Branislav A. – Červené raky: 1.kapitola Začiatok zla (1/3)


Poviedka Červené raky je druhá časť poviedky Žiť sa musí.

Korekcia:
Ilustrácia: pixabay

„Včera, prvého septembra, okolo štvrtej hodiny a štyridsiatej minúty, uskutočnili Nemci nálet na poľskú obec Wielun. Pri nálete zničili asi 75% mesta a zabili takmer 1 200 ľudí. Tiež nemecká bojová loď Sehleswig-Holstein spustila paľbu na poľské pozície na Westerplatte v slobodnom meste Gdaňsk na brehu Baltického mora. Okolo ôsmej hodiny Tretia armáda generála Georga von Kuchlera spolu so Štvrtou armádou generála Günthera von Klugeho, zaútočili na Poľsko pri meste Mokra,“ oznamoval slovenský rozhlas vo večerných správach druhého septembra 1939.
„Pane Bože, ochraňuj nás,“ prežehnala sa Mária a šepotom so strachom a nevyrečenými obavami v očiach dodala: „Čo len s nami zase bude?“ Ťažko zastonala.
Pri tej správe, čo práve zaznela v rádiu, jej vypadla varecha z rúk na novú drevenú dlážku, čo len nedávno na krnholce Matej natĺkol.
„Nebojte sa, mama,“ podával jej z rúk vypadnutú varechu a snažil sa ju utešiť Matej, ktorý sedel na stolci pri murovanom šporáku, na ktorom mama dovárala polievku teraz večer, keď sa vrátili z poľa.
„Možno ešte ani krumplíky nestihneme všetky vybrať a bude po vojne.“
„Aj teba mi vezmú, ako tvoj brat zhynieš vo svete,“ povedala šepky a hneď jej tiekli po lícach slzy, tak ako vždy, keď jej čo i len trochu myseľ zbehla na prvorodeného syna. A že to bolo každý deň, vedel hádam len jej najmladší Matej, z ktorého vyrástol už riadny chlap, väčší ako bol jeho brat Marek, keď nastupoval do Legionbanky v r. 1922 a veru aj na ženbu už by bol Matej súci.
„Nikam ma nevezmú! Čo nevidieť zas hentá múdra krabica, čo nám poslali Suzi s Máriou z Ameriky bude hlásiť, že je už pokoj,“ potiahol si z ušúľanej cigarety až ho uhlík uštipol na pere a tak otvoril dvere na murovanom sporáku a hodil doň ten kúštik cigarety, čo ho popálil pod fúzom, a pokračoval: „Ustúpia im, presne tak, ako sme im ustúpili my v marci. Angláni a Francia sa s Hitlerom dohodli, že nás ozobú. Rozdelili nás, veď preto sa Barbora s malou Evkou vrátili sem.“
„A chudák Vojto ostal tam pri rodičoch,“ povedala Mária šeptom, aby ju dcéra s vnučkou na dvor nepočuli.
„Veď sa vrátia k sebe, keď to pominie. Ona je tu doma, ale čo tí chudáci, čo ich ako dobytok hnali z vlastných polí a z domovov vlani v novembri, keď si z nás Maďari odšklbli na juhu podľa tej Viedenskej arbitráži. Kam sa tí podejú,“ opýtal sa Matej mamy, ako keby tá odpovedi znala.
Ani neodpovedala, rožkom čierneho ručníka si len slzy utierala, čo sa jej rozkotúľali po lícach pri spomienke na Mareka, Mateja i Lucku.
„Barbora prišla sem…! Domov… ,“ dodal a zdvihol sa, že ide na dvor sestru nazrieť, či jej treba ešte pomôcť odpratať riad z voza, čo mali na poli. Vo dverách sa zrazil s Evkou.
