Branislav A. – Žiť sa musí: 10.kapitola Vzostup 1.časť


Korekcia:
Ilustrácia:pixabay

“Pridaj, Mária! Pridaj!” Kričalo daktoré z dievčat, čo sa niesli cez Zvolen ako pávice a mysleli si, že sú momentálne pupkom sveta. Bodaj by aj nie, keď práve v tento týždeň úspešne zvládli záverečné skúšky dospelosti na obchodnej akadémii. Mária, vždy veselé dievča, bolo od jesennej tragédie, smrti otca ešte stále o poznanie mĺkvejšia a radšej sa držala v ústraní. Oveľa častejšie myslela na brata v Amerike. Veď len hlavne vďaka nemu mohla dokončiť obchodnú akadémiu. Mama by jej to z renty po otcovi, čo z dráh dostala a čo jej i podľa zákona patrila, nemohla zaplatiť. Však tá činila nie celých tristo korún mesačne. To bolo ledva dosť na poživeň pre tri deti a mamku. Marek im pomáhal veľmi a teraz od Vianoc, celú zimu a jar ju v listoch presviedčal, aby si podala prihlášku na ďalšie štúdiá. Nech pokračuje na daktorej z vysokých škôl, keď to už jemu nebolo dopriate. Toto jej veľmi po vôli nebolo. No na veľké presviedčanie Mareka poslala si prihlášku na lekársku fakultu v Bratislave. Radšej by šla zarábať peniaze, aby mame pomohla a nie jej ešte dlhšie na krku na starosť ostávala, ako sa na poriadnu dievku patrí. Presvedčili ju nakoniec aj preto, lebo Barborka tiež tohto roku končí základnú školu, no do ďalšieho učenia by ju ani párom volov nepritiahol. Darmo ju pán učiteľ Strieň presviedčal, argumentoval. Nič nepomáhalo. Ani Marekove vyhrážky v listoch z Ameriky nemali odozvy. Trvala si stále na svojom, že nejde a nejde. Nuž jej potom naveľa – naveľa dali pokoj. Preto si Mária hútala, že teda Barborka mame doma pomôže. Ba možno aj dákou korunou, ak sa jej dakde služba pritrafí. Aspoň cez leto na majeri.
Toto všetko sa Márii v hlave krútilo, a preto zaostala za ostatnými dievčencami, teraz už bývalými spolužiačkami mieriacimi na vlakovú stanicu, aby sa každá do svojej dediny naposledy zo školy vrátila. V belavých šatách, čo mala skoro každá jedna na sebe, ich bolo nielen počuť, ale aj vidieť od ďaleka.
Prišlo leto a Barborka sa prvýkrát so ženami vybrala do služby na majer až na Moravu. Zachytili ju ženy zo susednej dediny, lebo mali súcit s vdovicou.
“Ešte musí zmocnieť, ale už voľačo porobí.” Obzerala si ju na stanici jedna zo žien a pustila sa hneď do jej hodnotenia, ani čo by kravu na jarmoku kupovala.
“Môže hlinu s plevami na tehly miesiť,” ozvala sa ďalšia.
Barborke veru do spevu nebolo, a ani Márii, že si ďalšie dieťa do sveta vyprevádza, aj keď len na leto.
“Dávajte mi, prosím Vás, ženy, na ňu pozor. Je mladá, pochabá. Aby voľačo vo svete nevyviedla.”
“Neboj sa, Mária, dáme ti na ňu pozor, ani čoby to naša vlastná dievka bola. A hen, moja Zuza tiež neni staršia. Budú spolu blato dupkať.”
Veselý džavot žien prerušil až piskot vlaku, čo prichádzal do stanice. Ženy si povyhadzovali na chrbty batohy s oblečením a poživňou na cestu, čo sa doteraz ako potočné balvany na peróne vyhrievali a už aj zaraz sa terigali, jedna za druhou do vagóna, čo pri nich so škripotom brzdiacich kolies zastal. Mária pobozkala Barborku na čelo a márne sa snažila potlačiť slzy, čo sa jej už kotúľali dolu po zvráskavených lícach a zastali až na perách, kde Maria úcitila ich slanosť.
“Ostávaj zbohom, dieťa a opatruj sa!”
