Raven J. Clark – Za hranicou smrteľnosti: Prológ + 1.kapitola


Korekcia:
Ilustrácia: Raven J. Clark
Zopár viet na začiatok: Raven J. Clark, je L.M., ktorá poviedku Za hranicou smrteľnosti prepisuje a uverejňuje nové časti. Danú poviedku nájdete aj na wattpade a jej profil @LMfantasy, aby ste to ľahšie našli 🙂

Tak poďme do toho! Poviedka sa rýchlo a jednoducho číta. Je plná napätia, sama som zvedavá ako to nakoniec skončí :O
Vaša Azi

 

Prológ

Údolie smrti bolo hlboké a temné, ale nebála som sa doň spadnúť. Nebolo inej možnosti ako ochrániť tých, na ktorých mi záleží. Trpieť pre tých, ktorých milujem. Krvácať za nich, zomrieť za nich… Nič z toho mi neprekáža, ak to znamená, že budú v bezpečí.

1. kapitola

„Hej, počkaj na mňa!“ kričal Jack. Jeden z mojich najlepších priateľov. Zastavila som a počkala než ma dobehne.
„Tuším si nejak z formy,“ podotkla som hravo.
„Ako je možné, že si taká rýchla, keď takmer nebeháš?!“ prehovoril zadýchane a tmavo hnedé vlasy sa mu lepili na spotené čelo.
„Ani neviem. Možno som talent od prírody,“ usmiala som sa sladko. Zasmial sa a narovnal plecia.
„Určite chodíš tajne behávať len preto, aby si sa mohla vyťahovať, ale dnes ti to neprejde.“
„Plánuješ ma poraziť?“ riekla som vyzývavo.
„To plánujem vždy!“ A obaja sme sa rozbehli k cieľu, ktorý predstavoval vrchol kopca, v parku do ktorého sme občas chodili spoločne behávať.
„To nie je fér!“ kričal Jack, keď som vybehla na vrchol a nadšene poskakovala ako utrhnutá z reťaze.
„Ďalšie víťazstvo pre naše dievča,“ vyslovil zvodný hlas za mnou a odnikiaľ sa vynorila ruka s rannou dávkou kofeínu.
„Ren!“ vykríkla som nadšene a zvrtla sa k pariacej tekutine v papierovom pohári. Šťastne som ho uchopila a uchlípla z horkého nápoja. „Hmm,“ zapriadla som spokojne, „výborná!“
„A kde mám ja?“ opýtal sa prerývane dýchajúci Jack, ktorý sa na vrchol skôr doplazil ako dobehol.
„Odmena patrí víťazovi.“ Na dôkaz jeho tvrdenia sme si s Renom tľapli.
„Cena útechy vám dvom nič nehovorí?“ zareagoval trocha urazene.
„Ale jasné, ak vydržíš byť päť minút ticho, tak ti nechám trocha kávy,“ usmiala som sa sladko, „možno.“
„A to si hovoríte priatelia,“ pokrútil hlavou a došuchtal sa k nám. Sťažka dosadol na drevenú lavičku a snažil sa upokojiť dychovú frekvenciu.
„Samozrejme,“ reagoval Ren, „a presne preto som ti priniesol šišku.“ Jack sa celý rozžiaril a vzhliadol k Renovi ako k svätému obrázku, no ten pokračoval, akoby si to ani nevšimol: „ale, to s tým priateľstvom sa ma fakt dotklo kamoš. Vstávam tak skoro len aby som vás dvoch nakŕmil a toto je tvoja vďaka?!“ Jackovi vzbĺkol v očiach plameň odhodlania poháňaný vidinou na sladkú odmenu. Šiel sa rozskočiť, aby Rena presvedčil o tom, že je tým najlepším kamarátom pod šírim nebom a ja som sa mu za chrbtom uškŕňala až kým si nakoniec úspešne nevybojoval jednu zo šišiek, ktoré mal zabalené v papierovom vrecku.
Spoločne sme sedeli a jedli sladké pečivo plnené čokoládou a džemom. Jack dokonca vydržal byť pár minút ticho a tak som sa nad ním zľutovala a dala mu niekoľko dúškou z mojej výhry.
O polhodinku neskôr sa už prázdne vrecko váľalo pokrkvané v smetnom koši a my traja sme svorne kráčali dolu kopcom. Tak ako obvykle, i dnes, ma šli chlapci odkopnúť domov a potom si pôjdu vlastnou cestou, zatiaľ čo ja sa budem externe vzdelávať so svojim nie práve priateľským domácim profesorom pánom Rolandom Baxleym.
