Raven J. Clark – Za hranicou smrteľnosti: 2.kapitola


Korekcia:
Ilustrácia: Raven J. Clark

Jack ma viedol domov. Po celú dobu mi zvieral ruku vo svojej dlani a číhal na každý tieň, mlčal. To niečo nové, čo sa v ňom pred chvíľou prebudilo sa vytratilo spolu s tou vecou. No i napriek tomu som mala pocit, že som to už niekde videla, cítila, ale unikalo mi to. Tá spomienka sa so mnou hrala na schovávačku v mojej vlastnej hlave. Pozrela som sa na neho a videla ho v novom svetle. Toto nie je ten istý Jack, ktorý nám vždy vyjedol koláčiky. Tým jediným som si teraz bola istá.
„Jack?“ Nič „Jack?!“ povedala som ráznejšie a trhla rukou. Otočil sa ku mne, no ruku mi nepustil. „Čo to bolo?“ opýtala som sa naliehavo a i naďalej sa vydesene chvela. Teplo sálajúce z jeho ruky dokázalo zahnať chlad, no so strachom si neporadilo.
„Nič,“ odpovedal chladne a jeho čokoládové oči sa zdali byť čierne. Obočie mi vyletelo až pod belasú ofinu a oči mi vystúpili ako pingpongové loptičky.
„Nič… Nič? NIČ?!“ skríkla som ku koncu.
„Nebuď hneď taká hysterická. Teraz sa potrebujem sústrediť, tak buď taká láskavá a počkaj s tým svojim: Prečo, na čo, za čo, na neskôr, prosím.“ Stála som ako prikovaná, akoby mi do tváre chrstol pohár ľadovej vody. Nie, toto nie je ten bláznivý chlapec s nezdravou chuťou na sladké a večne pripečeným pohľadom. Športovec od pohľadu s typicky vygumovanou gebuľou, no nezvyčajne veselou a dobrosrdečnou povahou. Tohto chlapca pred sebou som nespoznávala a odrazu som si bola istá, že ho ani nechcem spoznať. No i napriek tomu som v jeho očiach podvedome pátrala po čomsi známom, po Jackovej hravej jednoduchosti, ktorú som v nich nenachádzala.
„Stala sa nehoda,“ vyslovil dôrazne a jeho oči sa vpili do tých mojich. Celý svet sa zúžil a zostali len tie prenikavo zelené oči. Zelené? Jack má hnedé oči, hravé, nežné a prívetivé, sladké ako čokoláda… Jack? Snažila som sa nemotorne pretriediť svoje myšlienky, no stále sa mi do nich vlieval ten hlas, tichý a hebký ako zamat, vkrádal sa hlbšie a hlbšie. Nútil ma zabudnúť. Prestať sa tým trápiť. Prijať jednoduchý význam posolstva, ktoré prinášal. Nehoda… Spadla si… Udrela sa…
„Nie!“ Ustúpila som, „nie, nie, NIE! Nespadla som, neudrela som sa, niečo tam bolo a ty… O čo sa to vlastne pokúšaš? Čo to so mnou robíš?“ Uhla som sa jeho snahe zachytiť ma a zmätene ustúpila o ďalší krok. „Nedotýkaj sa ma! Už nikdy sa ma nedotýkaj! Ty nie si Jack! Nie si môj Jack!!!“ Slzy sa mi skotúľali po lícach a prebehla som okolo neho. To posledné, čo som z neho zazrela boli oči. Také známe a neznáme zároveň, no bezpochyby ranené mojimi poslednými slovami. Odrazu som sa cítila, akoby som mu vyťala za ucho, ale pocit viny som zatlačila za tú stenu strachu, ktorú vo mne incident stále udržiaval živú a dýchajúcu. Toto nie je Jack akého poznám a tej myšlienky som sa držala.