„Čo sa jašíš, pochábeľ!?“ skríkol na Evku, keď do neho vrazila v červených šatách, na ktorých mala hrubý pletený sveter a so starým modrým ručníkom na hlave, čo stará mama kdesi v truhlici na povale po mame vyhrabala, aby jej na poli zima nebola, bo tam už studený, ťahavý vietor teraz z kraja jesene vedel byť nepríjemný. Ten jej pritom, ako ujca Mateja narazila, skĺzol na oči, tak si ho rýchlo dala dolu, ako bežala k starej mame a nedbala tá na ujčekovo akože karhanie.
„Hladná som, stará mama,“ zastala Evka pri nej.
„O chvíľku, dieťa moje, o chvíľku,“ a pohladila ju stará mať po čiernych vláskoch, čo zdedila po otcovi. Evka teda nedbala a povyberala hlboké plechové taniere a také iste plechové, zájdené lyžice z kredenca. Prestrela na pekný dubový stôl, čo Matej urobil pre starú mamu, no teraz za ním sedávali už štyria. Ten videl, že už aj Barbora sa pomalým krokom ťahá hore dvorom dnu a tak sa obrátil späť. Hnedý širák zavesil naspäť na drevený špajlík vešiaka, ktorých tam bolo dovedna päť a sadol si za stôl.
Od vlaňajšej jari tu žili zas štyria, lebo odvtedy, čo Mária so Suzi odišla do Ameriky, tu bol väčšinu času Matej s mamou sám. Len zo trikrát boli doma Mária, Suzi a malý Marek, ako ho slovensky zvala a ktorých podobienky mala Mária v rámikoch za sklom, čo jej Matej urobil a opatrovala ich ako oko v hlave. Hlavne na vnúčika sa nemohla vynadívať, akoby svojmu nebohému otcovi z oka vypadol, také isté blonďavé vlásky a modré očká má, ako jej syn Marek. Chúďa dieťa, otca si neznalo nikdy. Narodil sa až po jeho smrti. Teraz už má šesť rôčkov. Aj Evička, jej vnučka, rastie ako z vody, tá už tohoto roku bude mať jedenásť rôčkov a tak sa teší, že ju má doma aj s dcérou.
Pri drevenej skrini v čistej izbe, kde spávala na veľkej posteli pod hrubými duchnami naplnenými husacím perím Evka s mamou a starou mamou, na krásnej bielej jedľovej komode so štyrmi zásuvkami, mala Mária vždy tri sviečky, ktoré každý večer zapálila. Nie, aby mala v izbe svetlo, ale na pamiatku svojho muža Mateja, ktorého zabilo na dráhe, na pamiatku Mareka a Lucky, ktorá zomrela pred skoro dvadsiatimi rokmi, každý večer takto Mária odriekala ruženec za zosnulých najdrahších a od apríla vlaňajšieho roku, kedy sa vrátila Barbora z Moravy kvôli tej Mníchovskej dohode, tak aj ona sa s ňou modlievala.
Svetlo už mali po dráte, ako vravel jej syn Matej, po elektrifikácii, čo urobili v dedine pred dvomi rokmi na jeseň tisicdeväťstotridsaťsedem. Bola to paráda a veľká sláva. Ale Mária aj tak zavše ešte zažala tú istú starú ošúchanú petrolejku, pri ktorej sa učili Marek a Mária, ale aj Barbora a Matej, no tých škola nikdy tak nenadchla, tí sú skôr na robotu a šikovné ruky majú, to veru áno.
Petrolejku zažínala preto, aby mala v izbe len také slabé svetlo, lebo žiarovka už osvecovala celú izbu. Pri tej si už Evka nekazila oči ako jej ujcovia, teta a jej mať, keď sa oni učili čítať a počty alebo jej nebohý ujec Marek, keď noviny čítavali s nebohým starým otcom Matejom.
