Raven J. Clark – Za hranicou smrteľnosti: 3.kapitola


Korekcia:
Ilustrácia: Raven J. Clark

Jedna hodina po polnoci… dve hodiny po polnoci… V hale sa ozvali hlasy. Je čas. Pomyslela som si zachmúrene a vymotala sa z postele. Bosé nohy som spustila na drevenú podlahu a pocítila jej chlad. Striaslo ma a vstala som. Ani som nevnímala ako kráčam, moje telo dobre vedelo čo má robiť. Podišla som k prvému schodu a nezúčastnene pozorovala svojich rodičov. Vyzliekali si kabáty a v tichosti sa rozprávali, no potom mama vzhliadla a zbadala ma. Musela som vyzerať naozaj príšerne, lebo sa jej ako na povel stiahlo obočie. Robila to mimovoľne, vždy keď si s niečím robila starosti.
„Ahoj poklad, prečo ešte nespíš?“ Ten dobre známy starostlivý tón, presne ten, ktorý do hlasu vloží každá jedna matka milujúca svoje dieťa. Ale ona možno nie je moja mama. Mala by som sa opýtať?
„Nemohla som spať. Aký bol večierok?“ Nikdy som sa nevedela príliš dobre pretvarovať a i teraz som cítila ako vo mne jej oči čítajú nevypovedanú zmenu.
„Ako obyčajne. Plná miestnosť ľudí, ktorí sa prišli hrať na samaritánov, no pritom si chcú len urobiť dobré meno v spoločnosti,“ odpovedal mi otec.
„Aha,“ čo viac k tomu povedať?
„Chloe, stalo sa niečo?“ Vedela som, že ma prehliadne.
„Ani nie, ja len… Pohádala som sa s Jackom,“ pravda, tej uverí. Mám ju vpísanú do tváre. Zišla som dole po schodoch a mama ku mne pohotovo priskočila. Objala ma a ochranársky zovrela. Prečo sa to muselo stať?
„Och, je mi to ľúto srdiečko. Chceš sa o tom porozprávať?“ Opäť ten mama hlas plný záujmu a starostí.
„Neviem. Povedal niečo, čo ma teraz trápi.“
„Vyznal sa ti?“ Zaskočene som sa odtiahla. Moja reakcia ju prekvapila.
„Preboha nie!“ Zhrozenie v mojom hlase ju zaskočilo.
„Och, prepáč. Myslela som… ale to nič. Čo by si povedala na šálku kakaa?“ Prikývla som. „Dobre.“ Úsmev a už ma viedla do kuchyne. Otec sa za nami pozeral, no nič nepovedal. Toto naozaj nebola jeho parketa.
Posadila som sa na stoličku a mama sa pustila do prípravy. Elegantné smaragdovo zelené šaty sa za ňou pri každom kroku vlnili. Ešte nikdy som sa na svoju mamu nepozerala tak analyticky. Je elegantná, krásna a vysoká, rovnako ako otec. Toto nie je cesta ktorou by som sa mala vydať, ak chcem pátrať po tom, čo by sme mohli mať geneticky spoločné. Som nízka a k podpätkom, na ktorých sa moja mama vznášala akoby tancovala , mám hlboko zakorenený odpor. Obe sme štíhle, čo je bod k dobru. Obaja však majú hnedé vlasy, tie moje sú v prirodzenej forme takmer biele s jemným nádychom zlata. Oči mám belaso modré, čo teraz dokonale ladí s mojimi vlasmi, no nie s mojimi rodičmi. Otec ich má hnedé a tie mamine zelené sa na mňa nežne usmievajú, keď mi do ruky podáva horké kakao.
„Ďakujem,“ bezmyšlienkovite si hneď uchlipnem, no popálim si jazyk.
„Opatrne,“ usmeje sa na mňa, no ten úsmev sa čoskoro zmení v zúčastnený výraz. Pohladí ma po líci a ja cítim, že čaká. Nemám však odvahu začať a tak len hľadím do pohára ktorý zvieram vo chvejúcich sa dlaniach. Prevezme teda opraty rozhovoru do svojich rúk. „Všetko bude dobré,“ vysloví potichu a ja cítim ako veľmi sa ma tými slovami snaží utešiť.
„To si nemyslím,“ poviem vážne.
„Prečo?“
„Lebo mi povedal niečo, čo sa netýka len mňa, ale aj vás a ja sa s tým teraz neviem vyrovnať.“ Zatvárila sa zmätene. Asi jej ani vo sne nenapadlo, že by mi niekto mohol povedať o ich malom špinavom tajomstve. Alebo že by to bola predsa len lož?
„Naozaj? A čo také?“ Potom akoby jej svitlo a nastala chvíľa ticha po ktorej sa usmiala. „Už asi viem, čo ti povedal, ale vieš predsa, že bulvár toho napíše a ja som si istá, že by ma tvoj otec nikdy nepodviedol. Tým sa znepokojovať nemusíš, sú to len hlúpe klebety,“ vyhlásila rozhorčene, no tu som sa nechápavo tvárila ja.
„O tom nič neviem. Bulvár ma nezaujíma,“ vyhlásila som.
„Aha… Tak čo ti teda povedal?“ Videla som ako v nej hlodá zvedavosť.
„Mama, som adoptovaná?“ Tak a je to vonku.
Atmosféra náhle zhustla a nastalo mŕtvolné ticho, ktorému predchádzal len jej prekvapený nádych po ktorom si rukou zakryla chvejúce sa pery. Takto tam zarazene sedela a zjavne sa snažila niečo povedať, no veľmi sa jej to nedarilo. Sledovala som jej reakcie a moja bublina nádeje náhle spľasla. Odpoveď si mohla dať pokojne vytetovať na čelo.
„Prečo ti to povedal?“ prehovorila, keď sa ako tak spamätala.
„Nezaujíma ťa ako sa to vôbec dozvedel?“ Akoby ma ani nepočula.
„Sľúbili nám, že ti nič nepovedia. Ešte je skoro,“ bľabotala si sama pre seba. „Chloe, stalo sa dnes niečo, čo si nevieš logicky vysvetliť? Niečo…“
„Nadprirodzené?“ Trafila som klinček po hlavičke.
„Áno,“ dokončila a spaľovala ma pohľadom. Prikývla som.
„Bože,“ hlava sa jej zviezla do dlaní. „Zostaň tu. Idem po tvojho otca.“ Vstala a varovne zdvihla prst, aby som brala na vedomie, že to myslí vážne.

