Zdenka Black 13 – Moc zúfalstva: 6.kapitola


Korekcia:
Ilustrácia: pixabay

Miesto kde sa ocitli bolo obrovské. Zdalo by sa že rozlohou rovnaké ako predchádzajúca miestnosť s ringom a ohňom. Napriek tomu bola naprosto iná. Osvetlená. Bez jediného svetla. Nebolo jasne ako je tak krásne jasná. Biele steny boli uspokojivé. Všade rozhádzané detské hračky. Niekoľkokrát zväčšené. Dvere sa zatvorili. Objavil sa na nich obrovský zámok. Reťaze, ale i tak nebolo isté že sa neobjaví nepriateľ. Zložila si masku. Poznajúc tieto rizika. Nemalo zmysel niečo skrývať o niečo dlhšie. Mať niečo také na tvári bola skutočná otrava. Nečakaný útok. Mala slečna sa márne snažila objať. Oblečená v roztomilých šatách plných srdiečok. Červená desivo krásna farba patriaca ľudom čo zabila. Napriek krásnej detskej tváričke to bolo poriadne silne monštrum.
„Ahoj.“ Znela sklamane po zlyhaní. Zdala sa z toho vytočená. Spravila grimasu aby zdôraznila svoju urazenosť. Následne venovala letný pohľad na chlapa. Nemala dôvod mu čokoľvek hovoriť. Bola by to len strata času.
„Mohla by si sa postarať o toho kreténa?“ Spýtala sa náhle Diamant unavene. Malej dievčine sa rozžiarili oči.
„A ty sa hrať nebudeš?“
„Prepáč ale nemám v pláne zostávať a strácať svoj drahocenný čas.“ Znela tak chladne. Vyčerpane.
„Oh, vážne.“
„Prečo?! Keď niečo chceš tak to vyklop Mia.“ Nemala rada tieto zbytočne omáčky.
„Ja chcem s tebou niečo prebrať!“ Zasmial sa malý smrad. Zmizla. Bez toho aby vysvetlila čo chcela.
„Chápem, takže pasca.“
Pomyslela si Diamant. Dívajúc na svojho súpera. Mala pocit že sa díva do svojho zrkadla. Nebol to však jej odraz. Rovnako tak neboli úplne rovnako. Osoba oproti nej mala na tvári masku. Presne tú, ktorú si práve zložila. To ale nebol jediný rozdiel. Maskovaná mala krátke vlasy po plecia. Krvavo červenej farby. Zdalo by sa že zabila toľko až zmenili svoju pôvodnú farbu. Rozdeľovala ich obrovská vzdialenosť. Nepohli sa. Diamant mala hlavu plnú slov, ani jedno sa ale nedostalo vonku. Nedokázala to. Dobre vediac že je príliš pozde.
„Zabila si ho?“ Spýtala sa tá v maske, bez jedinej emócie. Všetko z nej čo ju robilo kým bola bolo preč. Duša sa rozpadla. Telo napriek tej strate držalo. Diamant zaváhala. Kamenná tvár. Nechcela dať nič najavo.
„Prečo? Mrzí ťa že som ťa predbehla!“
Znela podráždene keď konečne odpovedala. Nechcela aby to tak vyznelo, no nervozita ju ovládla viac ako chcela. Hlas haproval. Čo chce maskovaná docieliť tou otázkou.
„Prečo si tam bola? Nehrala si sa ešte donedávna na bábku s vymytým mozgom.“
Znela maska tak ľadovo, alebo tam bolo cítiť výčitky. Diamant vedela že mierovou cestou sa to nevyrieši. Bolo ale zložité bojovať so súperom takého levela. Napriek použitiu schopnosti necítila maskovaná žiadnu bolesť. V tomto mala Diamant hroznu nevýhodu. Nevedno prečo sa naraz pozrela na Fire. Bola to len sekunda. Spomenula si na tu zrážku.
„Mnohé sa stalo.“
Zamyslela sa. Zrazu ale vyštartovala. Zablokovala útok masky. Držiac v rukách čierny meč. Krásna elegantná katana. Maskovaná mala v rukách presne tú istú, krvavej farby.
„Prečo ho chrániš?“
„Prečo ho chceš zabiť?“
Odvetila Diamant otázkou. Odrazili sa od seba. Maskovaná bola obkolesená tornádom z vody. Točivý vír stúpal smerom hore, až sa zmenil v draka. Rútil sa na nich. Bol ale zablokovaný. Ohnivú stenu ale nevytvoril Fire. Diamant mala v zásobe mnoho schopnosti. Keď vodný drak narazil vytvorila sa para. Viditeľnosť klesla a tak udrela svojim mečom do prázdna. Tlaková vlna všetko vyjasnila.
