Branislav A. – Žiť sa musí: 13.kapitola Sviečka


Korekcia:
Ilustrácia: pixabay

Pre Máriu rozhodnutie odísť spolu s Thomasovcami do Ameriky a dať posledné zbohom bratovi priamo na mieste jeho posledného odpočinku, bolo ťažké a neľahké. Dlho ju Suzi prehovárala, aby sa na túto cestu s nimi naspäť do Ameriky vydala. No napokon sama uznala, že aspoň niekto z rodiny musí poznať, kde Marek zložil svoje kosti a kde odpočíva azda v pokoji.
Cesta parníkom jej naháňala hrôzu. Nakoniec ju zvládla celkom statočne, skoro tak dobre ako Suzi, no tá v piatom mesiaci ťarchavosti mala právo na nevoľnosť. Teraz cestovali prvou triedou, nie druhou ako Marek, keď odchádzal z domu prvýkrát za prácou na Mauretánii do Ameriky.
Pán Thomas väčšinu času trávil na najvyššej palube a rozmýšľal, ako za ten mesiac pobytu na Slovensku sa podarilo Scotymu rozbehnúť práce pri stavbe Hooverovej priehrady, ktorá sa začína stavať na rieke Colorado, ďaleko od ich domova na hraniciach Nevady a Arizony. Veď presunúť celú čatu 40-tich robotníkov, ubytovať sa a začať robiť, nebolo ani jednoduché a ani lacné. Scoty ho síce telegramom ubezpečil, že všetko prebehlo takmer bez problémov, no aj tak už chcel byť čím skôr doma v New Yorku a zavolať Scotymu, aby ho podrobne vyspovedal.
Ruch a majestátnosť mesta, obrovské budovy namiesto končiarov hôr, Máriu ohromili, ale zároveň jej vtisli do duše úzkosť. Študentské roky, čo prežila v Bratislave, sa jej pripomenuli, ale tu bola majestátnosť mesta obrovská.
Cestou autom k Thomasovcov sledovala prúdy áut, ktorých bolo ako mravcov, množstvo električiek, vlakov, ktorých dráhy šli tak po zemi, ako aj nad zemou a ako neskôr zistila, aj pod zemou. Vtedy pochopila, prečo bol kedysi Marek tak metrom nadšený.
Privítanie u Thomasoucov bolo skvelé. Čakala ju aj Stella s deťmi a pani Thomasová jej hneď navrhla, aby ju oslovovala Margaret. Previedli ju domom, ktorý ju očaril a nesmierne sa jej páčil, tak ako sa jej aj po pár dňoch začalo čím viac páčiť aj mesto. Zaviedli ju na zadný dvor, ktorý sa aj vďaka Marekovi zmenil na detské ihrisko, na ktorom boli hojdačka, pieskovisko a kopu hračiek pre vnúčence. Tu na terase po dlhej ceste oddychovali pri skvelej talianskej káve, ktorú Stella pripravila. Pán Thomas zatiaľ zavolal do Nevady Scotymu, aby zistil, ako sa im darí na stavbe Hooverovej priehrady.
Hneď potom sa vybrali na cintorín, ktorý bol o dva bloky ďalej.
Šli peši.
Mária sa chcela prejsť. Vidieť a cítiť ruch New Yorku.
Mlčky odriekala otčenáš so zloženými rukami, stála ako socha vytesaná z kameňa pri bratovom hrobe. Nemohla pochopiť, prečo musí stáť pri náhrobnom kameni s menom svojho brata, ktorý skonal, sotva tridsaťročný, v tejto tak vzdialenej zemi od domova. Spomínala na jeho listy, ktoré si vždy čítala, nespočetnekrát, na internáte v Bratislave. Na to, ako ju donútil ísť študovať to, čo on nemohol. Keby vtedy mohol ísť na medicínu on, neležal by teraz tu, ale liečil by chorých. Pomáhal im. Veď po tom túžil odvtedy, čo umrela naša Lucka. Slzy sa jej pri týchto spomienkach kotúľali po lícach a padali jej na čierne smútočné šaty. Suzi plakala spolu s ňou. Vždy sa rozplakala, keď prišla svojmu mužovi vymeniť na hrob kvety, či len tak sa mu vyžalovať alebo povedať, čo má nové.
Mária chcela vidieť aj miesto, kde Mareka zastrelili.
Darmo jej to Suzi vyvrávala. Nepresvedčila ju. Napokon cestou z cintorína William sľúbil Márii, že ju tam na druhý deň vezme. Suzi sa tam ešte nemohla vrátiť. Nezvládla by to. Ešte nie. A bála sa aj o dieťa, ktoré teraz nosila. Od toho nešťastného večera tam nebola. Auta, v ktorom sa to stalo, sa tiež zbavila.
Obitá omietka z trojposchodového domu, ktorého žlté priečelie akoby od ďaleka kričalo, že tam sa stalo niečo nezvyčajné, pripomínala, kde narazilo auto s Marekom a Suzi. Mária sa rozhliadla po ulici na obe strany. Povzdychla si, teraz už bez sĺz, a položila pod reštauračný pútač kyticu z lúčnych kvetov. Tie mal Marek najradšej. Len biela stužka a na nej rukou napísané SPOMÍNAME, MAREK dávala znať, že to nie sú len tak dákymi dievčencami pri hre pohodené kvety, čo boli určené do venca, ale že sú určené niekomu, kto tu dožil svoj život.
Mária sa otočila, pomalinky odchádzala z miesta, kde sa už nikdy nevráti. To vedela. Nasadla do auta, kde ju čakal pán Thomas a ten ju odviezol k nim domov.
Na dnes to Márii stačilo.
Netúžila vyjsť z izby. S nikým sa zhovárať, ani nič z mesta vidieť.
Dnes nie.
Dnes len spomínala.
Tento deň patril len bratovi.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s