***

„Čo budeme robiť?“ opakovala mama, zatiaľ čo nervózne pochodovala po knižnici, kam sme sa spoločne presunuli. Otec bol o poznanie pokojnejší. Vyzeral zmierene a premeriaval si ma skúmavým pohľadom. Hľadá snáď nejakú zmenu? Pátra po známkach toho čo som? Tie myšlienky mi nedali pokoja, aj keď o démonoch zatiaľ nepadlo jediné slovo.
„Charles?!“ Otec sa odo mňa odvrátil a svoj hodnotiaci pohľad preniesol na svoju, mierne povedané, znepokojenú manželku.
„Vedeli sme, že to raz príde,“ vyslovil prosto.
„Je priskoro, ešte nemala osemnásť! Zaručili sa nám, že ju neodvedú ak to nebude chcieť. Sľúbili nám osemnásť rokov Charles. Nedám im ju!“
„Nepatrí nám,“ ten pokoj v hlase a chlad aký z neho sálal sa mi zabodol do srdca. Mal ma vôbec niekedy rád? Záležalo mu na mne?
„Musíme niečo urobiť!“ naliehala na neho.
„A čo chceš robiť? My sme ľudia, oni nie. Ty si si to vybrala, nie ja!“ tresol rukou po stole a jeho maska dokonalého sebaovládania sa rozpadla ako čínsky porcelán. „Nedokázala si sa jej vzdať vtedy, nečakal som, že to dokážeš neskôr, ale ty si bola tá, ktorá sa s nimi dohodla. Vtedy si sa ma na nič nepýtala a teraz chceš moju radu?“
„Je to moja dcéra!“ kričala na neho.
„Nie je! Naša dcéra je mŕtva!“ strhla som sa a šokovane vydýchla. Sledovala som, ako si mama zapcháva uši a odmietavo krúti hlavou.
„Nie je mŕtva. Nie je…“ Pozrela sa na neho s napoly šialeným výrazom v tvári, „Ako to môžeš povedať?! Veď je tu! Naša malá Chloe. Naše dievčatko…“ Prst sa jej triasol, keď ním na mňa ukazovala. A jej triaška ma rozochvievala zvnútra akoby bola moja vlastná. Som len náhrada za dávno stratené dieťa. Mama vo mne vidí niekoho kým nie som a otec ma za to nenávidí? Slzy ma v tichosti zradili, no rozhodne to dnes nebolo po prvý raz.
„Takže je to pravda,“ prerušila som ich a vyslovila očividné, „všetko čo mi povedal je pravda, však?“
„Nie!“ skríkla mama a chcela ma objať, no otec bol rýchlejší. Pristúpil k nej a zovrel ju v náručí.
„Áno.“
„Rozumiem…“ Nie, vlastne som tomu vôbec nerozumela, alebo som to aspoň nechcela. Prečo sa mi to deje?
„Zavolám im,“ vyslovil otec.
„Komu?“ Zdvihla som k nemu pohľad a mama spustila novú vlnu odporu. Prosila, plakala, kričala, ale na otcovej tvári opäť trónila tá prázdnota, ktorej som tak veľmi privykla. Kiežby som vedela vypnúť emócie rovnako ľahko ako on.
„Tým démonom, čo sú ti stále za zadkom. Toto je niečo, čo by sme mali riešiť spoločne.“