„Vážne chceš so mnou tak moc bojovať?“
Diamant zovrela rukoväť meča o niečo pevnejšie. Reakcia na jej slová bol útok. Rýchla výmena. Ostrie škrípalo. Vedela, že to nebolo tým. Ich meče sa rozprávali bez slov. Dostavala správy. Teraz si nemohla dovoliť prestať. Čierne reťaze sa márne snažili zviazať svojho súpera. Odpoveďou boli krvavé desivé ihly. Ich moc. Bolo jasne že ju majú rovnakú. Bolo to bez konca. Súboj ale nebol vyrovnaní. Diamant majúc stále viac bolesti. Musela to odložiť. Nemohla si dovoliť podľahnúť tomu utrpeniu. Nie teraz. Nebol na vzdávanie sa čas, hoci by ju to malo roztrhať už v tom svoju súperku nenechá samu. Tentoraz nebude utekať. Strach bol preč, pretože mohla držať tu hrejivú ruku. Nakoniec bolo ale to hrejivé teplo zmenené v ľadovec. Napraví to. Dneska. Tentokrát vie presne čo môže spraviť. Nenechá váhu celej tej temnoty len na ramenách sestry. Boli predsa spojené viac než ktokoľvek iný. Vyrastali spolu. Nepoznajúc nič len utrpenie. Experimenty. Krutosť. Slzy. Spomienky na dni kedy v strachu ronila slané potoky sĺz. Triasla sa. Ruby bola ale iná. Ona bola ta statočná. Držala sa nech sa dialo čokoľvek. Nenechala zničiť svoju dušu. Objala. Venovala ten najkrajší úsmev. Hrejivé slnko. Mala to v pamäti. Nenechá si z toho zobrať ani sekundu. Chce si pamätať všetko, tak ako deň keď si vymysleli mena. Tvrdé kamene čo vydržia všetko.
„Som predsa Diamant!“
Vyslovila sama sebe. Bola odhodlaná. Zmena zbrane. Čierna kosa. Začala to brať vážne napriek tomu že tento druh zbrane je horší na ovládanie. Spôsobuje omnoho viac utrpenia. Vyrazila. Maskovaná reagovala. Dva meče. Jeden krvavý, druhý tmavomodrý. Blesková rýchlosť. Ostrie ich zbrani do seba narážalo. Naraz Diamant spomalila. Ruby využila túto chybu, čo ale nemala. Diamant to plánovala. Blesková otočka. Zásah kosy. Nie veľmi hlboký. Dostatočne ostrý na rozpadnutie masky. Diamant mohla vidieť tvár svojej sestry. Bolo to akoby sa dívala na seba. Tváre boli identické a zároveň tak odlišne. Hlavne oči, tak chladné. Nebolo v nich nič. Žiaden lesk, náznak emócii. Mŕtve. Diamant si mohla už len spomínať na odhodlaný pohľad, ktorým ju Ruby zachraňovala. Tentoraz sa zmení na toho super hrdinu ona. Vyvedie ju. Ukáže ten paprsok mesačného svitu. Tie časy sú preč. Zmizlo to akoby to ani nebolo. Zostali len jazvy vryte do kože.
„Tak?!“ Spýtala sa hoci vedela že sa nedočká jediného slová, i napriek tomu chcela vedieť že existuje cesta. „ Splnila pomsta svoj účel?!“
Vedela to. Zabíjanie nič nezmení. Zničila toho parchanta, no vnútorne sa cítila rovnako. Nezískala, skôr stratila.
„To oni nás zničili a teraz stojíš na ich strane.“ Ruby vyslovila tak chladne. Skutočne prišla o všetko. Stála. Chodila. No prázdna.
„Nie! Prečo by som sa zastavala tých švábov? Dokonca som jedného zabila!“ Vykríkla zúrilo. Boj sa zastavil. Znova stáli oproti seba.
„Tak potom prečo nechceš aby som eliminovala ten odpad!?“ Vravela viac ako stroj. Pripravení zničiť všetko živé i mŕtve.
„Prečo si ho potom nechala vtedy žiť?!“ Chcela vedieť Diamant. Niečo našepkávalo že ten dôvod nebol tak jednoduchý ako vytvoriť si novú hračku.