***

Domov to nemohlo byť ďaleko, už som spoznávala ulice po ktorých som bežala a stretávala na nich spokojne trkotajúcich ľudí, ktorí sa pri pohľade na mňa tvárili ľútostivo. Slzy mi zrobili pod očami tmavé machule, o ktoré sa zaslúžila, údajne vodeodolná, maskara. Z nosa mi tiekli sople, ktoré som si neustále utierala rukou a tváre som mala rozpálené ako pec. Bežala som však celú cestu až do svojho domovského prístavu, kde som sa mohla pokojne zrútiť do postele a vyplakať sa do vyčerpávajúcej dehydratácie. Taký bol aspoň plán.
Dom bol tichý a pokojný. Spomenula som si, že rodičia dnes šli na nejaký charitatívny večierok. Skopla som z nôh tenisky a vybehla do svojej izby. Otvorila som dvere a vrazila do niečoho teplého a pevného. Pred pádom ma zachránili dve silné ruky, ktoré ma vtiahli do izby. Zmätene som sa rozhliadla a zbadala Jacka.
„Prosím, nekrič. Ja…“ vykríkla som, skôr od prekvapenia ako od strachu, ale ten sa tiež nedal zahanbiť. Jack ma pohotovo schmatol a rukou mi prekryl ústa, nohou kopol do dverí a tie sa s nešťastným žuchnutím zatvorili. Váhou svojho tela ma oprel o stenu a kompletne znehybnil. Odrazu som bola bezmocná, nemohla som sa hýbať, kričať a i kyslíku sa mi akosi nedostávalo v dostatočnom množstve. Chvela som sa a vydesene kňučala do jeho dlane. Cítila som jeho dych, ako sa mi elektrizujúco obtiera o ušný lalok. Zvláštne intímna chvíľa vzhľadom na okolnosti, na toto sa obyčajné objatie akosi nechytalo. „Vravel som ti, aby si nekričala.“ Vytrhol ma z môjho zahlteného systému zmyslov, ktoré sa snažili spracovať priveľa podnetov. Zahniezdila som sa v snahe oslobodiť, no jeho zovretie bolo na môj vkus až príliš precízne. Vydesene som sa zahľadela na stenu nad mojou posteľou a dúfala, vlastne ani neviem v čo. Že je to sen? Nočná mora? Že sa o chvíľu zobudím a až chalani ráno prídu, tak sa na mne dobre zabavia až im o tom porozprávam? Neviem… „Neublížim ti. Tak už nekrič, prosím ťa o to. Dobre?“ Prikývla som. Jeho ruka zmizla z mojich úst a zovretie povolilo. Nebola som však schopná pohybu a tak som stále zotrvávala v akejsi desivej strnulosti. Jack ustúpil a nervózne si prehrabol vlasy. „Naozaj neviem, kde by som mal začať.“
„Čo keby si začal od začiatku,“ navrhla som.
„Od začiatku…“ uškrnul sa, „kiežby to bolo také jednoduché.“
„Čo bola tá vec?“ nadhodila som, „A bez vytáčok prosím. Dnes je už toho na mňa akosi priveľa.“
„Tá VEC sa nazýva Astrálna larva. Nepríjemný, no obyčajne nie veľmi škodlivý tvor. Často sa zvyknú v tichosti priživovať na životnej energii ľudí a občas robia špinavú prácu, na ktorú nemajú gule iní.“
„Tak ako teraz?“
„Tak ako teraz,“ pritakal.
„Čo to po mne chcelo?“
„Tým si nie som istý. Musím to prebrať s Renom.“
„S Renom? On je v tom tiež?“ Výborne, jedna rana za druhou.
„Samozrejme. Obaja sme tu len a len kvôli tebe.“
„Mne? Čo ste zač?“ Hlas sa mi nepokojne triasol.
„Ak ti to aj poviem, tak mi neuveríš.“
„Skús to,“ vyzvala som ho.
„Démoni.“ Skrz pery mi uniklo niečo ako smiech.
„Máš pravdu. Neverím ti.“
„Ver si čomu chceš. Ale tá larva bola skutočná. Ak neveríš mojim slovám, tak ver aspoň vlastným očiam.“ Nesúhlasne som pokrútila hlavou, aby som tie spomienky zahnala niekam do tmavého kúta svojej mysle a zamkla do skrinky zabudnutia. Chytil ma za zápästia a prinútil ma, aby som sa na neho pozrela. Jemne mnou zatriasol, keď som sa pokúsila o odpor. „Už na teba nemám vplyv Chloe,“ vyslovil naliehavo.