***

Ren sedel ako napichnutý na ražni, rovný a strnulý, očividne nie celkom vo svojej koži, pohľadom kĺzal z jednej postavy na druhú. Ja som sedela rezignovane vedľa neho. Jack stál za otcovým pracovným stolom a opieral sa oň. Tí dvaja si hľadeli do očí až to iskrilo. Otec trval na tom, aby ma odviedli niekam do bezpečia. Jack trval na tom, že v bezpečí som tu. Ani jeden ma zjavne nechce mať na svedomí.
„Tento dom sme vám nevybrali náhodou,“ vysvetľoval môjmu otcovi. „nemôžu sem vstúpiť. Stojí na posvätnej pôde.“
„Skutočne? A predsa tu stojíte predo mnou! Čo ak na budúce pošlú niekoho ako ste vy dvaja? Čo potom?!“
„Nemôžeme ju odviesť za hranice neprebudenú!“ vyslovil Jack dôrazne.
„V tomto dome nezostane! Toleroval som jej prítomnosť sedemnásť rokov! Moju ženu to zničilo! Chcem, aby ste odišli a vzali ju so sebou!“
Počúvalo sa to ťažko. Otec sa mi nikdy príliš nevenoval, ale mala som pocit, že je to skrátka zakódované v jeho povahe. Netušila som, že ma tak veľmi nenávidí. Ruky som kŕčovito zovrela do pästí. Slzy ma šteklili na lícach a v hrdle mi navierala hrča. Nechcela som dať najavo ako sa cítim, nemala som v úmysle ukázať im svoju slabosť, ale keď som tam tak sedela a počúvala ako o mne hovorí… Nedalo sa tomu zabrániť. Celá som sa triasla, vzlykala a rukami stierala tých mokrých previnilcov. Kútikom oka som zachytila Renov pohľad. Zahľadela som sa na neho s rukami na polceste k mojej tvári. Jeho čierne oči sa mi zdali byť také vzdialené, akoby sa nedívali na mňa, ale na niekoho iného. Natiahol sa ku mne a bruškom palca mi zotrel jednu z mnohých sĺz. Videla som ako sa mu ligoce na pokožke a pozorovala ako si ju vkladá do úst. Zavrel oči a zhlboka sa nadýchol, potom náhle vydýchol a uvoľnil sa.
„Už to dlho nepotrvá.“ Jeho tichý hlas sa rozľahol po knižnici a obdaroval ma nežným úsmevom. Prestala som plakať. Ten srdcervúci smútok ma náhle opustil a zostala len prázdnota. Mala som pocit, akoby mi ho vzal a nevedela som sa rozhodnúť či je to dobré, alebo zlé. Či mi tým pomohol, alebo ešte väčšmi ublížil. Jack stíchol a hľadel na Rena očami plnými porozumenia.
„Ako dlho?“
„Nanajvýš pár dní.“ Siahol mi na šijú a odhrnul z nej moje vlasy, otupene som ho pozorovala. „Už je úplné,“ konštatoval.
Jack k nám pristúpil a zahľadel sa na miesto za mojim ľavým uchom. Vedela som, že tam mám atypické znamienko, ktoré svojim tvarom pripomína kosu, je len o niečo zdobnejšie. Keď som bola mladšia, tak som si ho chcela dať odstrániť a mama ma vzala k dermatológovi. Ten zákrok neodporučil, znamienko si pofotil a nechal sa počuť, že nikdy nevidel krajšie znamienko krásy.
„V poriadku,“ prešiel si rezignovane rukou po tvári a otočil sa k môjmu otcovi, „vezmeme ju do hotela.“ Renova ruka sa odtiahla, no stále ma pozoroval. Ani jeho oči sa mi už nezdali také známe, dívali sa na mňa rovnako pokojne ako inokedy, no už som ich nespoznávala.
Otec si vydýchol, uvoľnil sa a niečo zamručal. Ren sa postavil a natiahol ku mne ruku. Chytila som sa jej a dovolila mu, aby ma vytiahol na rovné nohy. No ešte pred odchodom som sa ho na to musela opýtať. Zastala som po pár krokoch a otočila sa na muža, ktorého som odjakživa nazývala svojim otcom.
„Mal si ma niekedy aspoň trocha rád?“ Zdvihol prekvapený pohľad a zakrútil hlavou.
„Nikdy si nebola moja dcéra. Moja žena ti dala jej meno aj detskú izbu, ale ty nie si ona a Clarissa na to časom zabudla. Prinútila sa zabudnúť. Ja som to nedokázal. Po celé tie roky mi pohľad na teba pripomínal, čo som stratil. To, čo cítim nie je nenávisť, len mučivý smútok a vždy keď ťa vidím, tak svoju stratu prežívam znova a znova. Tie veci, ktoré sú súčasťou tvojho sveta by jej mohli ublížiť a ja ju nemôžem stratiť Chloe. Clarissa je jediný človek na tomto svete, ktorý mi tu ešte ostal. Nemôžem o ňu prísť. Dúfam, že raz to pochopíš a nebudeš mi to vyčítať.“ Prikývla som a zadržala ďalší vodopád, ktorý sa mi už zlieval za viečkami.

