Branislav A. – Žiť sa musí: 10.kapitola Vzostup 2.časť


Korekcia:
Ilustrácia:

“Vraj, či pomáham. Čo si to ten amerikánec dovoľuje!” rozčuľoval sa Matej.
“Matej!” ohriakla ho mama.
“Ako to na brata? Má len o nás starosť.”
“A on môže? Ja nemám starosť? Len jeho si voľkáte!” Skríkol a ušiel preč. Barborka chcela vybehnúť za ním. No mama ju zastavila.
“Nechaj. To ho prejde. Zavrie sa v dielni a aspoň dačo vystružliká. Dospieva. S tým nič nenarobíme. Hľadá si aj on svoje miesto.”
“A vy tu čo máte nové? Vravte!”
“No čože by tu už nové bolo? Nič. Všetko po starom. Sená sme posušili. Krumple vykopali. Dreva na zimu Matej prihotovil riadnu hromadu a dáke sme aj od jágra kúpili. Nuž teda nepomrzneme. Husi som porezala a popredala na trhu. A Rysuľa je teľná. Však si bola preč sotva štyri mesiace, tak to sa až toľko veľa nezmení.”
“Však hej.”
“Prezleč sa a dám ti najesť. Som ti ani neponúkla.” Mária odložila písmo od Mareka do fioka v stole, podobienky si dala do poličky. Potom Matejovi povie, nech spraví rámiky. A pobrala sa prihriať hrachovej polievky ostatej zo včerajška na platni, pod ktorú už celý deň potroche prikladala, bo v izbe aj v kuchyni by už bolo na večer chladno.
Na Vianoce sa z Bratislavy vrátila domov aj Mária. Dolinajovie dom sa opäť trochu zaplnil a ožil. Ženám sa ústa pomalinky ani nezavreli a Matej to len mlčky počúval a robil si svoje na hokerlíku pri peci. Marekove podobienky si Mária v rámikoch, čo Matej vyhotovil, zavesila pri zrkadlo, aby na neho každé ráno pozrela a v duchu sa mu prihovorila. Vonku poriadne prituhovalo a na Tri krále sa navalila aj poriadna halda snehu, takže celý deň všetci štyria dupkali chodníky do maštale, ku bráničke, do drevárne. Hneď po Troch kráľoch vyprevadili Máriu na vlak. Musela sa vrátiť späť do Bratislavy. Začalo jej skúškové obdobie, tak sa aj doma väčšinu času učila, čo Matej s Barborou nevedeli pochopiť, ako sa jej to môže chcieť.
“Mama, tak sa mi od vás nechce. Budete mi chýbať aj vy dvaja.”
“Dávaj na seba pozor!” zakričala za dcérou Mária, keď sa už vlak pohýnal a ona im ešte z otvorených dverí kývala.
Celú zimu chodila Barbora s mamou na páračky ako keď bola malá. Tam sa aspoň s dievkami stretla a sem tam aj dáka tancovačka bola, na ktorú ju mama až po dlhom prehováraní pustila.
Čítavali listy od Mareka, ktoré už nechodili každý týždeň ako prvé mesiace po jeho odchode, ale minimálne aspoň jeden do mesiaca poštár doniesol.
V polovici marca prišiel Barbore list z Moravy, aby došla aj so Zuzkou už druhý aprílový týždeň.
“Začneme vinice čistiť a lúky vyhrabovať. A mám sa vraj nachystať až do jesene, ako vlani.”
“Och joj, moja. Nemala by si na tak dlho.”
“Mama, doma sedieť nemôžem. Z toho nevyžijeme. A načo by vám bol doma ďalší hladný krk. A ani Marek nás nevychová, hoc je aj v Amerike. Viete, koľko peňazí treba Márii na školu a knižky. Aj vaša renta po otcovi z dráhy je niekedy málo. Však sa zas na jeseň vrátim.”
No a tak si vyprevadila Mária do sveta aj Barborku. Tentokrát nesedela rozľútostená na lavičke ešte dlho po odchode vlaku. No srdce jej stislo, keď jej na rozlúčku mávala. Však si ju do jesene neuvidí. Cestou zo stanice zašla na cintorín k hrobu muža a rozpovedala mu šeptom, ako už mnohokrát predtým, čo nové, ako sa im vodí bez neho a že bez neho je im ťažko, no trápia sa. Nikdy si pred nikým nesťažovala. Pre každého mala len pekného slova. Zas ostali sami s Matejom.
