Korekcia:
Ilustrácia: Zdenka Black 13
„Bol som požiadaný, aby si prežil v čo najlepšom stave,“ poznamenal s nechuťou. Bolo jasne ako veľmi sa mu to nepáčilo, „ale ak tak veľmi chceš,“ drobná pauza. Chcel tento okamih zdramatizovať ešte viac. Zbytočné divadlo. Podstata ale bola jasná. Chcel ho zničiť, „vyhoviem ti v tvojej túžbe zomrieť. Skutočne bolestivo!“
Vyslovil posledné dve slová skutočne pomaly. Vychutnal si ich. Znel pokojne hoci v skutočnosti to v ňom vrelo. Premýšľajúc ako ukončí život prebytočného švába. Zašliape ho. Rozdrví. Fire vedel, že nemá šancu. V hlave mal už scenár vlastnej eliminácie. Stojac oproti niečomu takému. Bez toho aby našiel čo hľadá. Skončí v dôsledku vlastného ega.
„Prečo to robím?“
Pýtal sa sám seba. Pery mlčali. Nemohol si dovoliť to vysloviť nahlas. Nechápajúc, akoby sa ponoril do nočnej mory. Prebudenie v inom tele. Teraz sa ale nemohol zaseknúť. Na strach nebol čas, nie teraz. Poslúchajúc svoj inštinkt. V tejto fáze mu neostávalo nič iné. Nemohol vziať spiatočku. Zároveň sa ale dozvedel. Chcel by stretnúť osobu čo ho sem dala. Podivný tlak na hrudi. Vedel to. Bola to osoba držiaca kľúč k odpovediam. Niečo v ňom mu našepkávalo. Potreboval to vedieť. Dôvod prečo tam je. Jeho meno. Čím viac sa ale snažil spomenúť tým viac bol drvený tou bolesťou. Neviditeľný kameň tlačiaci rovno na srdce. Teraz sa musí tomu negatívnemu pocitu postaviť. Nedovolí aby ho to stiahlo dole. Dosiahne svoje. Vyhrá hoci ako nemožne to vyzerá. Chystajúc sa na boj. Popravde to bral viac ako popravu. Za drsným výrazom nebol vôbec tak v pohode ako dával najavo. Stačila by jedna rana od toho obrovského tučka. Skončil by ako placka. Tento jednoduchý osud ho ale nečaká. Nebude umierať tak rýchlo. Zrejme zmizne v agónii bolesti.
„Čo sa tu deje?“
Chladné slová bez štipky emócií. Ľadové. Schopné zarezať sa hlboko pod kožu. Žena s dlhými čiernymi vlasmi. Celá tvar skrytá pod maskou. Vyžarovala vražednú, desivú auru.
„Prečo si sa nechal vyprovokovať. Úbohý odpad!“ Otočila sa na obrovského obra uprostred. Týmto mu nedovolila sa vyhovárať. Zaskočila. Nezaujatá ničím mu predhodila fakty.
„Odpad ako ty nemá čo vravieť. Žiješ len z milosti!“ Zúril.
„Malý a hlúpy Alion. Zaseknutý na jednom mieste. Nič nechápeš.“ Urážala ho alebo týmto vyjadrovala svoje vlastné sklamanie. Nebol dôvod sa zaoberať takým slabochom.
„Nemyslíš že si dovoľuješ ľudský červ!“ Zúril. „Dokonca si bez dovolenia vyslovila moje meno!“ Konečne dával na povrch jeho skutočne pocity plné zlosti. Dneska ale tomu bude koniec. Nenechá sebou manipulovať. Hlavne poslúchať rozkazy od toho ľudského slabocha. Pripravený názorne ukázať vlastnú moc. Držiac mohutné ohnivé kladivo. Jeho veľkosť. Obrovská váha. Musel použiť obe ruky. Ten oheň čo ho obklopoval bol ale falošný. Nebolo z neho cítiť žiadne teplo. Zdalo sa že chcel niečo povedať aj Fire. Nezaujímal sa o prichádzajúci súboj. Potreboval odpovede. Konečne sa naskytla šanca. Záblesk na zistenie prečo tam je, na tak podivnom mieste. Nestihol ale vysloviť ani hlásku. Bleskovo ho umlčala.
„Buď ticho!“
Nemohol. Pery sa nechceli od seba oddeliť. Ústa spojené akoby sekundovým lepidlom. Hlas bol proste zaseknutý v krku. Nevedel si to vysvetliť. Podivný pocit. Zúril. To ale nebolo jedine čo sa v ňom metalo. Bolo to chaotické. Jedine čoho bol schopný. Sledovať osobu s maskou. Objavovalo sa stále viac myšlienok. Naraz pred sebou videl obraz. Ukázal sa len sekundu takže z toho veľa nepobral. Jednou vecou si ale mohol byť istý.