***

V izbe som si do veľkej športovej tašky zabalila oblečenie z pohodlnej strany šatníka. Ren s Jackom mlčky sedeli na posteli a pozorovali ma. Odišla som do kúpeľne a do kozmetickej taštičky naskladala drogériu a tých pár šminiek čo som aktívne používala. Ren s Jackom sa ani nepohli. Z poličky som vybrala hrubú knihu a váhavo ju poťažkala v ruke.
„Pokojne si ju vezmi,“ reagovala som na Renov hlas povzdychom a knihu odložila naspäť. Vedel, že je to môj obľúbený román, lebo po prečítaní som o ňom ešte celé týždne rozprávala. Volá sa Musashi a je to príbeh o mužovi, ktorý sa na ceste za svojim cieľom nevzdáva. Občas som si predstavovala, že som ako on. Odvážna, silná, bojovná, s vôľou pevnou ako skala, ale on sa vždy postavil na nohy, keď ho zrazili k zemi. Opakovane sa vzchopil keď sa ho pokúšali zlomiť. Vzdal sa svojej lásky, aby dosiahol svoj cieľ. Bol to veľký muž a ja som len malá žena, kiežby mi dal niekto návod ako sa s tým všetkým vyrovnať.
Pobalená som stála v hale a lúčila sa s miestom, ktoré mi bolo po celý život domovom. Otec ani mama neprišli, aby sa rozlúčili. Mama sa psychicky zrútila a pre otca bol i pohľad na mňa neznesiteľným. Ukázala sa len Alice. Otec ju zobudil, aby jej povedal, že odchádzam. Očividne nechápala čo sa deje, ale jej nenáležalo klásť otázky. Len tam tak stála s obedárom v ruke a slzami na krajíčku. Neustále mi opakovala, aby som bola opatrná a Jackovi s Renom stískala ruky a prosila ich, aby na mňa dali pozor. Jej starostlivosť ma dojímala, ale slzám som dala prísnu stopku a tak som bojovala len s tou odpornou hrčou v krku a snažila sa o vyrovnaný hlas, čo bolo takmer nemožné.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s