Azi – 2. (Vek 18+)


Korekcia:
Ilustrácia: pixabay

Obaja sme stáli proti seba a ja som mala v očiach slzy. Nevedela som čo robiť. Nedokázala som pochopiť čo sa stalo. Zhlboka som sa nadýchla a znova som mu pozrela do očí.
„Ale no tak,“ povedal a bruškom palca mi utrel slzu z líca a palec si následne vložil do úst, „nebudeme predsa plakať,“ dodal a silno ma objal.
„Neviem prečo,“ povedala som a on si mal silnejšie pripútal k tele.
„Bude to v poriadku,“ dodal.
Pokývala som hlavou, „nechápem čo sa to stalo,“ dodala som pomedzi slzy.
„Prestaň, prosím ťa, prestaň plakať.“
Na čele som pocítila jeho pery. V byte sa ozval zvonček a ja som na neho pozrela.
„Sadni si,“ povedal a uložil ma gauč.
Poslúchla som ho. Nemala som silu. Nemala som dôvod pokračovať ďalej. Bola som na dne.
„Nie,“ ozval sa jeho mužný hlas, „zajtra. Príď zajtra,“ dodal a zabuchol dvere.
Sadol si ku mne na gauč a ja som si hlavu položila na jeho plece.
„Neboj,“ povedal a pohladil ma po tvári, „všetko bude dobré.“
Jemne som prikývla, „asi máš pravdu. Asi by som mala odísť,“ povedala som a zodvihla sa na nohy.
„Neblázni. Takto ťa nikam nepustím. Pokojne tu prespi,“ dokončil, „snáď sa ma nebojíš?“
Pokývala som hlavou, „teba nie,“ dodala som.
Zasmial sa a pomohol mi vstať z gauču. Obaja sme skončili v jeho obrovskej izbe s obrovskou posteľou.
„Pokojne si zober posteľ, ja sa vyspím na gauči.“
Ľahla som si do postele a on ma ešte zakryl a odišiel. Bolo mi zle. Oči sa mi zase zahmlili slzami a ja som spustila ďalšiu dávku sĺz. Čo som to, zase, vykonala? Čo sa to, zase, stalo? Behalo mi hlavou a nedokázala som pochopiť kedy a prečo.
„Neplač,“ povedal cez malú škáru, cez ktorú vopchal hlavu, „počujem ťa aj cez dvere.“
„Ja,“ zasekla som sa a snažila som sa upokojiť.
Ani som nevedela ako a vedľa seba som pocítila jeho horúce, polonahé telo a jeho ruky obmotané okolo mojich pliec. Prisunula som sa k jeho horúcej hrude a nechala sa kolísať.
Zobudila som sa na jemné hladkanie. Hladkal ma po chrbte, hladkal ma po nohách po celom tele.
„Čo robíš?“ spýtala som sa ešte unavene.
„To čo som mal spraviť už dávno,“ povedal jemne, „ničí ma, že ťa takto vidím. Ničí ma to,“ povedal.
Pozrela som na neho a on mi dal vášnivý bozk. Jeho jazyk mi vbehol do úst a tancoval spoločne s mojím. Bolo to príjemné a dráždivé. Vzrušujúce. Niečo čo som potrebovala už dávno. Pritisol si ma bližšie k sebe. Oddávala som sa tomu pocitu, tým dotykom, ktoré mi po tele vytvárali zimomriavky. Ktoré mi spôsobili uvoľnenie. Nehovorili sme. Obaja sme to chceli. Obaja sme to potrebovali a obaja sme vedeli, že je to zakázané. Ale momentálne pre oboch potrebné. Veľmi potrebné.
Jeho ruka kĺzala po mojom tele. Skĺzla k miestu kde som ho potrebovala najviac. Miesto, ktoré bolo pripravené na neho. Pomaly prešiel po klitorise. Tam a späť. Zavzdychala som a ruku som posunula pod lem jeho nohavíc. Bol pripravený. Cítila som ho v rukách. Cítila som jeho pulzovanie. Vošiel do mňa prstami. Zrýchľoval a spomaľoval. Pridal a znova spomalil. Po tele mi vyskočila ďalšia vlna zimomriavok a ja som sa nedokázala ovládať. Nedokázala som jasne uvažovať. Či som v tom momente vedela, že je to chyba? Jasné, že áno. Samozrejme som vedela, že je to ten najblbší nápad, aký som mohla dostať. Ale, potrebovala som. Potrebovala som Jeho. Jeho dotyky, Jeho penis v sebe. Jeho.
