Zdenka Black 13 – Moc pomsty: 1.kapitola (Pokračovanie príbehu Moc zúfalstva)


Korekcia:
Ilustrácia: pixabay

Chlad a tma. Všetko zahalila temnota. Naraz sa ozval podivný zvuk. Chrapčanie vychádzajúce odnikiaľ, ale nebolo to podstatne. Tichšie nepatrné, no o to zlostnejšie, zúfalejšie. Napriek tejto nepriaznivej situácii neurobila vôbec nič, a možno práve v dôsledku týchto udalosti. Nehýbala sa. Vyzerala ako pokazená bábka čakajúca na natiahnutie. Obklopená tým divokým zvukom. Svojim spôsobom naháňal strach. Podobné ako neviditeľne okovy. Nedovolili nič. Skutočne ale k tomu bola prinútená. Ignorovala to tak ako všetko okolo nej. V tej tme kde bola len ona sama, tak si aspoň pripadala. Spomienky. Pomaly mizli. Naraz ale temnota začala strácať svoju moc. Tma ustupovala. Príčinou bola podivná okrúhla guľa. Žiarila tak jasne, nebolo to ale iba tým, hrejivé teplo schopné dotknúť sa vnútra srdca. Osvetľovalo ju. Ten nostalgicky známy pocit. Sedela na tej chladnej, špinavej zemi. Kamenný mramor bol chladnejší ako smrť. Čelom mierne opretá o kolená. Nevnímala pohybujúce sa tiene. Zdalo by sa že naberajú odvahu na priblíženie. Tá žiarivá vec ich zjavne vydesila. Hroziace nebezpečenstvo však nebolo podstatne. Nemala tu potrebu urobiť čo len nepatrný pohyb. Neprešlo ani pár sekúnd a vyzeralo to že svoje prvotné zmýšľanie zmenila. Čierne dlhé vlasy sa trocha pohli. Zadívala sa na to podivne svetlo. Hypnotizovala ho chladným pohľadom mŕtvoly. Bez lesku. Nenachádzalo sa v nich nič. Dva prázdne tunely bez konca. Pomalé korytnačie pohyby. Vstávala. Zatiaľ čo bola čoraz viac obkľúčená. Dívajúc stále tým istým smerom. Zdalo by sa, že ani nedýcha. Stála tam ako jedna z tých figurín vo výklade. Očarujúco krásna a desivá. Bosé nohy sa nedotýkali podlahy. Vznášala sa. Mlčiac. Namiesto slov bolo počuť zvuk reťazi pripevnených na okovách okolo krku, rúk a nôh. Znelo to tak čarovne. Nádherné zvrátená zvonkohra. Oblečená v čiernej kazajke. Ruky však neboli spútané, tak ako to pri týchto tipoch oblečenia býva. Zdalo by sa že čas okolo nej sa zastavil. Nie na dlho. Blížil sa koniec v podobe tých kreatúr. Rozpadajúci sa plné červov, ich tela sa dali prirovnať k nedokonalému obrazu z puzzle. Chýbajúce časti ich tiel nebolo možne nahradiť. Jedine čo tam mali bola diera. Strata kože, mäsa ba dokonca kosti ale nebola podstatná, nie kým sa mohli hýbať. Napichaní rôznymi predmety patriacimi zúfalcom snažiaci si zachrániť svoj život. Všetci zlyhali a pridali sa do skupiny slintajúcich. Nemohli sa ovládať. Chceli viac. Túžba zahryznúť sa do čerstvého mäsa. Zaliať svoje rozpadajúce sa pery do teplého červeného elixíru krvi. Potrebovali cítiť tu chuť. Mozgy už nefungovali. Riadili sa pudmi. Túžba zabíjať a žrať bola príliš silná. Nedokázali odolať. Vrčali. Neschopní jediného slová. Vrhli sa na ňu. Všetko zaliala krv, tá krásna červenkastá farba znamenajúca smrť. Svetlo zablikalo, tiež bolo postriekané. Hrobové ticho. Nič len zvuk tej zvonkohry. Všetky tie rozsekané tela. Zdalo by sa že neurobila nič. Bola proste príliš rýchla. Eliminovala. Zničila. Bez zaváhania. Podobne ako naprogramovaná zbraň. Bez emócii. Znova všetko zaplnila tma. Žijúc v tej nočnej more plnej zúfalej prázdnoty.

Nevošla. Nemala k tomu dôvod. Rovnako ako k ničomu. Zámer bol neznámy. Slova bez citu, ale i tak sa chovala akoby mala vlastnú vôľu. Niekde v tom chlade to bolo zahrabané. Neodkrývajúc to nikomu. Čo bolo ale skutočne za tým?! Múmia. Dostala toto meno pretože nepovedala. Nemusela. Bolo jasne, že obsahuje len čistú temnotu. Dva čierne tunely sledovali. Pohlcovali do seba. Osvetlená tým slnečným svetlom. Zdalo by sa že keby chcela tak zničí aj tieto hrejivé lúče. Horúce slnko priam pálilo. Skvelá kopia. Teploty nad 40 stupňov. Čisté nebo pripomínalo pokojnú hladinu jazera. Pomalé ťahy štetcom boli ale falošne. Nenachádzalo sa tu nič len zúfalstvo. Všade kam sa pozrela nebolo nič len piesok. V každom rozpálenom zrnku bol odrazený bezmocný pocit hnevu. Nekonečné kopce v tomto pekle ilúzie.

