Zdenka Black 13 – Moc zúfalstva: 7.kapitola


Korekcia:
Ilustrácia: pixabay

„Myslíš tie krysy v tom bunkri. To som bola ja,“ znela tak chladne. Sledujúc tok vody. Nemala dôvod mať obavy o zradu z jeho strany, hoci aj keby chcel. Možno mu bude stáť pomsta vlastnú existenciu. Diamant sa spoľahla na svoj vnútorný pocit že to nespraví. Mala pravdu. Napriek tomu čo povedala. Nezaútočil.
„Nie! Možno vyzeráte rovnako ale tie oči spoznám.“ Bol rozhodnutý. Horeli mu päste. Plameň v nich bol ešte jasnejší ako predtým. Rovnako tak jeho oči. Bolo to ako pri ich prvom stretnutí. Diamant nevedela reagovať. Proste to ignorovala. Snažila sa. Nešlo to tak ako chcela. Zamyslená nad tým všetkým.
„Tvoja pomsta je zbytočná. Zvládnem to!“ Vyslovila napokon aby ukončila tu ich zbytočnú debatu.
„Veď to som videl. Podľa tvojho spomalenia tipujem, že už si na hrane. Nechápem ako je možne, že napriek tomu že používate rovnakú moc je ona fit.“ Ukazoval týmto na dva fakty. Prvý, že nie je v pozícii čokoľvek vravieť o tom ako to vo svojom zlom stave zvládne. Môže byť rada že stojí. Druhý, že používať takú moc bez dôsledku na vlastnom tele je jasný podvod.
„Zrejme ti to už došlo ale je to moja sestra, dvojča,“ začala vysvetľovať. Pauzu neurobila len aby zdramatizovala. „akoby som to nazvala tak aby to tvoj mini mozog pochopil,” Uvažovala nahlas, snažiac sa nedať najavo tlak tela. Pred tým než stihol poznamenať niečo na svoju obranu. Pokračovala, čím mu nedala priestor. ,,podpísala špeciálnu zmluvu. Namiesto bolesti prichádza o niečo iné. Cennejšie.“ Zahryzla si do pery.
„Niečo iné?! Cennejšie?! Čo?!“ Chcel vedieť Fire. Nevyzerala, že by to chcela vysloviť. Vedela to tak dávno. Mala šance. Premárnila a teda stratila. Keby nebola len taká slabá.
„Samu seba.“ Vyslovila nakoniec Diamant. Dobre vediac že za to môže práve ona. Detstvo, alebo skôr nočná mora.
„Počkať, chceš tvrdiť že…“ nenechala ho dopovedať. Myšlienka, že jej sestra… nechcela sa zmieriť s tým že je preč. Niečo ešte zostalo. Vycítila to.
„Musím odčiniť,“ znela tak smutne. Zadržiavala všetky tie negatívne emócie. Bolo ťažké nepustiť slzy. Hlboký nádych. „svoju zbabelosť,“ tieto dve slová si iba pomyslela. Zvyšok ale už mohla vysloviť nahlas. „zachránim ju, zastavím.“ Snažila sa pôsobiť pokojne.
„Myslíš že to zvládneš?!“ Snažil sa ju zneistiť či mal obavy.
„Ty drž hubu!“ Venovala mu nepekný pohľad.
„Mimochodom povieš mi svoje meno?!“ Zmenil tému. Chcel odľahčiť atmosféru alebo to chcel vážne tak moc vedieť.
„Vážne?! V tejto situácii?!“
„Prečo nie?!“ Nevidel v tom problém a možno práve preto v akej situácii boli.
„Tak to odmietam.“ Zdula sa.
„Počkať, prečo nie?! Myslel som si že už sa to konečne môžem dozvedieť.“ Sťažoval sa.
„Nezáujem,“ keby mu ho povedala teraz. Mala by pocit, že je to niečo ako rozlúčka pred smrťou,
„budeš musieť vydržať kým neporazím svoju sestru.“ Bola pripravená k boju. Odrazu akoby tým slovám verila. Zbadala tu žiaru na konci tunela.
„Nenájdeš si ale potom inú výhovorku?!“ Podotkol.
„Ale varujem ťa dopredu. Moje meno nie je nič extra.“
Vyzeral že ma dotaz no než stihol povedať čo len písmenko, kosou presekla svoju obranu. Dokonca aj vodu. Vyrazila kým sa stihla tekutina spojiť. Nemala na to moc času. Bez oddychu. Bolesť bola stále horšia. Sekunda pred tým než sa namočila, vytvorila obrovské ohnivé tornádo. Ona jedno, druhé on. Spojili sa dokopy čím vysali všetku vodu. Stojac na bočnej stene akoby gravitácia neexistovala. Nie na tomto mieste. Zbadala Ruby. Nechránená tam stála, akoby už ani nevnímala nič okolo seba. Tento úkaz bol ale iba klam. Diamant napriek tomu zaútočila. Dva meče proti kose. Prázdno proti bolesti. Chodiaca zbraň verzus spomienky. Diamant to vedela. Tá nekonečná temnota. Bleskové reakcie, ani jedna nedokázala zasiahnuť tu druhú. Skutočne ale nemohli, či nechceli? Sesterské puto bolo silné. Diamant nabrala akoby druhý dych. Nie že by to bolo v dôsledku pauzy ľahšie. Práve naopak. Ukončí to. Zrýchlila. Bolo to hop alebo trop. Ostrie sa približovalo. Stačilo tak malo. Skvelá šanca. Namiesto toho ale skončila zranená ona. Rezná rana na ľavom boku bola hlboká. Napriek tomu že to mohla ukončiť, zamrzla. Nedokázala jej odseknúť hlavu. V dôsledku tej chyby sa z nej začala vylievať červená tekutina. Ruby neváhala. Zaútočila. Nezasiahla však svoj ciel. Do dráhy sa postavil Fire. Silný plameň ale nebol chladnej zbrani súperom. Proste nebol dostatočne rýchly a tak skončil značné zranený. Ľavá ruka bola nadobro preč, trocha pod ramenom sa valil nekonečný vodopád. Zvyšok končatiny zmenené v prach. V momente oddelenia. Plus hlboká rana na hrudníku. Fire klesol na kolena. Ruby šla pokojne k nemu. Popraviť ho. Diamant to mohla len sledovať.