“Nebojte, mamka, dám si na seba pozor. Ostávajte aj vy zbohom. Na jeseň som doma.”
Mária ešte počkala, kým vlak vypravia zo stanice a v kúdole pary stála a kývala svojej najmladšej dcére, čo sa viezla v diaľ. Hoci ju už dávno nemohla vidieť. Stále tam Mária stála s rukou polozdvihnutou, akoby zabudla, že či kýva na rozlúčku alebo dakoho vyzerá na privítanie.
“Poď, Mária, tá ťa už nevidí. Neboj, ženy ti na ňu dajú pozor,” privravel sa jej výpravca a odšikoval ju nabok, aby sa ďalšie nešťastie neprihodilo. Mária si sadla na drevenú lavičku, čo bola pri stene stanice pod prístreškom, aby aj v daždi cestujúci mohli v diaľke prichádzajúci vlak vyzerať a ešte chvíľku žmochliac v ruke vreckovku zmáčanú od sĺz ticho sedela a dívala za vlakom, ktorým odišla Barborka. No z toho sa už aj jeho para rozplynula v nenávratno.
Tak ostali na leto v domci u Dolinajových na konci dediny len traja. Mária so svojimi deťmi. Malý Matej, ako ho stále volali, hoci už bol poriadne vyrastený a od drobnej mamy aj vyšší, stále častejšie trávil čas v dielni po otcovi.
“Mama, to je teraz už moja dielňa!” oznámil to raz mame tak samozrejme, že tá sa musela na ňom zasmiať. Bolo to po dlhej dobe, čo sa na Máriinej tvári zjavil úsmev. No obe deti si všimli, že mama je opäť taká krásna, ako si ju pamätali za mladi, aj keď jej tvár je posiata vráskami a vlasy jej kde tu už prerývajú šediny, ktoré sú skryté pod čiernou šatkou. No najväčšie jazvy zanechané na duši si šatkou skryť nevedela a nedokázala.
“Dobre synak. Tvoja. Tvoja. A kohože iného by teraz bola?”
“Veď to. A Mareka by to aj tak nebavilo.”
” A ty už ako vieš, čo by jeho bavilo?”
“Pamätám si, že radšej noviny čítal a s otcom diskutovali po večeroch.”
“Tak veru. Vedeli sa povyprávať dosýta. A teraz tu ani jedného nieto…”
“Avšak sa Marek vráti, nebojte mama. Veď nám každý týždeň príde list, alebo aspoň karta od neho z toho New Yorku. Píše, že sa mu zle nevodí. Aj svadobných koláčov sa mu pred Vianocami dostalo.”
“Och, ty … Choď si ty dačo pidlikať do tej tvojej dielne!” primiešala sa Mária, jeho sestra, do ich rozhovoru.
“Len ho nechaj!”
“Tak, nedaj sa chlapče. Dobrý deň vinšujem! Mám pre teba písmo na podpis Mária.” Zakričal na nich poštár od drevenej bráničky, čo ešte stále zavŕzgala pri otváraní, no teraz Dolinajovci zabratí do rozhovoru, si to ani neuvedomili, že dakto vošiel do dvora.
“Pre mňa?” zadivene pozerala mamina Mária.
“Kdeže pre teba. Tu, pre mladú. Z pešti.”
“Mama!!!” Zjojkla Mária a od úľaku si prikryla rukou ústa. Vedela, čo to je, keď poštár povedal, že z Pešti.
“A čože ste necengali na tom rozhrkanom bicykli? A kdeže ho máte?” spytoval sa ho Matej.
“No ten už dohrkotal. Rozpadol sa načisto, bodaj ho skaza vzala. Teraz sa musím peši terigať. No poručene s pánom Bohom.”
Mária si prekladala písmo z ruky do ruky a obzerala obálku z každej strany.
“A čo ťa páli?” zakričala od bráničky, ktorú bola zavrieť za poštárom Mária.
“Otvor a čítaj! Inak tam jamu do večera vystojíš.”
Mária prebehla rýchlo očami po liste.
Univerzita Komenského, Fakulta lekárstva, Bratislava ………. Vám oznamuje, že Vás, Máriu Dolinajovú, prijíma na štúdium lekárstva na Univerzite Komenského ….. .
Zároveň Vám oznamujeme, že ak Vaše štúdium bude s prospechom vynikajúcim, tak ako polosirote Vám bude vyplatené štipendium…..
