Branislav A. – Žiť sa musí: 10.kapitola Vzostup 3.časť


Korekcia:
Ilustrácia: pixabay

Ani nie za tri týždne prišla od Mareka odpoveď.

Drahá mamka, sestričky, braček.
No to sú mi teda novinky. Neskrývam prekvapenie, ale aj radosť nad vydajom Barborky. Ak v zdraví dožijem, určite na svadbu prídem. Však, ako by to bolo. Aj tak sa mi už patrí domov nazrieť. Vás, mamka moja, vystískať. Nielen tu v kostole, lež aj na hrob otcovi pomodliť sa mi už patrí. A ohodnotím to dielo nášho Mateja. No isto je také krásne, ani čo by ho sám otec robili. Som rád, že je taký šikovný a má roboty. Keby nie, tu by sa uplatnil raz dva. Takých je tu nedostatok. Sú žiadaní a dobre zaplatení. Teším sa aj z Márie, že už zanedlho splní sen, ktorý som mal ja. Aspoň dakto z našej rodiny bude ľuďom pomáhať v chorobe.
Ja sa tu mám dobre. Stále pracujem ako rozpočtár. Počítam materiál na stavby. Stále som v kancelárii spolu so Suzi. Tá sa pomalinky už aj po našom hovoriť naučí popri mne. Neustále je zvedavá, ako sa povie to či ono. Boli sme spolu aj v divadle. Krásne predstavenie. Ona je do divadiel zbláznená. Kúpil som tu pozemok, v slovensko – českej ulici od Spoločenstva vlastníkov pozemkov, v ktorom je aj ujček Tónko, fundus. Poradil mi to Scoty, ako investíciu. Vraj neni dobre všetky peniaze v banke držať. Však je môj ten pozemok. Nech je tam. Jesť nepýta. Ba možno aj dom začnem na ňom stavať a potom ho predám. Nebojte mamka, nemusíte mať o mňa starosť. Peňazí mám pre seba dosť, tak ani vy na sebe priveľmi nešanujte a od úst si neodtŕhajte. To je zatiaľ odo mňa všetko.
Ešte raz vás pozdravujem a bozkávam.
Zatiaľ sa mávajte a ostávajte zdraví.
Váš Marek.

Barborka sa rozhodla, že túto jar už na majer nepôjde. Chce byť ešte poslednú jar a leto doma s mamkou a súrodencami. Vojtovi to nevadilo. Sľúbil jej, že bude za ňou chodievať tak často, ako sa mu len bude dať. Práve po zime drhli na dvore všetky hrnce drevným popolom a vrelou vodou, keď Barbore poštár podal poza plota list.
“Príde…príde!” kričala Barbora na mamku s listom v ruke.
“Kto?”
“No Marek na svadbu. Píše, že určite príde.”
“A či ozaj? Poď, sadni si a čítaj!” A už aj sedeli na lavičke pred domom a Barbora čítala nahlas list mamke a aj Matejovi, ktorý na sestrin krik vyšiel z dielne.
“Mama, zas revete?” povedal Matej mame.
“Keď nechodí, revete a keď napíše, že príde, zas len revete.”
“Matej! ” napomenula ho Barbora.
“Choď tam radšej dačo strúhať.”
“Veru aj idem, lebo budeš na zemi spávať.”
“A či ty už pre mňa robíš? Môžem ísť pozrieť?”
“Nemôžeš. Uvidíš, keď bude hotové.”
Jar sa rýchlo minula. Tak, ako po ostatné roky, tak aj tento, všetko , čo patrilo do zeme, už v nej bolo. Vojto chodil dva raz do mesiaca za Barborkou. Už si ho aj Mária celkom obľúbila, lebo zisťovala postupne, že je poriadny chlap. Robotu si každú zastane a je dobrák, že by ho aj na chleba natrel. Azda jej až príliš Mareka pripomínal, zato si tak skoro jej priazeň získal, čomu sa nesmierne tešila Barborka. Mária, ako sa jej blížila záverečná skúška, bola zo dna na deň nervóznejšia. Stále šprtala a písala diplomovú prácu, čo mala už čoskoro odovzdať. Dokonca ani na pole nechodila s mamou a sestrou. Prípravy na svadbu sa pomalinky rozbiehali a Mária chystala Barbore výbavu do drevenej truhlice. Už tam mala postupne naukladané všetko, čo patrí. Od perín, vankúšov, obliečok, až po vyšívané obrusy na nedeľu či sviatok.