Za dverami domu v ktorom bývam sa nachádza celkom nový svet. Je iný a pre väčšinu ľudí nepochopiteľný. Veď koľko teenagerov sa učí doma so súkromným učiteľom? Ja osobne nepoznám ani jedného a to som mala tú česť spoznať nejedného snobského teenagera. Odtrhnúť sa s Renom a Jackom sa pre mňa stalo dôležitým rituálom normálnosti, ktorý mi má pripomínať, že i ja som len človek a ktorý mi, na počudovanie, rodičia tolerovali.
Moja rodina je, žiaľ, z tých lepšie situovaných, ale podľa môjho výzoru by to len sotva niekto tipoval. Mohla by som nosiť značkové oblečenie, ale kto by sa chcel tlačiť v napasovaných barbie šatách, keď má k dispozícii maximálne pohodlné nohavice s rozparkami a tričko s vyblednutým obrázkom obľúbenej hudobnej skupiny, ktoré ukoristil na koncerte?! Minimálne ja som z tých, čo o to nemajú záujem a predsa, len čo prejdem prahom tohto domu, tak sa musím odobrať do svojej izby a prezliecť sa do niečoho “civilizovanejšieho“, ako by podotkla moja mama. Môj šatník sa teda delí na dve časti. Pohodlná strana sa skladá z oblečenia, ktoré sa páči mne a formálna strana je tá, ktorá sa páči mojej matke. Siahla som po šatách v námorníckom štýle a obula si sandále. Znesiem takmer všetko čo na mňa naloží, ale opätky? Ani náhodou a tak sme si po niekoľkonásobnej ukážke mojej nešikovnosti na vysokej platforme dohodli kompromis, ktorý skončil pri – čokoľvek, len nie tenisky a ťažké topánky.
Vyobliekaná som sa pobrala do učebne, kde už ma trpezlivo očakával môj vyučujúci, profesor Baxley. Kedysi učil na akejsi univerzite, no po odchode na zaslúžený odpočinok sa stal mojim osobným mučiteľom. Veľmi dobre plateným, osobným mučiteľom, ak mám byť presná.
„Ako obyčajne meškáte, slečna,“ podotkol pohoršene, keď som vošla do knižnice a nesúhlasne krútil hlavou kým som sa pobrala na svoje miesto za masívnym dubovým stolom.
„Ospravedlňujem sa,“ prehodila som na oko ľútostivo, no obaja sme vedeli, že ma to ani trochu nemrzí.
Hodina sa začala, tak ako vždy, prednáškou. Nasledovali praktické cvičenia a testy, kontrola domácich úloh a mnoho ďalších prednášok, po ktorých som sa psychicky vyčerpaná vymotala z knižnice až po tretej popoludní. No za dverami som takmer nenápadne poskočila, lebo sa konečne začínali prázdniny. Nie doslova, ale Roland si vybral voľno, aby navštívil svoju dcéru a zoznámil sa tak so svojim prvorodeným vnukom. Trikrát hurá pre ten novopečený uzlíček radosti.
Môj život musel na ostatných pôsobiť fakt vzrušujúco – večierky, plesy, stretávanie známych osobností, individuálne štúdium… No z veľkej časti ide len o nátlak a napĺňanie očakávaní iných. Moje skromné želania sa napĺňali vo chvíľach, keď som sa mohla na ulici predvádzať v otrhanom oblečení s výrazom rebelky, po boku mojich dvoch drahých priateľov, ktorí sa naučili akceptovať zvláštnosti sveta, ktorého som súčasťou. Skutočne som s nimi mala pocit, že môžem byť sama sebou a nepotrebujem sa na nič hrať a aj tak som výnimočná. Bez nadbytočného množstva peňazí v peňaženke, v otrhanom oblečení, modro-vlasá s piercingami, ale stále výnimočná, iná tým správnym spôsobom. Jednoducho individuálna osobnosť.
Zazvonil zvonček pri dverách a ja som ich letela otvoriť. Prirodzene tam stáli moje dve hviezdy a pri pohľade na mňa sa usmievali od ucha k uchu. Najskôr som im potešene úsmev opätovala, no pri rozširujúcich sa úškrnoch mi bolo jasné, že sa niečo chystá.
„Vieš, že teraz pôsobíš fakt snobsky?“ Pozrela som sa na svoje fajnové šatôčky a pochopila. „Ak by som vedel, že prídeš takto, bol by som si obliekol niečo vhodnejšie,“ prehodil Ren s nezbednou iskrou v oku a zadíval sa na vlastné vyťahané tričko, dotrhané nohavice a vyblednuté tenisky.
