Branislav A. – Červené raky: 1.kapitola Začiatok zla (2/3)


Poviedka Červené raky je druhá časť poviedky Žiť sa musí.

Korekcia:
Ilustrácia: pixabay

„Prrr….,“ zakričal Matej na Miša a potiahol pritom za opraty. Reťaze na povozí zahrkotali a Mišo vyprskol z papule, ako by chcel povedať, že aj on je rád, že sú konečne doma.
Z poľa zišli až na večer. Mária šla rýchlo rozkúriť, aby mohla prihriať večeru.
Matej vypriahol voz. Odstrojil Miša a odviedol ho do maštale k Rysuli. Tá šla pekne sama dnu do maštale. Evka im nahádzala za rebriny sena.
„Nechoď k nemu od riti!“ okríkol Matej Evku.
„Prečo, Matej?“ opýtala sa Evka ujca.
„Aby sa nenaplašil a nekopol ťa,“ vysvetľoval jej Matej, zatiaľ čo z dreveného vedierka sypal Mišovi do válova pred rebrinami ovos a Rysuli trochu žitného šrotu.
„Ahááááá,“ pokyvkávala Evka hlavou a tvárila pri tom veľmi chápavo.
„Matej?“ vyzvedala ďalej.
„Nooo,“ zamumlal zohnutý pod Rysuľou, vyhrabávajúc napadané seno. Lebo ešte pred dojením vždy vykydal hnoj.
„Ty pôjdeš na vojnu?“ opýtala sa vážne, skoro ako dospelá.
„A to máš odkiaľ? Haa? oprel sa o rúčku z javora, na ktorej boli narazene železné vidly.
„Však stará mať vravela. Keď minulý týždeň v rádiu o tej vojne vraveli. Počula som to. Stála som na gángu,“ rapotala rýchlo Evka.
„Neboj. Nepôjdem nikde,“ povedal a zasmial sa pri tom Matej.
„To je dobre. Lebo ja by som ťa aj ak nepustila,“ povedala a utrela si nos do rukáva svetra.
„Už som ti povedala, aby si ujcovi netykala. To sa nepatrí,“ hrešila ju zas mama, čo sa zjavila vo dverách so žochtárom v ruke nachystaná na dojenie.
„A na vojnu brať, sa patrí !?“ kričala Evka.
„Len ju nechaj. Mne to nevadí. Čože som ja starý chlap, aby mi onikala? A ešte ma aj pred frontom ochráni,“ usmieval sa Matej na Evku.
„No poď, nech mame nezavadziame pri dojení,“ postrčil Evku Matej smerom k dverám a poslal ju ešte pozatvárať hydinu.
„Po kom to dievča je,“ mrmlala popri dojení Barbora.
„Presne ako Mária,“ odpovedal jej Matej pri tom, ako vešal chomút a limce na stenu.
„Aj Evka bude študovaná, ako Marek a Mária. Nemala by si byť na ňu taká prísna. Raz bude z nej možno aj fiškáľ,“ dohováral Matej sestre.
„No a teba predá prvého. Lebo čo si zmyslí, to jej splníš. Ty by si ju nemal toľko rozmaznávať.“ No to už Matej naschvál prepočul sestrine slová pri tom, ako vychádzal von.
Po večeri sa Evka učila. Starká varila na ďalší deň, aby mala čo ohriať k večeri, kým Matej s Barborou vonku všetko porobia a dajú na poriadok. Takto to šlo každý deň, Evka vždy zo školy utekala na pole za starkou, mamou a Matejom.
Ubehol ďalší týždeň v škole.
„Zajtra pôjdeme na trh,“ oznámil Matej Evke, keď v piatok dokopali posledné zemiaky.
„A tá ti je tam načo?“ opýtala sa brata Barbora.
„Nech sa učí,“ odpovedal Matej.