Koncom júna mala Mária štátne skúšky, kde musela obhájiť svoju diplomovú prácu na tému detský zápal pľúc. Do Bratislavy išla o deň skôr, aby išla na skúšku vyspatá a oddýchnutá. Vyštafírovaná v letných šatách, no s veľkým strachom a bledá ako myš, odchádzala z domu. No keď sa na druhý deň vrátila vysmiata od ucha k uchu, hneď všetci doma, čo ju netrpezlivo vyčkávali, vedeli, že skúška je hotová a majú doma čerstvú lekárku.
“Mama, mama…. hotovo …urobené!” kričala a radostne krútila kabelkou, ktorú držala v ruke.
“Gratulujem!” A ku gratulácii sa pridali aj Matej, Barbora a aj Vojto, čo bol u nich.
“Promócie budú dvadsiatehosiedmeho júla v Bratislave. Musíte aj vy ísť. To bude slávnosť. Aj Marekovi hneď dnes napíšeme, že už to mám za sebou. Dobre mama?”
“Dobre moja, dobre. Napíšeme. No teraz sa choď prezliecť z tejto parády, lebo nebudeš mať v čom ísť na tie promócie.”
Teda večer si posadali všetci v kuchyni, Mária šťastná písala list. Napísali Marekovi, nielen o tom, ako sa jej úspešne podarilo dokončiť univerzitu a že je budú koncom júla promovať na magisterku, ale aj o tom, aké krásne nové okná vyrobil Matej. Oveľa väčšie, ako boli tie staré, za ktoré ich už aj s Vojtom vymenili a že teraz je v kuchyni a v izbe oveľa viac svetla. Vojto sa postaral o murárske práce. Bordelu bolo teda všade, ale nebanujeme. Keď už bolo všetko zaprášené aj kuchyňu a izbu vybielili a aj od vonku dom vápnom vybielili, tak teraz je ako sneh a jeho belosť kričí od ďaleka. Celý dom vygruntovali. Dlážky nanovo Matej olejom napustil. Tiež mu napísali, ako pripravujú svadbu a ako sa už strašne tešia a rátajú dni, keď príde konečne domov. Aj o tom, ako si Vojta mama obľúbila a prijala za svojho, hoci ešte ani svadba nebola. Všetci diktovali, čo ešte všetko má Mária napísať, aby nezabudla na to alebo ono. Na druhý deň ho Mária, ktorá mala cestu do mesta, zaniesla na poštu.
Dvadsiatehosiedmeho júla sa všetci prvým ranným vlakom vybrali do Levíc a odtiaľ rýchlikom do Bratislavy, aby na Máriinej promócii, čo začínala o jedenástej hodine, boli včas.
“Prisahám pri Apolónovi, Bohovi lekárstva, pri Aeskulapovi, Hygiei a Panacei, aj pri všetkých bohoch a bohyniach a dovolávam sa ich svedectva, že túto prísahu a tieto záväzky budem podľa svojich síl a svedomia poriadne dodržiavať:
Svojho učiteľa v lekárskom umení si budem rovnako ctiť ako vlastných rodičov a vďačne mu ponúknem všetko potrebné. Ak sa dostane do núdze, dám mu zo svojho, rovnako i jeho potomkom dám a budem ich pokladať za vlastných bratov. Pokiaľ po znalostiach tohto umenia zatúžia, budem ich vyučovať zadarmo a bez nárokov na akékoľvek záväzky. Svojim synom a synom svojho učiteľa, ako aj všetkým ustanoveným a na dodržanie lekárskych mravov prisahajúcim umožním, aby sa zúčastňovali na výučbe, aj na prednáškach, aj na celej vede. Nikomu však inému.
Spôsob svojho života zasvätím podľa vlastných síl a svedomia úžitku chorých a budem ich ochraňovať pred každou krivdou a bezprávím. Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám nikdy nato nedám podnet. Nijakej žene nepodám prostriedok na vyhnanie plodu. Svoj život a svoje umenie vždy budem chrániť v čistote a udržím ich bez akejkoľvek viny. Sám neuskutočním rez u nijakého chorého, ktorého trápia kamene, ale odovzdám ho do rúk mužom skúseným v tomto odbore.