„Prosím? Ako to myslíš? Aký vplyv?“
„Tam vonku si to cítila a bez mihnutia oka si ma vyhnala zo svojej hlavy. Chcel som, aby si zabudla. Skresliť tvoje spomienky. Spomínať na tie tvory je nebezpečné. Nevedomosť je sladká, lebo akonáhle o nás vieš…“ pokrútil hlavou.
„Prídu ďalší?“ opýtala som sa rozochvene.
„Pravdepodobne.“
„A ty s Renom? Vravel si, že ste tu kvôli mne. Prečo? Je to kvôli nim?“
„Áno i nie. Obyčajne len strážime kým nenadíde čas prebudenia. Má to byť jednoduché, ale…“
„Tentokrát nie je,“ vzdychla som rezignovane. „O akom prebudení sa tu bavíme?“
„Si démon Chloe, si ako my, len polovičná. Teda, také je oficiálne stanovisko.“
„Ja a démon? Na akej RPG to fičíš tentokrát? Ešte pred mesiacom by som bola elfka, čo?“ Nadvihol obočie.
„Ak to bol pokus o vtip, tak si na tom lepšie ako som sa domnieval.“
„Asi… Ja len, hlava mi to akosi neberie. Počujem, čo mi hovoríš, ale nedarí sa mi to spracovať.“
„Tak, nie každý deň sa dozvieš, že nie si človek. Tie pocity sú prirodzené. Potrebuješ sa s nimi vyrovnať a potom to jednoducho prijať. Vlastne, ak ťa to poteší, reaguješ podstatne lepšie ako väčšina tvojich súkmeňovcov.“
„Keď to takto povieš, tak to znie naozaj až smiešne jednoducho,“ podotkla som a zatvárila sa kyslo. Z jeho strany sa hlbšieho pochopenia nedočkám.
„Pravda,“ kútik úst mu utiekol do toho frajerského úškrnu, s ktorým mi o niečo viac pripomínal toho starého Jacka.
„Toto všetko,“ vymanila som si roztrasené ruky z jeho zovretia a rozhodila nimi do priestoru, aby som obsiahla svoj život, „je lož, však? Naše priateľstvo, moja rodina…“ Sklopila som oči, no vzápätí som ich k nemu zdvihla. Musel v nich vidieť tú tichú prosbu. Slzy balansujúce na okraji… Prosím, povedz mi, že to nie je pravda! Prosím!
„Áno,“ vyslovil to, čoho som sa obávala.
„Títo ľudia si ťa adoptovali. A pre nás…“
„Som len práca. Povinnosť, ktorú ste si prišli splniť.“ Vykročil ku mne, no zastavila som ho zdvihnutím ruky. „Rozumiem. Všetko to bola len ilúzia a teraz buď taký láskavý a choď.“ Zostal stáť na mieste a pozoroval ma. Jeho tvrdý pohľad sa roztopil v tekutú čokoládu a čo som to tam zazrela? Žeby výčitky? „Choď!“ vyslovila som ráznejšie so zlostným podtónom.
„Nech už si o nás teraz myslíš čokoľvek, tak na nás sa stále môžeš spoľahnúť. Sme tu, aby sme ťa chránili kým nepríde čas a ten ešte nenastal. Neodháňaj nás od seba, lebo inak sa veci stanú skutočne nebezpečnými.“ Prešiel okolo mňa a dotkol sa kľučky.
„Jack,“ zarazil sa a čakal, „si blázon.“ Po tomto vyhlásení odišiel a ja som sa ešte nikdy necítila taká zmätená, smutná a opustená.

***

Alice sa vrátila z pochôdzky krátko po tom ako Jack odišiel. Prišla ma skontrolovať, no už od pohľadu jej bolo jasné, že sa niečo stalo.
„Pohádali ste sa?“ Tá otázka odštartovala moje slzy a tie jej odpovedali i za mňa. Ja som sa vďaka hrči v hrdle zmohla len na chabé prikývnutie. „To bude dobré.“ Pristúpila a pohladila ma po belasých vlasoch, ktoré tak neznášala. „Urobím vám teplý čaj z medovky. Po ňom sa budete cítiť ako vymenená. Dobre?“ Prikývla som a ona ma obdarovala súcitným úsmevom.
Sedela som na posteli a schúlená do klbka zvierala v rukách šálok teplého čaju. Alice mi ho priniesla bez rečí, len s tým zúčastneným pohľadom ktorý naznačoval, že všetko zlé je i na niečo dobré. Rozmýšľala som, čo dobré by mohlo vzísť z tejto nepríjemnej a rozhodne nie prirodzenej udalosti.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s