeho temné oči v ktorých sa odráža hĺbka jeho pocitov. Na oko úprimná starosť a neha. Vždy som si myslela, že je tým najúprimnejším a najstarostlivejším človekom akého poznám, ale teraz som dokázala uvažovať len o tom koľko času mu muselo zabrať, aby sa naučil tak dokonale predstierať emócie a vyvolať tak úprimný dojem o ich prežívaní. Samú ma prekvapilo, že o ňom takto premýšľam, lebo ani po tom všetkom mi na moment nedal podnet k tomu, aby som o ňom pochybovala.
Jack sa vyfarbil až prirýchlo, čo som vlastne vnútorne oceňovala väčšmi ako mi bolo milé priznať. No Ren sa držal svojho scenára a na krátku chvíľu som si nebola istá, či ho mám za to rada, alebo ho nenávidím.
Z úvah ma vytrhol zvuk tečúcej vody. Ren stál vo dverách kúpeľne a presne s tým pohľadom o ktorom som mala toľké pochybnosti mi povedal, aby som sa šla umyť od krvi. Nehýbala som sa, ignorovala tichú prosbu v jeho hlase.
Pohľad mi zabehol späť na to miesto kde Alice vykrvácala. Na fľaky, ktoré sa zažrali do ošarpaného koberca tak hlboko, že ich už nikto a nič neodstráni. Presne ako škvrny a rany ktoré sa mi vytvorili na duši. Už navždy budem zjazvená a zničená ako tento kúsok tkaniny.
Ren si ku mne kľakol, no môj uslzený pohľad zostal prázdny keď som ho na neho uprela. Teplou dlaňou mi nežne zotrel slzy z líc. Pohladil ma po vlasoch a náhle ma zdvihol zo zeme. Držal ma v náručí ako zlomenú princeznú a niesol do kúpeľne.
Miestnosť sa napĺňala parou. V tom stúpajúcom teple som si uvedomila aká som skrehnutá. Roztriasla som sa po celom tele, ale ničím nedala najavo záujem vstúpiť do prúdu horúcej vody.
Zahanbila som sa, keď som si predstavila ako ma Ren vyzlieka a pomáha mi umyť sa, no ten sa s ničím takým neobťažoval. Tak ako som bola ma vložil do vane a nechal vodu aby mi do nitky zmáčala špinavé oblečenie. Ružová voda pretkaná stuhami čiernej si veselo odtekala do stratena a ja som ju zhypnotizovane sledovala.
Ren si čupol k vani a do mokrých vlasov mi votrel šampón nevýraznej vône. Masíroval mi pokožku hlavy a rozpletal zlepené pramene. Bolo to upokojujúce.
„Chloe?“ venovala som mu prázdny pohľad. „Prinesiem ti čisté šaty a prosím ťa, aby si sa vyzliekla a poumývala.“
Pozrela som na zmáčané oblečenie, ktoré sa mi nepríjemne lepilo na telo, na tmavé škvrny ktoré ho špatili. Zasiahla ma náhla nevoľnosť a odpor k tým handrám a náhle pocítila nutkanie strhnúť ich zo seba, aby mi to všetko prestali pripomínať. No navonok som len nebadane prikývla.
Ren odišiel a chvíľu na to sa zjavil s čistým oblečením. Zavesil ho na háčik pri dverách no neuniklo mi, že dvere celkom nezavrel. Možno sa bojí, že by som bola schopná ublížiť si a ak mám byť úprimná, nezazlievam mu to.
Len čo sa stratil v tej prekliatej izbe, vyzliekla som sa a špinavé oblečenie dopadlo s hlasným čvachtavým zvukom na jednu mokrú kopu vedľa vane. Na mojom tele bolo mnoho škvŕn zaschnutej krvi, ktorá sa ma nechcela dobrovoľne vzdať. Vzala som si hubku a obrátila na seba fľašu s tekutým mydlom.
Nebola som spokojná ani po tom, keď už fľaša bola prázdna a moja pokožka červená od usilovného drhnutia. A aj keď odtekajúca voda už bola krištáľovo čistá, ja som sa stále cítila rovnako špinavá.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s