Nech vkročím do akéhokoľvek domu, vojdem tam len s úsilím pomôcť chorým a budem sa vyhýbať každému podozreniu z bezprávia alebo hocijakého ublíženia. Zrieknem sa túžby po zmyslových pôžitkoch, či so ženami, či s mužmi, či so slobodnými, či otrokmi. Keď pri svojej lekárskej praxi zbadám alebo vypočujem niečo, čo by malo zostať tajomstvom, o súkromnom živote ľudí všetko zamlčím a ako tajomstvo uchovám.
Ak budem túto prísahu dodržiavať a poriadne spĺňať, nech sa mi dožičí žiť navždy šťastne, nech sa dožijem úcty všetkých ľudí a nech sa radujem z plodov svojho umenia. Ak ju však poruším, či poškvrním, nech sa mi stane pravý opak.”
Pri odriekaní tejto Hippokratovej prísahy a čítaní mien premiantov sa Márii a Barborke v aule Univerzity Komenského rynuli po lícach slzy, najmä keď počuli prečítať meno Mária Dolinajová. Matej, ten nie, ten neplakal, skôr sa pozeral na hodinky, akoby sa niekde ponáhľal a čakal, kedy to skončí a obzeral si všetko, čo bolo z dreva a v duchu žasol nad toľkým majstrovstvom. A dočkal sa konca slávnosti. Teraz, keď sa už premianti rozišli ku svojim príbuzným a po aule sa vytvorili hlúčiky, kde sa rodičia tešili z úspechu detí, tak aj Máriu mama a Barborka objímali a gratulovali jej. Zagratuloval jej aj Matej, vyfešákovaný v obleku a aj Vojto, čo na Barborino a Máriine naliehanie šiel s nimi tiež. No spoza nich sa ozval ešte jeden hlas.
“Gratulujem, sestrička!”
Mária zdvihla hlavu, nakúkala, kto poza Mateja to vraví a či jej to patrí. Už chcela povedať, že akáže som ja vám sestrička, keď ostala zarazená a vyjavená.
“Marek … Marek!!!” zvýskla na celú aulu tak, že všetky oči sa pozreli na ňu v momente, keď sa hodila na krk tomuto chlapovi ako hora, v dlhom čiernom jarnom kabáte a širákom zarazeným nízko do čela, kvôli ktorému ho nemohla hneď spoznať.
“Syn môj,” šeptala Mária a trasľavou zvráskavenou rukou hladila tvár muža, čo pred skoro šiestimi rokmi len ako chlápätko odchádzalo do ďaleka.
“Naozaj si to ty?” Marek bozkal mame ruku.
“Ja mama. Ja.” A tuho ju stisol v náručí zdvihnutú na svojich mocných rukách. Tak isto si vystískal aj Máriu a Barborku. Vybozkával ich a aj s Matejom sa vystískali mocno, ako sa na chlapov patrí. Lebo aj z toho už bol poriadny chlap odvtedy, čo sa nevideli. Zoznámil sa s nastávajúcim švagrom. Stáli tam všetci vyjavení a pozerali na vzácneho gratulanta.
“Na Máriu pozerajte, tá je dneska oslávenkyňa. Však pani doktorka? Takú mám z teba sestrička radosť!” Díval sa ňu a potom aj na Barboru.
“Bože, aké ste už veľké.”
“No a ty? Pozri, aký je z teba chlapisko a len taký pahýľ vyhúknutý si odchádzal,” doberala si ho hneď Mária.
“Marek môj,” cez slzy vzlykala a neveriacky pozerala Mária na syna.
“Zas, mama, plačete?”
“Nechaj, Matej,” potichu mu šepla Barborka.
“Prečo si nenapísal, že prídeš?” karhala ho Mária.
“Nevedel som, či sa podarí. Na poslednú chvíľku sme dostali šifkarty, čo niekto odmietol. Nuž a teraz ideme rýchlikom z Prahy rovno sem.”
“Akože my?” spýtala sa ho mama. A až vtedy si všimli kúsok od nich stojacu nevysokú štíhlu slečnu v tiež dlhom jarnom kabáte, s elegantným klobúčikom na blond vláskoch zavinutých do drdola.
“Mama, to je Suzi. Viete? Čo som vám o nej písal.”
“Viem, viem,” pritakala mamka a Mária s Barborou sa chichotali.
