Raven J. Clark – Za hranicou smrteľnosti: 4.kapitola


Korekcia:
Ilustrácia: Raven J. Clark

Pred domom ma Jack s Renom obstúpili a každý z nich mi položil ruku na jedno plece. Obom som pozrela do kedysi tak známych očí a oni mi pohľad opätovali.
„Zhlboka sa nadýchni,“ upozornil ma Ren a jeho oči na mne stále viseli.
„Pre…“ Nestihla som dopovedať a svet sa zakolísal.
Leteli sme tmou, boli sme všetkým a zároveň ničím. Nikto nás nevidel, nepočul, necítil, no i tak som si akosi zvláštne uvedomovala, že som všade a zároveň nikde. To miesto mohlo byť kdekoľvek, nemalo pevný bod o ktorý by sa dalo zachytiť, no v tom ma pevné ruky potiahli a z ničoty vykuklo biedne osvetlené parkovisko Motela. Hlava sa mi zatočila a žalúdok vykonal neveselé salto. Prehla som sa a vracala. Nech to bolo čokoľvek, o repete nestojím.
Jack pohotovo uskočil, zatiaľ čo Ren mi starostlivo pridržal vlasy. Chvíľu mi trvalo dať sa dokopy. Ren ma potisol ku stene Motela, aby som nebola tak veľmi na očiach a Jack zmizol. Trvalo niekoľko minút, než sa znova zjavil a na prstoch sa mu hojdal zväzok kľúčov.
„Lepšie?“ prikývla som.
Izba nebola bohvieako zariadená, no aspoň tu bol televízor, minichladnička a dve ošumelo pôsobiace postele.
Ren mi vzal tašku a uložil ju vedľa jednej z nich. Tipujem, že tá bude moja. No i napriek tomu, že oči ma rezali od únavy a množstva vyplakaných sĺz som sa rozhodla najskôr opláchnuť v kúpeľni s blikotajúcou žiarovkou.
Studená voda ma trocha prebudila k životu a do tváre sa mi vrátila tá kvapka farby, ktorú zo mňa vysali posledné udalosti. Niekoľkokrát som sa zhlboka nadýchla a vydýchla, aby som získala niečo málo z predošlého pokoja, no pri pomyslení na to čo ma čaká v izbe, na Jacka a našu hádku, som to vzdala.
Na moje prekvapenie sa vo voľnej posteli rozvaľoval Ren a po Jackovi nebolo ani stopy. Uvedomila som si, že keď nebol na dohľad, tak mi odľahlo. V ruke držal diaľkový ovládač, ktorým lenivo prepínal televízne stanice. Vyzeral presne tak obyčajne ako som si ho vždy vybavovala. Ale ten hlások vo mne, čo sa prebudil pri Jackovi mi šepkal, aby som bola voči nemu ostražitá a pátrala po akomkoľvek náznaku démona, ktorý sa v ňom mal údajne skrývať.
„Neuhryznem ťa,“ povedal a ani sa na mňa pritom nepozrel. Musel môj pohľad vycítiť.
„Ja viem,“ usmial sa.
Prinútila som nohy pohnúť sa a opatrne prešla k pridelenému lôžku. Sadla som si a zahľadela sa do útrob špinavého koberca.
„Čo teraz?“ opýtala som sa s jasnou beznádejou.
„Počkáme.“
„Na čo?“
„Na tvoje prebudenie,“ a pri tých slovách odložil ovládač na nočný stolík. Vyšvihol sa do sedu a odrazu sedel priamo naproti mne. Cítila som ako intenzívne ma prepaľuje očami, ale o to bol koberec zaujímavejší.
„Kam išiel?“ Myslela som na Jack a na slová, ktoré som mu adresovala po tom incidente. Cítila som sa preto nepríjemne previnilo. Ešte vždy som ho vnímala ako kamaráta aj keď tichý hlas vo mne mi dohováral, že ním predsa nikdy nebol. Nie naozaj.
„Strážiť. Dohodli sme sa, že jeden bude vždy tu vnútri, zatiaľ čo ten druhý bude držať hliadku vonku.“
„A je to vôbec nutné?“ Zdvihla som pohľad a moje oči zaparkovali priamo v tých jeho.
„Larvy sú takmer všade a som si istý, že po tebe pátrajú.“
„Ale prečo? Z toho čo mi Jack povedal sa zdalo, že stráženie neprebudených je len akási rutina.“ Spaľovali sme sa navzájom a ani jeden z nás nebol ochotný uhnúť pohľadom. No zdalo sa, že Ren to vzdáva.
„Neviem,“ a v tých slovách bolo viac úprimnosti ako som čakala.
„Ty len tak priznávaš, že netušíš, prečo sa ma niekto pokúša zabiť? Hneď sa cítim o poznanie bezpečnejšie.“ Ren mykol plecami a uvoľnene sa zaprel o ruky ignorujúc môj sarkazmus.
„My vlastne ani nevieme, či sa ťa vôbec snažia zabiť. No určite by ich zaujímalo kde sa nachádzaš.“
„Čo iné by mohli chcieť?“ Opäť to ľahostajné myknutie pliec.