„A čomu. Ako kliať a ako fajku tabakom plniť či ako tie tvoje cigarety šúľať.“
„Daj pokoj, nerýp,“ odpovedal pomedzi zuby Matej. Vedel, že Barbore chýba Vojto. Preto mala občas bez zjavnej príčiny podráždenú a hašterivú náladu. Vtedy sa otočil a nevravel sestre nič. Mária mu bola zato vďačná. Aj zato, že Evke to uľahčoval, ako len mohol. Stále sa motala okolo neho. Aj teraz, keď si Matej na voz chystal všetko, čo chcel popredať, mu Evka pomáhala z dielne nosiť hokerlíky, korytá na kysnutie chleba a kopu iného drobného riadu, čo vždy po zimných večeroch navyrábal. Toto už mal posledné zásoby. Naukladal to do dvoch menších truhlíc, ktoré tiež viezol na predaj. K tomu prihodil 3 vrecia zemiakov. Tie v obchode vymení za cukor, kávu, tabak, papieriky, tužky a nejakú látku, čo mala Barbora už vybratú a odloženú.
„A toto vrece so zrnom ti je načo?“ spytovala sa zas zvedavá Evka.
„To cestou zavezieme do mlyna. Namelú nám z neho múku. Na chleba, na halušky a aj na tie vaše moravské koláče.“
„Mňam!“ zapišťala Evka.
„Stará mama, a nebudete sa hnevať, že vám zajtra nepomôžem chleba piecť ?“ zakričala Evka na starú mamu, ktorá drhla dreveným popolom čierne hrnce na dvore.
„Pravdaže nebudem, dieťa moje,“ odpovedala Mária.
Evka sa usmiala na Mateja, ten na ňu žmurkol a Evka mala z toho pocit spojenectva a tajomstva s ujcom.
V sobotu ráno, ešte za tmy, keď počula, že Matej hrkoce s limcami, postrojom a že zapriaha Miša, sa zľakla, že Matej odíde bez nej. Vyskočila z postele a vbehla do kuchyne, kde už stará mama chystala raňajky a jedlo do košíka na cestu, na celý deň.
„Matej mi ujde, stará mama,“ zalapala po dychu preľaknutá.
„Neboj sa, Evka, veď ešte neraňajkoval. Len zapriaha. Pod sa napapkať, aby si nešla s prázdnym bruchom,“ povedala jej stará mama a pohladila ju po strapatých vlasoch.
„Potom ťa očešem a oblečieš sa,“ dodala Mária.
Evka, usadená na voze medzi truhlicami, korytami, poriskami, vrecami so zemiakmi a pšenicou, sedela na stolčeku zababušená v hrubom pletenom vlniaku, aby jej nebolo zima a neprechladla, bo teraz v polovici septembra sú už rána chladné. Matej šibol Miša.
„Hijó!“ dal Matej povel Mišovi a voz sa nemotorne pohol smerom k ceste, čo vedie cez dedinu a za ňou sa napojí na hlavnú cestu.
Cesta ubiehala pomalinky, Mišo si kľudne prešľapoval z kopyta na kopyto a zvuk podkov sa rytmicky striedal ako tóny bubna podľa toho, na ktorú nohu práve Mišo dostupil. Evka ešte z kraja cesty podriemkavala vo voze, ale keď už teraz vyšlo slniečko a jeho lúče ju príjemne hriali do chrbta, tak stále niečo Matejovi vysvetľovala a vypytovala sa ho na všetko možné. Na strýca Mareka a tetu Máriu, čo žije v Amerike. Na starého otca Mateja. To im už cesta ubiehala rýchlo, ani si neuvedomili, že sú už pri k mlyne.
„Prrrr….,“ zastavil Miša. Zoskočil z voza. A hneď za ním aj Evka.
„Ponaprávaj sa, ale ďaleko neodbehuj. Počkaj ma tu,“ nakázal jej Matej. Zamieril dnu do mlyna, odkiaľ sa už ozýval lomot a pleskot remeňov, ktoré pohybovali všetkými tými kolesami. Celé to naháňalo veľké drevené koleso vo vodnom náhone, na ktoré sa Evka zadívala.