“Zase to tu máme,” povedal Matej.
“Vidíte, mama, ja som vám to vravela, že sa on v tej Amerike minie,” štebotala cez chichot Barbora.
“Ticho si!” ohriakla Barborku mamka.
“A tebe sa, Vojtík, čudujem, že si takú pochabú aj chceš za ženu vziať.”
No to už tie dve stáli pri nej. Najskôr sa však Mária potichu brata spýtala, či im bude rozumieť.
“Dačomu hej, dačomu nie. Nehovorte rýchlo. A hlavne krátke vety sa snažte.”
Mária s Barborou sa zoznámili so Suzan a hneď ju aj spovedali.
“Dajte jej trochu pokoj,” napomenul sestry Matej a aj on sa s nečakanou návštevou zvítal.
“Poďme radšej von, lebo tu asi robíme nečakaný cirkus,” navrhol Marek. A už aj šli. Mária s Barborou sa ujali Suzan a mamka sa držala syna, čo sa jej vrátil, ani čo by ho už nikdy nebola chcela pustiť. Až za nimi vedno popri sebe šli Vojto s Matejom, ako keby ani nepatrili k skupinke kriklúňov idúcich pred nimi. Vonku pri rozhovore cestou na vlakovú stanicu, kde hlavne Barborka s Máriou mleli stále ústami a vypytovali sa na všetko možné piate cez deviate, si všimli, že Marek má akýsi iný, divný prízvuk.
“Akoby si ani nie po našom hovoril braček.”
“Odvykol som za tie roky, Matej.”
“A ešte pôjdeš naspäť?” Odpovede na túto otázku sa bála najviac Mária.
“Hej, musím. No až po svadbe. Scoty nám dal tri mesiace voľno so Suzi. Na prvý októbrový týždeň máme z Hamburgu zaplatené spiatočné šifkarty na parník Bremen.”
“A nadobro kedy domov prídeš?” tentoraz sa Mária spýtala.
“Neviem, sestrička. To netuším. Hádam tak o jedno päť rokov, ale sľubujem, že už každé leto alebo Vianoce prídem domov.”
Celou cestou vlakom im rozpovedal dopodrobna to, čo im už všetko v listoch písal. Sem tam sa aj Suzan zapojila do rozhovoru. Keď dačomu nerozumela, opýtala sa a Marek jej to ochotne preložil. Vtedy aj tie dve boli aspoň na chvíľku ticho. Inak stále rapotali. Darmo ich mama ako malé deti napomínala.
“Nechajte mama. Tešia sa. Aj ja som šťastný, že som konečne pri Vás doma.”
Cestou z vlaku zašiel Marek sám na cintorín aj s otcom sa aspoň v duchu zvítať. Pomodliť sa mu konečne na hrobe. Suzi poprosil, aby šla s ostatnými domov. Nechcel, aby ho videla plakať, aj keď to bolo na otcovom a vlastne aj na sestrinom hrobe. Poprosil otca za odpustenie za všetko, čo mu zlé v živote vykonal, že na poslednej ceste ho nevyprevadil. Poobzeral si aj Matejovo dielo a musel skonštatovať, že ozaj otcov a Luckin pomník bol majstrovský kus.
Aj dom bol vyparádený a nové okná mu pristali. Chvály sa Matejovi dostalo teda neúrekom zo všetkých strán.
“No, už vieš, čo budeš v tom špitáli robiť?” opýtal sa Márii Matej skôr preto, aby už jemu dali pokoj, ako zo zvedavosti.
“Pôjdem sa dohodnúť budúci týždeň. A aj to, kedy mám nastúpiť.”