„Videl som ju,“ vravel sám sebe. Prečo keď si je tak istý že sa stretli. Aká bola príčina straty spomienok. Keby tak bol schopný, možno by sa dopracoval k potrebným odpovediam. Prečo nevie nič. Maskovaná sledujúc toho ozbrojeného obra. Stála tam bez pohnutia. Držiac v pravej ruke obrovskú čiernu kosu. Nemala v úmysle na nič čakať. Zaútočila ako prvá. Mal možnosť. Nemal však dostatočnú silu. Nezablokoval. Skončil preseknutý na dve polky. Napriek tomu značnému poškodeniu ale ešte stále žil. Vytekalo to z neho. Divné veci pripomínajúce ľudské bytosti. Kričiace v zúfalstve. Šedej, nudnej farby. Rozlievajúc sa, oddeľovali od jeho hlavného tela. Týmto činom sa ale neoslobodili. Práve naopak. Ich nárek sa ozýval miestnosťou. Hlasný no hlavne otravný zvuk. Dobre známy. Ten podivný pocit plný zúfalstva. Fire si automatický chytil uši. Držal si ich tak pevne. Farba tých vecí sa začala meniť, až boli pohltení čiernou. Trvalo to nekonečne dlho, nakoniec však nastalo ticho. Niť vytvorená na perách umlčala tie nechutne bytosti. Oči spustili nárek. Fire sa díval okolo seba. Všade boli tie podivné veci. Zároveň zvedavý. Prečo sa nepremenil aj on. Možno to dobre vedel. Príčinu čo držala v bezpečí. Proste si nedokázal pripustiť. V tom desivom tichu. Nespanikáril. Nevedel si to vysvetliť. Zvyknutý na niečo také. Maskovaná nereagovala. Pripravená znova použiť svoju desivú zbraň. Chcela to ukončiť. Eliminuje to tučné, červené prasa pred ňou. Chystajúc sa zničiť. Stačilo sa len napriahnuť a zasiahnuť svoj cieľ. Zastala. Nemohla urobiť čo chcela. Nová postava na scéne zablokovala plány. Fire nechápal čo sa deje. Jeho vyzvanie na súboj spustilo nečakaný smer.
„Môžem dostať vysvetlenie tejto nemilej situácii?!“ Spýtal sa slušne. Oblečený v smokingu. Zakrývajúc si tvár maskou podobne ako ona. Čierno krvavé štvorce ako na šachovnici. Nebolo jasne čo tým chce povedať alebo schovať.
„Trest za pokús eliminácie hračky.“ Znela maskovaná mŕtvym hlasom. Prázdne slová na objasnenie situácie.
„Oh, vážne.“ Otočil sa neznámy na rozrezanú vec. Zrejme dával zranenému týmto šancu aby sa bránil.
„Nemal sa nechať vyprovokovať.“
Podotkla hoci nebola vyzvaná. Má svoju kosu, keby dačo bude bojovať. Nebude ticho hoci zároveň musí byť obozretná čo vraví. Vysoko postavený člen s viacerými menami nebol na tak malej úrovní aby sa o výsledku mohlo rozhodnúť jedným úderom, tak ako sa práve stalo s tým zbytočným slabochom. Slušne vyzerajúca nová postava bola desivá v dôsledku mnoho veci. Majúc viac ako jedno meno: Kentus, Anitos, Alegrare, Melán. Jeho sila i autorita sa nedala ničím spochybniť. Zahrávajúc sa so všetkým okolo neho. Majúc schopnosť prehliadnuť všetky lži. Nebol však jediný čo oplýval týmto talentom. Stačilo byť pozorný.
„Vážne?!“ Vyslovil Kentus, aby si potvrdil. Alion ale nepovedal ani slovo. Nie že by sa nechcel brániť. Nemohol. Nedávajúc najavo. Nekričal no zranenie čo utrpel bolo komplikovanejšie. Cítil ako sa pomalý rozpadne, ak sa mu nepodarí zregenerovať. K tomuto ale nedostal šancu. Zmizol. Kentus ho eliminoval. Spolu so sprievodom. Všetko zaliala nechutná tekutina plná veci pripomínajúcich ľudské bytosti. Nehýbali sa však. Ležiac v tom bahne ako červy.
„Ja idem. Ty odprac tie smeti.“ Vyslovila bez záujmu. Vediac kam musí ísť. Pripravená na útok. Kosa v pohotovosti.
„Dobre.“
Vyslovil slušne. Nevyzeral ako niekto kto len pred sekundou zabil jedného svojho takzvaného kolegu. Bolo mu to fuk. V tomto krvavom svete platilo pravidlo silnejšieho. Slabý odpad nech si proste skape.
Kamenná chodba bola prázdna. Prekvapivo. Maskovaná schovala svoju zbraň.
„Ty si vážne debil, takto ho provokovať!“
Sťažovala sa. Prvýkrát ukazujúc svoje emócie. Slová plné frustrácie. Toto celé bola kravina. Nezabije ho, nie potom čo na neho obetovala toľko času.
„Vysvetlíš mi prečo si proste nemohol byť ticho?!“ Chcela to vlastne vedieť. Určite odvetí niečo hlúpe. Žiadna odozva.
„Môžeš hovoriť.“
Popravde to bola ona v dôsledku koho nemohol vysloviť jedinú hlásku. Fire si napriek tomu nebol istý. Taký jednoduchý povel predsa nemôže zariadiť, aby sa mu vrátil hlas, hoci presne tak ho stratil. Rozmýšľajúc ako to funguje si naraz uvedomil že zrejme čaká čo vypustí z úst. Ak nebude jeho odpoveď uspokojivá. Možno ho zas umlčí. Tak sa ale nič nedozvie. Predtým ale ako stihol reagovať ho predbehla.
„Vieš čo radšej buď ticho.“ Uvedomila si že od neho nechce nič počuť. Nie teraz. Hlavne nie tu.
Amatérske príbehy 