Urban im za nie malý peniaz zoral kamennú roličku, na ktorú Matej navozil odležaného hnoja od predvlani. To ho ešte otec naučil, že do zeme sa len odležaný hnoj zaoráva. Nikdy nie čerstvý z maštale. Nasadili do nej krumplíkov, čo poprekrajovali na polovice, aby sa do každej jamky dôjšlo. Aj trochu mrkvy, petržlenu, hrachu, fazule nasadila Mária. Pri hnojisku nakopala chrenu. Bolo ho tam neúrekom a na trhu v meste sa minul raz dva, spolu s drobnosťami, čo spod Matejových rúk vzišli. Z roka na rok bol šikovnejší.
“Do učenia by ti bolo treba ísť,” vravel mu pán učiteľ.
“Ale načo? Však už skoro všetko viem.”
“Čerta starého vieš. Za stolára alebo tesára by si mal ísť. Remeslu sa riadne vyučiť. Máš fortieľ po otcovi, len ho treba ešte na tebe dokresať.” Aj za Máriou zašiel, či ho nedá do učenia.
“Nedbám, ak bude chcieť.”
“Mala by ste mu dohovoriť.”
“Viete, aký je. Nedá na nikoho. Je ako jeho otec. Ak si raz dačo vezme do hlavy, už mu to nik z nej nevytlčie.” Potom sa ešte na Mareka a Máriu poprezvedal, povypytoval. Ako sa im vodí.
“Tí vám robia radosť. Môžete byť na svoje deti hrdá. No, dovidenia, Mária.”
“Dovidenia, pán učiteľ. Dovidenia.”
“Počul si!” zakričala Mária na Mateja, čo spoza rohu nakukol.
“Počul.”
“Tak pôjdeš do školy? Všeličomu ťa tam naučia. Potom môžeš riadny nábytok robiť. Okná, dvere, ako tvoj otec. Ja ťa to doma nenaučím a z varešiek a kolovrátov nadosmrti nevyžiješ.”
“Nedbám teda. Pôjdem.”
Po ukončení prvého ročníka na univerzite, koncom júna, prišla domov Mária. Hneď v bráničke kričala na mamu od radosti, že sa jej podarilo ukončiť ročník tak, aby na ďalší dostala prospechové štipendium, čo jej bolo pri prijatí sľúbené s podmienkou dobrého prospechu.
Mateja zapísala Mária do učilišťa vo Zvolene za stolára, kde aj nastúpil po prázdninách strávených ako tie ostatné. Pri senách a pri potoku kúpaním sa v ňom a pasením Rysuli a jej malého teľaťa. Po večeri ešte vždy zašiel do dielne a dačo sa snažil majstrovať.
Pravidelne prichádzali listy z Ameriky, čo Mária po niekoľkonásobnom prečítaní odkladala na kôpku vo fioku stola. Tiež tam mala už aj kôpku kariet a listov od Barborky z Moravy. S dolármi vždy naložila tak, ako jej Marek kedysi nakázal a na povale vo vydlabanej diere v hrade, čo ešte Matej urobil, sa v plechovej krabičke kopili v balíčkoch dolárovky. No nielen tie, ale aj všetky na majeri zarobené koruny od Barborky, čo jej každú jeseň poctivo odovzdávala.
Po prázdninách sa Mária vrátila do Bratislavy. Matej nastúpil do učenia a bol rád, že ho na to nahovorili. Každý večer sa mame pochvaľoval, čo nové sa zas naučil a čo sa ako s drevom má robiť. Tá mu len prikyvovala, ale vôbec nerozumela. Koncom jesene, keď už bola úroda z polí pobratá, sa domov vrátila aj Barborka. No zas len do jari, ako oznámila mame hneď po príchode.
“Už vás všetky postupne postrácam,” ťažkala si Mária.
“Čoby ste strácali, mama? Však sa stále vraciame domov. A Matej je tu stále. Mária tiež nebude naveky študovať. Mareka by ste chceli už doma mať.”
Prešli Vianoce a ďalší rok sa minul presne ako ten predchádzajúci a rovnako, ako aj ten nasledujúci. Ľudia konečne mali robotu a netreli už takú biedu ako po vojne.
Koncom mája tisícdeväťsťodvatsaťosem Matej skončil stolárske učenie. Už bol z neho hotový zručný stolár.
“Aj otca by si už hádam tromfol,” doberala si ho občas mama. No keď na jeseň išla na cintorín upraviť hroby Lucke a Matejovi k pamiatke všech svätých, nemohla uveriť svojim očiam. Toľkú krásu veru dávno nevidela.
“Tak toto po večeroch zavretý robil v otcovej, vlastne už v jeho, dielni,” šeptala si Mária ani čo by ju dakto tu mohol počuť.
Krásny novučičký biely kríž z lipového dreva, čo už skôr pomník pripomínal, v ktorom mená a dátumy narodenia aj úmrtia boli vypálené. Spolu s vyrezávanou ohrádkou okolo spoločného hrobu Mateja a Lucky udreli do očí Márii od ďaleka. Rozplakala sa od dojatia, ľútosti. Plakala tam dlho na hrobe svojej dcéry a muža, akoby chcela všetok bôľ zo seba vyplaviť. Večer to aj podobienke Mareka, čo už tretí rok pri zrkadle visela, vyrozprávala. Mateja si od radosti vystískala a vyhladkala, vybozkávala.