Marek, aj keď o živote doma, o umývaní v žľabe či v lavóre, svietení petrolejkou zavesenou po hradou, o tom, ako spia v jednej izbe Suzi rozprával a tvrdila, že jej to vadiť nebude, keď ho prosila, aby ju vzal so sebou, predsa mal obavy, ako to vezme v skutočnosti. No ukázalo sa, že jeho obavy sú neopodstatnené. Suzi si to práveže užívala. Každý deň chodili na prechádzky. Samozrejme, prvá viedla pod Zub. Ľahol si do trávy a nahlas pre Suzi spomínal na detstvo, na otca, na mamku, aká bola za mlada krásna. Ba aj na Lucinku, čo ešte aj po smrti ako anjelik vyzerala. Tam vtedy na podstielke z machu a v perine z kvetov prvýkrát so Suzi splynuli v jedno telo a potom už vedeli, že patria ozaj k sebe a ostanú spolu snáď až nadosmrti. Suzi tu bola nesmierne šťastná a nevedela sa vynadívať na toľkú zeleň a kopce. Každým dňom vedela lepšie rodnú reč svojho milovaného Mareka. Toto si všimla aj Mária, ktorá sa len sťažka zmierovala s tým, že jej jeho chlapca berie iná žena. No vedela, že to tak musí byť. Najkrajšie leto u Dolinajcoch po dlhých rokoch nakoniec vyčarovalo každodenný úsmev na Máriinej tvári.
Svadba sa blížila a prípravy na ňu vrcholili. Dokonca aj Suzi sa zapojila do prác v kuchyni. Mareka stále vyháňali, nech im nezavadzia. Mateja nemuseli. Ten bol celý deň v dielni. Jeho to veľmi ani nezaujímalo. Dokončoval svadobný dar pre sestru. Mária pomáhala len po večeroch. Od augusta nastúpila do Bystrickej nemocnice na detské oddelenie.
“Marek, a ty sa kedy budeš sobašiť?” prehodila len tak, aby reč nestála, Barbora.
“Hoc aj hneď. Naraz s tebou. Pri jednej škode.” To už ako na povel, všetky štyri ženy pustili riady z rúk a takmer naraz sa otočili a pozreli na Mareka.
“Marek, nežartuj o takom!” napomenula ho mama.
“Nežartujem.” Prišiel k Suzi a dačo na ňu jej rečou prehovoril. Mama a sestry sa dívali striedavo na seba a na nich. Nevedeli, že Suzi a Marek sú už zasnúbený, že ešte pred odchodom domov Marek požiadal Margaret a Williama Thomasových o ruku ich dcéry. Williamovi sa to veľmi nepozdávalo, ale Margaret ho raz dva presvedčila a tak im dali požehnanie na sobáš. Tak teraz znenazdajky kľakol Marek aj pred svoju mamku a poprosil o požehnanie a súhlas o sobáš.
Tá so slzami v očiach spravila synovi krížik na čelo a pobozkala ho. To isté potom aj Suzi. Tá bola z toho v rozpakoch, lebo to všetko prišlo náhle a nečakane. Barbora s Máriou mali tiež slzy na krajíčku, no to len chvíľku, lebo v momente, keď mama prijala Suzi za nevestu, začali Suzi objímať a skákať okolo nej, ako pojašené.
“Ďakujem, mamka,” povedal Marek mamke a otočil sa na sestru.
“Tak čo, Barborka, môžem mať svadbu spolu s tebou?”
“Marek!” zjujkla Mária.
“A či ty nevieš, že dve svadby naraz nosia smolu?”
“Čoby nosili. Babské povedačky.”
“Pravdaže môžeš. Musíme to ale Vojtovi oznámiť. Či bude aj on súhlasiť.”
“Matej, Matej! Marek sa ide ženiť!” kričala na neho Mária, len čo vošiel do kuchyne, bo až dolu do dielne bolo ich krik počuť. Nuž prišiel nazrieť, čo sa deje.
“Však sa mu už aj patrí. Starý je dosť. A zato vy dve musíte toľko pišťať?”
Na druhý deň Barbora zašla do mesta na poštu zatelefonovať na Moravu. Opýtala sa Vojta, či nebude mať nič proti dvojsvadbe. Ten bol naopak rád a potešený. Marek zašiel za pánom farárom Jabrockým na ohlášky.
“Ak sa nenahnevajú, pán farár, svadby budú dve.”
“Nenahnevám. Čo by som sa ja mal hnevať. Je to síce nezvyčajné, takto na poslednú chvíľu, ale v tvojom prípade je to pochopiteľné.”
“Marek, aká to bude svadba, keď nevesta bude bez rodičov?” spýtala sa ho cestou z ohlášok sestra.
“Neboj Barborka, v Amerike budeme mať zas svadbu podľa ich zvykov. Tam ich mať bude. Hádam to tu dáko Suzi prežije.”
“No ja nedbám, len sa pýtam.”