„Dávaj pozor, aby si podeň nespadla!“ ozvalo sa jej za chrbtom.
Evka sa otočila a videla mladé, pekné dievča. Vlastne už ženu.
„A vy ste kto?“ opýtala sa.
„Ja som Katka . Mlynárova dcéra. A ty si tu s Matejom. Však?“
„Ako viete?“
„Povedal mi to, keď sa pýtal, kde nájde otca,“ odpovedala Evke.
„Odkiaľ poznáte nášho Mateja?“ spýtala sa Evka zvedavo.
„Nuž, odjakživa k nám chodieval mlieť pšenicu ešte s otcom. A kým čakali na zomletú múku, tak sme sa spolu hrávali,“ odpovedala jej usmievajúc sa Katka . Podala Evke ruku.
„Poď,“ a šli s Evkou do kuchyne. Cestou videla, ako Matej nesie na pleci vrece pšenice dnu do mlyna.
„Mocný je náš Matej, však?“ prehodila Evka.
„Veru je. A fešák.“
„Páči sa ti?“ opytovala sa Evka ďalej už v kuchyni.
„Na, zober si. Sú aj makové aj jablkové,“ neodpovedala Katka naschvál Evke, ale ponúkala ju jablkovým a makovým závinom.
„Eva. Eva!! Kde si sa zatárala?“ začuli, ako ju Matej volá.
„Tu je,“ vyzrela Katka z dverí kuchyne a zakričala Matejovi, aby sa nebál, že sa niekde stratila.
To už utekala k nemu Evka a za ňou šla aj Katka.
Pomohla jej na voz, lebo v oboch rukách mala Evka nabraté čerstvé záviny.
„Čo si to nabrala? Hádam nemáme so sebou dosť? Hen! V košíku!“ hrešil Evu a ukazoval pri tom na plný košík jedla, čo im stará mama nabalila.
„Len ju nechaj. Ty si tiež nebol iný, keď si sem s tvojím otcom chodil a moja nebožka ťa nanúkala koláčmi. Aaach. Nech je obom zem ľahká,“ zastonal mlynár.
„Dobre teda, pán mlynár, cestou späť sa po vrece s múkou zastavím.“
„Zastav, zastav,“ zaštebotala poza otcov chrbát Katka .
„Zastavím.“
„Čo mi donesieš?“ rýpala do Mateja Katka.
„Čo by som? Seba. To ti nestačí?“ zasmial sa Matej a šibol Miša, nech sa vydá na cestu.

Cestou vyložili v obchode so zmiešaným tovarom vrecia so zemiakmi a nechali lístok, čo všetko im majú nachystať, kým popredajú všetko, čo mali naložené.
Na trh dorazili akurát. Stihli si vybrať dobré miesto na predaj.
„Zanedlho sa to tu zaplní a nebude miesta len, hen, na kraji. A tam by sme to dlho predávali.“
Ledva to Matej dopovedal popritom ako vypriahal Miša, už sa mu ženy vo voze kutrali a korýtka vyberali. Tie boli popredané za chvíľu. Aj dve menšie truhlice si raz dva kúpili meštianske ženy. Vraj pre dcéry na výbavu.
„Dám si do nej ručníky, obliečky pre našu Terku na výbavu,“ vysvetľovala Matejovi staršia, silnejšia pani, tváriac sa pri tom dôležito.
„Fíha,“ zanôtila Evka.
„Joj, ty. Choď sa poobzerať po okolí. Uvidíš tu všelijakých vecí. A zapamätaj si, že stojíme pod oknami najvyššej budovy. To je radnica,“ vysvetlil jej Matej.
„Dobre,“ pritakala Evka a už jej nebolo. Preplietala sa pomedzi ľudí, obzerá, čo všeličo je tu na predaj. Sem tam si vypočula dáku hádku alebo handrkovanie sa o cene. A zo všadiaľ jej do uší doliehala len vojna. Kto proti komu. Tomu však veľmi nerozumela, tak si to ani nevšímala. Matej medzitým predával hokerlíky, črláky, varechy, zúbky do hrablí. Keď sa Evka po hodnej chvíli vrátila, už bol voz skoro prázdny.
