Raven J. Clark – Za hranicou smrteľnosti: 5.kapitola


Korekcia:
ILustrácia: Raven J. Clark

Netuším kedy som zaspala, no po zobudení boli moje oči zlepené soľou a vankúš pod hlavou vlhký z čoho som usúdila, že plakať sa dá i zo spánku. Prevalila som sa na chrbát a do celého tela mi vystrelila nepríjemná bolesť. Rýchlo som si premerala celú miestnosť a uvedomila si, že som sama. Spoza závesov dnu prenikalo len mdlé sivasté svetlo. Ponaťahovala som sa ako mačka a posadila sa. Vlasy som stiahla dozadu, aby mi neposlušné pramene nezavadzali v rozhľade. Všetko vyzeralo tak normálne, že mi predošlé udalosti pripadali len ako zlý sen. No potom som si všimla svoju veľkú športovú tašku a uvedomila si, že v nej mám celý svoj majetok, celý svoj doterajší život. Vzdychla som si a tuho zovrela oči. Len som tam tak sedela a snažila sa dýchať, nastoliť vnútornú rovnováhu v roztrieštenom svete. Pokúšala som sa presne o to, čo mi predtým povedal Jack. Vyrovnať sa s tým, prijať to, ale ako sa dá prijať niečo, čo by nemalo existovať?
Dvere sa bez varovania otvorili a do izby prenikol závan chladného čerstvého vzduchu. No vo svetle nestál ani jeden z mojich strážcov. Bola tam Alice a mňa to tak prekvapilo, že som sa nad tým ani nezamyslela. Srdce sa mi zovrelo a mne napadlo jediné. Vrhla som sa jej do pripraveného náručia, ktoré ma zovrelo s nečakanou silou.
„Alice,“ vzlykla som.
Myslela som len na to, že niekomu z môjho starého života na mne záleží a prišiel ma vziať domov. Jej ruka ma chlácholivo hladila po vlasoch a prepletala sa jednotlivými prameňmi. Znova som vzlykla a ešte tuhšie ju zovrela v náručí, čo mi ochotne opätovala. Cítila som ako sa ku mne jej hlava nakláňa, prsty sa čoraz bolestivejšie zarývajú do pleca a vlasov a v tom som začula chrapľavý nádych a hlas, z ktorého mi naskočila husia koža.
„Voniaš prekráááásne, maličkááá.“
Zaprela som sa Alice o hruď v snahe vymaniť sa jej z rúk, no držala ma pevne. Vlasy, ktoré mi ešte pred chvíľou tak nežne hladila zvierala v pästi s pazúrmi. Potiahla ma za ne a ocitla som sa tvárou v tvár jej znetvorenému zovňajšku. Opäť sa zhlboka nadýchla mojej vône a ochutnala vzduch rozoklaným hadím jazykom. Z očí mi vyhŕkli slzy bolesti a strachu. Jej odporná tvár sa naklonila ešte bližšie a urobila to isté čo Ren u nás doma. Vzala jednu z mojich sĺz na špičku jazyka a rýchlo ho vtiahla do úst. Vychutnávajúc si moju slzu zastonala ako v extáze.
„Toooľko bolesti, zúúúfalstva…“ zapriadla. „Aké sladkéééé.“ Hadí úsmev sa jej odrazil v nedočkavom pohľade.
Zvonka sa ozvala rana, prudko sa zvrtla za tým zvukom a krkom jej preletelo niečo ostré. Čierna krv mi ostriekala celú tvár a dostala sa aj do pootvorených úst. Alice ma pustila a chytila sa za deravé hrdlo. Zvierala ho, zatiaľ čo sa dusila a dávila. Telom jej prešiel kŕč a z úst unikol obrovský oblak temnoty, v ktorom žiarili dva rozpálené uhlíky predstavujúce oči. Na to sa Alice zrútila na podlahu a tieň sa vrhol ku dverám, kde zmizol. Z rany začala vytekať tmavá rubínovo červená krv miešajúca sa z dechtovo čiernou hustou tekutinou, ktorá z nej vytiekla predtým.
„Alice,“ vzlykla som, „Alice!“
Klesla som na kolená a priplazila sa k nej bližšie. Ruka sa jej kŕčovito mykala, no i tak som ju chytila do dlaní a zvierala.
„Alice, prosím neumieraj. Neopúšťaj ma, Alice.“ Chytala sa ma panika, nemohla som pomedzi vzlyky ani poriadne dýchať.
Na ramene som pocítila pevný stisk ruky. Vzhliadla som a nado mnou sa skláňal Jack.