“Matejko môj zlatý. A to si sám?”
“Sám. S kým by som? Však sa už patrilo, aby otec aj Lucka poriadnejší kríž mali. Ten starý už bol nanič.”
“A čo si mi nepovedal, že takéto majstruješ?”
“Nevedel som, či sa podarí.”
“Podarilo sa ti. Znamenite sa ti podarilo, syn môj.”
Matej ostal doma nešiel nikam. Jeho to do sveta chvalabohu neťahalo. Mal doma roboty na prežitie dosť. Stále dakto prišiel k nim, že potrebuje urobiť okno, či dvere. Občas sa dakde skriňa, komoda, stôl či stolička rozpadla, keď sa dalo, za pár korún opravil, keď nie, dali si urobiť za ľudský peniaz nový. Chýr o ňom šiel dobrý. O tom, že je aj šikovný, aj lacný, lebo aj keď sa ľudia potroche vzmáhali, stále nebolo peňazí nazvyš. Nuž, aj keď mladý, roboty mal stále dosť.
Máriine deti dospeli, ani nevedela ako. Robili jej radosť, tak ako jej to raz pán učiteľ Strieň povedal. Ten už tiež odišiel z dediny. Dostal penziu a tak sa rozhodol stráviť ju vo svojom rodisku dakde pri Pezinku. Vtedy ešte zašiel za Máriou a vypýtal si adresu na Mareka, že mu sem tam napíše, lebo ho vždy zaujímalo, ako sa mu vodí. Bol jeho obľúbencom od prvej chvíle, čo ho otec do školy doviedol. No a tiež sa bol spýtať, či sa môže sem tam aj na Máriu listom u nich prezvedieť.
“Také šikovné dievča som odvtedy už neučil. Nesmierne som rád, že je jej dopriate študovať. Škoda by jej bolo pri krosnách. Veru škoda,” tak to vtedy Márii povedal pán učiteľ, keď sa s ňou lúčil na priedomí. Tohto roku sa Barborka vrátila domov až tesne pred Vianocami. No neprišla sama. Prišiel s ňou Vojto, ktorý hneď vo dverách Máriu požiadal o Barborinu ruku. Tá div z nôh nespadla, lebo to prišlo ako blesk z jasného neba. Keby jej bola Barbora aspoň dačo v liste naznačila! Ledva sa zmohla, aby ich privítala a pozvala ďalej.
“Poďte dnu. Nebudete snáď medzi dvermi pytačky robiť.” Snažila sa o úsmev Mária, ale sama vedela, že jej to veľmi nejde.
“A ako si to predstavujete. Však je to ešte dievča?” spýtala sa Vojta, no otázka skôr patrila obom.
“Pekné dievča. O mesiac bude mať dvadsať,” zasmial sa Matej.
“Ty čuš! Nestar sa!” ohriakla Mária Mateja. A ten sa len uškrnul pod nosom a ďalej s neskrývaným záujmom sledoval, čo sa bude diať. Aj Mária, čo sa učila na posledné skúšky pred štátnicami, sa chcela sestry zastať, no nepochodila. Prísny pohľad mamy ju presvedčil, že má nasledovať príklad brata a byť ticho. Nuž azda aj preto sa dalo krájať to ticho, čo sa v kuchyni rozľahlo.
“A? Vari si …?”
To už zbystrili pozornosť aj tí dvaja a čakali spolu s mamou na odpoveď .
“Mama..!!!” skríkla Barbora
“No veď preto, ešte to by ti tak bolo treba. No poďte sa obaja najesť a večer sa o tom môžme porozprávať.”
Mária sa naklonila k Barbore, čo len tak zťažka srkala do seba fazuľovú polievku a po kúštičkoch si odzobovala z osúcha a omieľala ho medzi zubami.
“Neboj, mama privolia. Veď vieš, že majú mäkké srdce.”
Barborka sa radšej na sestru ani nepozrela, aby si to náhodou mama nevšimla. Nuž a po večeri nasledovala spoveď oboch. Mária najmä Vojta zasypávala otázkami, na ktoré jej trpezlivo odpovedal. Nuž, tak sa dozvedela, že Vojto pochádza z dediny neďaleko hraníc. Že je tak starý ako jej Marek. Otec aj mama s jeho ženbou súhlasia. Barborka sa im pozdáva. Otec je hospodár, ale nie na takom veľkom grunte, na akom spolu s Barborkou slúžili. No a on už tiež chce ostať doma, lebo otec už nevládze tak, ako za mlada a mame by sa tiež pomoc zišla. Súrodencov viac nemá, tak celý majetok len jemu ostane.