„Už som sa o teba začínal strachovať. Poď sa najesť,“ usmial sa na ňu Matej a vyložil ju na voz ku košíku s jedlom.
„Poď aj ty, Matej. Na,“ a podala kus chleba a syra Matejovi.
Tesne po tom, ako na kostolnej veži odbilo jednu hodinu, už mali voz prázdny a Matej naspäť zapriahal do neho Miša.
Cestou sa zastavili po nachystaný tovar v obchode so zmiešaným tovarom.
„A mne čo kúpiš, Matej?“ opytovala sa Evka, keď sa Matej ešte prehŕňal v náradí a rozmýšľal, čo by sa mu do dielni ešte zišlo.
„Čo by si chcela?“ opýtal sa jej pri tom, ako kládol na pult väčší nebožiec.
„Tieto šaty!“ a ukázala na stenu za pokladňou, kde viseli krásne biele šaty s modrými margarétkami a bielym golierikom.
„Fíha!“ Zahvízdal Matej. „Nuž si ich teda vyprobuj. Ale poriadne sa mi v nich pozvŕtaj.“
„Padnú jej ako uliate,“ povedala predavačka, keď jej zapínala na chrbte zips.
„Tak mi ich pribaľte.“
„Stoja ale 15 korún!“ upozorňovala na cenu šiat pani predavačka.
„To je v poriadku,“ odpovedal a pritom žmurkol na Evku.
„A ešte mi dajte ten pekný klobúčik,“ dodal Matej.
„To si kúpil Katke, však?“ opytovala sa Evka, keď ukladala krabice s klobúkom a šatami na voz.
„Pači sa ti?“ vyzvedala ďalej od Mateja.
„Noo, pekná je. A aj dobrá. Bez mamy vyrastala. Vtedy, keď zo školy vystala, jej umrela. Tak je s otcom sama,“ odpovedal jej celkom vážne Matej.
V mlyne po naložení múky zobral pán mlynár Evku, že jej ukáže mlyn, aby vedela, ako to dnu vyzerá. A nech sa môže Matej so Katkou pozhovárať chvíľu aj bez tohto malého zveda. Evka, ako vždy, bola na všetko zvedavá a na každú odpoveď mala ďalšiu otázku. To zapríčinilo, že prehliadka mlyna sa natiahla na hodne dlhú chvíľu.
Za ten čas Matej stihol Katke dať podarúnok. Katka sa mu z vďaky hodila okolo krku a dala mu pusu najskôr na obe líca a potom sa s Matejom vášnivo pobozkali. Veď už dávno po sebe poškuľovali.
„Prídeš zajtra? Aj budúcu sobotu?“ opýtala sa nesmelo Katka Mateja. Ten len súhlasne prikývol a objal ju okolo pása a pokračovali v prerušenej vášni.
Prestali akurát včas, lebo Evka s krikom, že už všetko o mlyne vie, bežala k nim.
Rozlúčili sa. A vydali na cestu domov. Mlynár si šiel po robote, ale Katka sa za nimi dívala,
až kým sa ich silueta nestratila za krajom lesíka, čo lemoval príjazdovú cestu k nim.
Evka stále niečo cestou hovorila Matejovi. Ten ani poriadne nevnímal, čo mu hovorí, len jej pritakal a poťahoval z cigariet, ktoré si podchvíľou vyťahoval z peknej mosadznej tabatierky.
Doma ho však zo sladkých myšlienok prebrala sestra Barbora.
„Načo si jej to kupoval? Aj tak to potrhá na prvom strome. Ako keby si nevedel, aká je. A toľko peňazí!“
Ten na to nič nedbal. Mal iné myšlienky v hlave a nie sa so sestrou za šaty pre Evku hádať.
Našťastie zasiahla už stará mama.