Potom to prečítala nahlas.
“Mama, čo budeme robiť?” zašeptala, ani čo by sa niečo strašné stalo a práve sa to dozvedela.
“My? Hádam ty. A čo by si? Pôjdeš tam a hotovo! Vieš, čo by bol dal Marek zato, keby sa on mohol pobrať študovať? Ty teraz tú možnosť, hlavne vďaka nemu, máš. Tak ju využi!”
“Toto musím Marekovi napísať!”
“Ale najskôr vody nanos a sena naťahaj. Hydine hodz. Potom choď písať. Ja idem na horné lúky seno obrátiť, navečer ho zložíme. Ak nezaprší, zajtra nám ho Urban s koňom zvezie.”
“Ten vydriduch!”
“Čo už, je stále jediný s koňom v dedine a kravu si zapriahať nebudeme. Mlieko by potratila! To vieš!” zakričala za Máriou mama, keď už za sebou bránu zatvárala.
Mária napísala túto novinku Marekovi. Aj o Barborke, ako šla na majer so ženami.
Celé leto sa potom nieslo v tom istom duchu. Kosba. Zvážanie sena pre kravy a jalovice.
Márii pomohli pokosiť chlapi a posušili už s Máriou a Matejom sami. Matej pri potoku s ostatnými deťmi pásol ich kravu a jalovicu. Kúpali sa v potoku a chytali v ňom raky na pečenie.
Skoro každý týždeň im prišiel list od Mareka a raz za dva týždne aj od Barborky z Moravy, ktorá si službu, aj keď to bola drina, nevedela vynachváliť. Večer na priedomí čítali deti Márii listy od detí, lebo do kuchyne cez malé okno prenikalo málo svetla a tak tam bolo šero. Mária potom diktovala Márii, čo im má odpísať. Tá pridala vždy aj zopár svojich riadkov, najmä v listoch pre Mareka. Na sklonku leta sa už musela zapodievať aj prípravou do školy, do ktorej sa nakoniec prihlásila, z čoho mal Marek nesmiernu radosť a dal jej to aj v liste znať.
Vtedy prišla od Barborky z Moravy karta, v ktorej mamku prosila o dovolenie zostať ešte na Morave na vinobranie do konca októbra alebo začiatku novembra. Vraj tam ostane aj Zuzka a ešte jedna staršia dievka zo susednej dediny. Mária o takom niečom najskôr nechcela ani počuť, no nakoniec na Matejove a aj Máriine naliehanie a orodovanie za sestru mamka privolila a kartou jej aj odpísala, že teda naveľa, naveľa súhlasí. Ale beda jej, ak niečo vyvedie. A nech si na seba aj na zárobok dáva pozor. Dobre si ho ochráni, lebo svet je mrcha a samu dievku by raz dva dakto okradol alebo o peniaze ošklbal. Začiatkom septembra sa aj Mária vychytila na cestu do Bratislavy na štúdiá. Najskôr vlakom z Levíc a odtiaľ rýchlikom priamo do Bratislavy. Mesto sa jej zdalo nesmierne veľké, s obrovským počtom ľudí a hromadou áut, čo po cestách dláždených kockami hrkotajúc prúdili sem a tam. Boli to autá od výmyslu sveta. Nielen osobné, ale aj mliekári, čo sa im na korbe mlieko natriasalo, autá s pieskom, lebo hospodárska kríza, čo trvala temer tri roky, bola pomalinky, ale isto, na ústupe a všade, kam sa pohla, videla niečo rozostavané, niečo, čo sa buduje. Vydala sa teda pomalinky, s ťažkým kufrom v ruke, smerom k univerzite, kde ju zaregistrovali a povedali, kde má internát a dali jej povolenku na ubytovanie pre jeho správcu.