„Je mŕtva.“ Pokrútila som hlavou nepripúšťajúc si význam tých slov.
„Nie, nemôže byť. Alice.“ Znova som si jej teraz už ochabnutú ruku priložila na srdce a hystericky rumázgala. „Zobuď sa. Nemôžeš byť mŕtva. Prosím. Urob niečo. Jack, urob niečo,“ zvrtla som sa k nemu s pološialeným výrazom v tvári. „Zachráň ju! Je to kvôli vám! Kvôli mne! Nechcem aby takto zomrela. Prosím!“
„Smrť si ju už vzala, Chloe. Nedá sa nič robiť.“ Jeho hlas mi znel tak cudzo a vzdialene.
„Prosím… Čokoľvek, urobím čokoľvek. Len mi ju vráť.“ Bolesť sa ako dvíhajúca vlna menila na hnev. „Vráť mi ju!“ skríkla som.
„Nemôžem.“
Nešťastná a sklamaná som sa opäť prisunula k Alice. Jej nevedomé oči na mňa vyčítavo hľadeli.
„Toto som nechcela… Prosím…“ Slzy mi stekali po lícach a dopadali do kaluže zmiešanej krvi.
Len vzdialene som si uvedomovala, že do miestnosti vošiel niekto ďalší a zatvoril za sebou dvere. Ticho, ktoré nastalo, sa prehlbovalo a trhalo ma svojimi pazúrmi zvnútra. Do zorného poľa mi vstúpila Renova ustarostená tvár, no nedokázala som sa na ňu sústrediť. Jeho ústa sa pohybovali, no nič som nepočula, nič, až na vzdialený šum prúdenia vlastnej krvi. Ten zvuk znel ako pieseň a dvíhal sa niekde z mojich útrob. Stúpal stále vyššie a vyššie až mi vibroval v každom centimetri môjho tela a keď som ho zacítila pod pokožkou, poddala som sa mu.
Niečo vo mne nahlas puklo a svet okolo sa rozpadol. Svetelný záblesk pominul a ja som sa ocitla v akomsi tuneli. Nebola tam zima ani teplo. Bol tmavý, no videla som, desivý, ale nebála som sa. Akoby som to miesto poznala po celý svoj život. Rozhliadla som sa a na protiľahlom konci videla plnoštíhlu postavu. Zdalo sa, že váha na samotnom okraji tunela, kde nežné svetlo hladilo jej siluetu.
„Alice?“ skríkla som do tmy smerom k nej.
„Chloe?“ odpovedal mi spýtavo jej hlas a i napriek vzdialenosti som mala pocit, že stojí priamo vedľa mňa. Odľahlo mi a znova som sa rozhliadla.
„Kde to sme?“ opýtala som sa jej, no ani mi nemusela odpovedať. Ten tenký hlások čo sa nedávno vo mne prebudil mi odpovedal za ňu.
Toto miesto bolo na polceste. Za hranicou smrteľníkov a predsa ešte nie v ríši nesmrteľných.
„Poď so mnou,“ povedala som naliehavo a natiahla ruku jej smerom. Nádej, vidieť ju pred sebou mi dalo nádej. Neviem ako, ale dostala som šancu priviesť ju späť. „Vráť sa,“ ale ona len neveselo pokrútila hlavou a váhanie sa z jej postoja vytratilo.
„Myslím, že by som mala ísť,“ pohladil ma jej tichý hlas.
„Nie!“ zvolala som. „Nie takto,“ prosila som pohľadom. „Nie kvôli mne,“ dokončila som zlomene.
I na tú vzdialenosť som videla jej láskavý úsmev. „Kvôli nikomu by som nešla radšej, Chloe.“
Otočila sa ku svetlu a zmizla.
Otvorila som oči a miestnosť sa so mnou točila. Vo vzduchu sa miešal zápach síri s kovovým pachom krvi. Nado mnou sa skláňal Jack s Renom po boku. Obaja vyzerali akoby im smrť dýchala za krkom. Boli bledí a spotení, v očiach im bolo ešte badať strach, ktorí sa snažili udržať pod kontrolou. Oblečenie som mala mokré a pokožku klzkú od krvi.
Zdvihla som jednu z tých rúk a zadívala sa na ňu. Červená, toľko červenej poškvrnenej nečistou čiernou, čo mi vzala milovanú osobu. Toto som ja. To, čo ovládlo Alice. To, kvôli čomu zomrela. To som ja. Démon.
Ruka sa rozmazala na pozadí sĺz, ktoré som nedokázala a už ani nechcela skrotiť. Srdce mi stislo smútkom z pocitu bolestnej straty.
„Nechcela sa vrátiť,“ zašepkala som zachrípnuto a skryla si tvár do dlaní. „Nechcela.“

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s