“Mame pomoc. A mne kto pomôže? Na to si Barbora myslela? A ako to, že si tam bola a ja o tom nič neviem?”
“Ale mama. Však sa už nehnevajte. Radšej povedzte, či privolíte na vydaj alebo nie.” Konečne po dlhočiznom mlčaní sa odhodlala aj Barbora prehovoriť.
“Ale privolím. Privolím. Čo iné mi ostáva, ak nechcem, aby si tak či tak z domu neutiekla? Ale tebe beda, ak sa o ňu nebudeš poriadne starať alebo mi príde na ponosy. A nie že ju budeš otĺkať! Na to som ju nevychovala.”
“Nebudem a postarám sa o ňu riadne. Sľubujem.”
Sestra výskala od radosti a stískala Barboru.
“A viete vy čo? Svadbu môžeme osláviť naraz s mojimi promóciami.”
“No a vieš ty, že to neni zlý nápad?” Ku podivu mamka súhlasila.
“Ba veru môžme.” Zvýskla od radosti aj Barbora.
Len Vojto tam sedel ako zmoknuté kura a pozrel najskôr na tri výskajúce ženy a potom na Mateja. Ten mu jasným gestom poklopaním po hlave naznačil, že jeho sestrám šibe a že nech si to nevšíma.
“Aspoň aj ženícha sa spýtajte, či bude súhlasiť!” zakričal na sestry, aby ho cez ten ich výskot bolo počuť.
“Jasné, že bude,” šikovne za neho Barbora odpovedala.
“Tak teda budem,” konečne prehovoril aj Vojto. Ten potom ešte ostal u Dolinajovcov dva dni a deň pred Štedrým dňom si ho Barborka vyprevadila domov s tým, že po sviatkoch príde aj s rodičmi a urobia poriadne zásnuby.
“Ty si mi teda dala,” horekovala celé sviatky Mária. Ešteže som ti tie tvoje zarobené korunky odkladala. Inak neviem, za čo by som ti teraz svadbu vystrojila.”
“A ja ti vyrobím spálňu, akú ešte Morava nevidela.”
“Budem rada, braček. A vám ďakujem, mama.”
“Mama to by vari už aj Marek mohol domov prísť ?” opýtal sa Matej.
“No to vari príde na svadbu sestry sa mu patrí, hoc je aj na druhej strane sveta.”
Hneď po zásnubách, čo boli na Tri krále roku tisícdeväťďstodvadsaťdeväť, Mária aj s deťmi večer, keď odišiel Vojto aj s rodičmi, napísali pri petrolejke Marekovi list, ktorý tentokrát písala Barborka.

Milý Marek, drahý náš braček, synak milovaný.
Milý Marek. Hneď na začiatok nášho listu, ktorý ti spoločne dnes v Trojkráľový večer píšeme, musím oznámiť, že dnes som mala s Vojtom zásnuby. Boli u nás jeho rodičia z Moravy. Tam aj odídem bývať po svadbe, z čoho mi je najsmutnejšie. Na jeseň, predposlednú septembrovú sobotu, bude svadba, na ktorú ťa pozývam a prosím, aby si prišiel. Musíš prísť, aj tak si doma nebol už viac ako päť rokov. Pri jednom oslávime aj Máriine promócie, ako všetci veríme, po jej úspešnom ukončení. Mária stále do knižiek pozerá a učí sa. Má vraj len poslednú skúšku a potom musí už len diplomovú prácu napísať a obhájiť. Po skončení školy jej sľúbili miesto v Banskobystrickej nemocnici na pediatrickom alebo chirurgickom oddelení. Podľa toho, k čomu ju to vraj viac bude priťahovať. To, že Matej ukončil učňovku vieš, ale nevieš aký krásny drevený pomník aj s ohrádkou urobil otcovi s Luckou. Stihol to ešte pred všetkými svätými. Nikomu nič nepovedal, len ho tam mama objavila. Mne sľúbil krásnu spálňu ako svadobný dar. Tak uvidím, ako sa pochlapí. Veľmi je šikovný. Roboty má doma neúrekom. Stále prichodia za ním ľudia s prosbou o opravu alebo vyrobenie dverí, okna alebo dákeho nábytku. Doma sme všetci zdraví. Mama ďakuje za doláre, čo posielaš. Robí s nimi tak, ako si jej naradil. No máš viac sebe odkladať. Jej že už toľko netreba, keď už aj ja s Matejom zarobíme dáku korunu, ti odkazuje.
Ty si dúfame zdravý a že sa ti šťastne vodí za oceánom.
Opatruj sa.
Bozkávajú a pozdravujú ťa sestry Barbora, Mária, mamka a brat Matej.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s