Tak sa po večeri pobrala Mária s Barborou modliť, Matej oriadiť Miša, ako volali koňa, čo kúpil pred dvoma rokmi na jarmoku. Peňazí im našťastie nechýbalo. Zarobil aj on na so svojimi majstrovskými rukami a tiež im vo veľkej miere pomáhali Mária so Suzan. Kríza, čo vypukla v 1929, našťastie pominula a vďaka rozumným opatreniam prezidenta Franklina Delano Roosevelta sa ich firme Thomas Building darilo opäť skvele. Ako im vlani pri poslednej návšteve Mária so Suzi rozpovedali. Tiež Suzi, ktorá sa od Márie naučila za tých skoro už sedem rokov po slovensky znamenite a v tom cibrili aj malého Mareka. Vedenie v Thomas Building už naplno prebral Scoty, ktorý presne v čase ich návštevy oslávil už štyridsaťtri rokov.
„Otec povedal, že už je starý, že on už chce len oddychovať. Hneď, ako sme skončili práce v roku 1936 na stavbe Hoowerovej priehrady. Hovoril, že už je to na neho veľa, veď keď sme tam išli, mali sme 40 robotníkov a za ten čas výstavby sa ich počet rozrástol skoro na tristo,“ vysvetľovala vtedy Suzi. „Vďaka tomu som sa nezbláznila z Marekovej smrti. Nemala som čas stále na to myslieť. Práce som mala vyše hlavy. Ešteže sa mi mama starala o Marka. Tá si ho volá po našom,“ vysvetľovala a pri tej spomienke na Margaret, jej mamu, sa usmiala.
„Koľkokrát, keď bol ešte malý, bol z toho chudáčik popletený, že ho voláme dvomi menami,“ doplnila Suzi Mária.
Suzi síce bývala spolu s Máriou v Long Island, v spoločnom krásnom dome, čo im postavil Scoty, bo to pán Thomas prisľúbil Marekovi a Suzi ešte pred krízou ako svadobný dar počas ich svadby. No následná kríza a smrť Mareka oddialili splnenie tohto sľubu o celých 7 rokov. Dom stál na pozemku, čo kúpil Marek spolu so Suzi od spoločenstva vlastníkov, o ktorom mu povedal ešte pri príchode do Ameriky sváčko Tóno, ako Anthonyho, svojho krajana, Marek volal. No Mária jej mohla pomáhať s Marekom len vtedy, keď nemala službu v nemocnici, kde sa zamestnala po tom, čo ju Suzi spolu s Margaret presvedčili o tom, aby v Spojených štátoch ostala. Najskôr pracovala ako sanitárna sestra na oddelení s umierajúcimi. Pomáhala im zmierňovať posledné chvíle ich života. Vymieňala im obklady, podala pohár vody a neraz veru po vydýchnutí niektorého z pacientov aj oči mu musela zatlačiť. Postupne, keď sa zdokonalila v jazyku, si za pomoci konexií pána Thomasa urobila obhajobu zo všeobecného lekárstva. Darmo ju presviedčali na súkromnú ordináciu v dome Suzi na v Long Island. Mária cítila, že jej miesto je tu v nemocnici Brookdale University Hospital and Medical Center nachádzajúcej sa Linden Boelevard a Rockaway parkway na východe Brooklinu, neďaleko ich štvrte, len dve zastávky metrom. Už tretí rok pracuje ako lekárka na internom oddelení. Toto všetko sa Mária a Matej dozvedeli a potom prevyprávali aj Barbore, keď zanedlho po ich návšteve sa kvôli zlým pomerom v Európe, a hlavne v Nemcami obsadenom Česku, radšej vrátila domov. Hoci ju to veľmi bolelo, opustiť na čas, ako si sľúbili, Vojta. No ten ísť s ňou nemohol. Rodičov už mal starých a ich majer musel odvádzať deputáty štátu, inak by im majer zrekvírovali a to nechcel dopustiť za žiadnu cenu.