„Prosím,“ zašepkala som pomedzi vzdychy a vyzliekla mu nohavice.
Nič nepovedal. Nič nekomentoval. Vyzliekol mi nohavičky a vošiel do mňa. Celý. Vyrazilo mi to dych a spokojne som vydýchla. Bolo to niečo iné. Nové. Príjemné. Živé. Cítila som ho všade. Telom mi prúdila rozkoš, vzrušenie. Pocity, ktoré som necítila už veľmi dlho. Pocity na ktoré som zabudla. Otvorila som oči a pozrela mu do očí. Na jeho tvár. Na jeho pery.
Nechala som sa unášať jeho rytmom, jeho pohybmi, rýchlosťou. V tele sa mi hromadila rozkoš, ktorá sa pýtala von, ktorá sa pýtala na povrch. A ja som ju nechala. Vykríkla som jeho meno.

***
Sedela som pri stole s Dávidom, jeho bratom, jeho rodičmi a rodinnou známou. Potili sa mi ruky. Bola som nervózna a hľadela som na Dávidovho brata. Leonard. Dýchala som zrýchlene a celé telo sa mi znova otriaslo v prívale stresu a strachu.
„Tak,“ začala známa a pozrela na Leonarda, „počula som, že si zamilovaný,“ povedala a tým ma prebrala.
„Som,“ povedal hrdo, sebavedomo.
„Naozaj,“ ozvala sa jeho matka nadšene, „a kto je tá šťastná. Konečne si sa umúdril,“ povedala jeho matka a pozrela na Dávida, „ty si o tom vedel?“
Dávid tvrdo pokýval hlavou, „láska,“ dodal pohŕdavo a pozrel mi do očí, „taká zbytočnosť. Nie je potrebná pre vzťah,“ dodal tvrdo.
Jeho matka pokývala hlavou, „čo to hovoríš? Čo tvoja priateľka?“
Pozrel na mňa, „láska je pre ženy. Nie pre mužov,“ dodal nakoniec.
Sklopila som zrak, „prečo si stále s ním?“
Zodvihla som hlavu a pozrela som Leonardovi do očí a pokývala hlavou.
„Dávidko,“ začala jeho matka, „Leonard má pravdu. Nataška s tebou neostane, ak k nej budeš zlý,“ dodala, „láska do vzťahu patrí. Nerozumiem prečo si proti tomu. Pozri sa na Natašku,“ dodala a smutne mi pozrela do očí, „je smutné vidieť, že môj syn ničí tak krásnu bytosť ako je ona,“ dodala.
Dávid pretočil očami, „povedz nám niečo o tej záhadnej žene,“ pretrhol matkinu reč a pozrel na brata.
Leonardovi sa rozžiarila tvár, „je krásna. Perfektná. Dokonalá pre každého muža, ktorý vie čo so ženou,“ povedal, „je výnimočná. Troška rebelka, troška nezodpovedná a bojovná. A nemôžem zabudnúť na jej chrápanie, keď je unavená.“
„Ako sa volá?“
Leonard pozrel na známu a pokýval hlavou, „to teraz nie je dôležité,“ a potom pozrel na mňa.
Cítila som sa tak inak. Tak zvláštne. Pohľad som mu opätovala a jemne sa usmiala. On bol ten dokonalý chlap pre každú ženu. Tá žena mala šťastie. Ja som si vybrala zle. Ona si mohla vybrať správne. Len nech ho nestratí, pomyslela som si a sklopila znova hlavu.
„Mali by sme ísť,“ dodal Dávid.
Obaja sme nasadli do auta a Dávid naštartoval motor. Jemne sa dotkol mojej ruky, ale ja som ju odtiahla.
„Láskavo sa ma nedotýkaj. Nechcela som byť hnusná pred tvojou mamou. Ale čo za kraviny si to zase trepal? Takže žiadna láska?!“
„Vieš ako som to myslel.“
„Nie. To teda neviem,“ zavrčala, „odvez ma k môjmu autu. Odchádzam od teba,“ povedala som nakoniec.