„Kto vie… Občas sa otcovia rozhodnú, že si chcú svojich potomkov nechať len pre seba a rôzne ich využívajú. Občas sa neprebudený niekomu zapáči a rád by si ho začlenil do svojho háremu, aby si ho vycvičil a niekedy skrátka zmiznú.
Nechápem, prečo majú ľudia tendenciu hovoriť hneď o zabíjaní. Možno je to podvedomou túžbou po smrti.“ Zamyslel sa, akoby ho tá náhla myšlienka fascinovala.
„Zmiznú?“
„Teba nenecháme zmiznúť,“ usmial sa zhovievavo, „zdá sa, že si dôležitejšia ako väčšina neprebudených. Takže si ťa možno necháme pre seba.“ Myklo ma a vyskočila som na rovné nohy, čo ho rozosmialo. Pochopila som, že si zo mňa len nepekne uťahoval a sťažka som dosadla späť na posteľ.
„Prečo by som mala byť dôležitejšia?“ Nadvihol obočie akoby to bolo zjavné. „Nikdy som sa predsa nijak neprejavila.“ Pustila som sa do vysvetľovania. „Nemám žiadne zvláštne schopnosti a nebyť toho, čo som so svojim telom vykonala ja sama, tak ani navonok by som nevyzerala inak ako ostatní. Jedinou nadprirodzenou udalosťou v mojom živote sú neustále miznúce páry k ponožkám.“ Jeho srdečný smiech vybuchol v miestnosti ako ohňostroj. Bol to Renov smiech, presne ten, ktorý som roky počúvala a vždy ma strhol so sebou, no teraz bol pre mňa ako zaucho. „Nesmej sa!“ oborila som sa na neho a on prestal, no na perách mu stále pohrával úsmev.
„To by som tiež rád vedel,“ priznal bez okolkov. „No už keď nám povedali, že ťa budeme strážiť obaja, tak sme vedeli, že niečo bude inak.“
„Och, ja som myslela, že vždy ste aspoň dvaja,“ podotkla som prekvapene.
„Nie,“ pousmial sa, „a aby si vedela, tak väčšina neprebudených má pridelenú ochranu s nižšou hodnosťou ako máme my s Jackom.“
Chvíľu som mlčala a uvažovala o všetkom čo mi povedal. Očividne už nemal zábrany a zdal sa byť úprimný. Vlastne na mňa pôsobil, akoby bol rád, že už mi toho toľko nemusí tajiť.
„Poznáš mojich skutočných rodičov?“ To už som znova hľadela do nečistých útrob starého koberca a snažila sa tváriť nezaujato.
„Nie tak celkom,“ vyslovil pomaly. „Viem kto ťa porodil, ale neviem kto ťa splodil. Občas chcú otcovia zostať z nejakého dôvodu v anonymite.“ Z jeho hlasu zaznieval súcit, ktorý isto venoval nejednému takému ako ja už dávno predo mnou. Perfektne nacvičené divadlo. Spomedzi pier mi unikol vzdych.
„Kde je moja mama? Prečo si ma nenechala?“
„Zomrela pri pôrode,“ vzhliadla som a oči ma znova absurdne zaštípali. „Ľudské ženy majú ťažkosti s vynosením našich detí. Často potratia alebo zomrú pri pôrode. Preto sú taký ako ty vzácny. Rodí sa vás málo a prebudenie prežijú tiež len niektorí.“
„Takže pri tom môžem zomrieť?“
„Nie je smrť ako smrť,“ vyslovil vážne. „Nebudem ti klamať. Prebudenie nie je ľahké a tí čo ho zvládli o ňom neradi rozprávajú. Ale ak ťa to upokojí, tak ja si myslím, že tebe sa nič zlé nestane.“
„No ak to predsa len nezvládnem, čo so mnou bude?“
„Tvoja duša sa roztriešti a potom už nebude nič. Zostane len škrupina, ktorá časom zanikne.“ Miestnosť naplnilo ťaživé ticho, ktoré na nás doľahlo ako obrovská perina.
„Je mi to ľúto,“ dodal, akoby sa to od neho očakávalo.
„Nie je,“ pokrútila som hlavou, „ale ďakujem za snahu.“ Už som sa mu dlhšie nedokázala dívať do očí.
„Myslím, že by som si mala trocha oddýchnuť.“ Jedinou reakciou bolo chápavé prikývnutie.
Len som sa tak ako som bola oblečená prevalila do ležiacej polohy a ukázala mu svoj chrbát. Zatvorila som oči a dúfala, že všetko bude v poriadku, no vedela som, že je to len semienko nádeje ktoré ma ešte neopustilo, no i tak bolo upokojujúce hriať si ho na srdci ako svoj poklad. Aj jedna kvapka svetla je lepšia ako dovoliť moru zúfalstva, aby ma stiahlo na dno depresie.
Ubehlo niekoľko minút, než Ren znova prehovoril.
„Vieme kde ju pochovali,“ vyslovil neprítomne, no vedel že počúvam. „Ak by si sa tam chcela pozrieť. Navštíviť jej hrob. Môžeme tam ísť.“
„Možno.“ Bolo jediné na čo som sa zmohla, hoci som si veľmi želala vidieť čokoľvek, čo sa spájalo so ženou, ktorá mi darovala život.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s