V predposlednú septembrovú sobotu doobeda zastal pred Dolinajovcových bránou autobus pre pätnásť ľudí. V ňom bol Vojto s rodičmi, krstnými rodičmi a dvaja ujcovia so ženami. To bol celý jeho svadobný sprievod. Však tak sa aj dohodli na zásnubách. Ani u Dolinajovcov veľmi viac ľudí nebolo. Mária s Matejom hostí privítali a pohostili, ako sa patrí. Zoznámili sa aj s druhým svadobným párom. Potom sa šli Barbora a Suzi obliecť do svadobných šiat a chlapom bol vstup do izby zakázaný. Vojto s Marekom si ich uvideli až keď vyšli z izby na odobierku, ktorá bola samý plač. Plakali obe matere. Plakali nevesty. Mária a aj krstné mamy. Chlapi, podaktorí pofajčievali, podaktorí sa tvárili, akože sa nič nedeje a sem tam si jeden druhému dačo popod nos zahundrali, že chlapci nevedia ešte, čo činia. Po odobierke sa svadobný sprievod vybral do kostola, kde ich už pred ním čakal pán farár a následne ich po peknej kázni oddal za manželov. Cestou z kostola oba páry ešte zašli položiť kvety na Matejov a Luckin hrob. Svadobná hostina, čo potom nasledovala u Dolinajovcov doma sa pretiahla do neskorej noci. Veselilo, spievalo, pilo a jedlo sa, ako sa na veselí patrí. Najmä kvalitné Moravské víno, čo svatovci doniesli, tieklo potokom. Až neskoro v noci sa začali svadobčania zbierať do autobusu na odchod. To už s nimi šla aj Barbora. Mária si ju vyprevádzala, ako inak, keď nie s plačom. Truhlica s výbavou už ako prvá trónila v autobuse tak, že tam náramne zavadzala. No všetci svorne tvrdili, že vôbec nezavadzia. Len Matej ešte na nich kričal, aby mu šli chlapi pomôcť. Nuž tak teda zas chlapi takí potrundžení povychádzali z autobusu a vynášali z dielne ešte rozloženú krásnu manželskú posteľ, skriňu a komodu, ktoré už boli v celku, tak ich vyteperili na strechu autobusu a priviazali konopnými štránkami. Posteľ ešte natrepali dnu tak, že sa v autobuse už vôbec nedalo hnúť.
“Ďakujem, Matejko môj. Ozaj je krásna.” Cez slzy ďakovala a stískala si brata Barbora.
“Neni zač. A ešte ti zo dve skrine spravím, aby si na plienky mala.”
“To, to, to.” Súhlasne prikyvoval pripitý Vojtov krstný otec.
Potom sa ešte Barborka dlho lúčila s Marekom a novou švagrinou. Brata si vystískala a vybozkávala, ani čo by dačo tušila. Medzitým pri autobuse Máriu svatka utešovala, že sa jej o dievča dobre postará a že nejde na koniec sveta a aj ona hockedy môže aj na dlhšie prísť na návštevu. Mária sa potom na ceste dívala za autobusom, až kým sa jeho svetlá nestratili za poslednou zákrutou na spodku dediny. Ostatní napochytro pospratúvali stoly, aby si aspoň domáci mali kde ľahnúť. Ďalší týždeň utiekol ako voda. Bolo roboty s uprataním domu. Mária s nevestou na to boli samé, lebo Mária musela ísť do práce.
“Choroba nepočká,” ospravedlňovala sa mame aj švagrinej, že im nemôže pomôcť.
Prišiel tak obávaný čas odchodu Mareka späť do Ameriky. Mária sa nechcela vzdať zase syna na dlhý čas. Presviedčala ho, aby ostali.
Dlho jej Marek vysvetľoval, prečo nemôže ostať, že aj Suzi musí zas za rodinou ísť. Sľúbil jej, že nasledujúce leto alebo Vianoce určite prídu. S veľkým bôľom si ich vyprevádzala na vlakovej stanici v druhý októbrový týždeň. Lúčili sa s nimi aj Matej a Mária.
“Nebojte, mama, o rok sme doma zas. Sľubujem!” zakričal na nich ešte z rozbiehajúceho vlaku Marek.
Všetci traja im kývali na peróne, až keď vlak zašiel za prvé vŕby a topole, Mária chytila ustarostenú a zosmutnenú mamku za zvráskavenú ruku.
“Poďte, mama, domov.”

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s