Kamenný dom s drevenou šindľou na konci Klemanovej osirel. Nenávratne sú preč tie časy, keď sa odtiaľ šíril na ulicu džavot Dolinajových detí, čo potom každý večer Mateja vyzerali, kedy sa z kaštieľa alebo z iného zárobku a neskôr z dráhy vráti večer domov a či im niečo prinesie. Už v ňom ostali len Mária s najmladším synom Matejom. Mária bola v tieto dni viac zosmutnená. Čím ďalej, tým viac sa k pátričkám utkvievala. Každý deň vyzerala Maria poštára, či jej nenesie písmo od Mareka z Ameriky alebo Márie z Bratislavy, či kartu od Barborky z Moravy. Listy od detí potom čítala aj niekoľkokrát za sebou. Akoby niečo vynechala alebo hľadala v nich niečo stratené, nevyslovené. Väčšinou sa jej rozjaril radostný úsmev na tvári pri ich čítaní. Od radosti, že sa jej dietkam dobre vodí. Marek sa v robote snažil a pán Thomas ho pre jeho dobrú hlavu a spoľahlivosť, rozvahu na ďalší projekt poveril miestom rozpočtára. Čo bol výrazný postup v zamestnaní. Barborke sa tiež na majeri darilo a páčilo a nevymenila by to za žiadnu školu. Mária sa chúďa musela vyrovnať nielen s náročným štúdiom, ale aj so životom vo veľkom meste. No po dočítaní ktoréhokoľvek z listov od detí sa jej zas do očí natískali slzy.
“Mama, zase plačete,” prihovoril sa mamke Matej, keď ju takto s daktorým písmom v ruke a slzavými očami, našiel sedieť v kuchyni pri stole.
“A čo píšu?”
“Však si aj sám prečítaj!”
A keď prečítal, dodal: “No, však sú zdraví a darí sa im, tak čo stále plačete?”
No to táto detská duša nemohla pochopiť, čo matkino srdce zažíva, keď číta listy od detí, čo sa jej do sveta rozleteli ako holuby z kostolnej veže na všetky strany.
A tá jeho povaha nebola citlivá ako Marekova holubičia, ktorý ju zdedil po mamke. Matej sa už teraz ako chlapec nezaprel, že zdedil od otca nielen talent na remeslo a lásku k drevu, ale aj Dolinajovskú tvrdú povahu. Dokonca aj do kostola prestal v nedeľu s mamou chodiť odvtedy, čo otec umrel, vraj načo. A čo je to za Boha, čo deťom otca berie. Darmo sa ho aj pán farár Jabrocký snažil uchlácholiť a presvedčiť. Naspäť k viere jeho cestu nasmerovať. Nepomohlo. Zaťal sa a viac do kostola nešiel.
Ten si len pidlikal celé poobedia v dielni. Že on preberie otcove remeslo, bolo už dávno jasné. Ešte, keď Marek bol doma a otec žil. Vtedy, keď na prípecku zúbky do hrabľov strúhal krivákom od Mareka, čo mu kúpil v meste, ktorý má ešte doteraz. Aký bol len starý Matej na neho pyšný a čo všetko sa ho chystal naučiť. No nestihol. No čo to už Matej stihol od otca pochytiť a zvyšok sa s trápením učil sám. Nuž teda zavretý v dielni za celý týždeň navyrábal zúbky do hrabľov, či hokerlík, varešky a kopu iných drobností, čo bolo v dome treba, a tie potom v sobotu po šestáku či po korune na trhu v meste predával, kým bola mama v banke vybrať z peňazí, čo jej tam Marek z Ameriky posielal. Za ne nakúpila petroleja, múky, cukru, ceruzky, papier a všetkého, čo bolo domov treba, v obchode u Riccotiových. Jeho drobnosti sa míňali dobre, lebo vždy bolo doma treba varechu alebo stolček. A jeho detská tvár presvedčila ľudí, aby radšej kúpili varechu od neho ako od daktorého ujčeka či tetky. A už ho aj poznali. Preto bol zväčša s predajom hotový skôr, ako mamka so svojimi povinnosťami. Tak aj on zašiel k Riccotiovým do obchodu a kúpil si nebožiec alebo klince za utŕžené peniaze. No nie za všetky, zvyšok odovzdal mamke na proviant.
Ešte pred jesennými dažďami, ktoré tohto roku prišli na sklonku októbra, čo predznamenávali príchod zimy, stihla Mária povyhrabávať zo zeme krumple, ktorých bolo chvalabohu tento rok na kamennej roli dostatok. Po prvom snehu, čo padol tesne po Martinovi, sa vo dverách zjavila znenazdajky Barborka. Vrátila sa z Moravy, z majera.
“Barbora!” zhíkol Matej .