„Spala si s ním. V ten večer, že?“
Pozrela som Dávidovi do očí a na sucho preglgla, „nerozumiem ti,“ povedala som.
„S Leom. Spala si s Leom. Vtedy, keď si odišla po tej hádke. Išla si preč. Išla si k Leovi. Spala si u neho. Spala si s ním, však? O tebe dnes hovoril.“
„Nie. Nehovoril o mne,“ povedala som sebaisto.
„Ale spala si sním,“ dodal to tak isto.
Tak sebavedomo. A mňa bolel jeho prázdny pohľad na cestu.
„Ja,“ začala som, „prepáč.“
„V poriadku,“ dodal zlomeným hlasom, „toľko o tej tvojej láske.“
„Dávid,“ začala som, ale umlčal ma pohľadom.
„Nemáš mi čo povedať. Ak chceš byť s ním. Buď. Brániť ti nebudem.“
Zastavil vedľa môjho auta a ja som mu pozrela do očí, „ja,“ začala som a sklopila zrak, „ja neviem čo povedať.“
Dávid sa usmial, „nič. Nehovor nič. Nebudem ti radiť ohľadom lásky, zjavne si expert. Ty, alebo Leo. Len buď šťastná,“ dodal a mne trhalo srdce.
Čo som to vykonala?
„Ale ja si vážne nemyslím, že Leo hovoril o mne. Bol to len sex na jednu noc. Nič viac,“ povedala som a samu seba som presviedčala, že to tak je.
Že medzi mnou a Leom naozaj nič nie je. Akoby aj mohlo? Sme predsa tak rozdielni. Sme predsa každý inde a predsa som sa pri ňom cítila živšie ako kedykoľvek predtým. Sklopila som zrak.
„Choď,“ povedal, „vystúp,“ dodal nakoniec a ja som poslúchla.
Prst som držala na vytočení Leovho čísla, ale čo mu poviem? Že sme to s Dávidom ukončili? Že som slobodná a môžeme byť spolu? Sklopila som zrak a pozrela na číslo. Sama som vedela, že to nie je riešenie. Nastúpila som do auta a vyrazila do svojho bytu. Moje vnútro kričalo. Moje vnútro sa rozpadalo. Bola som zúfala. Rozložila som sa na gauči a zapla telku. V tomto momente som sa nenávidela. Nenávidela som seba za to, že som zničila toľko život. Za jeden večer, kvôli jednému skratu.
Zakryla som sa hrubou dekou a tupo som pozerala na telku. Nesledovala som film. Mojou hlavou vírili len spomienky, ktoré som už dávno pochovala. Pocity, ktoré už nikdy neucítim.
Ani som nevedela, že som zaspala, až keď ma zobudil zvonček pri dverách. Unavene som sa dovliekla k dverám a zdvihla slúchadlo od elektrického vrátnika.
„Prosím,“ povedala som unavene.
„To som ja, Leo. Môžeš mi otvoriť?“
„Hej,“ dodala som a stlačila gombík.
Počula som ako sa spodné dvere puknutím otvorili a kroky, ktoré sa ozývali po schodoch. Nechala som otvorené aj vrchné dvere a vrátila som sa späť na gauč. Leo môj byt poznal. Veľmi dobre ho poznal. Niekoľkokrát tu bol. Niekoľkokrát sme si tu robili párty. Lea som spoznala skôr ako Dávida. Vlastne, Leo nás dal dohromady.
„Si v poriadku? Volal mi Dávid. Neublížil ti?“
Uchechtala som sa nad jeho otázkou, „vieš, že by mi nikdy neublížil. Fyzicky. Nikdy ma neudrel,“ povedala a pokývala hlavou, „zobral to ako chlap,“ povedala som nakoniec.
„Prepáč,“ začal, „nevedel som, že to takto dopadne.“
„To je v poriadku. Sama som to chcela. Žiadne obavy,“ dodala som.
„Nerozumieš. Nevedel som, že keď začnem o tebe rozprávať, že to Dávid pochopí. Bol by som pri obede ticho. Ja len. Chýbaš mi. Veľmi. Chcem byť len s tebou,“ dodal a to ma hneď prebralo zo spacej nálady.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s