„Nechaj ho. Chcel jej to kúpiť, tak jej kúpil. Bude mať do kostola. A peniaze sa neni všetko. Za tými banovať a plakať netreba.“
Tak Barbora hodila rukou a už nevravela o šatách nič.
Na druhý deň v nedeľu šla, ako vždy, Mária spolu s dcérou a vnučkou do kostola. Matej nešiel. Nechodil. Evka si hneď obliekla nové šaty od Mateja. Nechcela si dať ani kabátik, lebo že jej nebude vidno, aké má krásne šaty.
„Len si daj kabát. Bude ti chladno na dubovej lavici sedieť. V kostole je chladno,“ pobádala ju stará mama. Matej ostal doma sám. Pomotal sa, fajčiac cigarety, okolo domu, poobzeral, čo by bolo treba urobiť, opraviť.
Ani sa nenazdal, že sa už ženy vracajú. Počul len Barboru, ako mu vraví, keď vošla do dvora:
„Chvalabohu, 16ty ročník nevykričali.“ Myslela tým, že ročník 1916, kedy sa Matej narodil, nevyhlásili na mobilizáciu do vlani vzniknutej Slovenskej ľudovej armády. Tieto ročníky, ktorých sa týkala mobilizácia, musel vždy na konci omši vyhlásiť pán farár. Hoci mu to bolo proti jeho vôli.
„A či je stánok Boží na to, aby sa tu ľudia do vojny zabíjať, na smrť, posielali?“ namietal.
No darmo. Ak chcel byť ľudom nápomocný aj naďalej v týchto ťažkých časoch, poslúchol. Vedel, že tvrdohlavosťou si nepomôže. Raz dva by pod rúškom noci zmizol. A skončil, pánbožko vie kde.
Po obede Matej zapol rádio. Tak, ako vždy, aby sa dozvedeli, čo je nové vo svete. Pootočil bielym porcelánovým kolieskom a po počiatočnom škvrčavom chrapote sa ozval hlas, ktorý oznámil, že nasleduje mimoriadna správa.
„Dnes, 17.9.1939, napadol Sovietsky zväz Poľsko. Z dôvodu ochrániť Ukrajincov a Bielorusov žijúcich na poľskom území a poskytnúť im pomoc.“
Viac už nepočuli, lebo Mária rádio vypla.
„Nechcem to počúvať. Bojím sa, Matej, o teba,“ dodala.
„Nebojte sa, mama, veď vidíte, že ma nechcú. A tam bojujú Angláni. Veď tí vyhlásili vojnu Nemecku hneď na tretí deň, čo Nemci začali vpád do Poľska. Tuším Fall Weiss to nazvali,“ chlácholil mamu Matej. Zdvihol sa, z vešiaka si vzal širák a vyšiel.
„Kam ideš?“ zakričala za ním Mária.
„Asi na vohľady“ zachichotala sa Evka, čo s mamou spratávala kuchyňu.
„Idem sa oholiť!“ zakričal Matej späť, ešte do odchýlených dverí, čo viedli z kuchyne na gánok.
„No nevravím? Na vohľady sa zberá,“ zas mala pohotovú odpoveď Evka.
A asi tak aj bolo, lebo Matej, keď sa oholil, obliekol si čistú bielu košeľu a sviatočný oblek. Do náprsného vrecka saka vložil tabatierku naplnenú doobeda našúľanými cigaretami a do bočného vrecka saka šuchol sirky. Vzal si najnovší širák a bez slova odišiel.
Vrátil sa až večer, za tmy, keď už Barbora s Evkou spali. Mária sa ešte modlila pri starej petrolejke.
„Kde si bol?“ opýtala sa ho šepkom, aby dcéru s vnučkou nezobudila.
„V mlyne,“ odpovedal, klamať mame nechcel. A sadol si pri stôl.
Mama ho pohladila po vlasoch.
„Si hladný isto. Naberiem ti.“
Mária mala tisíc otázok, ale radšej len mlčky pozorovala, ako jedlo, ktoré položila pred neho na tanieri, mizne v Matejovi.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s