„Tomu ani sám neveríš,“ vyslovila som, čo sme všetci vedeli. Ren by si nikdy neobliekol nič, v čom by sa cítil ako vo väzení. Občas som mala pocit, že absolútna voľnosť v každom ohľade je pre neho dôležitejšia než naše priateľstvo. Že nič na svete mu nestojí za to, aby sa pripravil o pohodlie a slobodu pohybu i citu. Jack, ktorý bol nekorunovaným mileneckým kráľom, striedal dievčatá rýchlejšie ako väčšina mužov ponožky, no aspoň mal vždy len jednu v danú dobu a ich vzťah mal istú oficialitu. Ren záruky nikomu nedával a jeho city boli rovnako nespútané ako jeho štýl.
Spoza mňa vykúkla naša gazdiná Alice. „No to sa pozrime koho nám sem čerti nesú, chlapci! Slečna, to ich ani nepozvete ďalej?“ Otočila som sa k nej a s úsmevom prikývla.
„Poďte, poďte, dám vám nejaké tie sušienky, čo vám minule tak chutili,“ povedala so srdečným úsmevom na perách, ktorý jej snáď nikdy neschádzal z tváre.
„Naozaj?“ ozval sa Jack, ktorý vždy až nezdravo miloval sladkosti. Vlastne je to jeden z dôvodov, prečo s ním chodím sem tam behávať mimo jeho tréningy a Ren nám robí raňajkového asistenta. Na Jacka a jeho chute nestačí ani týranie trénera, ktoré sa koná tri razy do týždňa. Je to svalnatý obor s veľkým srdcom, ktorý má slabosť pre tú najrozšírenejšiu drogu na svete – cukor.
Ren s nami nikdy nebehá, no na kopci je vždy skôr ako my, čo je vlastne samo o sebe zvláštne, ale zvykla som si. Len dúfam, že mi niekedy ukáže skratku, ktorú za týmto účelom používa. To by bolo eso!
On je ten typ, ktorý sa radšej díva ako zúčastňuje. Je ako matka, ktorá dohliada na svoje rozpustilé deti, ktoré majú vo zvyku neustále vyrábať problémy. Vždy myslí dopredu a nejakým spôsobom dokáže uhádnuť čo práve potrebujem i bez toho, aby som mu o tom povedala. Táto jeho starostlivá stránka bola v priamom kontraste s voľnosťou akú si jeho duša vyžadovala. Chápala som dievčatá, čo za ním behali. Vždy k nim bol veľmi milý, predtým aj potom ako sa s nimi zaplietol, ale i keď bol voči nim ohľaduplný tak jeho krídla nedokázali udržať žiadne povrazy pri jednom kvete. Svojim spôsobom som si užívala, že v jeho neustále sa meniacom svete som sa stala pevným a stálym bodom, akýmsi stredom, ku ktorému sa vždy nakoniec vrátil. To sme boli, Jack a ja, Renova kotva, aspoň tak som na nás občas myslela. Ktovie kam by ho vietor zavial, ak by nás nebolo.
Takto moja myseľ nespútane putovala, zatiaľ čo som sa odobrala do svojej svätyne a prezliekla do niečoho pohodlnejšieho.
Kým som dorazila dole, boli už chalani obsypaní omrvinkami a Jack vyzeral ako škrečok, ktorý si robí zásoby. Svoje úsilie zjesť čo najviac zdvojnásobil, keď ma zbadal prichádzať.
„Môžeme ísť?“ spýtala som sa a Ren okamžite vstal. Rozlúčil sa s Alice a potiahol nacpaného Jacka za ruku, aby ho odtrhol od sladkostí. Ten nemohol rozprávať a tak Alice zamával na rozlúčku, zatiaľ čo sa potkýnal, keď ho Ren ťahal okolo nej.
Za dverami som sa zhlboka nadýchla a zhodila zo seba rodinné putá, ktoré ma inokedy tak pevne zväzovali.
„Tak, aký si dnes mala deň?“ opýtal sa prežúvajúci Jack.
„Ako každý iný, neobyčajne nudný.“
Vykročili sme na ulicu a cestou do centra mesta sa zhovárali o svojich dnešných trapasoch. Prirodzene, väčšinu z nich mal na svedomí Jack. Na tréningu sa potkol a kvalitne zložil k zemi svojho kolegu. Jeho bežecký čas sa však zlepšil o dve stotiny sekundy, čo pripísal našim občasným ranným rýchlotulkám. Bol na seba za to mierne zlepšenie taký hrdý, že som nemala to srdce vziať mu to. Za to Ren sa s ním nemaznal a nič mu len tak nedaroval. Veselo si ho doberal a uvoľnene sa smial.
Naozaj je dnes deň ako každý iný, ale s tými dvoma, je o poznanie veselší.