“Barborka! Vitaj doma, moja zlatá. A čože si nenapísala, že prídeš?”
“Nevedela som presne, kedy skončíme, tak som vás nechcela zbytočne plašiť.”
“Vrav! Ako bolo?”
“Mama, to vám bol grunt! Kone, kravy, kačky, husi … Lány pšenice, nedozierne lúky a veľké polia zemiakov. Najskôr som aj so Zuzkou miesila nohami vo veľkej kadi hlinu s plevami, z ktorej gazdov syn Vojto robil nepálené tehly na ďalší chliev pre svine, ktorých vychovajú a popredajú do roka aj tridsať. Celé dni sme potom chodili po horách na žihľavu, čo sme potom na sečkárni rezali a sušili pre kačice a prasatá na zimu a jar, kým nebude nová zelená. Pomáhali sme zahrabávať . No a potom , ako som vám už písala nám starý gazda ponúkol že môžeme ešte ostať na vinobranie. Bývali sme vo veľkej miestnosti všetky čo nebola až taká sranda bo daktoré ženy chrápu viac , ako chlapi. Dokonca tam majú aj traktor taký, ako u Riccotiových v poľnonákupe a aj sejačku majú. Ten mohol výhradne len Vojto riadiť. Gazda si na to už ani netrúfal. Tu máte zárobok.” Vytiahla z vrecka zväzok štátoviek, čo zarobila a podala ich mame.
“To je všetko, minula som len na tento kabát. Nemohla som odolať, však sa mama nehneváte?”
“Ale čože by som sa hnevala. Veď sú to tvoje zarobené peniaze.”
“A na jar máme prísť zas. Napíšu presne kedy. No asi hneď z jari na sejbu.”
“A to tam chceš byť zas takto do jesene?”
“Asi hej. Nepovedali.”
“Ach jaj, dieťa moje . Však ty si ešte primladá na takúto lopotu.”
” A mne si čo doniesla?” zakričal na ňu Matej.
“Uha a ty si sa dáko vytiahol. Počkaj!” a už sa hrabala v batohu a vytiahla stadiaľ zbrusu nové remenné baganče. Dal mi ich gazda, že jemu sú malé a vyčarať mu ich nechcú. Vraj, že som spomínala, že mám takéhoto výrastka brata. Asi ti budú veľké, ale dorastieš.”
“Čerta veľké. Akurát sú.” Zaraz ich aj proboval.
“A ozaj, skoro som zabudla. Dole v dedine cestou od vlaku som stretla poštára. Potešil sa, že sa nemusí až na vrch dediny terigať, lebo len pre nás má list.”
“Od koho? Marek?” spýtala sa Mária a v očiach jej zas po dlhšom čase bolo vidieť radosť, akú mala len z listov od jej Mareka.
“Asi, podľa obálky a známky. Určite. Kto iný z Ameriky ?” povedala Barborka. Zasmial sa a podávala písmo mamke.
“Otvor a čítaj na hlas.” A už aj utierala stôl zásterou, ani čo by poklad išli tam položiť.
Barborka opatrne nožom rozrezala obálku a Matej s Máriou nedočkavo čakali sediac za stolom, kedy už začne čítať list, čo vyťahovala z obálky.
“Mama! Mama!!!” zvolala Barborka, až sa mamka strhla a preľakla.
“PreBboha živého, čo je? Čo sa stalo?” a v tvári celá zbledla.
“Marek posiela aj podobienky.”
“Ukáž!” a už aj jej ich Matej driapal z rúk.
“Fíha! Dáky je starý.”
“Daj!” ohriakla ho Barborka a podala podobienky mamke.
“Marek, môj synček.” Jemne prechádzala prstom po fotke, ani čo by sa mohla rozbiť.
“Mama, zas revete.”
“Čuš!” znova Mateja okríkla Barborka.
“Však z toho chlápätka je už chlapisko ako hora. Zmocnel teda riadne.” A podala jednu pozretú fotku Barborke a druhú, kde stál pred veľkou budovou opretý o zábradlie železničného peróna. Ako sa neskôr dočítala, bol to vchod do metra.
“A fešák. Mamka, ten sa nám v tej Amerike minie. Uvidíte.”
“Netáraj, dievčisko pochabé. Len po sprostostiach ti rozum behá. A čítaj už, Barborka moja. Nech vieme, čo nám píše.”