***

Ležiac na zemi. Nemal síl. Nedokázal nič len čakať kým sa konečne upraží. Neschopný, mal hlavu plnú zmätku. Myšlienky. Chcel to celé potlačiť. Nešlo to. Stále sa to premietalo ako nechcený film bez konca. Ten moment keď stál zadívany na ten nôž, no nebol schopný zarezať dostatočne hlboko. V ostrí krásnej zbrani videl svoj odraz. Nebol to ale on. Tie oči. Patrili mu ešte?! Nenávidel ich, zdalo by sa že sú iné. Zadívany niekto podobný jemu, no zároveň odlišný. Tá osoba plná zlosti, kedy sa zmenil na niečo také. Temne tmavo-modré s jemným nádychom do siva. Vnímal to. Nie je sám, hoci aj v miestnosti prázdnoty nikto nebol. Potrebuje sa zbaviť sám seba. Nie pretože by chcel eliminovať. Musí sa zničiť. Táto informácia mu blúdila v mozgu už dávno. Vznikla spôsobom života. Nebol potrebný. Majúc pocit akoby sa narodil na túto zem len pre tento dôvod, i napriek tomu že to vedel. Nebol schopný skočiť. Myšlienka na slučku. Pomalé lapanie po dychu. Nechcel to. Strach z bolesti bola veľká. Ovládala ho. Ostatne pocity sa stratili. Omotaní tými negatívnymi reťazami. Nemusel vidieť, aby cítil to ostrie na svojom krku. Tie bytosti plne temnoty. Sledovali každý jeho krok. Nebolo bezpečného miesta. Nie kým jeho srdce bije. Toto miesto zasypané pieskom. Posledná nadej na koniec. Trpel. Sucho v hrdle. Mäso pražene na ohni. Zvláštne, že si začínal zvykať. Žiadne tiene, napriek tomu koľko času prejde. Noc sem neprišla. Nevidel tie veci. Cítil že tam sú, no nedostanú sa k nemu. Zotročení v kolobehu. Cítil slobodu. Možno aj túžbu potrestať sám seba. Čakajúc ako pukanec kým sa neprehreje, až kým nepraskne. Premietal si ako sedel na posteli a písal svoj list na rozlúčku. Mal klamať či ich nenávidieť. Nevideli to čo videl on. Nemali jeho pocity. Prehliadali všetko akoby jeho slová vrážali do neviditeľnej steny. Nemalo zmysel otvoriť ústa. Nedostali sa von, k nikomu. Žiadna odpoveď, aký ma teda zmysel písať nepotrebné slová. Nakoniec ale napísal. Prekvapivo jednoducho. Nezbalil si sebou nič. Nepotreboval. Odchádzal za sprievodu mesačného svitu. Ryšavé strapaté vlasy mali v tomto svetle noci zvláštny lesk. Vyzeral ako túlava mačka chystajúca sa na ďalšiu zo svojich vyprav. Chcela žiť, chytať potravu. Jeho prípad bol ale odlišný. Kráčal na smrť. Čas plynul. Spolu s vychádzajúcim slnkom. Teplota bola stále väčšia. Nohy išli stále vpred až kým nepoužil poslednú štipku síl. Spadol. Zošmykol sa na drsnom piesku. Medzi kopcami. Ležal tam. Čakajúc na koniec. Dúfajúc že ho nenájdu. Vedel že nebudú hľadať. Nikdy totiž nedali nič čo potreboval, tak jednoducho oklamaní falošným úsmevom ho nechali trpieť. Rozkazovali čo mohol. Nezvládol to. Nie pre nich, nie pre tento svet. Tak sa dostal tu. Neschopný ničoho iba vlastných výčitiek.
„Podľa mňa zbytočná strata času.“
Vyslovila dívajúc niekde do diaľky múmia. Ryšavý sa zarazil. Jeho niť bola prerušená. Skutočne tam nie je sám, či sa sním iba hrá jeho fantázia. Bola tu aj možnosť že jeho plán bol zničený. Našli ho. Prežije. Vedel to. Niekto pri ňom stál. Ten pocit nebol taký ako obvykle. Mal sa pozrieť. Nemohol. Nedokázal to. Nezvládol by.
„Týka sa to tých démonov alebo…“ Nedokončila. Nebol k tomu dôvod. Zaujala ho tým. To príšerne slovo mu znelo v ušiach stále dokola. Nemal silu. Spálený. Zničený. Proste si počká kým nezmizne. Dokedy ale, stále na tom istom mieste. Zaseknutý. Naraz vnímal ako jeho tvár zarazená do piesku pocítila tieň. Postavila sa tak aby bránila slnečným lúčom padať na neho. Nefungovalo to, taká jednoduchá vec nedokáže vymazať spáleniny. Neodolal. Napokon použil posledné sily o ktorých si myslel že už dávno prišiel. Pozrel sa. Dívajúc do tých dvoch tunelov. Zmrzol. Nebolo to ale iba vyčerpaním. Nedokázal sa ani pohnúť. Cítil ten chlad vo svojom tele napriek tomu že pred sekundou bol ako upražený zemiačik. Keď konečne chytil druhý dych. Zavrel oči. Opakoval si že tam nič nie je. Všetko sú to len desivé predstavy. Dostali sa k nemu i v tomto raji, ako mohol byť znova premožený.