***

Na večer sa s nami Ren rozlúčil a zamieril na brigádu, ktorú si našiel v neďalekej večierke. S Jackom sme osameli a s poslednými slnečnými lúčmi za chrbtom sme sa vliekli čoraz opustenejšími ulicami k miestu, ktoré som nazývala svojim domovom.
Boli sme neďaleko, keď som kútikom oka zahliadla niečo, čo ma upútalo. Vyzeralo to ako temná postava krčiaca sa v tieni neďalekých stromov. Zastavila som a zahľadela sa jej smerom. Jack urobil ešte niekoľko krokov, no keď si uvedomil že nekráčam, zastavil tiež.
„Chloe, deje sa niečo? Vyzeráš akoby si videla ducha.“ Zvrtla som sa k nemu a potom pohľadom preskočila späť, no nič som nevidela. Napadlo mi, že to bola len veľká pouličná mačka. Občas som ich tu vídala. Môj mozog sa rozhodol vyhodnotiť to ako neškodný zážitok a tak sme pomaly kráčali ďalej.
Dom bol na dohľad a Jack sa mi snažil nešikovne prerozprávať vtip, ktorý počul v škole. Výborne som sa na jeho snahe bavila. Potom som pozrela priamo pred seba a moju pozornosť upútala tmavá silueta postavy, ktorá stála pred mojim domom a prisahala by som, že hľadí na okno do mojej izby. Za normálnych okolností by mi to bolo jedno, ľudia si občas náš elegantne vylepšený dom prezerali, no tentokrát to bolo iné. Inštinktívne sa mi zježili jemné chĺpky na zátylku a spomalila som. Vlastne som takmer nekráčala a pohľadom visela na tej siluete. Jack sledoval môj pohľad a zastal, pričom ma chytil za ruku, aby som urobila to isté. Preniesla som na neho svoj pohľad a hľadela na jeho znepokojený profil.
„Chloe,“ prehovoril tak potichu, že som ho sotva počula, jeho hlas ani nebol jeho hlasom. Ľadový pokoj a autorita s akou vyslovil ďalšie slová mi k nemu až do tejto chvíle nepasovali, no keď zazneli z jeho úst, stali sa jeho prirodzenou súčasťou a to aký bol do tohto dňa, akoby zmenilo sa v sen. Ozvenu minulosti, „myslím, že by sme sa mali vrátiť.“ Preniesla som svoj pohľad na tmavú masu pripomínajúcu človeka a zľahka prikývla na znak súhlasu.
Zlý pocit mnou prenikal a ja som automaticky stisla Jackovu ruku ešte pevnejšie, aby som sa uistila o jeho prítomnosti. Bol to inštinkt a jeho teplo ma upokojovalo. Takto sme ruka v ruke ustupovali a pohľadom sledovali tú znepokojivo pôsobiacu osobu, keď odrazu neprirodzene rázne trhla hlavou smerom k nám a ja som takmer padla na zadok pri pohľade do jej spaľujúcich rubínových očí.