Milovaná moja mamka, drahé sestričky, bratík.
Na úvod vás všetkých na stokrát pozdravujem a bozkávam. Ako s vám doma darí? A či si v zdraví nažívate? Pevne verím, že áno. Posielam vám aj moje podobienky, aby ste nezabudli, ako váš syn, mama, a váš brat vyzerá. No to ste si už isto všimli. Tá jedna je urobená pri vchode do metra. To vám je vec. Vlak čo chodí popod zem. A ako rýchlo, raz dva ste o päť či desať kilometrov ďalej. Ledva nastúpite a už aj vystupujete. Barborke sa ako vodí v službe? Joj, prečo len nechcela isť do školy? No ale ona vlastne vždy radšej za husami kráčala, ako by sa mala učiť. Matej, Vás mama, poslúcha? Teraz si len sami dvaja doma gazdujete. Dúfam, že vám pomáha a nenecháva všetko len na vás. Som nesmierne rád, že Mária šla do Bratislavy študovať. Písala mi, že je to ťažké, no ja pevne verím, že to do zdarného konca dotiahne. Ja sa tu mám dobre. Už som si privykol, aj reč som sa už dobre naučil. Mladý pán Thomas, čo sa vlani na jeseň ženil, sa v septembri stal otcom. Majú malé dievčatko, ale meno som zabudol. Už sa presťahovali s manželkou do prístavby u pána Aronicu, čo im ako svadobný dar dal postaviť pán Thomas a sám celý čas, každý deň, na práce dozeral, aby boli prevedené bez najmenšej chybičky. Nabudúce napíšem. Scoty, ako mladému pánovi Thomasovi už smiem hovoriť, si všimol, že mi celkom dobre idú počty a aj písanú angličtinu už obstojne ovládam, sa ma rozhodol v zamestnaní povýšiť. Potreboval pomoc pre slečnu Suzi. On sa už definitívne presťahoval do kancelárie pána Williama Thomasa. Ten sa rozhodol už firmu úplne prenechať na Scotyho a Suzi. Ja som podedil jeho stôl. Mám na starosti rozpočty materiálov na stavbu. Vraj mám aj prax zo stavby a aj počty dobre viem a to ma urobilo ideálnym kandidátom. Tvrdil Scoty. Teraz je roboty veľa nejaké čerpacie stanice sme dokončili, ale zas prišli zákazky na iné. Ešte väčšie. Takže už mám aj pevnú zmluvu, nielen na dielo. Mnohokrát zostávam v pracovni dlho do tmy, aby bolo všetko načas pre Scotyho nachystané. V pracovni som spolu zo Suzi a výborne si rozumieme. Je pekná, sympatická slečna, čo má nadovšetko rada divadlá. Scoty ma chcel dať do samostatnej pracovne, no Suzi bola proti. Vraj jej aspoň nebude otupne celý deň. Tak sa stále o niečom rozprávame. Stále sa ma pýta, ako je to u nás doma. Aká sme krajina a ľudia v nej. Čo sa u nás jedáva. Všetko ju zaujíma. Bývam stále na Dvadsaťpäťke. A stále každú nedeľu poobede trávime emigranti v Horztcafe. Diskutujeme o všeličom možnom pri novinách, káve. Vraj sa postupne aj u nás doma situácia lepší a že kríza je na ústupe. Nezamestnanosť sa znižuje. To je dobre a ma to teší. Len v Nemecku sú stále akési nepokoje, čo rozdúchava tá Nacionálnosocialistická nemecká robotnícka strana. No ale majú byť čoskoro podpísané Locarnské dohody a Nemecko príjmu do spoločenstva národov. Tak už hádam bude pokoj aj tam. U nás vraj voľby vyhrala Republikánska strana zemedelskeho a maloroľníckeho lidu tesne pred Komunistickou stranou. Poslal som Vám aj zopár dolárov do Legionbanky. Nenechávajte všetky v banke. Aspoň polovicu si vyberte a dobre zabalené dakde skovajte. Nikdy neviete, čo sa môže stať.

Toľko zatiaľ. Zas sa vám skoro ozvem.
Nuž zatiaľ ostávajte zbohom a opatrujte sa.
Váš Marek.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s