„To sa tak veľmi bojíš.“ Vyslovila. Čupla si k nemu. Nedýchal. Neuvedomoval si že nepotrebuje. Stále si mysliac že je živý. Pomalé prebúdzanie do nočnej mory. Získal len iný druh samoty. Vyzeralo to že sa ho ide dotknúť. Nechcel to. Nemal rád cudzie dotyky. Bolo to tak nečisté. Otravne. Neurobila to. Postavila sa: „takže mieniš byť väznom vlastných zbytočných emócií.“ Kráčala späť k jaskyni. Ignorujúc všetko. Zameraná len na miesto kde chce ísť. Mladík tam ležal. Tie slová. To monštrum bolo iné ako všetko čo dovtedy stretol. Vedel to aj bez toho. Úbohejší už byť nemôže. Nebojoval, iba utekal. Nepovedal ani slovo. Dobre vedel, že keby si zvolil inú cestu možno by neskončil kde je. Dá sa to ešte vôbec napraviť, vlastné chyby? Postaviť sa na nohy. Po tom čase čo tu premárnil. List. Všetko v jeho tele bolelo o to viac že sa pokúšal pohnúť. Mal pocit akoby bol trhaný zaživa. Koža sa odlepovala. Krv sa miešala zo zrnkami piesku. Telo kričalo aby prestal. Hlasy v hlave zakazovali. Zbytočne pohyby. Nie sú dobre k ničomu. Tak prečo? Nevedel. Snaha stáť znova na vlastných nohách hoci ako je to nemožne. Mal pocit že ma na sebe naukladané závažie. Chcel kričať, no otvorené pery zo seba nevydali hlas. Jedine čoho bol schopný je sa nahltať drobných pálivých zrniek. Mal pocit, že sa ním dusí. Ta známa nechutná chuť z miešaná s jeho krvou. Vedel to. Odpoveď na zmätok. Stačilo si len priznať.
„Ja…“ Vyslovením prvého slova zostal v šoku. Tak dlho ho nepočul. Svoj vlastný hlas. Znel presne tak ako si spomínal, alebo bol iný. Zmenil sa mu. Odrazu si nedokázal vybaviť. Nebolo veľa možnosti kde by ho použil. Rozmýšľajúc. Premárnil vlastnú šancu. Ticho. Jedine čoho sa dočkal. Počúval ale kto si vypočul jeho trápené srdce. Pretože bol príliš zbabelý. Nedokázal sa odhaliť. Ukázať slzy bolo tabu. Kto mu to ale zakázal. Nikto iný, len on sám. Nechcel, aby sa smiali. Nedokázal sa zmieriť s tou predstavou. Dokedy ale bude myslieť na to čo si myslia iní. Prečo by ich mal brzdiť? Teraz sa ale toho slaného vodopádu nedočká. Nie že by nechcel. Oči červené. Všetka voda v jeho tele bola preč. Vstával. Pomalé pohyby. Zdalo by sa, že viac už to bolieť nebude, no intenzita sa stupňovala. Bez toho, aby čakal pomoc. Len on sám to musí zvládnuť, tak ako doteraz. Zvláštne že naraz sa cítil čoraz mocnejší. Skutočne k tomu stačilo tak malo. Obviňoval sa. Nenávidel. Nebola to iba jeho chyba že skončil na tomto horúcom mieste. Obe strany rezali ten motúz na moste kde stál. Pád bol skutočne drsný. Tá nekonečna bolesť na hrudníku. Nebola to ale žiadna choroba. Zlomené srdce. Kričalo na všetky strany svojim tichým krikom. Nohy sa nevedeli upokojiť na nestálom povrchu. Získa rovnováhu aby bol schopný urobiť prvý krok. K novej nočnej more. Nič nebude tak ako čakal. Žiadny šťastný koniec. Práve naopak, týmto činom sa odpísal. Podpísal zmluvu bolesti. Začiatok. Bude schopný odomknúť svoju zúfalú moc. Dve cesty. Uvedomí si cenu vlastnej ničivej sily. Zatne zuby. Naučí sa bojovať, či prepadne úplnému zúfalstvu. Premení sa na jednu z tých chodiacich vecí.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s