Ani tú najvyššiu. Že milovanú Barborku aj s Evičkou pošle domov na Slovensko. Akoby vtedy v apríli bol býval vedel, že ani nie po celom roku za neustáleho napádania Československa, bude zabraná Hitlerom v Sudetoch kus Česka a časť Slovenska na juhu a východe, 25. novembra bude zabraná Maďarskom a na severe Slovenska Poľskom druhého októbra zabrané Ťešínsko. Toto všetko vtedy samozrejme vedieť Vojto nemohol a ani to, že 14. marca 1939 Slovensko vyhlási samostatnosť a 16. marca bude nastolený Ríšsky protektorát Čechy a Morava výnosom o zriadení Protektorátu Čiech a Moravy. Až neskôr sa Vojto v tajných letákoch dočítal, že to bolo preto, že v noci zo 14. na 15. marca 1939 sa v Berlíne stretol Emil Hácha v sprievode ministra zahraničných vecí Františka Chvalkovského s Hitlerom a Hermmanom Goringom. Hitler zastrašovaním a vyhrážkami nútil Háchu k okamžitému podpisu pripraveného protokolu. Háchovi Goring, veliteľ Luftwafe, nemeckých vojenských leteckých jednotiek, oznámil, že o 6:00 ráno jednotky Wermachtu začnú okupovať českú krajinu a Luftwafe bude bombardovať Prahu. Hácha nad ránom protokol podpísal a vydal prostredníctvom predsedu vlády Berana rozkaz generálovi Jánovi Syrovému, aby armáda nekládla odpor a nechala sa odzbrojiť. A tak rozhodnutie Vojta s odstupom času bolo Božou prozreteľnosťou.
O tomto všetkom sa bavievali v kuchyni po večeroch Mária s deťmi, Matejom a Barborou po tom, čo Matej oriadil koňa Miša a kravu Rysuľu. Pozatváral kačice, husy a sliepky. Pozamkýnal dielňu a Mária s Barborou doodriekali ruženec kľačiac pred komodou, na ktorej horeli tri zapálené sviece.
Evka nastúpila opäť do školy, do ktorej ju zapísali po návrate domov, a keďže jej zle roky vychádzali, ako jej pán učiteľ vysvetľoval, keď sa pýtala, prečo je piatačka a nie šiestačka.
„Bo si narodená v novembri. Nuž preto, Evka,“ povedal jej, keď jej to stále vŕtalo v hlave a stále jej to nedalo. Teraz ale už nečakal na ďalšiu otázku, otočil sa a zastal pred tabuľou.
„Deti, tento školský rok sa pred každým vyučovaním pomodlíme.“
„Prečo??“ spýtal sa stále zafúľaný, malý a tučný Števo, čo býval len tri domy poniže Dolinajovcov.
„Nuž preto deti,“ odmlčal sa pán učiteľ a deti bez slova čakali, čo ešte povie.
„Od tohto školského roka vstúpi do platnosti zákon č. 308/1940, ktorý pre reformuje všetky ľudové školy na cirkevné. Nuž preto.“
„Čo je to – pre reformuje ?“ ozval sa zas Števo, čo napodiv dnes zafúľaný nebol, hoci už bolo takmer osem hodín. Cestu do školy zvládol bez toho, aby skočil do kaluže alebo sa pokúšal vyliezť na nejaký strom. Čo sa mu samozrejme nikdy nepodarilo a potom sa mu hrozilo päsťou s krikom „sekerou ťa vytnem, anciáša tvojho ti naháňam!“
„No to je, že sa zmenia,“ vysvetľoval Števovi trpezlivo pán učiteľ, lebo bol ešte len druháčik v tejto malotriedke, do ktorej chodili všetky deti z dediny, čo mali od šesť do desať rokov. A aj Evička Hezká od Dolinajov, čo bola len piatačka, hoci už v novembri bude mať jedenásť. Ale to jej už pán učiteľ vysvetlili.
„Ako vajce na kura!“ zakričal zo zadnej lavice Mišo vo vyťahanom pletenom svetri a pol triedy sa na jeho vtipe nahlas rozrehotalo.