„Bež!“ Trhol mnou Jack a bez jediného zaváhania ma ťahal za sebou pomedzi domy po čoraz tmavších uliciach, ktoré boli i na túto dennú dobu až neprirodzene tiché a prázdne.
„Bariéra,“ zašepkal, skôr nahnevane ako znepokojene, sám pre seba a prudko zastal, pričom ma stiahol za seba, aby ma zaštítil svojim mohutným telom.
Pohyboval sa rýchlo a s ľahkosťou, aká sa len tak nevidí a na akú som u neho nebola zvyknutá. Spoza jeho chrbta som sledovala siluetu, ktorá neustále menila svoj tvar a plachtiac po chodníku bola čoraz bližšie k nám. Triasla som sa po celom tele a dúfala, že je to len zlý sen. Možno som sa cestou domov potkla na chodníku, udrela sa do hlavy a neuvedomila si to.
Toto predsa nemôže byť skutočné. Neexistuje to! Zavrela som oči a dúfala, že až ich otvorím, tak to bude preč.
„Čo to stváraš?“ ozval sa Jack a potriasol mnou. Oči som otvorila práve vo chvíli, keď sa tá bytosť vrhla do útoku.
„Pozor!“ skríkla som varovne a ocitla sa na zemi s Jackom, ktorý ma ochranársky zvieral v náručí. Prízračný tieň preletel ponad naše prepletené telá so zúrivým zavrčaním. Prevalili sme sa a Jack pružne skočil do podrepu zatiaľ čo mňa ponechal na chodníku v suchom lístí.
Beštia, ktorá nemohla byť ani náhodou človekom za ktorého sa ešte pred nedávnom vydávala, na nás cerila ostré tesáky a varovne vrčala.
„Ustúúúúúp,“ zatiahla chrapľavo a zjavne prehovárala k Jackovi. Ako to dočerta môže hovoriť?
„S kým si myslíš, že hovoríš?!“ opýtal sa Jack opäť tým autoritatívnym tónom pri ktorom tuhla aj krv v žilách a potvora ticho zaskučala a cúvla. Trhlo ňou, akoby ju udrela neviditeľná sila a jej telom prešiel bolestivý kŕč. Rýchlo sa spamätala a zúrivo zavrčala. Nebola však sama, komu sa dralo z tela vrčanie. Bola som taká fascinovaná tou bytosťou, že som si ani neuvedomila tú zmenu, ktorá sa s Jackom udiala. Jeho telo sa zdalo byť ešte väčšie a mohutnejšie, svaly mal napätá na prasknutie a vlasy sa mu hýbali akoby z vlastnej vôle. Hadili sa a tancovali, nespútané, ako ohnivé plamienky. V jeho čokoládových očiach, inokedy hravých, sa objavili jedovaté zelené iskry. Vzduch sa naplnil dávivým zápachom síri a beštia pred ním znova zaskučala a ustúpila. Krok za krokom, spolu s jej vytrácajúcou sa odvahou, sa strácal i jej obraz v našej realite, až napokon celkom zmizla a celý svet sa okolo nás zavlnil.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s