„Nie! Tentoraz už nebudem obalená strachom!“
Povedala sama sebe v myslí. Nabrala sily na posledný útok. Blesková čistá rana. Hlava jej sestry letela vzduchom. Krv striekala ako šialená a aby si to potvrdila. Vytrhla jej srdce. Dívajúc naň. Nebilo už dávno. Nechcela to. Chcela vrátiť čas, to bolo ale nemožné. Stlačila dlaň. Zničila ho. Sledujúc ako jej mizne pred očami. Spadla k zemi, snažiac sa zachytiť to miznúce telo. Nezostalo nič. Dokonca aj kaluž krvi sa vyparila, akoby tam ani nikdy nebola. Zadívaná na toho magora. Chytila si ranu. Bolo divné že nič nehovorí len ju sleduje svojim nezvyčajným pohľadom. Podišla k nemu. Jemný dotyk ale spôsobil že telo bolo zmenené v prach. Ruby zasiahla schopnosťou, ktorou ho pripravila o ruku. Nevediac čo to bolo za moc. Bude ju môcť použiť aj ona. Teraz ju to ale nezaujímalo. Zostala tam sama. Bolesť ju premohla. Spadla. Ležiac na zemi. Nemohla sa ani pohnúť. Naraz ale cítila tu energiu. Nasadila si na tvár sestrinu masku. Zvláštne že ju mala v ruke akoby ju tam niekto položil. Práve v momente keď si nemohla dovoliť oddych. Postavila sa.
„Čo chceš!“ Povedala chladne tomu istému magorovi s maskou zdobenou šachovnicou čo zabil veľkého obra. Mlčal. Poobzeral sa po miestnosti.
„Zdá sa že boj skončil.“ Poznamenal.
„Chceš tým niečo povedať.“ Hovorila chladne bez emócii, hoci v tomto čase to bolo náročne. Zúrila. Chcela kričať.
„Ja…,“ chcel niečo povedať, no zrazu bol vyrušení. Zahladený na ruku v jeho hrudí. Bleskový ústup. Jeho krásne oblečenie bolo zničené. Z rany trčala stonka s malým pukom kvetu. Bola to ľalia. Vedel čo bude nasledovať. Nemal veľa času. Chcel zaútočiť no zostal stáť na jednom mieste. Stonka sa po jeho tele rozšírila tak rýchlo. Drobné puky. Kvety žiarili čoraz jasnejšie. Vysávajúc z neho život sa pomaly otvárali čím odkrývali svoju krásu. Zostal vysušený. Zmenený na kus papiera. Rozpadol sa. Zmizol akoby tam ani nikdy nebol. Jediné čo tam stálo. Nádherný krík.
„Tvoj osud… Nezomrieš.“ Vyslovila tri slová chladná desivá bábka. Diamant nechápala čo tým myslí. Prečo nemôže zomrieť? Veď mŕtva bola už dávno, aká irónia tých slov. Bolesť. Stratila kontrolu. Všetko, nastala tma. Ničená, trhaná. Zviazaná. Nedokázala to vydržať. Duša sa rozpadávala.
„Zdá sa, že si ako vždy v problémoch.“ Prihovoril sa milý, prívetivý hlas. Diamant ho spoznala.
„Ruby.“ Vyslovila len s námahou.
„Kto iný by tu bol.“ Zasmiala sa. Setra mala teraz oči tak jasne žiarivé, plné odvahy. Obvyklá sestra. Jemná žiara okolo nej bola krásne uspokojivá.
„Ale ty… ja som.“ Dostala zo seba. Nič len výčitky. Stačilo už len trocha aby sa rozbila. Prestala existovať. Zmeniť sa na jedno z tých chodiacich smetí. Zabudnutá medzi ostatnými zbytočnými.
„Spravila si len to čo si chcela. Zastavila si to monštrum, ktorým som sa stala,“ Bola v tom láska. Ten hrejivý úsmev. Bol presne taký ako si pamätala. Spomienky z detstva. Dokázala to napriek všetkej tej bolesti. „hoci ešte nie si tak silná ako ja. Nestratila si svoje srdce.“ Podotkla.
„Vtedy. Mohli sme proste utiecť, no moja slabosť nás doviedla sem. Zmenila ťa, utekala som!“ Dostala to zo seba Diamant. Veci čo ju pútali. Vyslovila ich.
„Nakoniec som nedokázala nič.“ Zúrila sama na seba.
„Vážne si to myslíš.“ Pohladila ju Ruby po hlave. Keby sa tak mohol vrátiť čas. Do toho dňa, momentu. Urobila by si to inak. Nezostalo nič. Ľútosť kričí tak hlasno. Moment kedy Diamant otvorila oči. Spomínajúc na posledné slová svojej sestry.
„Aj ja ťa milujem.“ Povedala do ticha. Zamyslená. Zrazu si uvedomila že je na úplne inom mieste. Sledovaná tou desivou vecou v obväzoch. Dva čierne tunely.
„Pripravená prijať svoj osud.“ Vyslovila chladne tá vec.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s