„No tak nejak,“ s úsmevom prikývol pán učiteľ, ktorý s kľudom počkal, kým smiech detí doznie a utíši sa. Vedel, že netreba na deti kričať, či biť ich, že sú po prázdninách ešte rozjašené. Veď len včera začal školský rok.
Zo školy šla Evka sama, ponáhľala sa domov preobliecť a potom pomôcť mame, starej mame a ujcovi Matejovi na pole.
„Povyberáme najskôr zemiaky a potom vyberieme aj repu na kŕmu pre zver, mrkvu, petržlen a aj všetko ostatné pôjde z poľa,“ hovorila jej večer mama, keď jej nakazovala, že zo školy rovno domov, aby sa nikam nezatárala, ako sa jej to minulom školskom roku občas stávalo.
„Si horšia ako chlapčisko!“ hrešievala ju mama, keď musela štopkať pančušky alebo obšívala sukňu.
„Teba by som mala vyobšívať!!“ pokračovala v karhaní mama.
„Len ju nechaj,“ zastala sa jej Mária.
Evka teda radšej rýchlo prekladala nohy, na ktorých mala kožené trištvrťové topánky, po prašnej ceste. Tej istej, ktorou sa starý otec Matej aj s ujcom Marekom vraciavali po robote z kaštieľa.
Mišo za ňou vykrikoval: „Hezká, Hezká, kdeže bežíš dneska,“ Evka mu odpovedala vyplazeným jazykom, ktorý mu ukázala, keď sa rýchlo otočila smerom k nemu. Videla aj Števa, čo kopol hádam do každého kameňa ležiaceho na ceste.
Doma si odomkla kľúčom, čo bol ukrytý v maštali visiaci na zahnutom klinci.
Prezliekla sa do obšitých šiat, čo vlani na čerešni potrhala a už jej boli aj tak také vyskackané. Napila sa mlieka rovno z veľkého hlineného mliečnika, čo stál v komore na studenej, kameňom vykladenej podlahe. Do ruky si zobrala na hrubo slivkovým lekvárom natretý hrubý a na krivo odkrojený krajec chleba, čo každú sobotu pekávali so starkou na celý týždeň.
Zamkla, kľúč zavesila späť na hrubý zahnutý hrdzavý klinec, vedľa ktorého boli navešané jarmá pre voly, ktoré už síce nemali, ale ešte ich opatrovali. Bol tam aj chomút pre Miša. Miesto pre limce a popruhy bolo prázdne.
Prebehla poza dom, krížom cez vykosené, vyhrabané lúky a prišla na vrch kopca, kde sa pásli priviazaní Rysuľa s Mišom. Konča lúky už videla tri zhrbené postavy, voz, na ňom zo štyri už zemiakmi naplnené zrebné vrecia. Zakričala na nich.
„Stará mamaaa!!“
Rozbehla sa. Zakopla o krtinec, pričom jej ohryzený chlieb vypadol z ruky do nízkej vypasenej trávy. Zdvihla ho, ofúkla z neho smietky a prstami povyberala prilepené do lekváru steblá trávy.
To sa už na ňu všetci traja dívali. Matej sa smial.
Mama ju hneď hrešila. „Čo sa jašíš? Kde máš ručník??“
„Zabudla som,“ odpovedala, akoby sa nič nestalo.
„Vari nevieš, dieťa moje, ako tu hore fúka?“ dodala tichým hlasom stará mama.
„Ale veď dnes je teplo, svieti slnko,“ odpovedala usmievajúc sa na starú mamu.
„Teraz svieti … vietor prifúka mrak a je po slnku,“ pridal sa do ich rozhovoru Matej.
„Ber motyku a kop tamten riadok na kraji. Tu nech nezavadziaš a nech je osoh z teba.“
„Áno, mama,“ súhlasne odpovedala s plnými ústami, do ktorých si natisla zvyšok lekvárového chleba, teraz už posypaným aj semiačkom z materinej dúšky, čo sa jej tam prilepilo.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s