„Od niekoho kto len utekal…. nič nevieš. Zostava ešte toľko mien.“
„Zabiješ ich,“ Urobila krok dopredu. Vedela odpoveď na tie slová plné bolesti napriek tomu pery vyslovili hoci nechcela aby sa ozvala odozva. Diamant si to dobre uvedomovala. Musela si to priznať. Dokáže sa k tomu prinútiť. Není to o tom či chce ale musí. Dneska tu nemala byť. Stačilo si len v ten moment natiahnuť obrúčku na krk. Pokračovala by vo svoje rutine. Bola to len hlúpa ilúzia,
„máš pravdu. Ušla som,“ nebolo to tak ľahké vysloviť. Príšerná bolesť zvierajúca hrudník. Sekunda ticha. „Bola to moja chyba. Toto všetko!“ Dokončila plná hnevu. Zúrila sama na seba. Chladný odraz. Oči bez lesku. Ruby nevyzerala že by tým bola zasiahnutá. Krásna bábka.
„Chyba,“ Vyslovila nakoniec, alebo iba zopakovala akoby sa snažila zachytiť niť spomienok, niečoho tak známeho, zdielaného. „tak krásne slovo.“ Pripravovala sa na útok.
„Nemyslíš, že už stačilo. Čo chceš ešte stratiť? Nič ti už neostalo!“ Diamant nemala v úmysle prehrať. „Ak teda nevidíš koniec v tejto nočnej more. Stanem sa múrom čo ťa zastaví!“ Znela tak odhodlane.
„Múr,“ vyslovila Ruby.
Vediac, že je to nemožne. Nezastaví ju nikto, „ten chladný a temný. Sediac sme pozorovali jemné lúče mesiaca.“ Vravela tým istým hlasom. Skutočne boli tie slová také chladné ako vyzerali. Diamant to vedela. Spoločne z čoraz väčšou bolesťou. Ten neprekonateľný smútok. Nedokáže to. Tak aspoň ak nezostane žiadna iná cesta. Zmiznú spoločne.
„Budeme spolu, tak ako na začiatku!“ Zovrela svoju kosu o niečo pevnejšie. Mala pocit že si ubližuje. Nevnímala to. Blížil sa koniec. Ruby zaútočila ako prvá. Zablokovala to. Ostrie sa o seba trelo. Adrenalín stúpal. Diamant trhaná zvnútra. Nevedela ako dlho vydržia vnútornosti ešte pohromade. Vnímala ako sa postupne rozpadajú. Nič len neskutočná bolesť. Tak blízko cieľa sa ale nenechá zastaviť. Prekoná túto poslednú skúšku smrti. Nech sa stane čokoľvek. Vyhrá. Kosti, ako dlho udrží ešte zbraň kým padne na zem ako zbytočný kus papiera či smetí. Viac než tá hrôza ju drvila ta príšerná predstava že znova zlyhá. Vlastne ani sama nevedela odkiaľ naberala dosť síl aby sa ešte hýbala či vôbec bola schopná stať na vlastných nohách- Naraz ale nastal zvrat. Od začiatku bolo jasné, že žiadny zázrak sa tu konať nebude. Silný kop od Ruby. Zastavená až bielou stenou. Nemohla si však dovoliť byť zaseknutá. Nemala taký luxus. Postavila sa. Dobre vedela, že bojovať proti zbrani bez štipky bolesti je len rozsudok. Zmizne tou najhoršou cestou. Plná ľútosti. Ruby vyrazila doraziť svoju obeť. Naraz bola ale obkľúčená. Zúrivý oheň ju zablokoval. Krásne jasne červenožlté plamene ju zhltli. Podopierajúc sa o svoju kosu sa zaskočene pozrela na toho magora.
„Spomenul sis?!“ Bola otázka visiaca vo vzduchu. Nevyslovila.
„Si v poriadku?!“ Spýtal sa tým klasickým namysleným tónom.
„Neviem o čom hovoríš. Poradila by som si aj bez tvojej zbytočnej pomoci.“ Znela podráždene. Klamala. Proste ju vytočilo jeho chovanie.
„Zdá sa, že zatiaľ čo som bol mimo sa toho celkom dosť stalo,“ Nevnímal jej poznámku. „no už som ok. Pripravený na boj!“ Znel pripravený zvrátiť to na šťastný koniec. Oči mu žiarili tak jasne.
„Mimochodom ako to že hovoríš,“ Povedala len tak bez premyslenia. Doteraz len poslúchal čo mu kázala. Tak ako. Tento rozhovor musel ale počkať keďže celé miesto obalila voda. Diamant urobila okolo nich bariéru z vetra.
„Ty si sa do toho proste musel montovať a celú vec ešte zhoršiť.“ Sťažovala sa.
„Ale…“ Dobre vedela čo chce povedať. Prerušila ho.
„Žiadne ale, zvládla bych to!“
„Skôr by si bola mŕtva.“ Poukázal na jasný fakt.
„Chápeš to zle. Potrebujem ju poraziť sama.“ Slová boli tak vážne. Hnev odchádzal. Zostávala len prázdna diera.
„Tiež sa chcem pomstiť. Zabila mi rodinu!“ Namietal.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s